Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 317/2017
PDF · 133.91 KB
No categories available
I. ÚS 317/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, a
, zastúpených advokátom Mgr. Martinom Alušicom,
Madačova 1/A, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 258/2015 z 30. decembra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) 13. júna 2016 sa , a
(ďalej len „sťažovatelia“) domáhali zrušenia rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 258/2015 z 30. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“), pretože sú toho názoru, že ním bolo porušené ich základné právo na súdnu
ochranu, ako i právo na spravodlivé súdne konanie, základné právo vlastniť majetok a právo
na pokojné užívanie majetku v zmysle tam uvedených článkov Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).
2. Sťažovatelia boli účastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Ružomberok
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 89/2012, v ktorom sa ako navrhovatelia domáhali
zaplatenia sumy 604,12 € s príslušenstvom. Uplatnená suma predstavovala preplatok
z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a za plnenia spojené s užívaním bytu za rok 2009
a 2010. Túto sumu preplatku vyplývajúcu z vyúčtovania odporca ako správca bytového
domu zaúčtoval na úhradu nákladov za opravu balkónov, ktorá bola uskutočnená v bytovom
dome, v ktorom sú sťažovatelia podielovými spoluvlastníkmi bytu. Sťažovatelia nesúhlasili
s opravou balkóna na ich vlastné náklady. Odporca ako správca bytového domu preto
náklady za opravu balkónu uhradil z preplatku, ktorý sťažovateľom vznikol pri vyúčtovaní
nákladov za byt. Sťažovatelia predovšetkým poukazovali na neplatnosť schôdze vlastníkov
bytov, na ktorej sa mal odsúhlasiť spôsob financovania opravy balkónov. O návrhu
sťažovateľov rozhodol okresný súd rozsudkom z 12. marca 2015, ktorým návrhu
sťažovateľov vyhovel a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľom spoločne
a nerozdielne sumu 604,12 € s príslušenstvom, ako aj zmluvnú pokutu.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie odporca, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že uložil
odporcovi zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne sumu 62,19 € s príslušenstvom.
Vo zvyšku návrh sťažovateľov zamietol. Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 13. apríla 2016.
4. Podľa sťažovateľov je napadnutý rozsudok nedostatočne a nepresvedčivo
odôvodnený, teda arbitrárny a nepreskúmateľný. Z dôvodu týchto nedostatkov došlo
podľa sťažovateľov k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie, čo malo mať za následok porušenie aj ich ďalších práv, a to
porušenie základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku.
5. Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie nimi označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, zároveň požadujú
zrušenie napadnutého rozsudku, ako aj náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z uvedeného vyplýva pre ústavný súd povinnosť ešte pred vecným posúdením
sťažnosti posúdiť, či sú naplnené všetky zákonom požadované náležitosti a či sú vôbec dané
podmienky pre jej prerokovanie ustanovené zákonom o ústavnom súde. V prejednávanom
prípade k takému záveru nedospel.
8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Zo zásady subsidiarity ústavnej sťažnosti vyplýva
záver, že zákon má na mysli hlavne procesný prostriedok proti meritórnemu rozhodnutiu.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
9. Pojmovým znakom ústavnej sťažnosti je jej subsidiarita zakotvená v čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorá sa po formálnej stránke prejavuje v požiadavke predchádzajúceho vyčerpania
všetkých procesných prostriedkov, ktoré právny poriadok sťažovateľovi na ochranu jeho
práva poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a po stránke materiálnej
v požiadavke, aby ústavný súd zasahoval s cieľom ochrany ústavne zaručených
základných práv a slobôd až v okamihu, keď ostatné orgány verejnej moci už nemajú
v dispozícii prostriedky, ktorými by mohli protiústavný stav napraviť. Ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa
sťažovateľ nemohol, nemôže a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného
princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné
vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
I. ÚS 153/2010). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
10. Podstatou sťažnostnej argumentácie je tvrdenie sťažovateľov o nedostatočnom
a nepresvedčivom odôvodnení napadnutého rozsudku, čo má za následok jeho
nepreskúmateľnosť. Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na skutočnosť, že dovolanie proti
napadnutému rozsudku nebolo prípustné, s ohľadom na negatívne vymedzenie prípustnosti
dovolania v § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v rozhodnom
čase (ďalej aj „OSP“). Preto sťažovatelia dovolanie nepodali. Ako zo sťažnosti vyplýva,
sťažovatelia podali 6. apríla 2016 podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Krajská
prokuratúra v Žiline podnet 11. mája 2016 z dôvodu neprípustnosti odložila. Následne
podali sťažovatelia ústavnú sťažnosť.
11. Tvrdenie sťažovateľov o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku však
v prípade ich preukázania zakladalo dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. a)] a súčasne
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. V tomto zmysle vrátane skutočnosti
zachovania lehoty na podanie dovolania boli sťažovatelia poučení krajskou prokuratúrou
vo vyjadrení k ich podnetu na podanie mimoriadneho dovolania z 11. mája 2016.
Napriek tomu sťažovatelia kvalifikovanie právne zastúpení advokátom dovolanie nepodali.
12. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti dospel k záveru, že nemá právomoc rozhodnúť o namietanom porušení
označených práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu, pretože v tomto prípade bola
zverená zákonom právomoc dovolaciemu súdu, ktorý vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu disponoval aj kasačnou právomocou (§ 243b OSP). Existencia právomoci
odvolacieho súdu a dovolacieho súdu na poskytnutie ochrany sťažovateľom pred tvrdeným
porušením ich označených práv takto vylučuje právomoc ústavného súdu konať
a rozhodnúť o podanej sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu. V situácii, keď
právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov v prejednávanom prípade podľa Občianskeho súdneho poriadku,
nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
13. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa
ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
14. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej
až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv; a tú možnosť sťažovatelia v tomto prípade mali.
15. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako
neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané vyhovením
sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie
náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2017