Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 461/2017
PDF · 190.66 KB
No categories available
III. ÚS 461/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica
nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 563/2000 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách
aj „povinný“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa č. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Er 563/2000 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že:
«Predmetnú sťažnosť podávam v zákonnej lehote proti uzneseniu Okresného súdu
v Považskej Bystrici sp. zn. 1 Er/563/2000-69 zo dňa 08.03. 2017, ktoré mi bolo doručené
dňa 04.04.2017.
Týmto konečným rozhodnutím, ktoré Okresný súd v Považskej Bystrici vydal po viac
ako štyri a pol roka zamietol moje námietky proti ďalším trovám exekúcie, zo dňa
19.08.2012, čím porušil moje právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1. 4 Ústavy
Slovenskej republiky.
Okresný súd predmetným uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie
porušil aj moje právo na prejednanie veci spravodlivo a v primeranej lehote, zaručené v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. Písomne som námietky osobne doručil na Exekútorský úrad
v Považskej Bystrici a na Okresný súd v Považskej Bystrici dňa
20.08.2012 a súd ich zamietol uznesením až dňa 08.03. 2017.
Upozorňujem na skutočnosť, že upovedomenie o ďalších trovách exekúcie zo dňa
10.08.2012 až na sumu je totožné s exekučným príkazom zo dňa 11.06.2012, proti ktorému
som námietky podať nemohol.
K bodu 9. na strane 2 predmetného uznesenia upozorňujem, že v exekučnom konaní
boli úkony vykonané v roku 2000 a 2001. Na viac ako 5 rokov bolo konanie bezdôvodne
prerušené až do smrti mojej manželky dňa 05.07.2006.
K bodu 12. na strane 2 upozorňujem, že exekútorka zámerne predlžuje výkon
exekúcie, aby mohla účtovať zvýšené náklady, ktoré sú podľa môjho presvedčenia neúmerné
a nezákonné. Svedčí o tom skutočnosť, že suma 1233,44 € ako DPH je zarážajúca a už to
by malo stačiť ako dôvod na zrušenie uznesenia pre jeho nezákonnosť.
Podľa súpisu majetku vydaného notárom dňa 31.07.2008 som mal zdediť ako
pasívum sumu 8.680,75 Sk zodpovedajúcu polovici pohľadávky Exekútorského úradu
značky Ex 78/2000 vo veci vymáhania pohľadávky oprávneného
spolu s príslušenstvom, vrátane exekučných trov. Túto sumu exekútorka
nenamietala a na dedičskom konaní sa ani nezúčastnila.
K bodu 14. na strane 3 opätovne tvrdím /nie ako je uvedené s tvrdeným a ďalšími
chybami/, že exekučné konanie malo byť ukončené už za života mojej manželky.
Upozorňujem na uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1 Er/563/2000-51
zo dňa 8.11.2012, ktorým bol zamietnutý môj návrh na zastavenie exekúcie. Na prvej strane
v odseku 3 a pokračovaní na strane 2 uvádzam dôvody, pre ktoré táto pohľadávka nemohla
zákonným spôsobom vzniknúť, pretože exekútorka už v roku 1998 predala nehnuteľný
aj hnuteľný majetok manželky pod cenu resp. za odhadnú cenu. Upozorňujem, že hodnota
majetku v dedičskom konaní bola určená v tržnej cene.
Na strane 2 v poslednom odseku a v pokračovaní na strane 3 tohto uznesenia
sa uvádza, že exekútorka si vyplatila trovy exekúcie vsunie 7.211,50 Sk, čo podľa môjho
názoru vysoko prekročilo jej náklady.
Na strane 3 v druhom odseku tohto uznesenia je uvedené v poslednej vete, že:
„Z exekučného spisu bolo zistené, že k zriadeniu exekučného záložného práva ani k predaju
týchto nehnuteľností nedošlo“. Je zarážajúce, že v ďalších trovách exekúcie si za tento úkon
exekútorka vyčíslila sumu 298,71 €.
Toto konštatovanie je o to zarážajúcejšie, že obe rozhodnutia vydala tá istá sudkyňa
Okresného súdu v Považskej Bystrici. V bode 14. na strane 3 predmetného uznesenia
sa sama odvoláva na uznesenie z roku 2012. Nemôžem preto súhlasiť s tvrdením uvedeným
v prvej vete v bode 14. na strane 3 predmetného uznesenia, že exekučné konanie nebolo
prerušené, pretože je nepravdivé. Na strane 2 v uznesení z roku 2012 v predposlednom
odseku je uvedené, že exekútorka bola súdom poverená vykonaním exekúcie dňa
12.04.2000. Ďalej je uvedené, že dňa 21.09.2000 vykonala súpis hnuteľných veci, ktorý
mala už vykonaný v roku 1998, pri exekúcii vedenej pod sp. zn. EX 175/1997. Na strane 3
tohto uznesenia sa v prvej vete uvádza, že dňa 01.02.2001 sa konala opakovaná dražba
garáže. V odseku 2 je uvedené, že dňa 11.10.2006 exekútorka prihlásila nárok
do dedičského konania. Teda od 01.02.2001 do 11.10.2006 nevykonala žiaden úkon.
Som presvedčený, že táto doba sa nedá označiť inak ako prerušenie exekučného konania.»
3. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že:
„Nemôžem súhlasiť ani s rozhodnutím uvedeným na strane 5 v odseku 2 uznesenia
zo dňa 08.11.2012, že pohľadávka vznikla titulom nezaplatenej pôžičky, a teda nejde o dlh,
ktorý by bol viazaný výlučne na osobu pôvodne povinnej, a preto podľa § 570 ods. 1
Občianskeho zákonníka jej úmrtím nezanikol. O tom, že manželka si od
požičala peniaze som sa dozvedel až z jeho listu zo dňa 08.01.2001, ktorý zákerne zaslal
na adresu môjho vtedajšieho pracoviska, aby si ho mohli prečítať moji nadriadení.
Na základe uvedeného naďalej trvám na tom, že v danom prípade malo byť uplatnené
ustanovenie § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného je zrejmé, že súdna exekútorka zámerne manipuluje a predlžuje
exekučné konanie, aby mohla uplatňovať zvýšené náklady. Chcem poukázať na skutočnosť
uvedenú na strane 2 exekučného príkazu číslo EX 78/2000-77 zo dňa 11.06.2012,
že pohľadávka a jej príslušenstvo činí sumu 269,86 €.
Postupom súdnej exekútorky a rozhodovacej činnosti všeobecných súdov mi
pri predaji majetku mojej manželky bola spôsobená škoda minimálne 20.000 €, ktorú
žiadam priznať a nahradiť.“
4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu v Považskej Bystrici porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1 Er/563/2000-69 zo dňa
08.03. 2017 sa z r u š u j e a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu uplatnenia práva
zakotveného v ustanovení § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
3. Za zistené porušenie čl. 46 ods. 1, 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR
20.000 € z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 500.-€ ako náhradu nákladov výdavkov a tieto
poukazuje na číslo účtu vedený v peňažnom
ústave .
4. Exekútorský úrad so sídlom
je povinný uhradiť spôsobenú škodu
v sume 20.000 € a vrátiť mu celú sumu vyplatenú v exekučnom konaní po úmrtí
manželky dňa 05.07.2006 a úroky z omeškania z tejto sumy a tieto poukázať na číslo účtu
vedený v peňažnom ústave
.
5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa
sa priznáva
náhrada trov právneho zastupovania v sume 312,34 € špecifikované v prílohe a tieto sa
poukazujú na číslo účtu vedený v peňažnom
ústave .“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
8. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy,
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane ustanoví zákon.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
12. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo podľa jeho názoru dôjsť postupom
okresného súdu v napadnutom konaní jednak neprimeranou dĺžkou konania, keď, ako
uvádza sťažovateľ, okresný súd jeho námietky proti ďalším trovám exekúcie zamietol
uznesením až po viac ako štyri a pol roku, a jednak samotným uznesením sp. zn.
1 Er 563/2000 z 3. marca 2017, ktorým exekútorka „zámerne predlžuje výkon exekúcie, aby
mohla účtovať zvýšené náklady“, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa neúmerné a nezákonné.
Vo vzťahu k namietanému uzneseniu z 8. marca 2017 sťažovateľ okrem iného ďalej
namieta:
- bezdôvodné prerušenie konania na viac ako 5 rokov,
- nesprávne zamietnutie jeho návrhu na zastavenie exekúcie,
- vyplatenie trov exekúcie vysoko prevyšujúce náklady.
13. Ústavný súd poukazuje na to, že v systematike ústavy sú primeraná celková
dĺžka, rýchlosť a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
14. Ústavný súd, vyhodnotiac dĺžku napadnutého konania vo vzťahu k jeho priebehu,
dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné relevantne uvažovať o denegatio
iustitiae, pričom ústavný súd v danej súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1
ústavy, len v prípade, že namietané porušenie tohto základného práva by dosahovalo takú
intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet
konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí
spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07), k čomu však v danom prípade nedošlo.
15. Ústavný súd preskúmal aj obsah napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn.
1 Er 563/2000 z 8. marca 2017 a konštatuje, že je zrozumiteľné, dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných právnych noriem.
Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle a nevyplýva z neho ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevyhovel žiadosti
sťažovateľa o zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu z 8. marca 2017.
16. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto
dôvodu odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
17. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že ochrana základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia
tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto
prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená
ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označených práv
postupom označeného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne
neopodstatnenú [§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. I. ÚS 16/04)].
18. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú,
aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
19. Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a zo zapožičaného súdneho spisu okresného
súdu zistil, že napadnuté konanie skončilo uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 563/2000
z 8. marca 2017, ktorým boli zamietnuté námietky sťažovateľa proti ďalším trovám
exekúcie. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 4. apríla 2017.
20. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená až 12. mája 2017,
teda v čase, keď okresný súd, ako sťažovateľ sám uvádza v sťažnosti, vo veci už rozhodol
(uznesením z 8. marca 2017), a k porušovaniu označeného základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy už nemohlo dochádzať, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
21. Ústavný súd k uvedenému navyše dodáva, že k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti všeobecného súdu, avšak
iba samotným uznesením sp. zn. 1 Er 563/2000 z 8. marca 2017 toto základné právo
sťažovateľa porušené byť nemohlo (obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05).
22. Pokiaľ sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha priznania úhrady škody, ktorá mu
mala vzniknúť v súvislosti s postupom exekútora v napadnutom konaní, ústavný súd
poukazuje na to, že o úhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu alebo iného
orgánu verejnej moci rozhodujú v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov orgány
uvedené v § 4 tohto zákona, avšak nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
(napr. II. ÚS 71/04).
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
23. Pokiaľ sťažovateľ, v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpený
advokátom, v petite sťažnosti poukazuje na porušenie čl. 13 dohovoru bez uvedenia
akýchkoľvek argumentov v odôvodnení, ústavný súd túto časť sťažnosti v súlade s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných
náležitostí.
24. Ústavný súd nad rámec poukazuje na to, že podľa § 218 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení fyzické
a právnické osoby, teda sťažovatelia, sa môžu obracať na Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a na Komoru súdnych
exekútorov (ďalej len „komora“) so sťažnosťami na činnosť exekútorov. Sťažnosti
na činnosť vybavuje ministerstvo spravodlivosti. Sťažnosti na činnosť exekútorov vybavuje
komora. Sťažovateľ mohol požiadať ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie vybavenia
jeho sťažnosti komorou.
Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie postupu, resp. činnosti súdneho exekútora,
spadá v prvom rade do pôsobnosti komory ako samostatnej stavovskej organizácie.
Následne sťažnosti na činnosť komory vybavuje ministerstvo spravodlivosti, ktorú
sťažovateľ mohol požiadať o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou. Z uvedeného
vyplýva, že ústavný súd zásadne nepreskúmava činnosť, resp. postup súdneho exekútora.
25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
v nej uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017