Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 372/2017
PDF · 144.39 KB
No categories available
I. ÚS 372/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 13 Ca 1/2016-50 z 2. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 Ca 1/2016-50
z 2. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola podaná faxom
a písomne bola doplnená podaním z 9. marca 2017.
2. Z obsahu samotnej sťažnosti a jej príloh, ktoré boli doplnené podaním z 9. marca
2017, vyplýva, že sťažovateľ v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky vystupuje
na strane žalovaného, proti ktorému bol vydaný platobný rozkaz č. k. 13 Ca 1/2016-38
z 24. augusta 2016. Okresný súd doručoval platobný rozkaz do vlastných rúk sťažovateľa
prostredníctvom príslušníkov Policajného zboru, avšak nedoručil ho jeho právnemu
zástupcovi napriek tomu, že splnomocnenie na zastupovanie pre celé konanie bolo založené
v príslušnom súdnom spise.
3. Sťažovateľovi bol platobný rozkaz okresného súdu doručený 16. októbra 2016
a odpor proti nemu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu elektronicky
bez autorizácie až 2. novembra 2016, teda po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty na jeho
podanie. Navyše, svoje podanie doplnil písomne oneskorene 14. novembra 2016, t. j.
po uplynutí zákonnej 10-dňovej lehoty. Okresný súd preto napadnutým uznesením odmietol
odpor sťažovateľa ako oneskorene podaný. Sťažovateľ preto namieta procesný postup
okresného súdu pri doručovaní platobného rozkazu, ktorý je v rozpore so zákonom, pretože
mal byť správne doručovaný iba jeho právnemu zástupcovi. Sťažovateľ sa domnieva,
že nesprávnym doručením platobného rozkazu mu ani nezačala plynúť lehota na podanie
opravného prostriedku, a preto jeho odpor nemohol byť odmietnutý z dôvodu, že bol
podaný oneskorene. Takýmto postupom okresného súdu bolo sťažovateľovi odňaté jeho
základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré mu garantuje
ústava a dohovor.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie garantované podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 13Ca/1/2016-50 z 2. decembra 2016 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
13Ca/1/2016-50 z 2. decembra 2016 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica
na ďalšie konanie.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
9. Nosné dôvody sťažnosti sťažovateľa spočívajú v namietaní, že okresný súd
napadnutým uznesením odmietol odpor sťažovateľa ako oneskorene podaný napriek tomu,
že mu nebol riadne doručený.
10. Pokiaľ sťažovateľ nesúhlasil s napadnutým uznesením okresného súdu, mal
možnosť proti tomuto uzneseniu podať odvolanie, čo vyplýva z § 123 ods. 2 v spojení
s § 357 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorých je odvolanie prípustné proti uzneseniu
o odmietnutí podania vo veci samej, pričom odpor je exemplifikatívne vymenovaný
ako jedno z podaní vo veci samej. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani nesprávne
poučenie v napadnutom uznesení okresného súdu, v ktorom okresný súd poučil sťažovateľa,
že odvolanie nie je prípustné. Naopak, sťažovateľ mal podľa § 362 ods. 3 CSP trojmesačnú
zákonnú lehotu od doručenia napadnutého uznesenia oproti zákonnej 15-dňovej lehote,
ak by bolo poučenie v napadnutom uznesení správne.
11. Sťažovateľ teda mal možnosť brániť sa v rozsahu uvádzaných nosných dôvodov,
a to v rámci riadnych opravných prostriedkov (odvolanie) proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu. Takéto konanie predchádza v zmysle zásady subsidiarity konaniu pred
ústavným súdom. Napokon nemožno v tejto súvislosti nevziať do úvahy, že sťažovateľ bol
v konaní pred okresným súdom, ako aj v konaní pred ústavným súdom zastúpený
advokátom (kvalifikovaným právnym zástupcom). Táto skutočnosť nadobúda svoj význam
predovšetkým v tom, že sťažovateľ bol/mal byť – aj napriek nesprávnemu poučeniu
okresného súdu – znalý svojho oprávnenia vyplývajúceho z už citovaných zákonných
ustanovení. Dôsledky nesprávneho poučenia súdu sú zákonom predpokladané
a kvalifikovanou osobou teda poznateľné (pozri § 362 ods. 3 CSP).
12. V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05
z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
13. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým
na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno
napraviť iným spôsobom, najmä procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných
procesných noriem. Ak teda sťažovatelia majú alebo v minulosti mali možnosť domáhať
sa ochrany svojich práv, ktorých porušenie namietajú, pred všeobecným súdom,
tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať o ich sťažnosti. Nedostatok právomoci
ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1).
14. Ústavný súd preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažnosť sťažovateľa
odmietol z dôvodu nedostatku právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Nad rámec ústavný súd uvádza, že vec, ktorú sťažovateľ namieta vo svojej
sťažnosti, nemá žiadny ústavnoprávny rozmer, pretože otázka doručovania platobného
rozkazu priamo do vlastných rúk sťažovateľa namiesto jeho doručenia právnemu zástupcovi
podľa procesných predpisov nemá intenzitu zásahu do základného práva sťažovateľa.
Problematika doručovania platobného rozkazu by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer
len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich doručovanie, k čomu
by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. V danom prípade však sťažovateľ mal reálnu
možnosť oboznámiť sa s obsahom platobného rozkazu a táto skutočnosť mu nemohla brániť
včas podať odpor proti platobnému rozkazu aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu.
V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený
advokátom) v rámci podanej sťažnosti neuvádza ani ústavnoprávne významnú
argumentáciu viažucu sa na porušenie v petite označených práv (bod 4). Za takúto nemožno
bez ďalšieho považovať argumentáciu jednoduchým právom (podústavnými zákonnými
predpismi).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa mohol odmietnuť okrem nedostatku
právomoci (bod 15) bez ďalšieho odôvodnenia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj ako zjavne neopodstatnenú.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júla 2017