Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 372/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -50 z 2. decembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -50

z 2. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola podaná faxom

a písomne bola doplnená podaním z 9. marca 2017.

2. Z obsahu samotnej sťažnosti a jej príloh, ktoré boli doplnené podaním z 9. marca

2017, vyplýva, že sťažovateľ v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky vystupuje

na strane žalovaného, proti ktorému bol vydaný platobný rozkaz č. k. -38

z 24. augusta 2016. Okresný súd doručoval platobný rozkaz do vlastných rúk sťažovateľa

prostredníctvom príslušníkov Policajného zboru, avšak nedoručil ho jeho právnemu

zástupcovi napriek tomu, že splnomocnenie na zastupovanie pre celé konanie bolo založené

v príslušnom súdnom spise.

3. Sťažovateľovi bol platobný rozkaz okresného súdu doručený 16. októbra 2016

a odpor proti nemu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu elektronicky

bez autorizácie až 2. novembra 2016, teda po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty na jeho

podanie. Navyše, svoje podanie doplnil písomne oneskorene 14. novembra 2016, t. j.

po uplynutí zákonnej 10-dňovej lehoty. Okresný súd preto napadnutým uznesením odmietol

odpor sťažovateľa ako oneskorene podaný. Sťažovateľ preto namieta procesný postup

okresného súdu pri doručovaní platobného rozkazu, ktorý je v rozpore so zákonom, pretože

mal byť správne doručovaný iba jeho právnemu zástupcovi. Sťažovateľ sa domnieva,

že nesprávnym doručením platobného rozkazu mu ani nezačala plynúť lehota na podanie

opravného prostriedku, a preto jeho odpor nemohol byť odmietnutý z dôvodu, že bol

podaný oneskorene. Takýmto postupom okresného súdu bolo sťažovateľovi odňaté jeho

základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré mu garantuje

a dohovor.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie garantované podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -50 z 2. decembra 2016 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k.

-50 z 2. decembra 2016 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica

na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

9. Nosné dôvody sťažnosti sťažovateľa spočívajú v namietaní, že okresný súd

napadnutým uznesením odmietol odpor sťažovateľa ako oneskorene podaný napriek tomu,

že mu nebol riadne doručený.

10. Pokiaľ sťažovateľ nesúhlasil s napadnutým uznesením okresného súdu, mal

možnosť proti tomuto uzneseniu podať odvolanie, čo vyplýva z § 123 ods. 2 v spojení

s v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorých je odvolanie prípustné proti uzneseniu

o odmietnutí podania vo veci samej, pričom odpor je exemplifikatívne vymenovaný

ako jedno z podaní vo veci samej. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani nesprávne

poučenie v napadnutom uznesení okresného súdu, v ktorom okresný súd poučil sťažovateľa,

že odvolanie nie je prípustné. Naopak, sťažovateľ mal podľa trojmesačnú

zákonnú lehotu od doručenia napadnutého uznesenia oproti zákonnej 15-dňovej lehote,

ak by bolo poučenie v napadnutom uznesení správne.

11. Sťažovateľ teda mal možnosť brániť sa v rozsahu uvádzaných nosných dôvodov,

a to v rámci riadnych opravných prostriedkov (odvolanie) proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu. Takéto konanie predchádza v zmysle zásady subsidiarity konaniu pred

ústavným súdom. Napokon nemožno v tejto súvislosti nevziať do úvahy, že sťažovateľ bol

v konaní pred okresným súdom, ako aj v konaní pred ústavným súdom zastúpený

advokátom (kvalifikovaným právnym zástupcom). Táto skutočnosť nadobúda svoj význam

predovšetkým v tom, že sťažovateľ bol/mal byť – aj napriek nesprávnemu poučeniu

okresného súdu – znalý svojho oprávnenia vyplývajúceho z už citovaných zákonných

ustanovení. Dôsledky nesprávneho poučenia súdu sú zákonom predpokladané

a kvalifikovanou osobou teda poznateľné (pozri ).

12. V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn.

z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“

13. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým

na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno

napraviť iným spôsobom, najmä procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných

procesných noriem. Ak teda sťažovatelia majú alebo v minulosti mali možnosť domáhať

sa ochrany svojich práv, ktorých porušenie namietajú, pred všeobecným súdom,

tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať o ich sťažnosti. Nedostatok právomoci

ústavného súdu vyplýva priamo z ().

14. Ústavný súd preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažnosť sťažovateľa

odmietol z dôvodu nedostatku právomoci podľa .

15. Nad rámec ústavný súd uvádza, že vec, ktorú sťažovateľ namieta vo svojej

sťažnosti, nemá žiadny ústavnoprávny rozmer, pretože otázka doručovania platobného

rozkazu priamo do vlastných rúk sťažovateľa namiesto jeho doručenia právnemu zástupcovi

podľa procesných predpisov nemá intenzitu zásahu do základného práva sťažovateľa.

Problematika doručovania platobného rozkazu by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer

len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich doručovanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. V danom prípade však sťažovateľ mal reálnu

možnosť oboznámiť sa s obsahom platobného rozkazu a táto skutočnosť mu nemohla brániť

včas podať odpor proti platobnému rozkazu aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený

advokátom) v rámci podanej sťažnosti neuvádza ani ústavnoprávne významnú

argumentáciu viažucu sa na porušenie v petite označených práv (bod 4). Za takúto nemožno

bez ďalšieho považovať argumentáciu jednoduchým právom (podústavnými zákonnými

predpismi).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa mohol odmietnuť okrem nedostatku

právomoci (bod 15) bez ďalšieho odôvodnenia podľa

aj ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júla 2017