Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 370/2017
PDF · 104.54 KB
No categories available
I. ÚS 370/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júla 2017 predbežne
prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou
JUDr. Máriou Padalovou, Námestie gen. M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 P 222/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
1. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 222/2014.
2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že na okresnom súde prebiehalo konanie
o zvýšenie výživného, v ktorom vystupoval ako odporca, a návrh na zvýšenie výživného bol
podaný 16. septembra 2014. Predvolanie na prvé pojednávanie bolo sťažovateľovi doručené
až 15. apríla 2016 a pojednávanie bolo určené na 27. apríl 2016, teda po devätnástich
mesiacoch od podania návrhu. Po nahliadnutí do súdneho spisu sťažovateľ zistil, že v spise
sa nachádza výzva zo 17. septembra 2014, ktorou okresný súd vyzval sťažovateľa,
aby sa vyjadril k návrhu na zvýšenie výživného. Uvedená výzva mu nebola doručená
napriek tomu, že ostatné súdne zásielky mu boli riadne doručené na adresu jeho bydliska.
Druhé pojednávanie sa uskutočnilo následne 12. septembra 2016, na ktorom okresný
súd ukončil dokazovanie a 14. septembra 2016 vo veci rozhodol rozsudkom
č. k. 9 P 222/2014-295 tak, že zvýšil výživné a sťažovateľa zaviazal uhradiť dlžné výživné
od podania návrhu, a teda rozsudok vyhlásil po 24 mesiacoch od podania samotného
návrhu.
3. Sťažovateľ podal sťažnosť na postup súdu predsedovi okresného súdu. Listom
z 29. septembra 2016 podpredseda okresného súdu uznal jeho sťažnosť za čiastočne
dôvodnú. Napriek tomu sťažovateľ je toho názoru, že v predmetnom konaní okresný súd
nepostupoval efektívne, v dôsledku čoho došlo k neodôvodneným, značným
a neprimeraným prieťahom. Tým bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ktoré mu zaručuje ústava v čl. 48 ods. 2.
4. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
tak, že okresný súd svojím postupom porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Súčasne navrhuje, aby ústavný
súd uložil okresnému súdu zaplatiť jej finančné zadosťučinenie v celkovej sume 3 000 €
a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom či rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok
sťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu v uvedenom konaní, v ktorom malo
byť porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
10. Ako zo samotného obsahu sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, konanie
pred okresným súdom bolo skončené vyhlásením rozsudku vo veci samej
č. k. 9 P 222/2014-295 zo 14. septembra 2016. V petite sťažnosti sťažovateľ napáda iba
postup okresného súdu napriek tomu, že sa proti predmetnému rozsudku odvolal (odvolanie
zo 4. novembra 2016), a uvádza, že dosiaľ odvolací súd právoplatne nerozhodol.
11. Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,
IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade
okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Uvedený záver vychádza
zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný
prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu
došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.
Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k porušovaniu označených práv postupom okresného súdu v napadnutých konaniach,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
12. Na základe zistených skutočností ústavný súd považoval za nesporné, že konanie
vedené na okresnom súde pod sp. zn. 9 P 222/2014 skončilo (bod 10) a v čase podania
ústavnej sťažnosti (bod 1) už okresný súd nedisponoval právomocou vo veci konať.
Sťažovateľ odoslal ústavnú sťažnosť na poštovú prepravu 29. novembra 2016, pričom
okresný súd v sťažnosťou napadnutom konaní vo veci rozhodol 14. septembra 2016.
13. Okresný súd teda v danej etape konania už nemôže ovplyvniť jeho priebeh
a ani porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vydaním prvostupňového rozhodnutia vykonal okresný súd
všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa a svoju úlohu
v tomto smere splnil.
14. Možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k postupu okresného súdu bola
pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci
prvostupňové konanie, a vzhľadom na to, že nenamietal v petite aj konanie pred odvolacím
súdom, ústavný súd nemal možnosť posudzovať celkovú dĺžku konania vrátane konania
pred odvolacím súdom, keďže je petitom podanej sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde).
15. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom
na to, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júla 2017