Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 368/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom

, zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Štúrova 10/20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20

ods. 1 a , práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 30. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2015

doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci

namietaného porušenia ich základných práv zaručených a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 30. marca 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v právnom postavení

žalobcov v konaní o určenie vlastníckeho práva pôvodne vedenom na Okresnom súde

Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. boli účastníkmi odvolacieho

konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. .

V úvode sťažnosti, poukazujúc na priebeh ‒podľa názoru sťažovateľov na vec sa

vzťahujúceho ‒súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. [išlo

o konanie o vypratanie nehnuteľností, v rámci ktorého sťažovatelia vystupovali

v procesnom postavení žalovaných a v rámci ktorého okresný súd posudzoval otázku

vydržania vlastníckeho práva parcely č. o výmere (ďalej len „sporná

nehnuteľnosť“) sťažovateľmi ako otázku predbežnú, pozn.], sťažovatelia uvádzajú,

že „... žalobou o určenie vlastníckeho práva... sa domáhali určenia, že sú podielovými

spoluvlastníkmi (každý v podiele 1/2) nehnuteľnosti, ktorá bude vytvorená geometrickým

plánom vyhotoveným v súdnom konaní v súlade so znaleckým posudkom vyhotoveným

v konaní sp. zn. ako časť parcely č. , ktorú nadobudli vydržaním.

Okresný súd Prešov nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom rozhodol rozsudkom

sp. zn. zo dňa 13.10.2014 tak, že žalobu žalobcov (sťažovateľov) zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie na Krajský súd v Prešove.

Krajský súd v Prešove svojim rozsudkom sp. zn. zo dňa 30.3.2015

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok Krajského súdu v Prešove bol právnej

zástupkyni sťažovateľov doručený dňa 25.5.2015.“.

3. Porušenie svojich práv zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom

sťažovatelia vidia v nepreskúmateľnom, nezrozumiteľnom a nedostatočne odôvodnenom

napadnutom rozhodnutí krajského súdu, ktorý i napriek vyriešeniu otázky «... právneho

vzťahu sťažovateľov k časti parcely registra „C“ č. , ku ktorej bolo v katastri

nehnuteľností evidované vlastnícke právo iných osôb... v konaní vedenom pod sp. zn.

» a existujúcej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neuviedol,

„... ako sa vysporiadal s námietkou svojej viazanosti posúdením hmotnoprávnej otázky -

2

vlastníckeho práva sťažovateľov k predmetnej nehnuteľnosti v rozsudku Okresného súdu

Prešov sp. zn. zo dňa 16.12.2008...

Pozornosti sťažovateľov neušla ani snaha odvolacieho súdu, ktorý dopĺňajúc

odôvodnenie prvostupňového súdu interpretoval posúdenie hmotnoprávnej otázky -

vlastníctva sťažovateľov k spornej nehnuteľnosti v rozsudku sp. zn. zo dňa

16.12.2008 spôsobom, ktorý v tejto interpretácii vyústil do záveru, že v označenom rozsudku

nebolo deklarované, prejudiciálne, vlastníctvo sťažovateľov.

Napriek tomu, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia naznačuje, že jeho

právne závery sú totožné so závermi súdu v rozsudku sp. zn. zo dňa 16. 12. 2008,

v skutočnosti sú jeho konštatovania nielen odlišné ako v označenom rozsudku, ale týmto

záverom aj priamo protirečiace.

Odvolací súd, ako to bolo už vyššie citované, založil svoj právny názor na tom,

že sťažovatelia v čase uzatvárania kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.1998 nevstúpili

do dobromyseľnej držby svojich právnych predchodcov, pretože títo, ku dňu 28.11.1998

už postavenie oprávnených držiteľov vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti nemali.

Z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 16.12.2008 však

vyplýva, že do tejto doby právnym predchodcom nikto nebránil v užívaní spornej časti

nehnuteľnosti a v takomto užívacom stave ju aj previedli na žalovaných v 1. a 2. rade

(sťažovateľov), ktorí vstúpili týmto do dobromyseľnej držby právnych predchodcov.“.

4. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd sa v rámci napadnutého rozhodnutia

odchýlil od právneho posúdenia charakteru držby právnych predchodcov sťažovateľov

ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy 28. novembra 1998 a neposúdil ju tak, „ako bola

posúdená v prvšom rozsudku, teda ako dobromyseľnú držbu, ale posúdil ju ako držbu

vlastnícku, ktorá je podľa jeho vlastného názoru odlišná od držby oprávneného držiteľa...

Z uvedeného je nesporné, že nielen prvostupňový, ale aj odvolací súd sa od prvšieho

právneho posúdenia zásadnej hmotnoprávnej otázky v tomto konaní odchýlil.

Takéto odchýlenie sa od posúdenia tejto otázky potom vyústilo v záver o tom,

že sťažovatelia nie sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, teda k záveru opačnému ako súd

v konaní sp. zn. , ktorý na uvedenom právnom posúdení založil svoj záver o tom,

že sťažovatelia sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti.“.

6. S ohľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo sťažovateľov domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

zakotvené v SR v spojení s právom na ochranu vlastníckeho práva

zakotveným v SR a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom

na pokojné užívanie majetku zakotveným v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo dňa 30. 3. 2015 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 30. 3. 2015 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

4

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podlǎ cľ. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívat ̌svoj majetok. Nikoho nemožno zbavit ̌jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

10. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

11. V nadväznosti na namietané porušenie základných práv sťažovateľov zaručených

a , ako aj práva zaručeného dohovoru a

ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili

sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby

určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľmi odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

13. Ústavný súd argumentáciu krajského súdu v napadnutom rozhodnutí nepovažuje

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú a vo svetle všetkých konkrétnych skutočností,

6

na ktoré sťažovatelia v sťažnosti poukázali, sa nejaví táto argumentácia ani ako ústavne

neudržateľná.

14. Sťažovatelia napadnutému rozhodnutiu krajského súdu v podstate vyčítali jeho

arbitrárnosť, neodôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť založenú v rámci ich

nosnej sťažnostnej argumentácie na tom, že krajský súd sa odchýlil od právneho posúdenia

charakteru držby právnych predchodcov sťažovateľov ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy

28. novembra 1998 a že odlišným spôsobom interpretoval posúdenie nosnej hmotnoprávnej

otázky sťažovateľov ‒ich vlastníctva k spornej nehnuteľnosti.

15. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd

konštatoval:

,,Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto

skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré, s výnimkou záveru

o zamietnutí žaloby i z dôvodu nesprávne formulovaného petitu žaloby, v plnom rozsahu

odkazuje.

V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva k časti

nehnuteľnosti zapísanej na kat. úz. ako parcela č. - orná pôda

o výmere , ktorej podľa znaleckého posudku č. 5/2007 znalca

zo dňa 16.11.2007 zodpovedá novovytvorená parcela č. - orná pôda o výmere

K nadobudnutiu vlastníctva malo dôjsť titulom vydržania podľa ustanovenia .

Vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva.

V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona.

Zákonnými podmienkami vydržania, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobúdania

vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej

vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Pritom, a to je potrebné osobitne zdôrazniť,

právne následky nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho podmienky.

Kto je držiteľom oprávneným upravuje v ustanovení . Podľa tohto

ustanovenia, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec

alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba

je oprávnená.

Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej

usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným

rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti,

ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol

alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré

vykonáva patria.

Okolnosti, za ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti musí v spore

preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj

k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecne právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu,

ktorý by mohol mať za následok vznik práva.

Právnym titulom, od ktorého žalobcovia odvodzujú svoj vstup do držby spornej časti

parcely č. , ku ktorej sú v súčasnosti ako bezpodieloví spoluvlastníci zapísaní

žalovaní, je kúpna zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 28.11.1998

uzatvorená medzi žalobcami a ich právnymi predchodcami a

.

Predmetom tejto kúpnej zmluvy boli iba parcely č. - záhrady o výmere

a č. -záhrady o výmere . Časť spornej parcely č. predmetom tohto

prevodu nebola. Za takejto situácie žalobcovia mohli nadobudnúť vlastnícke právo

vydržaním len ak postavenie oprávnených držiteľov mali po celú vydržaciu dobu počítanú

od dňa uzatvorenia kúpnej zmluvy, teda od 28.11.1998. V priebehu plynutia vydržacej doby

však došlo k významnej právnej skutočnosti majúcej vplyv na dobromyseľnosť žalobcov

vo vzťahu k oprávnenosti držby nimi užívanej časti pozemku tvoriacej predmet sporu.

Vo veci bola dňa 19.09.2005 podaná žaloba o vypratanie nehnuteľnosti

zo strany žalobcov, ktorí v konaní vedenom pod sp. zn. mali postavenie

žalovaných. Už z priebehu uvedeného konania žalobcom muselo byť zrejmé, že kúpnou

zmluvou zo dňa 28.11.1998 nenadobudli spornú časť parcely č. Na tomto závere

nemení nič ani to, že žaloba o vypratanie nehnuteľnosti bola právoplatne zamietnutá.

Dôvodom zamietnutia žaloby ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu

Prešov zo dňa 16.12.2008 č.k. -293 bolo to, že ku dňu 14.11.1989 spornú časť

8

nehnuteľnosti nadobudli vydržaním do vlastníctva právni predchodcovia žalobcov

a .

Splnenie podmienok vydržania právnymi predchodcami žalobcov uplynutím

vydržacej doby dňa 14.11.1989 nespochybňujú vo svojom opravnom prostriedku ani

samotní žalobcovia. Uvedené zistenie má pri tom zásadný vplyv na možnosť započítania

vydržacej doby právnych predchodcov žalobcov.

V tejto súvislosti právne významné ustanovenie , , podľa ktorého

oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov,

ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa ods. 1

sa započíta aj doba, po ktorú ma vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Vyššie uvedené ustanovenie neumožňuje do vydržacej doby započítať akúkoľvek dobu

držby právneho predchodcu oprávneného držiteľa. K započítaniu doby držby môže dôjsť len

vtedy, ak držba je oprávnená a právny predchodca mal postavenie oprávneného držiteľa

a nie vlastníka. Osoba oprávneného držiteľa je odlišná od osoby vlastníka, čo sa prejavuje

aj v ich v právnom postavení. Za takejto situácie je vylúčené, aby do doby držby potrebnej

na vydržanie bolo možné započítať i držbu vykonávanú vlastníkom veci.

V čase uzatvárania kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.1998 právni predchodcovia žalobcov

už postavenie oprávnených držiteľov vo vzťahu k časti nehnuteľnosti tvoriacej predmet

konania nemali, nakoľko boli jej vlastníkmi na základe vydržania po splnení všetkých

podmienok vyžadovaných pre tento spôsob nadobudnutia vlastníctva ku dňu 14.11.1989.

Vydržacia doba tak v prípade žalobcov mohla začať plynúť až odo dňa uzatvorenia kúpnej

zmluvy zo dňa 28.11.1998 a nie skôr. Počas plynutia vydržacej doby počítanej

od 28.11.1998 žalobcovia však postavenie oprávnených držiteľov stratili a preto k zavŕšeniu

procesu vydržania dôjsť nemohlo.

Vzhľadom na tento záver je právne bezvýznamné, či žalobcovia majú alebo nemajú

postavenie bezpodielových spoluvlastníkov. Nedostatočné zistenie skutkového stavu v tomto

smere správnosť napadnutého rozhodnutia ovplyvniť nemôže.“

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje,

že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení

je napadnuté rozhodnutie krajského súdu vecne správne a náležite odôvodnené.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným

spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľmi predostreté odvolacie dôvody

za spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 13. októbra 2014.

V súvislosti s aktivitou sťažovateľov, ktorí sa dožadujú iného, pre nich

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov.

17. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (bod 15) nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

18.1 Ústavnoprávnu dimenziu nedosahuje ani námietka sťažovateľov týkajúca

sa záväznosti, resp. nezmeniteľnosti súdmi riešenej predbežnej otázky v pôvodnom konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. a jej vplyv na terajšie určovacie

10

konanie iniciované zo strany sťažovateľov a pôvodne vedené na okresnom súde pod sp. zn.

a následne na odvolacom súde pod sp. zn. .

18.2 Podľa odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu č. k. -293

zo 16. decembra 2008 spornú časť nehnuteľnosti ku 17. novembru 1989 nadobudli

vydržaním do vlastníctva právni predchodcovia sťažovateľov ‒a

. Tento záver krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutie vôbec

nespochybnil, a práve naopak, z neho jednoznačne vychádzal.

Keďže sťažovatelia svoj nárok na určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti

odvodzovali od kúpnej zmluvy uzatvorenej s ich právnymi predchodcami 28. novembra

1998 a predmetom tohto právneho úkonu sporná nehnuteľnosť bezpochyby nebola,

sťažovatelia i podľa názoru ústavného súdu mohli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti

nadobudnúť vydržaním len za predpokladu, ak by postavenie oprávnených držiteľov mali

po celú vydržaciu dobu počítanú od uzatvorenia kúpnej zmluvy v novembri 1998.

Toto postavenie (oprávnených držiteľov, pozn.) však sťažovatelia stratili, pretože

v priebehu vydržacej doby došlo k významnej právnej skutočnosti majúcej vplyv na ich

dobromyseľnosť, a to k iniciovaniu súdneho konania o vypratanie sporných nehnuteľností

zo strany žalobcov ‒ , av septembri

2005 (konanie bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. , pozn.), pričom už

v priebehu tohto súdneho konania muselo byť sťažovateľom jednoznačne zrejmé, že kúpna

zmluva z 28. novembra 1998 sa na spornú nehnuteľnosť nevzťahovala.

Keďže v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy 28. novembra 1998 právni predchodcovia

sťažovateľov boli už vlastníkmi spornej nehnuteľnosti z titulu vydržania a v rámci tejto

kúpnej zmluvy spornú nehnuteľnosť na sťažovateľov nepreviedli, vydržacia doba v prípade

sťažovateľov mohla začať plynúť až odo dňa uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy, t. j.

od 28. novembra 1998, a nie skôr, ako sa sťažovatelia mylne domnievajú. Do doby držby

pre potreby vydržania nie je totiž možné započítať dobu držby vykonávanú vlastníkom veci

(t. j. právnymi predchodcami sťažovateľov, pozn.), ale výlučne len dobu vykonávanú

oprávnenými držiteľmi (sťažovateľmi, pozn.).

18.3 Nad rámec uvedeného ústavný súd v závere poznamenáva, že hoci je pravdou,

že pri opakovanom posudzovaní jednej a tej istej predbežnej otázky súdom v inom konaní

nemožno odhliadnuť od okolností, za ktorých bola táto otázka riešená v predchádzajúcom

konaní, a nemožno odignorovať legitímne očakávania účastníkov súdneho konania

vychádzajúce z ich dôvery v správnosť rozhodnutia vo veci, prípadný odklon všeobecného

súdu od takéhoto právneho posúdenia však nie je jednoznačne vylúčený za predpokladu,

že tento odklon bude zo strany všeobecného súdu náležite odôvodnený.

V kontexte posudzovanej právnej veci je potrebné neopomenúť, že predmetom

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. bolo vypratanie spornej

nehnuteľnosti. Žalobný nárok vymedzený žalobcami ( ,

a , pozn.) v petite žaloby bol vymedzený jednoznačne a ten

bol okresným súdom následne i prebraný do výroku rozhodnutia sp. zn.

zo 16. decembra 2008. Sťažovateľmi tvrdené „vyriešenie predbežnej otázky“ tak bolo

integrálnou súčasťou iba samotného odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2008, a nie jeho výrokovej časti, a teda okresný súd v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako i krajský súd v rámci konania vedeného pod sp. zn.

nepochybili a postupovali právne správne, ak zotrvali na názore, že nie sú

viazaní posúdením právnej otázky tak, ako bola vyriešená „predbežná otázka“ v rámci

odôvodnenia rozhodnutia v skôr uvedenom konaní o vypratanie.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej

veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júla 2017

12