Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 457/2017
PDF · 172.91 KB
No categories available
I. ÚS 457/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného advokátkou JUDr. Michaelou Řihákovou Kojtalovou, Advokátka
kancelária M Kojtalová, s. r. o., Antona Bernoláka 51, Žilina, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 265/2016
z 22. februára 2017 v časti jeho výroku o náhrade trov konania a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 6 Co 265/2016 z 22. februára 2017 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. mája 2017 doručená sťažnosť a 29. mája 2017 doplnenie sťažnosti ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 6 Co 265/2016 z 22. februára 2017 v časti jeho výroku o náhrade trov konania.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 48/2012,
v ktorom sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení žalovaného, Okresný súd Žilina
(ďalej len „okresný súd“) prerokovával žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Podľa sťažovateľa už pred podaním žaloby
v predmetnej veci nebol medzi ním a žalobkyňou sporný spôsob vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, a to tak, že vyporiadavané nehnuteľnosti mali byť prikázané za náhradu
do výlučného vlastníctva sťažovateľa, avšak sporným bola výška predmetnej náhrady
za 7/32 podiel žalobkyne na predmetných nehnuteľnostiach. Sťažovateľ uviedol, že
„... pred začatím súdneho konania jej ponúkol vyplatiť sumu cca 34 562,50 Eur, čo
žalobkyňa neakceptovala“, pričom v žalobe si uplatnila nárok na túto náhradu v sume
50 000 €, ktorú v dôsledku výsledkov znaleckého dokazovania v priebehu súdneho sporu
ustálila na sumu 43 968,75 €. V priebehu súdneho konania podaním doručeným
okresnému súdu 24. februára 2015 si sťažovateľ vzájomným návrhom uplatnil v rámci
„... vyporiadania podielového spoluvlastníctva v širšom slova zmysle...“ proti žalobkyni
nárok na zaplatenie sumy 2 583,61 € z titulu náhrady nákladov, ktoré zo svojho vynaložil
na zhodnotenie predmetu podielového spoluvlastníctva.
3. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 7 C 48/2012 z 25. januára 2016
tak, že zrušil podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré prikázal do výlučného
vlastníctva sťažovateľa za finančnú náhradu v sume 28 437,50 €, ktorú ho zaviazal vyplatiť
žalobkyni, súčasne v zmysle vzájomného návrhu sťažovateľa žalobkyňu zaviazal vyplatiť
sťažovateľovi 2 583,61 € a napokon rozhodol, že „O trovách konania rozhodne súd
do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku“.
4. O odvolaní žalobkyne proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým ju zaviazal
na náhradu finančných nákladov sťažovateľovi v sume 2 583,61 € z titulu náhrady ním
vynaložených nákladov na rekonštrukciu sporných nehnuteľností, rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 6 Co 265/2016 z 22. februára 2017 tak, že zmenil odvolaním napadnutý
výrok rozsudku okresného súdu a vzájomný návrh sťažovateľa zamietol, pričom súčasne
rozhodol o nároku na náhradu trov konania nielen pred odvolacím súdom, ale aj pred súdom
prvého stupňa, a to tak, že „Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 100%.“.
5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie predovšetkým
svojho základného práva na spravodlivý proces, ako aj práva vlastniť majetok,
a to v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 265/2016
z 22. februára 2017 v časti jeho výroku o náhrade trov konania na tom základe, že tým, že
krajský súd rozhodol o trovách aj prvostupňového konania, zamedzil sťažovateľovi prístup
k dvojinštančnému konaniu v otázke prieskumu tohto výroku o trovách konania, proti
ktorému nie je prípustné odvolanie a ani mimoriadny opravný prostriedok. Okrem toho
sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania dôsledne nezohľadnil zásadu úspešnosti v spore, pretože neprihliadol
na skutočnosť, že reálne v konaní pred prvostupňovým súdom žalobkyňa nemala plný
úspech v spore, ba dokonca, v medzi účastníkmi spornej otázke týkajúcej sa výšky náhrady
za vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bola žalobkyňa v nadpolovičnej miere
neúspešná, pretože nielenže jej bola prisúdená náhrada v sume o viac ako 50 % nižšej, ako
si uplatnila, ale dokonca táto jej priznaná suma bola nižšia, než ako jej pred začatím sporu
ponúkal sám sťažovateľ, pričom otázka spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva
sporná medzi účastníkmi nebola, takže v tomto smere ju nie je možné pripočítať ako úspech
žalobkyne. Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu
aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napádaného výroku o priznanom nároku
na náhradu trov konania, preto v tejto časti považuje tento rozsudok krajského súdu
za arbitrárny a nepreskúmateľný.
6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného tiež uviedol:
„I napriek tomu, že žalobkyňa bola v časti vzájomného návrhu sťažovateľa
pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle o zaplatenie sumy
2.583,61 Eur v odvolaní úspešná, rozsudok v podstatnej časti výroku týkajúceho sa zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva nebol napadnutý žiadnym opravným
prostriedkom a prvostupňový súd o nároku na náhradu trov konania pôvodne nerozhodol.
Aj keď v časti konania bola žalobkyňa v odvolacom konaní úspešná, vzhľadom na to, že súd
prvej inštancie nerozhodol o náhrade trov konania, nemohol odvolací súd v nadväznosti
na to o nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodnúť. Teda
krajský súd podľa názoru sťažovateľa nemal právny základ konať podľa § 369 ods. 2 CSP
a zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže také v čase
rozhodovania krajského súdu neexistovalo Podľa názoru sťažovateľa by základnému právu
na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie, rešpektujúc rovnosť účastníkov
v konaní, zodpovedal postup odvolacieho súdu ponechať rozhodnúť súd prvej inštancie
o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania tak, aby bola daná možnosť účastníkov
konania realizovať ich procesné práva a využiť zákonom priznané právo uplatniť voči
rozhodnutiu súdu, voči ktorému je to zo zákona prípustné, riadny opravný prostriedok.
Z dostupných zverejnených súdnych rozhodnutí v iných obdobných veciach, resp. v iných
veciach v obdobnom procesnom štádiu, súdy rozhodovali inak, kedy v obdobnej procesnej
situácii ponechali rozhodnutie o náhrade trov konania na súde prvej inštancie (Rozsudok
Krajského súdu Žilina zo dňa 08.02.2017, sp.zn. 7Co/371/2016, Rozsudok Krajského súdu
Nitra zo dňa 09.02.2017, sp. zn. 7Co/1127/2015)...
Rozsudok krajského súdu o nároku na náhradu trov konania nemožno považovať
za zákonný, keďže konštatovanie súdu o úspechu žalobkyne vo veci nenachádza oporu
vo výroku súdu prvej inštancie v merite veci, ani v obsahu súdneho spisu. Ak by súd mal
vychádzať v otázke rozhodovania o trovách konania z výsledku v merite veci, ktorým bolo
rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, kde
po oboznámení sa s obsahom celého spisu, všetkých úkonov účastníkov konania
a vykonaného dokazovania nie je možné dospieť k záveru, že žalobkyňa bola v konaní
úspešná v plnom rozsahu.“
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ..., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Rozsudkom Krajského súdu
v Žiline, sp. zn. 6 Co/265/2016 zo dňa 22.02.2017 v časti jeho výroku o náhrade trov
konania a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 6 Co/265/2016 zo dňa 22.02.2017 v
časti jeho výroku o náhrade trov konania sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v
Žiline na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia za 2 úkony právnej služby v sume vo výške 374,81,- Eur... v súlade s ust. § 11
ods. 3, § 13a a nasl. Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. na účet jeho právneho zástupcu
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť sťažovateľa
spĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom predpísané
v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti, ktoré sú pre konanie
o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb ustanovené v § 50 citovaného zákona,
a pretože nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
rozhodnutia.
11. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd rozhoduje o jej prijatí len
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa ňou namieta.
Rozhodovanie o tej časti návrhu, ktorou sa sťažovateľ domáha zrušenia rozhodnutia
všeobecného súdu a aby mu ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia, nie je
rozhodovaním o základnom práve alebo slobode. Z tohto dôvodu ústavný súd v rámci
predbežného prerokovania o týchto otázkach ešte nerozhodoval (I. ÚS 50/01).
III.
12. Sťažovateľ v sťažnosti žiada, aby ústavný súd rozhodol aj o odklade
vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 265/2016 z 22. februára
2017, pričom túto svoju žiadosť odôvodňuje takto:
„Sťažovateľ má za to, že právne a skutkové okolnosti veci odôvodňujú potrebu
dočasnej a predbežnej ochrany jeho práv a žiada preto ústavný súd o odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
vytvára právny základ rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške tejto náhrady podľa
ust. § 262 ods. 2 CSP, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, voči ktorému
je síce možnosť podania opravného prostriedku - sťažnosti, o ktorej však rozhoduje súd
prvej inštancie ako posledná možná inštitúcia. Prípadné rozhodnutie o odklade
vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu môže zabezpečiť predchádzanie
prípadnému ďalšiemu využívaniu mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných
prostriedkov právnej ochrany, keďže je tu riziko, žeby rozhodnutie o výške náhrady trov
konania, ktoré je závislé výlučne na právoplatnosti konečného rozhodnutia, bolo založené
na rozhodnutí, ktoré zasiahlo do základných práv a slobôd sťažovateľa a môže byť
predmetom budúceho zrušenia.“
13. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh
sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým
verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
14. Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu
a dôvodov sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ osvedčil existenciu predpokladov
na zabezpečenie toho, aby sa prípadný výsledok konania pred ústavným súdom nezmaril
v dôsledku napadnutého rozsudku. Ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľa na odloženie
vykonateľnosti označeného rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že tento návrh nie je
v rozpore s dôležitým verejným záujmom a spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené v § 52
ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto ústavný súd v súlade s týmto ustanovením rozhodol
tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
15. Uložené dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde zanikne
najneskoršie ex lege nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci
samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení. Podľa § 52 ods. 4 zákona
o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez návrhu, ak pominú dôvody,
pre ktoré sa nariadilo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017