Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 482/2017
PDF · 414.59 KB
No categories available
I. ÚS 482/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o.,
Račianska 184/B, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11,
Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Tomáša Dujčíka, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Sžf 57/2016 z 8. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o. o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS –
ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžf 57/2016 z 8. júna 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový
úrad“) u nej vykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za obdobie
január – december 2007, január – december 2008, január – december 2009, január 2010,
marec – december 2010. Protokol z daňovej kontroly bol sťažovateľke doručený 2. apríla
2013. Daňový úrad po ukončení vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie
č. 9104405/5/4412542/2013/Sia z 2. októbra 2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“),
ktorým vyrubil sťažovateľke rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie jún 2010 vo výške
21 755 €.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len
„finančné riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. 1100302/1/4695/2014/1042
z 8. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie finančného riaditeľstva“), ktorým potvrdilo
rozhodnutie daňového úradu.
4. Následne sťažovateľka podala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) žalobu, ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva.
Krajský súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 1 S 55/2014-119 z 28. januára 2016 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozhodnutie finančného riaditeľstva v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu
zamietol.
6. Sťažovateľka v sťažnosti ku postupu daňového úradu ako správcu dane počas
daňovej kontroly uvádza:
«Správca dane nepriznal sťažovateľovi právo na odpočítanie dane z dôvodu, že
odpočítaním dane v sume 21.755,-EUR z faktúr č. F01006012, evidovanej pod
č. 1091101714, sťažovateľ porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 19 ods. 1
citovaného zákona o dani z pridanej hodnoty. Správca dane mal na základe vykonaného
šetrenia za preukázané, že k dodaniu zdaniteľného obchodu po materiálnej stránke
v obchodnom reťazci spoločností – –
– sťažovateľka, reálne nedošlo...
Dňa 16.02.2010 bola uzavretá zmluva o dielo medzi sťažovateľom ako
objednávateľom a spoločnosťou Na základe tejto zmluvy sa (v čase
podania tejto ústavnej sťažnosti už zaniknutá) spoločnosť zaviazala
zabezpečiť a pre sťažovateľa dodať nasledovné zdaniteľné obchody:
a) Výstavbu zateplenej haly multifunkčného dvoj skladu, označené ako sklad B,
komplet s dodávkou inžinierskych sietí, s uzatvárateľnými protipožiarnymi a ďalšími
oddeľovacími dvermi, osvetlením, kúrením,
b) Dodávku a montáž vysokonosných regálov pre sklad klampiarskych dielov
a klampiarskej dielne haly A1, v dĺžke 88 m,
c) Dodávku a montáž oceľových nosníkov, oceľových stĺpov sendvičovej zateplenej
strechy pre polyfunkčnú halu A2 s prekrytím pôvodnej prístavby A1 ponad hrebeň strechy,
d) Výťah vysokozdvižný do skladu v hale A1, klamp. dielne a skladu.
Podľa bodu 1 (v časti II.) Zmluvy o dielo na zhotovenie stavby bola dohodnutá
zhotoviteľom a objednávateľom celková pevná cena 1.764.675,-EUR s DPH. Podľa bodu 1
(v časti m) Zmluvy o dielo na zhotovenie stavby termín dokončenia stavby bol dohodnutý do
01.12.2010.
V čase výkonu daňovej kontroly vykonával Daňový úrad aj kontrolu dane z pridanej
hodnoty u dodávateľa deklarovaných zdaniteľných obchodov - daňového subjektu
za zdaňovacie obdobia roku 2009 a 2010.
V rámci kontroly správca dane preveroval, či vyfakturované služby deklarované na
uvedených faktúrach boli uvedenou dodávateľskou spoločnosti aj reálne dodané. V
priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane zistil, že spoločnosť
predmetné tovary a služby nedodala, ale na vyfakturované práce (na ich dodanie) uzavrela
dve zmluvy s inými daňovými subjektmi a to:
- so zhotoviteľom
zo dňa 20. 02. 2010 a
- so zhotoviteľom
zo dňa 20. 02. 2010,
Spoločnosť (v čase podania tejto
ústavnej sťažnosti už zaniknutá) vyfakturovala spoločnosti práce
vykonané v zmysle uzavretej zmluvy za obdobia marec - december 2010 faktúrami
č. 20100304, 20100802, 20100907, 1011013, 1012011 a 1012016.
Spoločnosť (v čase podania
tejto ústavnej sťažnosti už zaniknutá) vyfakturovala spoločnosti práce
vykonané v zmysle uzavretej zmluvy za obdobia marec - júl 2010 faktúrami č. 20100307.
20100303, 20100402, 20100403, 20100406, 20100605, 20100704.
Správcovi dane na základe jeho vlastného šetrenia boli predložené aj nasledovné
dôkazy:
1) Prehlásenie . konateľa spoločnosti
v ktorom prehlásil, že faktúry vystavené od 1.1.2010 do 31.3.2010 boli ním riadne
vystavené, práce. resp. tovar týmito faktúrami deklarovaný boli riadne zrealizované,
zdaniteľné plnenie v nich uvedené bolo uskutočnené, daň bola priznaná a odvedená,
2) Prehlásenie , konateľa spoločnosti
v ktorom prehlásil, že faktúry vystavené od 1.1.2010 do 31.3.2010 boli ním riadne
vystavené, práce, resp. tovar týmito faktúrami deklarovaný, boli riadne zrealizované,
zdaniteľné plnenie v nich uvedené bolo uskutočnené, daň bola priznaná a odvedená.
Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že pán dňa
13.11.2011 u notára uznal podpis na obidvoch prehláseniach za svoj vlastný.
Žalovaný ako odvolací orgán sa k predloženým, notársky overeným prehláseniam,
vyjadril, že nie sú vierohodnými dôkazmi, ktoré by potvrdili reálnosť
obchodných transakcii...
... Je nespochybniteľné, že dielo tak ako bolo dojednané v písomnej zmluve o dielo
zo dňa 16.02.2010 uzatvorenej medzi sťažovateľom ako objednávateľom a spoločnosťou
ako dodávateľom bolo zhotovené. Existencia tejto stavby je
nespochybniteľná, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že správca dane ako prvostupňový správny
orgán, ani Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj ako „žalovaný“) nikdy
nepoužili argument ohľadom materiálnej neexistencie dodávok a stavby ako takej.
Spochybňované zo strany žalovaného bolo v priebehu celého konania na prvostupňovom
súde, či dielo dodal subjekt
Žalovaný relevantným spôsobom nespochybnil, že predmet dodávky existuje, ale táto
skutočnosť nebola nikdy sporná, a to ani medzi účastníkmi konania.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že samotný správca dane si osobne preveril, že
dielo ako stavba stojí a teda materiálne došlo k plneniu, na základe ktorého si sťažovateľ
uplatnil odpočet dane. Zo strany prvostupňového súdu už vykonaná miestna ohliadka,
nakoľko táto skutočnosť nebola nikdy ani v správnom konaní, ani v konaní pred súdom
sporná. Správny orgán, ktorý vydal prvostupňové správne rozhodnutie, ani žalovaný, nikdy
v konaní nespochybňovali to, že dielo ako také bolo zrealizované a predmet dodania sa
uskutočnil. Sporná bola iba otázka, či toto plnenie uskutočnil pre sťažovateľa subjekt, ktorý
mu ho fakturoval.
Sťažovateľ v konaní predložil všetky potrebné listinné dôkazy (vrátane vyššie
spomenutých prehlásení p. ), ktorými preukazoval skutočnosti podstatné
pre posúdenie veci. Predložil faktúry od dodávateľa, písomnú Zmluvu o dielo uzatvorenú
s dodávateľom, ako aj preberací protokol v ktorom sa konštatuje prevzatie a odovzdanie
diela s konkrétnym popisom.
Ku skutočnostiam vyplývajúcim z dožiadania miestne príslušného správcu dane, že
spoločnosť a sa na adrese sídla nenachádzajú,
konateľ spoločnosti je v mieste trvalého pobytu neznámy, ako aj že tieto daňové subjekty
nepodali za rok 2010 žiadne priznanie, sťažovateľ uvádza, že nemá povinnosť preukazovať
daňové povinnosti iného subjektu. Sťažovateľ ako daňový subjekt preukázal nárok na
odpočet DPH na vstupe daňovým dokladom evidovaným pod č. 109112288 a uplatnil si daň
na vstupe podľa § 51, ods. 1, písmeno a. zákona č.222/2004 Z. z.. Vzhľadom k tomu, že
prijaté zdaniteľné plnenie použil na svoje zdaniteľné plnenia, mal právo odpočtu v zmysle
§ 49, odsek 2, písmeno a zákona č.222/2004 Z. z.. Zároveň neboli kontrolou preukázané
sťažovateľovi skutočnosti, že by neexistovali predmetné zdaniteľné plnenia, z ktorých si
uplatnil daň na vstupe.»
7. Sťažovateľka v priebehu konania na krajskom súde, ako aj v rámci vyjadrení
k odvolaniu žalovaného proti rozsudku krajského súdu, ako aj v odôvodnení sťažnosti
podporila svoje tvrdenia ustanoveniami sekundárneho práva Európskej únie a početnou
judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) zaoberajúcu sa
výkladom záväzných dokumentov Európskej únie v oblasti spoločného systému DPH, napr.
Mahagében a Dávid, rozsudok z 21. 6. 2012, C-80/11; Bonik, rozsudok zo 6. 12. 2012,
C-285/11; Maks Pen, rozsudok z 13. 2. 2014, C-18/13.
8. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
odklonil od záverov krajského súdu, podľa ktorých žalovaný nespochybnil materiálnu
existenciu zdaniteľného predmetu plnenia zo zmluvy. Najvyšší súd uviedol, že žalovaný
síce nespochybnil materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia, avšak podľa neho
sťažovateľka nepreukázala jeho existenciu a využitie. Najvyšší súd podľa sťažovateľky
odmietol aplikáciu relevantnej judikatúry Súdneho dvora (rozhodnutia C-80/11 ‒
Mahagében a Dávid a C-18/13 ‒Maks Pen), podľa ktorých je správca dane povinný
objektívne preukázať, že samotná zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že plnenie
zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby
vystavujúcej faktúru alebo iného subjektu dodávateľského reťazca. Sťažovateľka opätovne
zdôraznila, že v jej prípade boli splnené podmienky na odpočítanie DPH na vstupe, pretože
je zdaniteľnou osobou v zmysle smernice Rady 2006/112; využíva uvedené tovary a služby
zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení
a tovary a služby na vstupe boli poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Z uvedeného dôvodu
právo na odpočet DPH na vstupe nemôže byť sťažovateľke v zásade zamietnuté okrem
prípadu, že predmet plnenia neexistuje alebo zdaniteľná osoba vedela o daňovom podvode.
Dôkazné bremeno preukázať mieru jeho účasti na daňovom podvode je na strane správcu
dane.
9. Sťažovateľka zastáva názor, že porušovateľ neaplikoval právne závery
vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora, na ktoré v priebehu konania poukázala, napriek
tomu, že právne otázky riešené v tomto konaní (právo na odpočet a nevyhnutné predpoklady
na jeho vznik, dôkazné bremeno na strane správcu dane pri preukazovaní miery účasti
zdaniteľnej osoby na daňovom podvode) boli jednoznačne zodpovedané citovanou
judikatúrou Súdneho dvora. Odmietavý prístup k aplikácii rozhodovacej praxe Súdneho
dvora najvyšší súd odôvodnil práve nepreukázaním existencie stavby, čo nebolo v konaní
sporné a sťažovateľka jej existenciu preukázala listinnými dôkazmi.
10. Extrémny nesúlad právnych záverov najvyššieho súdu so skutkovými zisteniami
krajského súdu a výklad, ktorý je v značnom nesúlade s obsahom súdnej praxe bez
dostatočného odôvodnenia, považuje sťažovateľka za prejav arbitrárnosti, ktorá zakladá
nepreskúmateľnosť, a teda i protiústavnosť napadnutého rozsudku.
11. Sťažovateľka tiež uviedla, že najvyšší súd ako odvolací súd tým, že zmenil
rozsudok krajského súdu na základe (aj) odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných
krajským súdom, a to bez toho, že by ho sám zopakoval, porušil zásadu ústnosti a priamosti,
v zmysle ktorej vykonáva dokazovanie súd, ktorý rozhoduje vo veci, a to na pojednávaní,
na ktoré predvolá účastníkov, ako aj zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia bez toho, že
by bol oboznámený s predbežným názorom odvolacieho súdu.
12. Najvyšší súd podľa sťažovateľky požaduje, aby preukázala splnenie si daňových
povinností ďalších subjektov, čím v jej prípade uplatnil excesívne dôkazné bremeno, ktoré
je neprípustné a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3
13. Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„a) Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.06.2017, spis. zn.
1Sžf/57/2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa, upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
b) Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 08.06.2017, spis. zn. 1Sžf/57/2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie
c) Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 374,80 Eur,
ktoré zaplatí Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu v lehote
1 mesiaca.“
14. Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
napadnutého rozsudku z dôvodu, že ním uložená povinnosť uhradiť daňovému úradu
21 755 € je už vykonateľná a existuje hrozba, že daňový úrad bude predmetnú sumu
vymáhať prostredníctvom exekučného konania.
II.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
17. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
18. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, svojvoľný, pretože právne závery v ňom vyslovené
sú neodôvodnené, a to hlavne s ohľadom na nerešpektovanie relevantnej judikatúry
Súdneho dvora, ako aj vzhľadom na rozdielnosť právnych záverov, ku ktorým dospel
krajský súd vo svojom rozhodnutí oproti právnym názorom vysloveným najvyšším súdom
v napadnutom rozsudku, čím bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods.
1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší
súd bez ďalšieho akceptoval rozšírenie dôkazného bremena aj v tom zmysle, aby preukázala
splnenie daňových povinností aj u ďalších subjektov, čo je v rozpore s princípom rovnosti
vyplývajúcim z čl. 47 ods. 3 ústavy. V konaní pred najvyšším súdom bola podľa
sťažovateľky porušená tiež zásada ústnosti a priamosti, keďže najvyšší súd zmenil rozsudok
krajského súdu na základe odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných krajským súdom bez
toho, aby dokazovanie zopakoval.
19. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porovnaj I. ÚS 117/05). Podľa stálej
judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj
práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (porovnaj II. ÚS 88/01).
20. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porovnaj v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
21. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
[porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,
rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
22. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky v súdnom konaní bolo poukázanie na
dôkazy predložené počas daňovej kontroly, z ktorých vyplýva, že zdaniteľné plnenie sa
uskutočnilo, a preto bol daný oprávnený dôvod na odpočet DPH.
23. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v daňovom konaní sa rozhoduje
o právach a povinnostiach daňových subjektov a správca dane je povinný riadne zistiť
skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané daňovým subjektom, prípadne
odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane počas daňovej kontroly. Daňové
konanie je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov
verejnej správy, ale je možné identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania
(porovnaj Vernarský, M. Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla
Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009, s. 11, 24 ‒25 a nasl.).
24. Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom
dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery
vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy
daní a v priebehu konania.
25. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj
v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom
smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami
účastníka vysporiadal.
26. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že daňový úrad v priebehu správneho
(daňového) konania, súčasťou ktorého bola vykonaná daňová kontrola, vykonal
dokazovanie listinnými dôkazmi (najmä faktúrami a zmluvami), zohľadnil výpovede
svedkov a výsledky daňovej kontroly vykonanej u dodávateľa sťažovateľky. Správne
orgány v odôvodnení rozhodnutí konštatovali, že v rozporných obchodných prípadoch bolo
preukázané vytvorenie umelých obchodných vzťahov medzi dodávateľskými spoločnosťami
a sťažovateľkou pre účely dosiahnutia daňovej výhody spočívajúcej v uplatnení odpočtu
DPH.
27. Na odôvodnenie rozhodnutí daňových orgánov v danej veci a ich vysporiadanie
sa s námietkami sťažovateľky poukázal v napadnutom rozsudku aj najvyšší súd, ktorý
v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa
preukázania uskutočnených zdaniteľných plnení v prospech zistení daňových orgánov
a v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia k uvedenému uviedol:
«Najvyšší súd, hoci je v súdnej sústave vrcholným garantom spravodlivej ochrany
práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovy na zachovávanie zákonov, na
čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.), tak vzhľadom na
objektívny charakter pojmov dane z pridanej hodnoty (najmä rozsudok sp. zn. C-255/02
Súdneho dvora vo veci účastníkov Halifax a spol. z 21. februára 2006) neodmieta myšlienku
pri splnení základných podmienok pre spoločný systém dane z pridanej hodnoty (viď bližšie
Smernica Rady č. 2006/112/ĽS z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty - ďalej na účely rozsudku len „Smernica č. 2006/112“), že aj zo zdaniteľných
obchodov, ktorých výsledkom je stavba realizovaná bez príslušných, neskôr zrušených alebo
s nepostačujúcimi povoleniami a licenciami, môže vzniknúť daňová povinnosť alebo právo
na odpočítanie DPH. Tento záver je však nižšie (viď body č. 34 a č. 44) korigovaný
vyslovením určitých podmienok.
V uvedenej súvislosti preto musí Najvyšší súd zdôrazniť, že nepreukázanie vopred
prebiehajúceho konania podľa Stavebného zákona môže oprávnene vyvolať spoločensky
nežiaducu situáciu, že dotknuté osoby neboli prizvané na pripomienkovanie zámeru stavby
vrátane obchádzania tak dôležitých ochranných prvkov zabudovaných zákonodarcom
v právnom systéme, ktoré majú za účel ochranu dôležitých celospoločenských hodnôt,
ktorými ochrana života a životného prostredia najmä sú, a že ani neprebehlo odborné
posudzovanie stavby, stavebných materiálov ako aj časti stavby (hore uvedený
vysokozdvižný výťah) na jej vhodnosť a dosiahnutie sledovaného účelu.
Správca dane pri pochybnostiach, či vôbec žalobcom deklarovaná stavba
multifunkčného dvojskladu v komplexe budov nachádzajúcich sa na adrese
(t.j. Hala kontroly originality, Výstavný priestor vozidiel, Autosalón
a Stanica technickej kontroly) existuje, správne očakával, že žalobca, ktorý o sebe tvrdí, že
bol stavebníkom pri uvedenej stavbe multifunkčného dvojskladu, unesie dôkazné bremeno
a predloží relevantné dôkazy nielen o oprávnení vykonávať stavbu [viď vyššie uvedené
stavebné a užívacie povolenia s oporou v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov - ďalej na účely
rozsudku len „Stavebný zákon“)], ďalej o zabezpečení a priebehu stavby (stavebný denník,
výdavky s prevozom alebo zaobstaraním stavebného materiálu, certifikáty a protokoly
zo skúšok), jej ukončení ako aj o jej existencii.
Aj pre Najvyšší súd je logické a nepochybné, že výstavba multifunkčného dvojskladu
v tom rozsahu, ako je vymedzené v predmetu zmluvy o dielo (viď bod č. 4 a tam zmienené
technické parametre stavby vrátanie právnych a technických požiadaviek na vysokozdvižný
výťah), si vyžaduje vydanie stavebného povolenia v zmysle § 55 ods. 1 Stavebného zákona.
Ak takýmto povolením stavebník nedisponuje, je celkom logicky očakávaná reakcia
mestského úradu, ktorý popri výkonu funkcie stavebného úradu plní aj správcu miestnych
dani (najmä daní zo stavieb), že bude od žalobcu požadovať nápravu takto zistenej situácie
najmä v zmysle § 88 ods. 1 písm. b), resp. vyvodí sankčné dôsledky v zmysle § 106 ods. 2 a
3 Stavebného zákona.
Najvyšší súd však na tomto mieste musí upozorniť, že žalobca počas daňovej
kontroly, resp. v nasledujúcom daňovom konaní produkoval dôkazy, ktoré nepotvrdzujú
takýto prístup a poukazoval iba na stavebné a užívacie povolenia, ktoré však neboli
vystavené na žalobcu ako na stavebníka ale naopak na subjekt s označením AUTO ROTOS
s.r.o. (ide o stavebné povolenia z rokov 2004 a 2008 alebo rozhodnutie o užívaní stavby
z roku 2010).
Uvedené zistenia sa nasledovne prejavili aj pri preverení vlastníckych vzťahov
k stavbám nachádzajúcim sa v komplexe budov na hore uvedenej adrese (viď bod č. 35)
a to v prospech spoločnosti
- AUTO ROTOS s.r.o. so zápisom vlastníckeho práva na pre stavby:
Výstavný priestor vozidiel - prístavba skladu C, Autosalón a servis, sklad C a D,
a naopak zápis vlastníckeho práva v prospech žalobcu na pre stavbu:
Stanica technickej kontroly s nadobúdacím titulom - kúpa zo dňa 19.05.2005.
Zo získaných poznatkov počas daňovej kontroly správca dane správne posledne
uvedenú stavbu Stanice technickej kontroly vylúčil z okruhu budov, ktoré by mohol stotožniť
so stavbou multifunkčného dvojskladu.
V uvedenej súvislosti správca dane za prítomnosti daňového zástupcu vykonal dňa
19.07.2013 výsluch svedka pána (viď príloha č. 69 spisu správcu
dane), ktorý vypracoval nielen projekty stavieb ale aj zmeny stavieb pred dokončením
vrátane projektov skutočného vyhotovenia stavieb. Menovaný svedok potvrdil, že pri
viacerých stavbách pre hore uvedeného stavebníka (Hala na kontrolu originality vozidiel
ako aj prístavba k Hale C) vystupoval ako technický dozor, pričom osobne vykonával zápisy
do stavebných denníkov.
Na stavbách, ktoré sa začali realizovať, svedok vylúčil zmenu stavby s výnimkou
prístavby skladu C.
Z výpovedi uvedeného svedka pre Najvyšší súd vyplýva, že menovaný
, ako generálny projektant spoločnosti AUTO ROTOS s.r.o. a súčasne aj vo funkcii
technického dozoru na jej stavbách, vo svojej výpovedi špecifikoval, aké projekty pre
investora, t.j. spoločnosť AUTO ROTOS s.r.o. vyprojektoval.
Skutočnosť, že medzi projektmi, ktoré vymenoval, neuviedol projekt na výstavbu
multifunkčného dvojskladu, potvrdzuje podľa Najvyššieho súdu pochybnosti žalovaného, že
nebolo preukázané ani projekčné zrealizovanie takejto stavby.
Potom, na základe uvedených skutočnosti bol žalobca povinný na preukázanie
svojich tvrdení (dôkazné bremeno) predložiť správcovi dane platnú stavebnú (projektovú)
dokumentáciu, v zmysle ktorej mal dodávateľ stavby aj stavbu vykonať, a s jej pomocou mal
správcovi dane na mieste (v teréne) preukázať, kde sa uvedená stavba (multifunkčný
dvojsklad) aj nachádza.
Hoci Najvyšší súd nie je odborným miestom na technické posudzovanie stavieb,
nemôže logicky pripustiť, že tak náročnú stavbu, ako je opísaná v zadaní zmluvy o dielo, by
dodávateľ stavby bez uvedenej dokumentácie bol schopný zabezpečiť.
Na tomto mieste musí Najvyšší súd poukázať na zásadu poctivého obchodného styku,
ktoré ako jedna z riadiacich zásad obchodného práva prerastá aj do iných právnych odvetví
- v prejednávanej veci predovšetkým do daňového práva s tým cieľom, že je povinnosťou
štatutárnych orgánov obchodných spoločnosti zabezpečiť nielen prínosné výsledky
podnikania ale aj jeho neskoršiu preukaznosť z dôvodu ochrany spoločníkov či akcionárov
pred sankcionovaním zo strany orgánov štátnej moci.
Daňovo - účtovné doklady, ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené
protokoly o vykonaní prác či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho
systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť
súkromného právu, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré
sú iba logickým následkom (záznamom udalostí), ktoré vytvárali a formovali obsah
a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácii ktorého správca dane
absentoval.
Preto, ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného
obchodu sa nezrealizovala, polom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej
zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobcu
ako daňového subjektu v súlade s § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. preukázať, že nielen
v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval ale aj jeho výsledky použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.»
28. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním
formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne
neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité
pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky alebo nezohľadnil
tvrdenia sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej námietkami. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku a právny názor najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné,
logické a materiálne i formálne im nemožno vytknúť nesúlad s princípmi základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
29. Sťažovateľka tiež zastáva právny názor, že v daňovom konaní bola neprípustne
zaťažená preukazovaním splnenia si daňových povinností u ďalších daňových subjektov,
v čom spočívalo neunesenie dôkazného bremena na strane sťažovateľky. Tento právny
záver správcu dane najvyšší súd akceptoval.
30. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k uvedenej námietke sťažovateľky uviedol:
«... bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že ním deklarovaný a existujúci
multifunkčný dvojsklad legálne užíva nielen v zmysle § 49 ods. 2 ale aj v súlade s inými
právnymi predpismi na dodávky tovarov a služieb, z ktorých mu plynie príjem z
ekonomickej činnosti.
Toto dôkazné bremeno však žalobca v daňovom konaní a ani v predchádzajúcej
daňovej kontrole neuniesol, a to prinajmenej s prihliadnutím na absenciu záväznej
dokumentácie a potvrdení, ktoré Stavebný zákon neodmysliteľne spája s vyhotovením
a užívaním stavby. Preto sa nemôže Najvyšší súd stotožniť s názorom krajského súdu, že
správca dane bol „ex offo“ zaťažený povinnosťou predmet zdaniteľného plnenia (t.j.
tvrdený multifunkčný dvojsklad) vyhľadávať v teréne (viď bod č. 12 v spojení s bodom č.
47).
Podľa § 49 ods. 2 veta prvá zák. č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane.
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb
ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7...
Ako už Najvyšší súd zdôraznil, žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil
správcovi dane relevantné dôkazné prostriedky vo forme povinnej stavebnej a inej
dokumentácie (najmä projekt stavby v zmysle § 45 ods. 2 Stavebného zákona potrebný na
vydanie stavebného povolenia vrátane statických a dynamických výpočtov konštrukcii
stavieb, rozhodnutia v stavebnom konaní, stavebný denník v rozsahu vymedzenom v § 46d
stavebného zákona či atesty pre nebezpečné zariadenia), ktoré by preukázali podiel
dodávateľa stavby na stavbe, resp. jej samotnú existenciu v tom rozsahu, v akom bola
dohodnutá a následne mala byť prevzatá žalobcom na základe nižšie uvedeného
preberacieho protokolu z 26.11.2010...
...Je nepochybné, že porovnaním označenia stavieb zachyteným na stavebných alebo
užívacích povoleniach (viď bod č. 31), v evidencii vlastníckych vzťahov (viď bod č. 38),
vo výpovedi svedka pána (viď bod č. 39) ako aj s označením
stavieb, ktoré sa nachádza na citovanom listinnom dôkaze, činí veľké problémy bez
súčinnosti žalobcu určiť, ktorá z uvedených stavieb by sa mohla označiť za multifunkčný
dvojsklad.
Tiež, čo sa týka zmluvných povinnosti dodávateľa stavby, ktoré sú zakotvené v zmluve
o dielo zo 16.02.2010 a ktorá zmluva o dielo je značne jednoduchá (čo neuniklo ani
pozornosti krajského súdu), tak v zmysle čl. I. ods. 2 citovanej zmluvy je zdôraznené, že
súčasťou predmetu plnenia nie je dodávka realizačnej projektovej dokumentácie. Toto je
potom doplnené záväzkom žalobcu odovzdať dodávateľovi stavby stavenisko, a to v stave
zodpovedajúcom projektovým podmienkam (viď čl. VIII. ods. I citovanej zmluvy), ako aj
ďalšou povinnosťou žalobcu zaobstarať a odovzdať dodávateľovi stavby ako zhotoviteľovi
projektovú dokumentáciu do 7 dní od podpisu tejto zmluvy.
Ďalej v zmysle čl. IX. ods. 1 citovanej zmluvy bol dohodnutý mechanizmus
odovzdania a prevzatia diela. Až z preberajúceho protokolu (príloha A1) z 26.11.2010
spísaného medzi žalobcom a dodávateľom stavby pre Najvyšší súd vyplývajú jednotlivé
stavebné a lokalizačné podrobnosti stavby, t.j. koľko a ako označených miestnosti má tvoriť
deklarovanú stavbu multifunkčného dvojskladu (t.j. sklad „B“ pozostávajúci z miestností
č. 1.02, 1.03, 1.04, 1.05 a č. 1.06), ako aj použité stavebné materiály (nosníky, ich uloženie,
štruktúra podlahy) vrátane dodávky osvetlenia a kúrenia.
Všetky uvedené detaily podporujú naďalej mienku správcu dane, že bez adekvátnej
dokumentačnej podpory (t.j. projekt, rozpis stavebného materiálu, náklady spojené s jeho
presunom na stavbu ako aj na stavbe samotnej, poprípade certifikáty výrobkov a stavebných
materiálov vrátane potrebných rozhodnutí v zmysle Stavebného zákona), nie je možné
nielen uvedenú stavbu zrealizovať ale aj užívať na podnikanie žalobcu.
Navyše pozornosti Najvyššieho súdu neuniklo, že v daňovom spise je založený aj
Projekt skutočného vyhotovenia stavby bez uvedenia dátumu pre žalobcu označeného
kolektívom autorom ako stavebník. Avšak tento projekt, hoci je podpísaný uvedenými
autormi, tak ho Najvyšší súd nemôže vyhodnotiť ako relevantný listinný dôkaz, nakoľko nie
je verifikovaný stavebným úradom pre účely stavebného konania v zmysle § 67, resp. § 81
až § 81 b Stavebného zákona.
Navyše, pokiaľ v preberajúcom protokole žalobca odsúhlasil vykonanie prác
v klampiarskej dielne haly A1 s deklarovanou dĺžkou 88m, túto časť diela ani pri vynaložení
všetkého úsilia Najvyšší súd v uvedenom projekte skutočného vyhotovenia stavby
neidentifikoval ani s pomocou legendy miestností.
Ďalej, čo sa týka vierohodnosti prehlásenia pána , spoločného
konateľa tak spoločnosti ako aj spoločnosti .,
Najvyšší súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napríklad žalovaným citovaný
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžf140/2011 zo dňa 18. apríla
2012), že nie je možné nahradiť svedeckú výpoveď prehlásením, nakoľko prehlásenie je
vyhodnotené ako forma obchádzania svedeckej výpovede a jej dôsledkov, a ako také je
preto správnymi súdmi vyhodnotené ako neprípustný dôkaz v daňovom konaní.
Preto právny záver krajského súdu (viď bod č. 14), že sa žalovaný nevyjadril
k celkom podozrivej okolnosti, ako mohol dodávateľ stavby zabezpečiť čestné prehlásenia
konateľa nekontaktných spoločností a je
nedôvodný, čo správne aj žalovaný naznačil v odvolaní.
Navyše správca dane prostredníctvom miestneho zisťovania zistil závažné
skutočnosti, že
- spoločnosť je v mieste sídla neznáma, čo potvrdil aj vlastník
nehnuteľnosti, že nikdy tam ani sídlo nemala,
- spoločnosť sa na adrese sídla nenachádza, za rok 2010
nepodala žiadne priznanie, registrácia platiteľa DPH jej bola zrušená z úradnej moci dňom
31.07.2010; uvedená spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov a nemala u správcu dane
nahlásené ani žiadne prevádzky,
- menovaný konateľ obidvoch spoločností je na adrese trvalého pobytu neznámy,
Register obyvateľov Slovenskej republiky oznámil, že uvedený pán má od
10.08.2009 trvalý pobyt na adrese bez uvedenia ulice a čísla domu, a štatút
bezdomovca aj potvrdila Evidencia obyvateľov na Mestskom úrade v
Preto Najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu musel potvrdiť preskúmateľnosť
záverov napadnutého rozhodnutia o tom, že vo vzťahu k uplatnenému právu na odpočítanie
DPH za zabezpečenie stavebných prác, poddodávok a HIM v zmysle zmluvy o dielo
zo 16.02.2010 žalobcu nepreukázal, že u dodávateľa stavby a jeho subdodávateľov
nevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., nakoľko
žalobca nepreukázal, že zdaniteľný obchod dodávateľ stavby uvedený ako platiteľ na
faktúre zrealizoval, a tým nemohol vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane u žalobcu.»
31. Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd
dospel k záveru, že skutkové okolnosti zistené daňovými orgánmi odôvodňovali
pochybnosti o tom, že došlo k zdaniteľnému plneniu tak, ako ho deklarovala sťažovateľka.
Bolo potom vecou daňového subjektu, aby tieto pochybnosti správcu dane jednoznačným
spôsobom odstránil. Takto vznesená požiadavka extenzívnym spôsobom nerozširuje
dôkaznú povinnosť daňového subjektu nad rámec zákona.
32. V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 246 smernice Rady 2006/112 ES
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorý ukladá
daňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé obdobie
uchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich obsahu,
ako aj ich čitateľnosť.“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľa alebo
vyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku § 71
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o DPH“), a tento má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzaný
skutkový stav.
33. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu
rozhodovania daňového úradu) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie
totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila
faktúru.
Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu rozhodovania
daňového úradu) zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu,
neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie
faktúry.
34. V neposlednom rade je možné poukázať na § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá
(a rovnako ukladal aj v čase daňovej kontroly a rozhodovania daňového úradu) platiteľovi
dane povinnosť viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období
o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách. Inak povedané, zákon
o DPH ukladá daňovému subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a službách a v rámci
daňovej kontroly je povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia
tovaru a služby.
35. Prevedené na skutkový stav v sťažovateľkinej veci pri vykonaní daňovej kontroly
správcom dane bola sťažovateľka povinná preukázať reálnosť tvrdených obchodov a bolo
na správcovi dane, aby v prípade, že mal pochybnosti o pravosti faktúry alebo pochybnosti
o iných skutočnostiach súvisiacich s dodaným plnením, konkretizoval svoje zistenia,
pochybnosti a výhrady. Daňový úrad tak učinil v protokole o daňovej kontrole. V rámci
vyrubovacieho konania sťažovateľka predložila svoje vyjadrenie k zisteniam uvedeným
v protokole. Správca dane následne vykonal ústne pojednávania s viacerými svedkami,
ku ktorým sa sťažovateľka vyjadrila v rámci prerokovania pripomienok a dôkazov 19. apríla
2013. V tomto momente konania bolo na sťažovateľke, aby v reakcii na priebeh
vyrubovacieho konania hodnoverne preukázala reálnosť zdaniteľných obchodov aj inými
dôkaznými prostriedkami (teda nielen predložením faktúr a zmlúv) preukazujúcimi jej
tvrdenia o reálnosti zdaniteľných obchodov tak, ako ich deklarovala v predložených
dokladoch. Správca dane po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že
zo strany sťažovateľky nedošlo k predloženiu takých dokladov a dôkazov, ktoré by jeho
pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného obchodu odstránili.
36. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že vo veci uznania/neuznania nároku na
odpočet DPH jej malo byť preukázané, že vedela alebo mala vedieť, že sa nadobudnutím
tovaru alebo služieb zúčastnila na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa
odpočítania DPH, ústavný súd dodáva, že správca dane v konaní nepreukazuje úmysel
daňového subjektu o podvodnom konaní, ale je to práve daňový subjekt, ktorý je povinný
preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane.
37. Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“), na
ktorý je vhodné v tomto momente poukázať, k problematike v rozsudku sp. zn.
8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení
důkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že
daňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň
přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese
i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty
skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95,
všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení
prokazuje především svým účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např.
rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119,
č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj. 9 Afs 30/2008-86, ze dne 16. 7. 2009, čj.
1 Afs 57/2009-83, či ze dne 8. 7. 2010, čj. 1 Afs 39/2010 – 124, všechna rozhodnutí tohoto
soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).
Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně
bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich
předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,
čj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008-68). Správce daně proto může
vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví
a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)
daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho
pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou
v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen
prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce
daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti
o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné
rozsudky čj. 2 Afs 24/2007-119, čj. 9 Afs 30/2008-86, čj. 1 Afs 39/2010-124, nález
Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).
Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným
skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení
a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu
případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje
zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“
38. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj z pohľadu už popísaných záverov
ústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere ústavne relevantný dôvod na vyslovenie
porušenia ústavných práv sťažovateľky po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
39. Sťažovateľka ďalej predniesla námietky reagujúce predovšetkým na relevantnú
judikatúru Súdneho dvora rysujúcu jej opačný postoj k spornej téme, než k akému dospel
najvyšší súd v napadnutom rozsudku. Najvyšší súd v danej súvislosti uviedol:
„Ďalšími podmienkami, ktoré uvedený rozsudok Súdneho dvora (sp.zn. C-18/13,
marginálny bod č. 25) neodmysliteľne a kumulatívne spája s právom na odpočítanie dane
je, že žalobca ako osoba dotknutá zdaniteľným obchodom aby bola
- jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice,
- jednak využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre
potreby svojich vlastných zdaniteľných obchodov (plnení), a
- na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou.
Pokiaľ splní daňový subjekt uvedené podmienky, podľa Súdneho dvora právo na
odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté. Avšak boj proti podvodom, daňovým
únikom a prípadným zneužitiam, ako cieľ uznaný a podporovaný Smernicou č. 2006/112, je
podľa Súdneho dvora dôvodom, prečo sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu
podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie vrátane práva na
odpočet DPH.
Najvyšší súd, nakoľko už vyššie zdôraznil (viď bod č. 55), že žalobca nielenže
existenciu multifunkčného skladu ale aj jeho využitie relevantným spôsobom nepreukázal,
musí v zmysle hore citovanej judikatúry Súdneho dvora potvrdiť záver žalovaného, že
žalobca podmienky na odpočítanie dane nesplnil.“.
40. V prerokovávanej veci je vzhľadom na uvedené nepochybné, že najvyšší súd pri
posudzovaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správcu dane pri posúdení splnenia
podmienok na odpočítanie DPH na strane sťažovateľky vychádzal z judikatúry Súdneho
dvora, ktorú ústavne udržateľným spôsobom aplikoval zohľadňujúc okolnosti a špecifiká
danej veci, a preto nie je možné považovať napadnutý rozsudok za arbitrárny ani z tohto
hľadiska.
41. K námietke sťažovateľky o porušení zásady ústnosti a priamosti v odvolacom
konaní ústavný súd konštatuje, že v napadnutom rozsudku najvyšší súd uviedol, že ako súd
odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) preskúmal
rozsudok krajského súdu a vo veci v zmysle dôvodov uvedených „v § 250ja ods. 2 O. s. p.
nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne... dospel k záveru, že
odvolanie je dôvodné..“.
42. Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez
pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi
pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.
43. Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky sa ústavný súd zameral len na
posúdenie, či v danom prípade mohol najvyšší súd rozhodnúť bez vykonania pojednávania
a nezasiahnuť pritom do sťažovateľkou označených práv.
44. Z uvádzaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že odvolací
súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za potrebné alebo ak mieni vykonať
dokazovanie. Je teda len na úvahe odvolacieho súdu, aby rozhodol, či pri prerokúvaní tej-
ktorej veci považuje najmä s ohľadom na potrebu ďalšieho dokazovania vykonanie
pojednávania vo veci za potrebné. Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však
nevyplýva, že by najvyšší súd v danej veci vykonával nejaké dokazovanie, preto jeho
rozhodnutie nenariadiť pojednávanie možno hodnotiť ako využitie zákonom povolenej (ba
dokonca predpokladanej) možnosti prerokovania odvolania proti rozsudku krajského súdu v
rámci správneho súdnictva. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu disponoval
dostatkom informácií vyplývajúcich z priestupkového spisu, ako aj z konania pred súdom
prvej inštancie, na ktorom sa pojednávanie vo veci uskutočnilo.
45. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej
uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, I. ÚS 670/2014).
K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
46. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom
konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť
jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila
v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini
v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).
Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za
konanie trestné.
47. Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1
dohovoru autonómne (prípadne extenzívnejšie), prihliadajúc pritom na skutočnosť, že
správnym orgánom nedošlo k uloženiu sankcie za porušenie právnej (zákonnej) povinnosti,
ale išlo o vyrubenie dane, ktorú bola sťažovateľka povinná platiť na základe daňových
právnych predpisov v spojení s jej podnikateľskou činnosťou a hospodárskym výsledkom
(teda nedošlo k uloženiu sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j.
nie je naplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií,
ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného
charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj
Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok
pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd odmieta sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
48. Úloha ústavného súdu sa v konaní podľa čl. 127 ústavy obmedzuje predovšetkým
na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich
procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (porovnaj I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,
IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu zásadne len v miere posúdenia, či tieto sú zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
majú za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05,
II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
49. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe
a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti,
odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
50. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu.
51. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2017