Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 642/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , súdnej exekútorky,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivanou Gajdošíkovou,

advokátska kancelária, Francisciho 1044/6, Zvolen, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom a uznesením Okresného súdu Martin

č. k. -20 zo 7. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , súdnej exekútorky, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna

2017 doručená sťažnosť , súdnej exekútorky,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom a uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -20 zo 7. apríla 2017, ktorou žiada vydať tento nález:

„Konaním Okresného súdu Martin č. k. vo veci rozhodnutia

o zastavení konania a priznaní náhrady trov konania (uznesenie č. k.

zo dňa 7. 4. 2017) došlo k porušeniu základného ústavného práva garantovaného článkom

46 ods. 1, ods. 2, článkom 48 ods. 2 SR.

Okresný súd v Martine je povinný uhradiť sťažovateľovi sumu 3.117,32 € a trovy

konania, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu.“

2. Ako zo sťažnosti a z jej príloh doručených ústavnému súdu vyplýva, sťažovateľka

bola ako súdna exekútorka poverená okresným súdom poverením č. 5506050119

z 11. januára 2008 vykonaním exekúcie na základe platobného rozkazu okresného súdu

sp. zn. z 9. augusta 2007, ktorým bol

ako žalovaný (ďalej len „povinný“) zaviazaný zaplatiť žalobcovi Železnice Slovenskej

republiky (ďalej len „oprávnený“) sumu 47 684, 80 Sk (1 582,85 €) s príslušenstvom.

Exekučný titul nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným 24. októbra 2007.

Návrh na vykonanie exekúcie doručil oprávnený sťažovateľke 7. decembra 2007, exekúcia

bola vedená na exekútorskom úrade sťažovateľky pod sp. zn. EX 3641/2007 a na okresnom

súde pod sp. zn. .

3. Sťažovateľka v priebehu exekučného konania zistila, že povinný 16. júna 2008

zomrel, dedičské konanie po ňom bolo skončené uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 14. augusta 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. augusta 2009.

Dedičstvo nadobudol syn povinného (maloletý ), avšak bolo predĺžené. Čistá

hodnota dedičstva bola suma 2 900,42 €. Medzi aktíva dedičstva patril spoluvlastnícky

podiel k nehnuteľnostiam, resp. nehnuteľnosť vo výlučnom vlastníctve povinného a strelné

zbrane celkovo v hodnote 468,60 €, avšak pasíva dosahovali hodnotu 3 369,01 €, pričom

tieto boli tvorené nielen pohrebnými trovami, ale najmä pohľadávkami exekučného úradu

sp. zn. EX 695/2005, EX 6696/2005 vo výške 872,30 € a Sociálnej

poisťovne uznanej v exekučnom konaní EX 77/05 vo výške 2 002,59 €.

4. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 11. marca 2011 podnet na zastavenie

exekúcie, ktorým navrhla exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) a zaviazať oprávneného uhradiť jej trovy exekúcie v sume

117,32 € (odmena 55,78 € a náhrada hotových výdavkov 61,54 €). V odôvodnení tohto

podnetu sťažovateľka uviedla, že povinný nevlastní žiaden majetok, zomrel a stratil

procesnú spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a dedičstvo bolo predlžené.

Vedenie exekúcie považovala za neprípustné, pretože je tu iný dôvod v zmysle § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Pokiaľ sťažovateľka

navrhla, aby na úhradu trov konania bol zaviazaný oprávnený, tento svoj návrh odôvodnila

poukazom na ustanovenia § 196, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 Exekučného poriadku

a zdôraznila, že súdny exekútor nemôže znášať trovy exekúcie, ktoré mu vznikli v súvislosti

s nevymožiteľnou pohľadávkou oprávneného, pretože žiadne ustanovenie Exekučného

poriadku mu neumožňuje návrh na začatie exekúcie odmietnuť a v prípade nepriznania trov

exekúcie by bol súdny exekútor sankcionovaný (finančne) za výkon svojho povolania.

K tomuto podnetu pripojila sťažovateľka vyúčtovanie trov exekúcie.

5. Okresný súd vyzval prípisom zo 14. marca 2011 sťažovateľku na predloženie

exekučného spisu sp. zn. EX 3641/2007. Sťažovateľka zapožičala okresnému súdu

exekučný spis 11. júla 2011.

6. Sťažovateľka podaniami z 5. augusta 2013 a 1. februára 2017 urgovala vydanie

rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekúcie a náhrade trov exekúcie.

7. Okresný súd uznesením č. k. -20 zo 7. apríla 2017 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a o trovách exekúcie rozhodol tak, že sťažovateľke sa

náhrada trov exekúcie nepriznáva.

8. Výroky o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku odôvodnil okresný súd tým, že povinný zomrel, čím „zanikla

v zmysle ust. prvá veta jeho spôsobilosť mať práva

a povinnosti ako aj spôsobilosť byť účastníkom konania v zmysle ust. § 61 Civilného

sporového poriadku. Súd preto v zmysle ust.

posudzoval, či v prebiehajúcom exekučnom konaní možno pokračovať s dedičmi povinného,

alebo sa má toto konanie zastaviť. Pretože bolo dedičské konanie po povinnom zastavené

pre nedostatok majetku, súd konštatuje, že nedošlo k prechodu dlhov povinného ako

poručiteľa na jeho dedičov a tak exekúcia začatá proti povinnému nemá proti komu

pokračovať.“.

9. Pokiaľ ide o nepriznanie trov exekúcie sťažovateľke, okresný súd najprv odcitoval

ustanovenia § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku,

a ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho exekútora je podľa § 203 ods. 1

Exekučného poriadku rozhodujúcim kritériom pre takéto rozhodnutie existencia zavinenia

oprávneného na zastavení exekúcie. Dôvodom nemôže byť samotná skutočnosť, že povinný

zomrel.

Z hľadiska komparatívneho výkladu možno poukázať na rovnaké právne závery,

ku ktorým dospela judikatúra Ústavného súdu Českej republiky (napr. ,

). Podľa uvedenej judikatúry samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku

môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, nie je protiústavný.

Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho

v podstate monopolným postavením pri vykonávaní exekúcie. Východiskom pre určenie,

kto zaplatí v tomto prípade trovy exekúcie je zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť a nie

nemajetnosť povinného.“

10. Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť vo výrokoch o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení 10. mája 2017 a vo výroku o nepriznaní náhrady

trov exekúcie sťažovateľke 24. apríla 2017.

11. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom a uznesením okresného súdu

č. k. -20 zo 7. apríla 2017 odôvodnila tým, že v konaní okresného súdu

došlo k zbytočných prieťahom, keď ten o podnete na zastavenie exekúcie doručenom

11. marca 2011 rozhodol až uznesením zo 7. apríla 2017, a tiež tým, že sťažovateľke nebolo

priznané proti oprávnenému právo na náhradu trov exekúcie vo výške 117,32 €, hoci jej toto

právo v zmysle Exekučného poriadku patrí. Okresný súd o podnete sťažovateľky

nerozhodol viac než šesť rokov. Náhradu trov exekúcie okresný súd sťažovateľke nepriznal

v dôsledku takého výkladu aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý bol

v rozpore s účelom a zmyslom zákona. Vec pritom nebola zložitá po právnej stránke ani

počtom účastníkov. Sťažovateľka proti rozhodnutiu okresného súdu vo výroku o nepriznaní

náhrady trov exekúcie nebola oprávnená podať odvolanie, hoci do 31. októbra 2013

v zmysle § 58 ods. 6 Exekučného poriadku by ho oprávnená podať bola. Miera zložitosti

veci dovoľovala okresnému súdu o podnete sťažovateľky rozhodnúť do 31. októbra 2013.

Sťažovateľka na výzvy súdu reagovala v primeranej lehote, exekučný spis predložila

okresnému súdu v ním určenej lehote. Poukázala tiež na to, že tým, kto by mal znášať

riziko, že pohľadávka nebude riadne a včas vymožená, je oprávnený, a preto by mal znášať

aj náklady exekúcie v prípade, ak tieto nie je možné vymôcť od povinného. Ďalej uviedla,

že v priebehu exekúcie vykonala úkony smerujúce k zisteniu majetku povinného, ktorý by

bolo možné postihnúť exekúciou, a to najmä prostredníctvom Sociálnej poisťovne,

Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru, katastra

nehnuteľností, dedičského oddelenia okresného súdu. Bol zistený iba majetok nepatrnej

hodnoty, na ktorý bolo zriadených niekoľko exekučných záložných práv v poradí

pred prípadne zriadeným exekučným záložným právom sťažovateľky. Okresný súd síce

v odôvodnení svojho rozhodnutia správne citoval § 203 ods. 2 Exekučného poriadku,

podľa ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje ani

na úhradu trov exekúcie, znáša trovy oprávnený, avšak toto ustanovenie neaplikoval

bez toho, aby vysvetlil z akého dôvodu takto postupoval. Sťažovateľka zdôraznila i to,

že oprávnený jej nezložil na trovy exekúcie žiadny preddavok, exekučné konanie bolo

začaté dôvodne a ak sťažovateľke vznikli trovy exekúcie, musí mať nárok na ich úhradu,

pretože exekučné konanie financovala z vlastných prostriedkov. Ak by súdy rozhodovali

obdobne vo viacerých prípadoch, bolo by to pre sťažovateľku likvidačné. Oprávnený

v tomto prípade je navyše schopný trovy uhradiť a nie je žiadny spravodlivý dôvod, aby ich

znášala sťažovateľka bez náhrady. Oprávnený musí predvídať, že povinný môže

kedykoľvek v priebehu exekúcie zaniknúť, je to riziko oprávneného, ktoré nemožno

prenášať na súdneho exekútora, ktorý sa nemôže sám rozhodnúť, či exekúciu v konkrétnom

prípade bude alebo nebude vykonávať. Sťažovateľka nijako nezavinila zastavenie exekúcie,

nie je platená zo štátneho rozpočtu, patrí jej iba odmena, náhrada hotových výdavkov

a náhrada straty času podľa Exekučného poriadku. Sťažovateľka poukázala i na to, že iné

súdy súdnym exekútorom náhradu trov exekúcie v obdobných prípadoch priznávajú,

a predložila ústavnému súdu uznesenie Okresného súdu Brezno č. k. -24

z 24. mája 2017, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená (pre výmaz

povinného z obchodného registra, pozn.) a oprávnený bol zaviazaný na náhradu trov

exekúcie súdnemu exekútorovi. Okresný súd Brezno rozhodnutie o náhrade trov exekúcie

odôvodnil tým, že síce oprávnený nezavinil výmaz povinného z obchodného registra, avšak

s podaním návrhu na vykonanie exekúcie oprávnenému vzniká riziko neuspokojenia jeho

pohľadávky, a preto v prípade, keď nie je možné na náhradu trov exekúcie zaviazať

povinného, ktorý zanikol, je namieste na ich náhradu zaviazať oprávneného. Keďže výkon

exekučnej činnosti nie je podnikaním v pravom slova zmysle a exekúcie vykonáva súdny

exekútor na prospech oprávnených ako štátom určená a splnomocnená osoba

na vykonávanie núteného výkonu rozhodnutí, nemal by ich vykonávať na vlastnú ťarchu.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

14. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

16. Sťažovateľka namieta porušenie týchto základných práv:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúce sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch stanovených zákonom.

17. Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, k porušeniu a 2

uznesením okresného súdu malo dôjsť tým, že okresný súd jej nepriznal právo na náhradu

trov exekúcie, pričom jeho právny názor, podľa ktorého sťažovateľke náhrada trov exekúcie

nepatrí, je založený na takej aplikácii dotknutých ustanovení Exekučného poriadku, ktorá

popiera ich účel a zmysel, čo je najmä dôsledkom toho, že okresný súd neaplikoval § 203

ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý sa na vec vzťahuje, a to navyše bez toho, aby tento svoj

postup riadne odôvodnil.

18. Na rozhodovanie o náhrade trov exekúcie sťažovateľke sa vzťahujú tieto

ustanovenia Exekučného poriadku:

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona

patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je

exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho

odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora,

náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).

Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,

rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že

majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí,

ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade

znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.

19. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

20. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia okresného

súdu dospel k záveru, že okresný súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých

dôvodov sťažovateľke náhrada trov exekúcie nepatrí. Odôvodnenie rozhodnutia okresného

súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

21. Pokiaľ sťažovateľka vyčíta okresnému súdu, že pri rozhodovaní nepostupoval

podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a zaoberal sa iba § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku, táto jej argumentácia nezohľadňuje, že exekúcia v tejto veci, ako to výslovne

vyplýva z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vo vzťahu k výroku o neprípustnosti

a zastavení exekúcie, bola zastavená z dôvodu smrti povinného, teda nie z dôvodu,

že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Ako z hypotézy ustanovenia

§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je

práve zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov

exekúcie; iba v takom prípade znáša trovy exekúcie oprávnený. Ustanovenie § 203 ods. 2

Exekučného poriadku sa na vec sťažovateľky nevzťahovalo, a preto nebol ani dôvod, aby

bolo okresným súdom aplikované. To, že exekúcia bola v tomto prípade zastavená z dôvodu

smrti povinného, je pritom zrejmé nielen z odôvodnenia príslušného výroku uznesenia

okresného súdu, ale i z povahy veci. Pokiaľ fyzická osoba smrťou stráca právnu

spôsobilosť, ide o podmienku konania, ktorú je všeobecný súd povinný skúmať v prvom

rade, a pokiaľ zistí jej nedostatok, nemôže sa zaoberať prípadnými ďalšími dôvodmi

pre zastavenie exekúcie spočívajúcimi v nedostatku majetku takejto osoby v čase jej smrti.

Napokon i sťažovateľka podala podnet na zastavenie exekúcie až po tom, keď povinný

zomrel. V tejto situácii preto skutočne prichádzalo do úvahy zaoberať sa iba tým, či

k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku zakladajúcim aj v takom prípade iba možnosť, a nie povinnosť uložiť náhradu trov

exekúcie oprávnenému. Pokiaľ v tejto súvislosti okresný súd konštatoval, že rozhodujúcim

kritériom pre zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi je

zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, vykladal § 203 ods. 1 Exekučného poriadku

v súlade s jeho účelom a zmyslom. V rámci uvedeného je preto úplne ústavne

akceptovateľný záver okresného súdu, podľa ktorého zaviazať oprávneného na náhradu trov

exekúcie sťažovateľke nebolo možné. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani poukaz

sťažovateľky na iné rozhodnutie okresného súdu v obdobnej veci, ktoré dospelo napriek

uvedenému k opačnému záveru.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

23. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

24. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

25. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

26. Ústavný súd nepovažuje preto právne názory okresného súdu, ktorými odôvodnil

uznesenie vo výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie sťažovateľke, za také, ktoré by boli

založené na takom výklade ustanovení o náhrade trov konania, ktorý by popieral ich účel

a zmysel. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu ( ) a postupom okresného

súdu pri rozhodovaní o podnete sťažovateľky. Sťažnosť sťažovateľky preto v tejto časti

odmietol podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

27. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ku ktorému malo dôjsť tým, že

okresný súd o jej podnete na zastavenie exekúcie a priznanie náhrady trov exekúcie

nerozhodol viac než šesť rokov, hoci išlo o vec, ktorá nebola právne ani skutkovo zložitá

a sťažovateľka sama žiadne prieťahy v konaní nespôsobila, aj v tejto časti musel ústavný

súd jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, hoci nepochybne v postupe

okresného súdu k zbytočným prieťahom došlo.

28. Ako totiž už ústavný súd opakovane vyslovil, jednou zo základných pojmových

náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí smerovať proti aktuálnemu

a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú

preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

nepokračovalo ().

29. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. ).

30. Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,

k zbytočným prieťahom v konaní nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie takejto

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

31. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti samotnej sťažovateľky, v čase jej doručenia

ústavnému súdu (28. júna 2017) konanie pred okresným súdom bolo právoplatne skončené.

Sama sťažovateľka uvádza, že uznesenie okresného súdu č. k. -20

zo 7. apríla 2017 jej bolo doručené 24. apríla 2017, a ako ústavný súd ďalej sám zistil, toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej

zastavení 10. mája 2017 a vo výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie sťažovateľke

24. apríla 2017.

32. Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľky v tomto prípade nesmeruje

proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľkou označeného orgánu verejnej moci

do jej základných práv. Je preto vylúčené, aby k namietanému porušeniu základného práva

sťažovateľky postupom okresného súdu v označenom konaní v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu mohlo dochádzať.

33. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť i v jej zostávajúcej časti podľa § 25 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

34. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2017