Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 697/2017
PDF · 153.02 KB
No categories available
III. ÚS 697/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. novembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného ADVOKA, s. r. o., Komárnická 36, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Ľuboš Pejhovský, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 335/2010
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 640/2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 335/2010 (ďalej aj „napadnuté
konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 640/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského
súdu“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v konaní pred všeobecnými súdmi
je účastníkom konania (odporcom) od roku 2010, pričom predmetom žaloby je zaplatenie
sumy 1 795,20 € s príslušenstvom. Sťažovateľ ďalej podrobne opísal doterajší priebeh
napadnutých konaní a poukázal na rozsiahlu judikatúru ústavného súdu a aj judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú je podľa jeho názoru potrebné aplikovať
pri rozhodovaní o sťažnosti. Okresný súd po viacerých pojednávaniach rozhodol vo veci
samej rozsudkom 10. júna 2014. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
krajský súd od 21. augusta 2014 ešte nerozhodol. V uvedenej súvislosti sťažovateľ
konkrétne uviedol: „Aktuálne je osobitne kritické to, že spis leží neefektívne od augusta
2014 na KS Ba... a vytvorenie právnej istoty je doslova v nedohľadne.“
3. Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu
došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože postup okresného súdu bol v jeho veci neefektívny
a krajský súd je úplne nečinný od augusta 2014 až doteraz.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,
že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 335/2010
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 640/2014 bolo porušené
jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Okrem toho požaduje, aby ústavný súd
prikázal v predmetnom konaní krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, domáha sa
priznania finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a úhrady trov právneho zastúpenia.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupmi okresného súdu
a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). Zjavná neopodstatnenosť
sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených
práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd
meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06,
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu
10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu
označeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne
ako zjavne neopodstatnenú. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozhodnutie vo veci Miroslav
Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).
11. V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
12. Ústavný súd konštatuje, že zo samotnej sťažnosti a z predloženého súdneho spisu
okresného súdu vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 10. júna 2014, proti
ktorému podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 23. júna 2014.
Okresný súd po vykonaní potrebných procesných úkonov súdny spis spolu
s odvolaním predložil na rozhodnutie krajskému súdu 21. augusta 2014 a tejto veci bola
pridelená sp. zn. 2 Co 640/2014.
13. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že sťažovateľ sa vyslovenia
porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
a krajského súdu v napadnutých konaniach domáhal už sťažnosťou doručenou ústavnému
súdu 20. februára 2017, ktorú ústavný súd v časti týkajúcej sa postupu okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 335/2010 uznesením sp. zn. I. ÚS 166/2017 z 22. marca
2017 odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť s odôvodnením, že okresný súd v čase podania
sťažnosti (20. február 2017) po predložení veci na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu
(21. august 2014) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť
rozhodovanie veci.
14. Keďže sťažovateľ sa napriek identickému skutkovému stavu, o ktorom ústavný
súd už rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 166/2017 z 22. marca 2017, sťažnosťou doručenou
ústavnému súdu 27. júla 2017 na tom istom základe (súdny spis sa nachádza na krajskom
súde) opätovne domáha vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 335/2010, ústavný súd
túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu
15. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného
práva v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy podľa jeho názoru došlo aj postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 640/2014 (odvolacie konanie).
16. Ako už bolo uvedené postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 640/2014 bol ústavným súdom vyhodnotený už v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa
doručenou ústavnému súdu 20. februára 2017. Ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej bol
namietaný postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 640/2014, uznesením
sp. zn. I. ÚS 166/2017 z 22. marca 2017 odmietol pre jej neprípustnosť.
17. Hlavným dôvodom pre takéto rozhodnutie bola skutočnosť, že sťažovateľ
nevyužil pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prostriedok nápravy – sťažnosť
adresovanú predsedovi krajského súdu, ktorá by podľa názoru ústavného súdu v danej veci
bola efektívnym právnym prostriedkom nápravy. Neuplatnenie tejto sťažnosti ústavný súd
pripísal na ťarchu sťažovateľa s konštatovaním, že sa o svoju vec riadne nezaujímal
(vigilantibus iura).
18. Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ sťažnosť na prieťahy u predsedu
krajského súdu neuplatnil ani v ďalšom priebehu napadnutého konania a iba 2 mesiace
po prevzatí uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 166/2017 z 22. marca 2017, ktorým bola
sťažnosť odmietnutá, podal opakovane obsahovo totožnú sťažnosť ústavnému súdu (27. júl
2017).
19. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že opakovaná sťažnosť, ktorá je skutkovo
a argumentačne takmer identická so sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. februára
2017, bola uplatnená v čase, keď od začatia napadnutého konania vedeného krajským
súdom ešte neuplynuli ani 3 roky, pričom trojročná doba trvania súdneho konania
z hľadiska ústavného rozmeru prieťahov v súdnom konaní podľa názoru ústavného súdu
v okolnostiach danej veci je ešte dobou akceptovateľnou.
20. Krajský súd v súvislosti s predložením vyžiadaného súdneho spisu okresného
súdu ústavnému súdu oznámil, že vo veci už rozhodol 25. októbra 2017 tak, že rozsudok
okresného súdu z 10. júna 2014 zrušil a vec mu vráti na ďalšie konanie po vyhotovení
písomnej formy predmetného rozhodnutia.
21. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti krajský
súd po uplynutí 3 rokov a 2 mesiacov v merite veci už rozhodol.
22. Vzhľadom na uvedené berúc do úvahy všetky súvislosti a okolnosti danej veci
ústavný súd aj časť sťažnosti namietajúcej postup krajského súdu v napadnutom konaní
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
23. Ústavný súd k veci ešte poznamenáva, že ak by po vrátení súdneho spisu
krajským súdom po zrušení meritórneho rozsudku okresného súdu z 10. júna 2014
aj v ďalšom priebehu konania vedeného okresným súdom dochádzalo k prieťahom,
nič nebráni, aby sa sťažovateľ novou sťažnosťou domáhal na ústavnom súde vyslovenia
porušenia svojich práv súvisiacich s prieťahmi v tomto konaní.
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2017