Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 128/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská

Bystrica, za ktorú koná advokátka JUDr. Michaela Bezáková, LL.M., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1

a práva na majetok podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -470 z 10. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. decembra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a práva na majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -470 z 10. decembra

2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a právo vlastniť majetok podľa SR a

Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -470 zo dňa 10.12.2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -470 zo dňa

10.12.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 374,81 EUR... na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh vyplynulo,

sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) vedeného pôvodne pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal

určenia právnej neúčinnosti viacerých právnych úkonov proti spolu šiestim žalovaným

(1. ml.; 2. st.; 3. ; 4. ; 5.

; 6. ). Sťažovateľ ako veriteľ poskytol 10. februára 2005 pôžičku

v celkovej výške 3 780 000 Sk st. a ako dlžníkom (ďalej

aj „dlžníci“). Pretože dlžníci sťažovateľovi pôžičku nevrátili, okresný súd ich na návrh

sťažovateľa zaviazal právoplatným platobným rozkazom sp. zn.

zo 6. októbra 2006 zaplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne 2 508 320 Sk

s príslušenstvom. Dlžníci však zaplatili sťažovateľovi iba sumu 400 000 Sk, a to 5. februára

2007. Sťažovateľ podal proti dlžníkom návrh na vykonanie exekúcie, exekučné konanie

bolo vedené u súdneho exekútora JUDr. Tomáša Boľoša pod sp. zn. , avšak

bezvýsledne. Pretože sťažovateľ zistil, že jeho dlžníci poskytli finančné prostriedky svojmu

synovi – ml. (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“), a ten uzatvoril ako kupujúci

viacero kúpnych zmlúv na nehnuteľnosti, vo veci sp. zn. sa sťažovateľ

domáhal žalobou doručenou okresnému súdu 11. marca 2008 vydania rozsudku, ktorým

okresný súd určí, že „právne úkony, ktorými odporca 1/ nadobudol od odporcov 2/, 3/

finančné prostriedky najmenej vo výške 4 445 400 Sk sú voči navrhovateľovi právne

neúčinné“ a že proti sťažovateľovi sú právne neúčinné i kúpne zmluvy, ktorými žalovaný

v 1. rade ako kupujúci nadobudol do výlučného vlastníctva od (žalovaného

vo 4. rade) nehnuteľnosť (rozostavaný rodinný dom s pozemkami) v katastrálnom území

za cenu 2 800 000 Sk, od (žalovanej v 5. rade) spoluvlastnícky

podiel na nehnuteľnosti v katastrálnom území za kúpnu cenu 125 000 Sk a od

(žalovaný v 6. rade) spoluvlastnícky podiel na pozemku v katastrálnom území

za kúpnu cenu 1 520 400 Sk.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -142 z 24. novembra 2008 žalobu

o určenie neúčinnosti uvedených kúpnych zmlúv zamietol a v prevyšujúcej časti vylúčil

žalobu sťažovateľa na samostatné konanie. Zamietnutie žaloby o neúčinnosť kúpnych

zmlúv okresný súd odôvodnil tým, že tieto kúpne zmluvy neuzatvorili ako prevodcovia

sťažovateľovi dlžníci, a preto je vylúčené takýmto úkonom odporovať. Rozsudok okresného

súdu č. k. -142 z 24. novembra 2008 na odvolanie sťažovateľa ako vecne

správny potvrdil krajský súd rozsudkom č. k. -181 z 30. apríla 2009.

4. Sťažovateľ následne vzal žalobu proti dlžníkom späť a súd konanie proti nim

zastavil. Jediným žalovaným tak ostal ich syn ml., proti ktorému sa sťažovateľ

naďalej domáhal určenia, že právne úkony, ktorými žalovaný v 1. rade nadobudol od

st. a finančné prostriedky najmenej vo výške 4 445 400 Sk sú

proti sťažovateľovi právne neúčinné. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn.

.

5. Sťažovateľ tvrdil, že žalovaný v 1. rade bol v čase nadobúdania nehnuteľností

študentom, nikde nepracoval a je preto nepravdepodobné, že disponoval vlastnými

finančnými zdrojmi. Dlžník st. sťažovateľovi potvrdil, že finančné prostriedky

na kúpu rodinného domu v boli z jeho zdrojov a takýmto spôsobom chránil seba

a svoju manželku pred možnými rizikami z nesplácania záväzkov z obchodného styku.

Žalovaný v 1. rade ako syn dlžníkov bol „použitý“ na vytvorenie zdanlivého právneho

rámca, že dlžníci nedisponujú žiadnym likvidným hnuteľným či nehnuteľným majetkom.

Žalovaný v 1. rade z vlastných zdrojov nemohol nadobudnúť nehnuteľný majetok, ktorý

v čase podania žaloby vlastnil a ktorý bol evidentne výsledkom mnohoročnej zárobkovej

a podnikateľskej činnosti predovšetkým jeho otca st. Je nepochybné, že

pokiaľ dlžník st. svojmu synovi previedol finančné prostriedky a tento z nich

vyplatil kúpne ceny za nadobúdané nehnuteľnosti, poškodil tým sťažovateľa ako veriteľa,

pretože v dôsledku uvedeného úkonu dlžníci neboli schopní splniť svoj záväzok voči

sťažovateľovi. Takýto úkon s poukazom na nemôže

požívať právnu ochranu a je potrebné ho považovať proti sťažovateľovi za právne neúčinný.

Sťažovateľ sa domáhal prehlásenia úkonu, ktorým dlžníci ako rodičia previedli žalovanému

v 1. rade (alebo zaňho zaplatili) akékoľvek finančné prostriedky, ktoré slúžili

na nadobudnutie nehnuteľného majetku, ktorý žalovaný v 1. rade v čase podania žaloby

vlastnil, za neúčinný, pretože z uvedených prostriedkov mohla byť uspokojená pohľadávka

sťažovateľa voči dlžníkom. Vzhľadom na konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu

jednotlivých zmlúv, musel žalovaný v 1. rade vedieť, že nejde o jeho vlastné finančné

prostriedky, a z toho dôvodu je len „nastrčeným vlastníkom“. Spočítaním kúpnych cien na

nadobudnutie predmetných nehnuteľností bolo možné ustáliť, že išlo najmenej o sumu

4 445 400 Sk (súčet súm 2 800 000 Sk, 125 000 Sk a 1 520 400 Sk). Skutočnosť, že

žalovaný v 1. rade nemohol disponovať finančnou čiastkou, z ktorej by mohol uhradiť

predmetné kúpne ceny, sťažovateľ preukazoval aj tým, že st. takýmito

finančnými prostriedkami v roku 2005 disponoval, pretože za obdobie január – december

2005 vybral z podnikateľského účtu spoločnosti vedeného vo Všeobecnej

úverovej banke, a. s., finančné prostriedky spolu vo výške 10 450 000 Sk. Sťažovateľ tiež

poukazoval na to, že pokiaľ išlo o kúpnu zmluvu z 20. januára 2006, žalovaný v 1. rade túto

zmluvu sám ani nepodpísal, a teda je pravdepodobné, že ani nevyplatil kúpnu cenu v nej

dohodnutú. Predmetná kúpna zmluva preukazuje odporovateľný úkon, keď st.

cez osobu žalovaného v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť bez toho, aby sám žalovaný

v 1. rade kúpnu zmluvu aspoň podpísal.

6. Okresný súd rozsudkom č. k. -424 z 11. júna 2012 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol, žiadnemu z účastníkov právo

na náhradu trov konania nepriznal a sťažovateľa zaviazal nahradiť trovy štátu. Okresný súd

považoval za nesporné, že sťažovateľ mal voči dlžníkom pohľadávku zo zmluvy o pôžičke

uzavretej s dlžníkmi, avšak nepovažoval v konaní za preukázané, že došlo ku konkrétnym

právnym úkonom medzi dlžníkmi a žalovaným v 1. rade, z ktorých by mal žalovaný

v 1. rade prospech. Sťažovateľ podľa názoru okresného súdu neuniesol dôkazné bremeno.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že nebolo preukázané, ako bolo naložené

s finančnými prostriedkami spoločnosti , nebola preukázaná skutočnosť, že

by dlžníci urobili taký úkon, na základe ktorého by žalovaný v 1. rade nadobudol predmetné

finančné prostriedky od nich, okrem iného ani to, že predmetné finančné prostriedky

spoločnosti patrili st. V konaní tak nebolo preukázané,

že by dlžníci urobili v posledných troch rokoch právne úkony so žalovaným v 1. rade

v úmysle ukrátiť sťažovateľa ani že na základe bližšie nešpecifikovaných úkonov dlžníkov

došlo k zmenšeniu ich majetku. Pokiaľ išlo o skutočnosť, že žalovaný v 1. rade bol blízkou

osobou dlžníkov, táto okolnosť v konaní sporná nebola. Pretože v konaní nebolo

preukázané, kedy mal byť odporovaný právny úkon urobený (a či teda bol urobený

v trojročnej lehote), aký právny úkon bol urobený, či došlo na základe predmetného úkonu

k zmenšeniu majetku dlžníkov, či boli nejaké finančné prostriedky vôbec poskytnuté

žalovanému v 1. rade a či tieto patrili dlžníkom, okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol.

Pokiaľ okresný súd nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania,

rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonávanie dokazovania súviselo so správaním žalovaného

v 1. rade počas súdneho konania, keď jeho tvrdenia najmä o pôvode nadobudnutých

finančných prostriedkov boli neurčité, neúplné a niektoré i v rozpore s inými dôkazmi. Inak

úspešnému žalovanému v 1. rade okresný súd preto nepriznal náhradu trov konania proti

sťažovateľovi.

7. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Namietal

najmä nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý označil za vnútorne

protirečivý. V situácii, keď v konaní nebolo preukázané, že žalovaný v 1. rade disponoval

vlastnými finančnými prostriedkami, jeho obrana spôsobu ich získania bola vyvrátená inými

dôkazmi a súčasne bolo zrejmé, že jeho otec vybral z účtu spoločnosti

v roku 2005 sťažovateľom uvádzanú sumu, mal okresný súd považovať existenciu

odporovateľného úkonu za preukázanú a tento nebolo nevyhnutné bližšie špecifikovať. Bolo

zrejmé, že žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosti za prostriedky svojich rodičov,

nereprezentoval vlastné hospodárske záujmy, ale naopak majetkové záujmy

sťažovateľových dlžníkov. Okresný súd hodnotil výsledky vykonaného dokazovania

a argumentáciu sťažovateľa jednostranne. Nepriznal žiadny význam tomu, že vo viacerých

častiach výpovede žalovaného v 1. rade a jeho rodičov bola ich pravdivosť inými dôkazmi

vyvrátená. V konečnom dôsledku okresný súd vykladal inštitút odporovateľnosti v rozpore

s jeho zmyslom a účelom, ktorým je ochrana veriteľa.

8. Krajský súd rozsudkom č. k. -470 z 10. decembra 2013 rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil a vo výroku

o náhrade trov konania medzi účastníkmi zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval,

že sa sťažovateľovi nepodarilo v konaní dostatočne preukázať, že došlo k odporovateľnému

právnemu úkonu dlžníkov, ktorým zmenšili svoj majetok na úkor veriteľa, a takýto právny

úkon by bol urobený v prospech žalovaného v 1. rade, ktorý by mal z odporovateľného

právneho úkonu prospech. Sťažovateľ podľa názoru krajského súdu nepreukázal, že

finančné prostriedky vo výške minimálne 4 445 400 Sk patriace do majetku dlžníkov boli

prevedené odporovateľným právnym úkonom do vlastníctva – v prospech žalovaného

v 1. rade. Nebolo ani preukázané, že úkonmi dlžníkov došlo k zmenšeniu ich majetku.

9. Rozsudok okresného súdu č. k. -424 z 11. júna 2012 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -470 z 10. decembra 2013 nadobudol

vo výroku o zamietnutí žaloby právoplatnosť 10. februára 2014.

10. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 18. augusta 2017 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného

sporového poriadku ako procesne neprípustné, pretože jeho prípustnosť nevyplýva z § 238

(ďalej len „OSP“) a vady konania podľa

v dovolacom konaní nevyšli najavo. Rozhodnutie krajského súdu nepovažoval najvyšší súd

za svojvoľné či zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože krajský súd sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam. Za vadu konania v zmysle nemožno

považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. augusta 2017 bolo sťažovateľovi

doručené 13. októbra 2017.

11. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -470 z 10. decembra 2013 odôvodnil tým,

že toto rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

je založené na nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a takom

výklade ustanovení upravujúcich odporovateľnosť právneho úkonu, ktorým bol popretý ich

účel a zmysel. Sťažovateľ dostatočne určitým spôsobom v žalobe označil odporované

právne úkony, keď ich vymedzil z hľadiska ich predmetu (suma peňažných prostriedkov,

ktoré dlžníci poskytli žalovanému v 1. rade), ako aj označením ich účastníkov. Z hľadiska

časovej lokalizácie týchto úkonov z vykonaných dôkazov vyplynul záver, že tieto boli

uskutočnené v čase krátko pred uzavretím jednotlivých kúpnych zmlúv a neurčenie

konkrétneho dňa uzavretia daných právnych úkonov nemôže mať za následok záver

o neunesení dôkazného bremena týkajúceho sa ich samotného uskutočnenia. Zo strany

sťažovateľa objektívne nebolo možné, aby takýto údaj získal, resp. preukázal a lipnutie

na požiadavke detailného označenia odporovaných právnych úkonov poskytuje neprimeranú

ochranu dlžníkom a žalovanému v 1. rade a bolo v rozpore so zmyslom a účelom samotného

inštitútu odporovateľnosti. Akceptovanie formalistického prístupu a neprimeraná prísnosť

pri posudzovaní požiadaviek na označenie odporovaného právneho úkonu tak mali

za následok faktické znefunkčnenie inštitútu odporovateľnosti a predstavujú pre dlžníkov

jednoduchý návod na ukrátenie veriteľov. Zmysel odporovacej žaloby je predsa z hľadiska

žalujúceho veriteľa dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom

urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, je proti

nemu neúčinný. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal, že

k odporovateľnému úkonu dlžníkov došlo, nezohľadnil dostatočne výsledky vykonaného

dokazovania, ktoré pri ich vyhodnotení vo vzájomnej súvislosti jednoznačne preukazovali,

že k uskutočneniu odporovateľných právnych úkonov zo strany dlžníkov v prospech

žalovaného v 1. rade došlo. Sťažovateľ v konaní preukázal, že žalovaný v 1. rade v období

od 14. apríla 2005 do 20. januára 2006 nadobudol nehnuteľnosti v celkovej hodnote

147 560,25 € (4 445 400 Sk) a v predmetnom období bol študentom, teda nemal príjem,

z ktorého by bolo možné uhradiť kúpnu cenu týchto nehnuteľností. Dlžník st. na

pojednávaní 25. januára 2012 tvrdil, že nedisponoval žiadnymi bankovými účtami

obchodnej spoločnosti , no svedok (v rokoch 2003 – 2006

konateľ uvedenej spoločnosti) vo svojej výpovedi na pojednávaní 19. októbra 2009 uviedol,

že st. vybral v roku 2005 z účtov tejto spoločnosti desať miliónov slovenských

korún. Informáciu, že z účtu č. vedeného vo Všeobecnej úverovej banke,

a. s., bolo vybratých približne desať miliónov slovenských korún, potvrdil aj úplný výpis

z uvedeného účtu. Všeobecná úverová banka, a. s., a Tatra banka, a. s., zhodne potvrdili, že

v roku 2005 bol dlžník st. disponentom účtov spoločnosti

v uvedených bankách. Preukázané bolo i to, že daňové priznania žalovaného v 1. rade

za roky 2005 a 2007 za neho podpísal jeho otec st. (rovnako ako bola ním

podpísaná kúpna zmluva z 20. januára 2006, ktorú otec podpísal za syna a ktorú je

po právnej stránke možné hodnotiť ako mlčky prijatý dar v zmysle § 628 ods. 2

). Svedecké výpovede svedkov a na pojednávaní

7. apríla 2010 zhodne potvrdili, že iniciátorom uzavretia kúpnych zmlúv a v konečnom

dôsledku aj investorom bol st., a nie žalovaný v 1. rade. Krajský súd sa

hodnoteniu týchto skutočností nevenoval vôbec, dôkaznú situáciu vyhodnotil svojvoľne

a v extrémnom obsahovom nesúlade s obsahom jednotlivých na seba nadväzujúcich

dôkazov. Tvrdené porušenie základného práva na vlastníctvo podľa

a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k.

-470 z 10. decembra 2013 odôvodnil sťažovateľ tým, že porušením

základného práva na súdnu ochranu nedošlo v sťažovateľovej majetkovej sfére

k legitímnemu získaniu peňažných prostriedkov, na ktoré mal nárok.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

14. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

16. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení , dohovoru a dodatkového

protokolu:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

18. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

19. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

20. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

21. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces ().

22. Krajský súd rozsudok č. k. -470 z 10. decembra 2013 v jeho

potvrdzujúcej časti odôvodnil po citácii až 5 takto:

«Odvolací súd napriek tomu, že nespochybňuje... právny názor navrhovateľa,

v zmysle ktorého pokiaľ dôkazná situácia nasvedčuje, že k odporovateľnému právnemu

úkonu došlo „musí postačovať označenie odporovaného právneho úkonu markantami, ktoré

ho robia aspoň natoľko identifikovaným, aby o ňom mohlo byť rozhodnuté...“, považuje

za správne rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým návrh zamietol. Odvolací súd

vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania zhodne s prvostupňovým súdom

konštatuje, že sa navrhovateľovi nepodarilo v konaní dostatočne preukázať, že došlo

k odporovateľnému právnemu úkonu dlžníka, ktorým zmenšil svoj majetok na úkor veriteľa,

pričom takýto úkon by bol urobený v prospech odporcu, ktorý by mal z odporovateľného

právneho úkonu prospech. Správne poukázal prvostupňový súd na to, že nebolo

preukázané, že by finančné prostriedky minimálne v čiastke 4.445.400,- Sk patriace do

majetku dlžníkov navrhovateľa boli prevedené odporovateľným právnym úkonom do

vlastníctva - v prospech odporcu s úmyslom ukrátiť veriteľa. Nebolo ani preukázané, že by

nejakými, hoci nešpecifikovanými, úkonmi dlžníka došlo k zmenšeniu ich majetku. V tomto

odvolací súd súhlasí s právnym názorom vyjadreným v odôvodnení napadnutého rozsudku

a v podrobnostiach naň odkazuje. Rovnako ako prvostupňový súd aj odvolací súd vyjadruje

názor, že navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať existenciu všetkých zákonom

vyžadovaných predpokladov odporovateľností, konkrétne existenciu právneho úkonu, ktorý

by zmenšil majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa, ku ktorému došlo v posledných

troch rokoch, a ktorý bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa (v danom prípade vzhľadom

na vzťah dlžníkov navrhovateľa a odporcu v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu sa

predpokladá).

Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ vytýka súdu, že nezohľadnil obrátenú dôkaznú

povinnosť odporcu, v zmysle ktorej bolo na odporcovi bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno

spochybňujúce vyvrátiteľnú právnu domnienku predpokladanej vedomosti

o odporovateľnosti jeho konania, odvolací súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná,

nakoľko bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spochybňujúce vyvrátiteľnú právnu

domnienku predpokladanej vedomosti odporcu o odporovateľnosti jeho konania by odporcu

stíhalo až následne, pokiaľ by bol preukázaný odporovateľný právny úkon, ktorým dlžník

zmenšil svoju majetkovú podstatu v prospech odporcu, a to v lehote určenej zákonom

a za takejto situácie by bolo dôvodné zaoberať sa otázkou vedomosti odporcu o úmysle

ukrátiť veriteľa, ktorý, ako už bolo povedané vyššie, sa vzhľadom na vzťah odporcu a jeho

rodičov ako dlžníkov navrhovateľa predpokladá.

Úplne nedôvodný je vyjadrený názor navrhovateľa o premlčaní nie preklúzii

uplatneného nároku. Znenie ustanovenia je jednoznačné

a je bez akýchkoľvek pochybnosti, že uvedená lehota troch rokov je lehota prekluzívna,

na ktorú súd musí prihliadať z úradnej moci.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nesúhlasí s námietkami a výtkami navrhovateľa

o nedostatočnom odôvodnení rozsudku a porušení ustanovenia , ako aj

s hodnotením rozhodnutia ako svojvoľné a arbitrárne. Odvolací súd konštatuje, že

prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie, dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením

, to znamená, všetky dôkazy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných

súvislostiach, pričom z nich vyvodil správny záver. Rovnako odvolací súd považuje

za správne aj právne posúdenie danej veci a tým aj rozhodnutie prvostupňového súdu,

ktorým návrh vo vecí určenia neúčinnosti právneho úkonu zamietol.»

23. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých

dôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa, a podrobne

reagoval i na jednotlivé pre vec podstatné odvolacie argumenty sťažovateľa. Odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva

na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

24. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na zistení, podľa ktorého sťažovateľ

neuniesol dôkazné bremeno vyžadované , pretože nepreukázal

existenciu právneho úkonu vykonaného dlžníkmi, ktorý by zmenšil majetkovú podstatu

dlžníkov na úkor veriteľa, ku ktorému došlo v posledných troch rokoch, a ktorý bol urobený

s úmyslom ukrátiť veriteľa. Tento záver krajského súdu zodpovedá výsledkom vykonaného

dokazovania tak ako boli zhrnuté už okresným súdom a nič na ňom nemôžu zmeniť ani

tvrdenia sťažovateľa o tom, akým spôsobom disponoval jeho dlžník st.

s majetkom obchodnej spoločnosti , či o tom, ako žalovaný v 1. rade mal

či mohol získať finančné prostriedky na kúpu nehnuteľností.

25. Krajský súd interpretoval aplikované ustanovenia právnej úpravy spôsobom,

ktorý nepovažuje ústavný súd za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, jeho rozhodnutie

tak nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné ani neudržateľné. Ústavný súd preto

nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu a spravodlivý proces ( , dohovoru) a postupom

krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

preto odmietol podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

26. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie a

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -470

z 10. decembra 2013, dôvodil to tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva podľa

dohovoru rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie a dohovoru

za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotného sťažovateľa

jeho sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie a dodatkového

protokolu, a to podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

27. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2018