Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 128/2018
PDF · 271.1 KB
No categories available
II. ÚS 128/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská
Bystrica, za ktorú koná advokátka JUDr. Michaela Bezáková, LL.M., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. decembra 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra
2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14Co/360/2012-470 zo dňa 10.12.2013 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14Co/360/2012-470 zo dňa
10.12.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 374,81 EUR... na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh vyplynulo,
sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej
len „okresný súd“) vedeného pôvodne pod sp. zn. 7 C 41/2008, v ktorom sa domáhal
určenia právnej neúčinnosti viacerých právnych úkonov proti spolu šiestim žalovaným
(1. ml.; 2. st.; 3. ; 4. ; 5.
; 6. ). Sťažovateľ ako veriteľ poskytol 10. februára 2005 pôžičku
v celkovej výške 3 780 000 Sk st. a ako dlžníkom (ďalej
aj „dlžníci“). Pretože dlžníci sťažovateľovi pôžičku nevrátili, okresný súd ich na návrh
sťažovateľa zaviazal právoplatným platobným rozkazom sp. zn. 1 Ro 911/2006
zo 6. októbra 2006 zaplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne 2 508 320 Sk
s príslušenstvom. Dlžníci však zaplatili sťažovateľovi iba sumu 400 000 Sk, a to 5. februára
2007. Sťažovateľ podal proti dlžníkom návrh na vykonanie exekúcie, exekučné konanie
bolo vedené u súdneho exekútora JUDr. Tomáša Boľoša pod sp. zn. 1 Ex/2007, avšak
bezvýsledne. Pretože sťažovateľ zistil, že jeho dlžníci poskytli finančné prostriedky svojmu
synovi – ml. (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“), a ten uzatvoril ako kupujúci
viacero kúpnych zmlúv na nehnuteľnosti, vo veci sp. zn. 7 C 41/2008 sa sťažovateľ
domáhal žalobou doručenou okresnému súdu 11. marca 2008 vydania rozsudku, ktorým
okresný súd určí, že „právne úkony, ktorými odporca 1/ nadobudol od odporcov 2/, 3/
finančné prostriedky najmenej vo výške 4 445 400 Sk sú voči navrhovateľovi právne
neúčinné“ a že proti sťažovateľovi sú právne neúčinné i kúpne zmluvy, ktorými žalovaný
v 1. rade ako kupujúci nadobudol do výlučného vlastníctva od (žalovaného
vo 4. rade) nehnuteľnosť (rozostavaný rodinný dom s pozemkami) v katastrálnom území
za cenu 2 800 000 Sk, od (žalovanej v 5. rade) spoluvlastnícky
podiel na nehnuteľnosti v katastrálnom území za kúpnu cenu 125 000 Sk a od
(žalovaný v 6. rade) spoluvlastnícky podiel na pozemku v katastrálnom území
za kúpnu cenu 1 520 400 Sk.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 41/2008-142 z 24. novembra 2008 žalobu
o určenie neúčinnosti uvedených kúpnych zmlúv zamietol a v prevyšujúcej časti vylúčil
žalobu sťažovateľa na samostatné konanie. Zamietnutie žaloby o neúčinnosť kúpnych
zmlúv okresný súd odôvodnil tým, že tieto kúpne zmluvy neuzatvorili ako prevodcovia
sťažovateľovi dlžníci, a preto je vylúčené takýmto úkonom odporovať. Rozsudok okresného
súdu č. k. 7 C 41/2008-142 z 24. novembra 2008 na odvolanie sťažovateľa ako vecne
správny potvrdil krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co 62/2009-181 z 30. apríla 2009.
4. Sťažovateľ následne vzal žalobu proti dlžníkom späť a súd konanie proti nim
zastavil. Jediným žalovaným tak ostal ich syn ml., proti ktorému sa sťažovateľ
naďalej domáhal určenia, že právne úkony, ktorými žalovaný v 1. rade nadobudol od
st. a finančné prostriedky najmenej vo výške 4 445 400 Sk sú
proti sťažovateľovi právne neúčinné. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn.
5. Sťažovateľ tvrdil, že žalovaný v 1. rade bol v čase nadobúdania nehnuteľností
študentom, nikde nepracoval a je preto nepravdepodobné, že disponoval vlastnými
finančnými zdrojmi. Dlžník st. sťažovateľovi potvrdil, že finančné prostriedky
na kúpu rodinného domu v boli z jeho zdrojov a takýmto spôsobom chránil seba
a svoju manželku pred možnými rizikami z nesplácania záväzkov z obchodného styku.
Žalovaný v 1. rade ako syn dlžníkov bol „použitý“ na vytvorenie zdanlivého právneho
rámca, že dlžníci nedisponujú žiadnym likvidným hnuteľným či nehnuteľným majetkom.
Žalovaný v 1. rade z vlastných zdrojov nemohol nadobudnúť nehnuteľný majetok, ktorý
v čase podania žaloby vlastnil a ktorý bol evidentne výsledkom mnohoročnej zárobkovej
a podnikateľskej činnosti predovšetkým jeho otca st. Je nepochybné, že
pokiaľ dlžník st. svojmu synovi previedol finančné prostriedky a tento z nich
vyplatil kúpne ceny za nadobúdané nehnuteľnosti, poškodil tým sťažovateľa ako veriteľa,
pretože v dôsledku uvedeného úkonu dlžníci neboli schopní splniť svoj záväzok voči
sťažovateľovi. Takýto úkon s poukazom na § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže
požívať právnu ochranu a je potrebné ho považovať proti sťažovateľovi za právne neúčinný.
Sťažovateľ sa domáhal prehlásenia úkonu, ktorým dlžníci ako rodičia previedli žalovanému
v 1. rade (alebo zaňho zaplatili) akékoľvek finančné prostriedky, ktoré slúžili
na nadobudnutie nehnuteľného majetku, ktorý žalovaný v 1. rade v čase podania žaloby
vlastnil, za neúčinný, pretože z uvedených prostriedkov mohla byť uspokojená pohľadávka
sťažovateľa voči dlžníkom. Vzhľadom na konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu
jednotlivých zmlúv, musel žalovaný v 1. rade vedieť, že nejde o jeho vlastné finančné
prostriedky, a z toho dôvodu je len „nastrčeným vlastníkom“. Spočítaním kúpnych cien na
nadobudnutie predmetných nehnuteľností bolo možné ustáliť, že išlo najmenej o sumu
4 445 400 Sk (súčet súm 2 800 000 Sk, 125 000 Sk a 1 520 400 Sk). Skutočnosť, že
žalovaný v 1. rade nemohol disponovať finančnou čiastkou, z ktorej by mohol uhradiť
predmetné kúpne ceny, sťažovateľ preukazoval aj tým, že st. takýmito
finančnými prostriedkami v roku 2005 disponoval, pretože za obdobie január – december
2005 vybral z podnikateľského účtu spoločnosti vedeného vo Všeobecnej
úverovej banke, a. s., finančné prostriedky spolu vo výške 10 450 000 Sk. Sťažovateľ tiež
poukazoval na to, že pokiaľ išlo o kúpnu zmluvu z 20. januára 2006, žalovaný v 1. rade túto
zmluvu sám ani nepodpísal, a teda je pravdepodobné, že ani nevyplatil kúpnu cenu v nej
dohodnutú. Predmetná kúpna zmluva preukazuje odporovateľný úkon, keď st.
cez osobu žalovaného v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť bez toho, aby sám žalovaný
v 1. rade kúpnu zmluvu aspoň podpísal.
6. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 117/2009-424 z 11. júna 2012 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol, žiadnemu z účastníkov právo
na náhradu trov konania nepriznal a sťažovateľa zaviazal nahradiť trovy štátu. Okresný súd
považoval za nesporné, že sťažovateľ mal voči dlžníkom pohľadávku zo zmluvy o pôžičke
uzavretej s dlžníkmi, avšak nepovažoval v konaní za preukázané, že došlo ku konkrétnym
právnym úkonom medzi dlžníkmi a žalovaným v 1. rade, z ktorých by mal žalovaný
v 1. rade prospech. Sťažovateľ podľa názoru okresného súdu neuniesol dôkazné bremeno.
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že nebolo preukázané, ako bolo naložené
s finančnými prostriedkami spoločnosti , nebola preukázaná skutočnosť, že
by dlžníci urobili taký úkon, na základe ktorého by žalovaný v 1. rade nadobudol predmetné
finančné prostriedky od nich, okrem iného ani to, že predmetné finančné prostriedky
spoločnosti patrili st. V konaní tak nebolo preukázané,
že by dlžníci urobili v posledných troch rokoch právne úkony so žalovaným v 1. rade
v úmysle ukrátiť sťažovateľa ani že na základe bližšie nešpecifikovaných úkonov dlžníkov
došlo k zmenšeniu ich majetku. Pokiaľ išlo o skutočnosť, že žalovaný v 1. rade bol blízkou
osobou dlžníkov, táto okolnosť v konaní sporná nebola. Pretože v konaní nebolo
preukázané, kedy mal byť odporovaný právny úkon urobený (a či teda bol urobený
v trojročnej lehote), aký právny úkon bol urobený, či došlo na základe predmetného úkonu
k zmenšeniu majetku dlžníkov, či boli nejaké finančné prostriedky vôbec poskytnuté
žalovanému v 1. rade a či tieto patrili dlžníkom, okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol.
Pokiaľ okresný súd nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania,
rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonávanie dokazovania súviselo so správaním žalovaného
v 1. rade počas súdneho konania, keď jeho tvrdenia najmä o pôvode nadobudnutých
finančných prostriedkov boli neurčité, neúplné a niektoré i v rozpore s inými dôkazmi. Inak
úspešnému žalovanému v 1. rade okresný súd preto nepriznal náhradu trov konania proti
sťažovateľovi.
7. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Namietal
najmä nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý označil za vnútorne
protirečivý. V situácii, keď v konaní nebolo preukázané, že žalovaný v 1. rade disponoval
vlastnými finančnými prostriedkami, jeho obrana spôsobu ich získania bola vyvrátená inými
dôkazmi a súčasne bolo zrejmé, že jeho otec vybral z účtu spoločnosti
v roku 2005 sťažovateľom uvádzanú sumu, mal okresný súd považovať existenciu
odporovateľného úkonu za preukázanú a tento nebolo nevyhnutné bližšie špecifikovať. Bolo
zrejmé, že žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosti za prostriedky svojich rodičov,
nereprezentoval vlastné hospodárske záujmy, ale naopak majetkové záujmy
sťažovateľových dlžníkov. Okresný súd hodnotil výsledky vykonaného dokazovania
a argumentáciu sťažovateľa jednostranne. Nepriznal žiadny význam tomu, že vo viacerých
častiach výpovede žalovaného v 1. rade a jeho rodičov bola ich pravdivosť inými dôkazmi
vyvrátená. V konečnom dôsledku okresný súd vykladal inštitút odporovateľnosti v rozpore
s jeho zmyslom a účelom, ktorým je ochrana veriteľa.
8. Krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 rozsudok
okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil a vo výroku
o náhrade trov konania medzi účastníkmi zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval,
že sa sťažovateľovi nepodarilo v konaní dostatočne preukázať, že došlo k odporovateľnému
právnemu úkonu dlžníkov, ktorým zmenšili svoj majetok na úkor veriteľa, a takýto právny
úkon by bol urobený v prospech žalovaného v 1. rade, ktorý by mal z odporovateľného
právneho úkonu prospech. Sťažovateľ podľa názoru krajského súdu nepreukázal, že
finančné prostriedky vo výške minimálne 4 445 400 Sk patriace do majetku dlžníkov boli
prevedené odporovateľným právnym úkonom do vlastníctva – v prospech žalovaného
v 1. rade. Nebolo ani preukázané, že úkonmi dlžníkov došlo k zmenšeniu ich majetku.
9. Rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 117/2009-424 z 11. júna 2012 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 nadobudol
vo výroku o zamietnutí žaloby právoplatnosť 10. februára 2014.
10. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 181/2016
z 18. augusta 2017 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného
sporového poriadku ako procesne neprípustné, pretože jeho prípustnosť nevyplýva z § 238
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vady konania podľa § 237 OSP
v dovolacom konaní nevyšli najavo. Rozhodnutie krajského súdu nepovažoval najvyšší súd
za svojvoľné či zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože krajský súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP nemožno
považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 181/2016 z 18. augusta 2017 bolo sťažovateľovi
doručené 13. októbra 2017.
11. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 odôvodnil tým,
že toto rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
je založené na nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a takom
výklade ustanovení upravujúcich odporovateľnosť právneho úkonu, ktorým bol popretý ich
účel a zmysel. Sťažovateľ dostatočne určitým spôsobom v žalobe označil odporované
právne úkony, keď ich vymedzil z hľadiska ich predmetu (suma peňažných prostriedkov,
ktoré dlžníci poskytli žalovanému v 1. rade), ako aj označením ich účastníkov. Z hľadiska
časovej lokalizácie týchto úkonov z vykonaných dôkazov vyplynul záver, že tieto boli
uskutočnené v čase krátko pred uzavretím jednotlivých kúpnych zmlúv a neurčenie
konkrétneho dňa uzavretia daných právnych úkonov nemôže mať za následok záver
o neunesení dôkazného bremena týkajúceho sa ich samotného uskutočnenia. Zo strany
sťažovateľa objektívne nebolo možné, aby takýto údaj získal, resp. preukázal a lipnutie
na požiadavke detailného označenia odporovaných právnych úkonov poskytuje neprimeranú
ochranu dlžníkom a žalovanému v 1. rade a bolo v rozpore so zmyslom a účelom samotného
inštitútu odporovateľnosti. Akceptovanie formalistického prístupu a neprimeraná prísnosť
pri posudzovaní požiadaviek na označenie odporovaného právneho úkonu tak mali
za následok faktické znefunkčnenie inštitútu odporovateľnosti a predstavujú pre dlžníkov
jednoduchý návod na ukrátenie veriteľov. Zmysel odporovacej žaloby je predsa z hľadiska
žalujúceho veriteľa dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom
urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, je proti
nemu neúčinný. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal, že
k odporovateľnému úkonu dlžníkov došlo, nezohľadnil dostatočne výsledky vykonaného
dokazovania, ktoré pri ich vyhodnotení vo vzájomnej súvislosti jednoznačne preukazovali,
že k uskutočneniu odporovateľných právnych úkonov zo strany dlžníkov v prospech
žalovaného v 1. rade došlo. Sťažovateľ v konaní preukázal, že žalovaný v 1. rade v období
od 14. apríla 2005 do 20. januára 2006 nadobudol nehnuteľnosti v celkovej hodnote
147 560,25 € (4 445 400 Sk) a v predmetnom období bol študentom, teda nemal príjem,
z ktorého by bolo možné uhradiť kúpnu cenu týchto nehnuteľností. Dlžník st. na
pojednávaní 25. januára 2012 tvrdil, že nedisponoval žiadnymi bankovými účtami
obchodnej spoločnosti , no svedok (v rokoch 2003 – 2006
konateľ uvedenej spoločnosti) vo svojej výpovedi na pojednávaní 19. októbra 2009 uviedol,
že st. vybral v roku 2005 z účtov tejto spoločnosti desať miliónov slovenských
korún. Informáciu, že z účtu č. vedeného vo Všeobecnej úverovej banke,
a. s., bolo vybratých približne desať miliónov slovenských korún, potvrdil aj úplný výpis
z uvedeného účtu. Všeobecná úverová banka, a. s., a Tatra banka, a. s., zhodne potvrdili, že
v roku 2005 bol dlžník st. disponentom účtov spoločnosti
v uvedených bankách. Preukázané bolo i to, že daňové priznania žalovaného v 1. rade
za roky 2005 a 2007 za neho podpísal jeho otec st. (rovnako ako bola ním
podpísaná kúpna zmluva z 20. januára 2006, ktorú otec podpísal za syna a ktorú je
po právnej stránke možné hodnotiť ako mlčky prijatý dar v zmysle § 628 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Svedecké výpovede svedkov a na pojednávaní
7. apríla 2010 zhodne potvrdili, že iniciátorom uzavretia kúpnych zmlúv a v konečnom
dôsledku aj investorom bol st., a nie žalovaný v 1. rade. Krajský súd sa
hodnoteniu týchto skutočností nevenoval vôbec, dôkaznú situáciu vyhodnotil svojvoľne
a v extrémnom obsahovom nesúlade s obsahom jednotlivých na seba nadväzujúcich
dôkazov. Tvrdené porušenie základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k.
14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 odôvodnil sťažovateľ tým, že porušením
základného práva na súdnu ochranu nedošlo v sťažovateľovej majetkovej sfére
k legitímnemu získaniu peňažných prostriedkov, na ktoré mal nárok.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
18. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
19. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
20. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
21. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
22. Krajský súd rozsudok č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 v jeho
potvrdzujúcej časti odôvodnil po citácii § 42a ods. 1 až 5 Občianskeho zákonníka takto:
«Odvolací súd napriek tomu, že nespochybňuje... právny názor navrhovateľa,
v zmysle ktorého pokiaľ dôkazná situácia nasvedčuje, že k odporovateľnému právnemu
úkonu došlo „musí postačovať označenie odporovaného právneho úkonu markantami, ktoré
ho robia aspoň natoľko identifikovaným, aby o ňom mohlo byť rozhodnuté...“, považuje
za správne rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým návrh zamietol. Odvolací súd
vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania zhodne s prvostupňovým súdom
konštatuje, že sa navrhovateľovi nepodarilo v konaní dostatočne preukázať, že došlo
k odporovateľnému právnemu úkonu dlžníka, ktorým zmenšil svoj majetok na úkor veriteľa,
pričom takýto úkon by bol urobený v prospech odporcu, ktorý by mal z odporovateľného
právneho úkonu prospech. Správne poukázal prvostupňový súd na to, že nebolo
preukázané, že by finančné prostriedky minimálne v čiastke 4.445.400,- Sk patriace do
majetku dlžníkov navrhovateľa boli prevedené odporovateľným právnym úkonom do
vlastníctva - v prospech odporcu s úmyslom ukrátiť veriteľa. Nebolo ani preukázané, že by
nejakými, hoci nešpecifikovanými, úkonmi dlžníka došlo k zmenšeniu ich majetku. V tomto
odvolací súd súhlasí s právnym názorom vyjadreným v odôvodnení napadnutého rozsudku
a v podrobnostiach naň odkazuje. Rovnako ako prvostupňový súd aj odvolací súd vyjadruje
názor, že navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať existenciu všetkých zákonom
vyžadovaných predpokladov odporovateľností, konkrétne existenciu právneho úkonu, ktorý
by zmenšil majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa, ku ktorému došlo v posledných
troch rokoch, a ktorý bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa (v danom prípade vzhľadom
na vzťah dlžníkov navrhovateľa a odporcu v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu sa
predpokladá).
Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ vytýka súdu, že nezohľadnil obrátenú dôkaznú
povinnosť odporcu, v zmysle ktorej bolo na odporcovi bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
spochybňujúce vyvrátiteľnú právnu domnienku predpokladanej vedomosti
o odporovateľnosti jeho konania, odvolací súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná,
nakoľko bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spochybňujúce vyvrátiteľnú právnu
domnienku predpokladanej vedomosti odporcu o odporovateľnosti jeho konania by odporcu
stíhalo až následne, pokiaľ by bol preukázaný odporovateľný právny úkon, ktorým dlžník
zmenšil svoju majetkovú podstatu v prospech odporcu, a to v lehote určenej zákonom
a za takejto situácie by bolo dôvodné zaoberať sa otázkou vedomosti odporcu o úmysle
ukrátiť veriteľa, ktorý, ako už bolo povedané vyššie, sa vzhľadom na vzťah odporcu a jeho
rodičov ako dlžníkov navrhovateľa predpokladá.
Úplne nedôvodný je vyjadrený názor navrhovateľa o premlčaní nie preklúzii
uplatneného nároku. Znenie ustanovenia § 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jednoznačné
a je bez akýchkoľvek pochybnosti, že uvedená lehota troch rokov je lehota prekluzívna,
na ktorú súd musí prihliadať z úradnej moci.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd nesúhlasí s námietkami a výtkami navrhovateľa
o nedostatočnom odôvodnení rozsudku a porušení ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj
s hodnotením rozhodnutia ako svojvoľné a arbitrárne. Odvolací súd konštatuje, že
prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie, dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením
§ 132 O. s. p., to znamená, všetky dôkazy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných
súvislostiach, pričom z nich vyvodil správny záver. Rovnako odvolací súd považuje
za správne aj právne posúdenie danej veci a tým aj rozhodnutie prvostupňového súdu,
ktorým návrh vo vecí určenia neúčinnosti právneho úkonu zamietol.»
23. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského
súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých
dôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa, a podrobne
reagoval i na jednotlivé pre vec podstatné odvolacie argumenty sťažovateľa. Odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva
na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
24. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na zistení, podľa ktorého sťažovateľ
neuniesol dôkazné bremeno vyžadované § 42a Občianskeho zákonníka, pretože nepreukázal
existenciu právneho úkonu vykonaného dlžníkmi, ktorý by zmenšil majetkovú podstatu
dlžníkov na úkor veriteľa, ku ktorému došlo v posledných troch rokoch, a ktorý bol urobený
s úmyslom ukrátiť veriteľa. Tento záver krajského súdu zodpovedá výsledkom vykonaného
dokazovania tak ako boli zhrnuté už okresným súdom a nič na ňom nemôžu zmeniť ani
tvrdenia sťažovateľa o tom, akým spôsobom disponoval jeho dlžník st.
s majetkom obchodnej spoločnosti , či o tom, ako žalovaný v 1. rade mal
či mohol získať finančné prostriedky na kúpu nehnuteľností.
25. Krajský súd interpretoval aplikované ustanovenia právnej úpravy spôsobom,
ktorý nepovažuje ústavný súd za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, jeho rozhodnutie
tak nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné ani neudržateľné. Ústavný súd preto
nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu a spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 dohovoru) a postupom
krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
preto odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
26. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 360/2012-470
z 10. decembra 2013, dôvodil to tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotného sťažovateľa
jeho sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu, a to podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
27. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2018