Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 219/2018
PDF · 196.92 KB
No categories available
IV. ÚS 219/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Uhrinovou,
Bezručova 2529/1, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 18 C 154/2011 z 27. júna 2016 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Uhrinovou, Bezručova 2529/1, Bratislava, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 154/2011 z 27. júna 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení
žalobcu účastníkom konania o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom súdov a ich nezákonnými právoplatnými rozsudkami
vydanými Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 109/2005 a Krajským
súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 40/08.
V označenom konaní okresný súd vydal napadnuté uznesenie, ktorým konanie
zastavil, po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania postúpil vec ústavnému súdu
a žiadnemu účastníkovi konania nepriznal náhradu trov konania. Napadnuté uznesenie
odôvodnil nedostatkom svojej právomoci posudzovať súlad postupu súdov vyššej inštancie
s namietanými článkami ústavy a paragrafmi zákonov, pričom poukázal na skutočnosť, že
žalobu je možné podľa jej obsahu posúdiť ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ods. 1
ústavy, a preto vec postúpil ústavnému súdu. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia
v podstatnom vyplýva:
„Na pojednávaní konanom dňa 2. 12. 2014 navrhovateľ žiadal, aby vec bola
odstúpená k posúdeniu a rozhodnutiu Ústavnému súdu Slovenskej republiky, pretože
v rámci konaní vedených pred Najvyšším súdom SR a Krajským súdom Bratislava došlo
k závažným porušeniam ústavných práv a slobôd z dôvodov, ktoré špecifikoval vo svojom
návrhu. Dôvody svojej žiadosti súčasne doplnil podaním uskutočnenom na súdnom
pojednávaní dňa 02. 12. 2014 (čl. 82-91) v ktorom sa opätovne vyjadruje k otázke právneho
posúdenia úradného postupu a rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a Krajského
súdu Bratislava najmä z hľadiska zákonného obsadenia senátu a zákonného sudcu
oprávneného vec prejednať a rozhodnúť, k porušeniu ústavných práv a slobôd pri
samotnom prejednávaní a rozhodovaní právnej veci na úrovniach oboch súdov, ďalej
k otázke porušenia práva na účinný opravný prostriedok zaručených medzinárodným
dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k otázke porušenia práva na
spravodlivé súdne konanie spočívajúce prehodnotení a zmene právneho posúdenia nároku
navrhovateľa ignorovaní všetkých dôkazov ktoré svedčili v prospech tvrdenia navrhovateľa
čo v konečnom dôsledku malo za následok zmarenie ním uplatňovaného nároku.
Prvostupňový súd návrh navrhovateľa uznesením zo dňa 11. 12. 2014 zamietol
z dôvodu nesplnenia podmienky pre prerušenie konania podľa § 109 O. s. p. s tým, že
navrhovateľ si môže sám uplatniť svoje námietky na základe návrhu podaného na Ústavný
súd Slovenskej republiky v zmysle zákona číslo 38 /1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním, o postavení jeho sudcov.
Proti uzneseniu navrhovateľ podal odvolanie zo dňa 13. 01. 2015, na základe
ktorého bolo uznesenie prvostupňového súdu rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 30. apríla 2015 č. k. 7 Co 251 /2015-117 zrušené s poukazom na to, že podanie
navrhovateľa, z hľadiska jeho obsahu, je možné posúdiť ako ústavnú sťažnosť a nie ako
návrh na prerušenie konania podľa § 109 O. s. p. Súčasne poukázal na to, že navrhovateľ
v rámci svojho návrhu namietal skutočnosti, ktoré prvostupňový súd, vzhľadom k funkčnej
príslušnosti a rozsahu právomoci, nie je kompetentný v konaní posudzovať. Pokiaľ
navrhovateľ je toho názoru, že v súvislosti z vyššie uvedenými súdnymi konaniami boli
porušené jeho ústavné práva a slobody a v tej súvislosti vydané rozhodnutia ktoré odporujú
zákonu, je oprávnený sa so svojou sťažnosťou a námietkami obrátiť priamo na Ústavný súd
Slovenskej republiky.
Na pojednávaní konanom dňa 17. 3. 2016 navrhovateľ opätovne vzniesol požiadavku
na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie s poukazom na
skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového súdu v petite žaloby o náhradu škody závisí od
otázky, ktorú nie je v prebiehajúcom konaní oprávnený riešiť prvostupňový súd....
Právomoc súdu ako i funkčná príslušnosť sú základnými procesnými podmienkami
súdneho konania, ich nedostatok je neodstrániteľnou vadou konania, ktorá má za následok
zastavenie konania.
S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú
splnené zákonné predpoklady pre prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci z dôvodu
nedostatku právomoci a funkčnej príslušnosti...
Oprávnenie okresného súdu posudzovať úradný postup súdov vyššej inštancie
a zákonnosť ich rozhodnutí je vylúčený zákonnou úpravou funkčnej príslušnosti. To
znamená, že pokiaľ by súd mal posudzovať oprávnenosť nároku na náhradu škody v zmysle
Zákona o náhrade škody v danom prípade, mohol by tak urobiť len na základe existujúceho
rozhodnutia o zrušení nezákonného rozhodnutia alebo konštatovania nesúladu rozhodnutia
s platnou právnou normou alebo rozhodnutia, ktorým by bol konštatovaný nesprávny
úradný postup a jeho dôsledky vo vzťahu k chráneným právam a oprávneným záujmom
sťažovateľa.
S poukazom na absenciu základných procesných podmienok konania, neprichádzalo
do úvahy prerokovanie uplatneného nároku navrhovateľa ako i prerušenie konania
a postúpenie veci ústavnému súdu na rozhodnutie, nakoľko až rozhodnutie ústavného súdu
o porušení ústavných práv a slobôd rieši principiálne otázku existencie nároku
navrhovateľa na odškodnenie podľa Zákona o náhrade škody.
V danom prípade, podľa obsahu podaní navrhovateľa v predmetnom konaní, tieto
možno posúdiť ako ústavnú sťažnosť, na prejednanie ktorej všeobecný súd navrhovateľa
a odporcu nemá právomoc t. z., že nemôže bez predchádzajúceho konania pred iným
orgánom, ktorý s konečnou platnosťou rozhodne ó otázkach tvoriacich základ pre
uplatnenie nároku podľa zákona o zodpovednosti štátu za škody spôsobené orgánmi
verejnej moci, nároky vyplývajúce z uplatneného návrhu navrhovateľa prejednať
a rozhodnúť. Jediným oprávneným orgánom rozhodovať o otázkach ústavných sťažností je
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý stojí mimo sústavu všeobecného súdnictva a
priamo ústavou je mu zverená právomoc preskumávať napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov, pokiaľ v súvislosti s ich rozhodovacou činnosťou došlo k porušeniu ústavných práv a
slobôd dotknutých subjektov.“
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ nepodal odvolanie napriek
tomu, že mu to v tom čase platný a účinný Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)
umožňoval a uznesenie obsahovalo správne poučenie o jeho procesnom oprávnení.
Ústavný súd v prípise sp. zn. Rvp 325/2017 z 2. marca 2017 zákonnej sudkyni
oznámil, že sprievodný list okresného súdu z 15. októbra 2016 a k nemu pripojený spis
okresného súdu sp. zn. 18 C 154/2011 nemožno považovať za návrh na začatie konania
pred ústavným súdom a z tohto dôvodu bol odložený podľa § 23a zákona o ústavnom súde.
V uvedenom prípise ústavný súd v podstatnom uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu nie je § 104 ods. 1 OSP aplikovateľný na začatie konania pred ústavným
súdom o sťažnosti, pretože takéto konanie môže iniciovať len fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá namieta porušenie svojich základných práv a slobôd, pričom všeobecný súd je
osobou oprávnenou na iniciovanie konania pred ústavným súdom len vo veci súladu
právnych predpisov, pričom o takúto situáciu nejde.
Podľa tvrdenia sťažovateľa obsiahnutého v sťažnosti sa o odložení veci ústavným
súdom dozvedel z prípisu okresného súdu, ktorý mu bol doručený 3. apríla 2017.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta:
„Okresný súd Bratislava I sa v predmetnej veci konania sp. zn. 18 C/154/2011
zaoberal návrhom sťažovateľa zo dňa 17. 10. 2011 na začatie konania na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/109/2005 a nezákonným právoplatným rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 40/08/700 v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.
V zmysle predmetného návrhu a jeho následných doplnení sťažovateľ žiadal súd, aby
zaviazal žalovaného v predmetnom konaní, Slovenskú republiku - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky... k náhrade škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala
sťažovateľovi vzniknúť nesprávnym postupom súdov Slovenskej republiky na viacerých
stupňoch v pôvodnom súdnom konaní... titulom nevyplatenej autorskej odmeny...
Sťažovateľ v predmetnom konaní nebol zastúpený advokátom, ani nemal a doteraz
nemá právne vzdelanie, čo v zmysle zápisnice o pojednávaní zo dňa 02. 12. 2014 sám
zdôrazňoval.
Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C/154/2011 dňa 27. 06. 2016
uznesením... (ktoré je v súčasnosti právoplatné) rozhodol o zastavení konania...
V odôvodnení predmetného uznesenia sa súd odvolal na žiadosť sťažovateľa, ktorá
ním bola prednesená na pojednávaní vo veci konanom dňa 02. 12. 2014, aby vec bola
odstúpená k posúdeniu a rozhodnutiu Ústavnému súdu Slovenskej republiky, pretože
v rámci konaní vedených pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Krajským súdom
v Bratislave došlo k závažným porušeniam jeho ústavných práv a slobôd z dôvodov, ktoré
špecifikoval vo svojom návrhu a jeho neskorších doplneniach a na opätovný prednes tejto
požiadavky na pojednávaní zo dňa 17. 03. 2016 s poukazom na skutočnosť, že rozhodnutie
prvostupňového súdu v petite žaloby o náhradu škody závisí od otázky, ktorú nie je
v prebiehajúcom konaní oprávnený riešiť prvostupňový súd.
... ústavný súd o odložení vyrozumel výlučne Okresný súd Bratislava I, pričom
sťažovateľ nemal o tejto skutočnosti vedomosť a upovedomil ho o nej až Okresný súd
Bratislava I prípisom zo dňa 22. 03. 2017, ktorý sťažovateľ prevzal dňa 03. 04. 2017.
V rámci konkrétnych okolností prípadu sťažovateľa máme za to, že postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní o náhradu škody... vedenom pod sp. zn.
18 C/154/2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 18 C 154/2011-156 zo dňa
27. 06. 2016 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Máme totiž za to, že okresný súd
sa nesprávne postavil k vyjadreniam sťažovateľa, ktoré okresný súd nesprávne vyhodnotil
ako žiadosti o postúpenie veci na ústavný súd. Okresný súd sťažovateľa v predmetnom
konaní preukázateľne nezastúpeného advokátom, nielenže o nemožnosti tohto kroku
nepoučil, okresný súd do uznesenia sp. zn. 18 C/154/2011-156 zo dňa 27. 06. 2016, ktorým
predmetné konanie zastavil, dokonca zahrnul výrok, v zmysle ktorého po právoplatnosti
tohto uznesenia mal vec postúpiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o ústavnej sťažnosti.
Vzhľadom k tomu, že sťažovateľ nebol v konaní zastúpený advokátom a o postúpenie
veci na Ústavný súd mal záujem, a vzhľadom na to, že mal voči okresnému súdu dôveru
v tom, že postupuje v súlade so zákonom a konanie bude pred ústavným súdom riadne
prebiehať, hoci tento postup v skutočnosti nemal oporu v platnom práve, proti uzneseniu
o zastavení konania sa neodvolal, aby nadobudlo právoplatnosť a aby bola vec ústavnému
súdu postúpená.
Sťažovateľ týmto krokom prišiel o možnosť odvolať sa proti uzneseniu o zastavení
konania, napriek tomu, že mal záujem v konaní pokračovať. Máme za to, že Okresný súd
Bratislava I mal poznať platné právo, podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti
nevynímajúc.
Dodávame, že vzhľadom na to, že ústavný súd... komunikoval len priamo s okresným
súdom a o odložení podania informoval sťažovateľa až okresný súd prípisom, ktorý
sťažovateľ prevzal dňa 03. 04. 2017, žiadame, aby ústavný súd pri prieskume dodržania
lehoty na podanie ústavnej sťažnosti vychádzal z tohto dátumu.
Vyššie uvedený postup Okresného súdu Bratislava I považujeme za taký závadný
procesný postup, ktorým sa sťažovateľovi ako účastníkovi konania znemožnila realizácia
tých jeho procesných práv, ktoré mu civilné procesné predpisy priznávajú na účely ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov, čím Okresný súd Bratislava I zasiahol do
podstaty základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé
súdne konanie s účinkami denegationis iustitiae.
... je zároveň zjavná priama príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením
Okresného súdu Bratislava I a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky. Máme za to, že sťažovateľovi bolo v dôsledku denegationis iustitiae
znemožnené si vôbec uplatňovať právo na náhradu škody, ktorá mu podľa jeho názoru
vznikla v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami príslušných orgánov.
Sťažovateľ si týmto zároveň uplatňuje nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 6 000 €, ktorý odôvodňuje tým, že v súvislosti s postupom Okresného
súdu Bratislava I trpel sťažovateľ pocitom neistoty, bezmocnosti a nespravodlivosti, pričom
tieto negatívne pocity vyvolané postupom súdu mu spôsobujú dlhodobý stres a narúšajú
jeho psychický komfort.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil nálezom porušenie jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, priznal mu finančné
zadosťučinenie v sume 6 000 € a úhradu trov konania v sume 311,68 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 201 ods. 1 OSP vo vtedy platnom a účinnom znení účastník môže napadnúť
rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
V súvislosti s posúdením splnenia podmienok konania o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je nevyhnutné ustáliť, či v danej veci napadnuté uznesenie okresného súdu
nadobudlo právoplatnosť po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, ktoré
sťažovateľovi na ochranu jeho práv právny poriadok priznáva, čo je neopomenuteľným
predpokladom pre prípustnosť sťažovateľom podanej sťažnosti. Ak by totiž ústavný súd
dospel k záveru o prípustnosti využitia iného účinného opravného prostriedku
sťažovateľom, musel by nevyhnutne sťažnosť adresovanú ústavnému súdu ako neprípustnú
odmietnuť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného pri posudzovaní splnenia podmienok, za ktorých môže
ústavný súd vo veci konať a rozhodnúť, je potrebné zdôrazniť, že pozitívna procesnoprávna
úprava umožňovala sťažovateľovi podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
odvolanie. Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ tým, že nepodal proti napadnutému
uzneseniu o zastavení konania odvolanie, ktoré bol oprávnený podať, vytvoril prekážku
prípustnosti jeho sťažnosti, pretože napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť
bez vyčerpania všetkých opravných prostriedkov, ktoré mu právne predpisy účinne
poskytujú na ochranu jeho práv. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie
sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej neprípustnosti.
Sťažovateľ argumentuje, že nepodal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
odvolanie v dobrej viere v správne právne posúdenie veci okresným súdom, pričom on sám
nemá právne vzdelanie a nemal kvalifikovaného právneho zástupcu. Ústavný súd túto
argumentáciu nepovažuje za spôsobilú na to, aby ju v zmysle § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vyhodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa a na tomto základe prijal
sťažnosť na ďalšie konanie. V tejto súvislosti vzal predovšetkým na zreteľ, že napadnuté
uznesenie obsahovalo poučenie o tom, že sťažovateľ môže podať proti nemu odvolanie
a navyše okresný súd rovnako ako krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí poučili
sťažovateľa o možnosti osobného podania ústavnej sťažnosti vo svojom mene, ktorou by
napádal podľa jeho názoru nezákonné rozhodnutia všeobecných súdov vydané
v predchádzajúcich konaniach, pričom sťažovateľ napriek tomu na pojednávaní zotrval
na požadovanom postúpení veci ústavnému súdu okresným súdom. V tejto súvislosti
ústavný súd musí zohľadniť procesnú zodpovednosť sťažovateľa za nevyužitie tohto
právnym poriadkom výlučne jemu priznanému procesnému oprávneniu, ako aj za negatívne
následky postúpenia veci okresným súdom, ktoré nebolo spôsobilé vyvolať zamýšľané
právne účinky začatia konania pred ústavným súdom.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018