Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 261/2018
PDF · 190.77 KB
No categories available
IV. ÚS 261/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Verebom,
Hrnčiarska 3, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 294/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 294/2016 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 21. júna 2016 podal sťažovateľ
ako splnomocnený zástupca svojej matky ,
a zomrelej , okresnému súdu žalobu o preskúmanie rozhodnutia a postupu
žalovaného – Slovenskej republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).
Sťažovateľ sa ako zástupca svojej matky predmetnou žalobou v napadnutom konaní
domáha preskúmania zákonností vydaných rozhodnutí i preskúmania zákonností
postupov, ktoré predchádzali vydaniu týchto rozhodnutí, a to konkrétne uznesenia
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície
v Trebišove vo veci sp. zn. ORP-509/1-VYS-TV-2015 z 10. marca 2016 a uznesenia
prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov vo veci č. k. 1 Pv 546/15/8811-23
z 25. apríla 2016.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«V čom vidím nezákonnosť hore uvedených vydaných rozhodnutí a postupov týchto
OČTK som aj konkrétne uviedol v mnou podanej žalobe zo dňa 21. 06. 2016 a poukázal
som aj na to, že podľa písomného upovedomenia Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky vydaného pod IV/4 GPt 65/16/1000-3 dňa 23. 05. 2016 (ktoré mi bolo doručené
dňa 31. 05. 2016), na základe mnou podaného písomného podnetu zo dňa 11. 05. 2016 –
písomného návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, s účinnosťou
od 01. 01. 2016 podľa § 31 ods. 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
zákonov, sa postupom podľa tohto zákona nemožno domáhať preskúmania zákonnosti
rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní
postupu policajta v predsúdnom konaní a v poslednom odseku uvedeného upovedomenia
doslovne uviedla citujem: „Prosím, aby ste uvedené vzali na vedomie.
Týmto považujem vaše podanie zo strany Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
za vybavené.“
K tomuto je nutne ešte dodať, že podľa ust. § 364 ods. 3 Trestného poriadku
Generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa 363 ods. 1 Trestného poriadku
do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, a pretože tak neurobil
som toho právneho názoru, že mnou podaná žaloba je podaná dôvodne a v súlade
so zákonom...»
Sťažovateľ vzhľadom na to, že „od podania písomnej žaloby zo dňa 21. 06. 2016,
okrem vydania uznesenia o vylúčení sudcov pod sp. zn. 12 C/294/2016 zo dňa 03. 10. 2016,
ktoré mu bolo doručené dňa 15. 10. 2016 do 28. 12. 2017, nebolo vo veci vôbec konané
a ani rozhodnuté“, podal 28. decembra 2017 v súlade s § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. Predseda okresného súdu prípisom sp. zn.
Spr 1/2018-6 z 23. januára 2018 uznal sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní
za dôvodnú.
Okresný súd uznesením č. k. 12 C 294/2016-91 z 18. decembra 2017 prvým výrokom
napadnuté konanie zastavil a druhým výrokom rozhodol, že po právoplatnosti uznesenia
bude vec postúpená generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, do ktorého
právomoci vec patrí. Sťažovateľ podal 30. januára 2018 proti uvedenému uzneseniu
odvolanie.
Ďalej sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť takto:
„Na základe uvedeného je opodstatnená moja domnienka o tom, že v tomto súdnom
konaní postupom súdu dochádza k zbytočným prieťahom v súdnom konaní zo strany
Okresného súdu Trebišov a to jeho nečinnosťou, pretože len samotná nečinnosť
tam. súdu bez prerušenia je vyše rok a pol roka a tým je porušené moje základné právo
na spravodlivé prerokovanie mojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie mojej veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásené
pod č. 209/1992 Zb. z.
Okresný súd Trebišov vôbec so mnou, ako s účastníkom konania, nevykonal žiadne
úkony, bol neprimerane účelovo dlhodobo nečinný a to napriek tomu, že moja mama
je ťažko chorá, čo priamo vyplýva s mnou podanej písomnej žaloby zo dňa 21. 06. 2016
a z k nej patriacich príloh, ktoré som Okresnému súdu Trebišov predložil ako listinné
dôkazy.
Neprimeraná dlhodobá nečinnosť súdu vytvára absolútnu právnu neistotu,
čo má nepriaznivý dopad na moju psychiku a vyvoláva u mňa stav rezignácie brániť
si zákonnými spôsobmi svoje základné práva.
Okresnému súdu Trebišov som poskytol všetky potrebné dôkazy a preto podľa mňa
neexistuje žiadna relevantná skutočnosť svedčiaca o právnej zložitosti tejto veci a taktiež
ojej skutkovej zložitosti vyžadujúcu si vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania.
Ja som žiadnym spôsobom neprispel k prieťahom ani spomaleniu postupu Okresného
súdu Trebišov a tento nežiaduci protiprávny stav si spôsobil sám Okresný súd Trebišov
aj tým, že nevykonal žiadny relevantný úkon a navyše, ak bol toho právneho názoru, že vec
postúpi generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, do ktorého právomoci vec patrí,
mal tak urobiť neodkladne, pretože všetky dôkazy k tomuto mal.
Som toho právneho názoru, že aj po 28. 12. 2017 je naďalej porušené moje základné
právo na spravodlivé súdne konanie, a na verejne prerokovanie tejto mojej veci
bez zbytočných prieťahov a za mojej prítomnosti...“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 C/294/2016 porušené.
II. Okresnému súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/294/2016 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
III. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €,
(slovom: desaťtisíc Eur), ktoré je Okresný súd Trebišov povinný zaplatiť na účet
sťažovateľa do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
IV. Okresný súd Trebišov je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 390,50 € (prevzatie veci, sťažnosť; á 153,50 € + 9,21 € paušál + 20 %
DPH) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Miroslava Vereba do dvoch mesiacov od
doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V prvom rade ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti pristúpil
k preskúmaniu skutočnosti, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou.
Osobou oprávnenou (aktívne legitimovanou) na podanie sťažnosti je fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že boli porušené jej základné práva alebo
slobody zaručené v ústave vrátane ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, pričom k ich porušeniu malo dôjsť právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a o ich ochrane nerozhoduje iný súd
(čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 zákona o ústavnom súde).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podáva sťažnosť v mene svojej nebohej matky
, ktorá zomrela a ktorá vystupovala v trestnej veci
vedenej Okresnou prokuratúrou Košice I pod sp. zn. 1 Pn 673/15/8802 ako poškodená
a v napadnutom konaní ako žalobkyňa.
Sťažovateľ k podanej sťažnosti pripojil generálnu plnú moc, ktorú mu udelila jeho
matka 18. februára 2005. K podanej sťažnosti bol ďalej pripojený aj úmrtný list, z ktorého
vyplývajú už uvedené skutočnosti o úmrtí matky sťažovateľa.
K sťažnosti sťažovateľ nepripojil svoj rodný list, z ktorého by bolo možné overiť
skutočnosť, že je synom , zomrelej , a teda že je podľa
§ 473 ods.1 Občianskeho zákonníka dedičom zo zákona, ktorý by na základe uvedeného
vstúpil ako univerzálny právny nástupca do konania vedeného Okresnou prokuratúrou
Košice I sp. zn. 1 Pn 673/15/8802 a aj do napadnutého konania. Sťažovateľ ústavnému súdu
nepredložil ani rozhodnutie z dedičského konania po poručiteľke .
Podľa § 33b ods. 2 prvej vety Občianskeho zákonníka plnomocenstvo zaniká smrťou
splnomocniteľa, ak z jeho obsahu nevyplýva niečo iné.
Podľa § 33b ods. 6 Občianskeho zákonníka ak splnomocniteľ zomrie alebo
ak splnomocnenec vypovie plnomocenstvo, je splnomocnenec povinný urobiť ešte všetko,
čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu
na svojich právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako keby zastúpenie
ešte trvalo, pokiaľ neodporujú tomu, čo zariadil splnomocniteľ alebo jeho právni
nástupcovia.
Ústavný súd konštatuje, že podanú sťažnosť možno považovať za neodkladný úkon
v zmysle už citovaného zákonného ustanovenia, na vykonanie ktorého bol sťažovateľ
oprávnený na základe generálnej plnej moci z 18. februára 2005, a preto ústavný
súd konštatuje, že sťažnosť podala oprávnená osoba. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd pristúpil k samotnému predbežnému prerokovaniu opodstatnenosti podanej
sťažnosti.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré subsumuje aj pod základné právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (ďalej len „označené práva“), ktorého jedným
z atribútov je aj prerokovanie veci v primeranej lehote bez prieťahov.
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
neexistuje zásadnejšia odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje preskúmať ich
namietané porušenie spoločne.
K uvedenému je potrebné uviesť, že o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej
proti zbytočným prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd)
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu
týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie označených práv sťažovateľ
odôvodňuje tým že, „... nielenže nebolo tam. súdom vôbec rozhodnuté o mnou podanej
žalobe zo dňa 21. 06. 2016 a teda nebolo právoplatné rozhodnuté vo veci samej,
ale tam. súd podľa mojich vedomosti nevykonal žiadne úkony (zo strany tam. súdu mi
od 15. 10. 2016 až do 28. 12. 2017 neboli doručené žiadne písomnosti, ani inak som
tam. súdom nebol vyrozumený o stave konania v tejto veci)“.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľa
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že okresný súd expedoval spis sp. zn.
12 C 294/2016 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pre účely rozhodnutia
o odvolaní sťažovateľa už 12. marca 2018.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. marca 2018, t. j. v čase, keď okresný súd
už rozhodol o zastavení konania a postúpení veci generálnemu prokurátorovi Slovenskej
republiky, teda v čase, keď okresný súd už nemohol žiadnym ústavne relevantným
spôsobom ovplyvňovať priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom. Na tomto základe
ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému porušovaniu v sťažnosti označených práv
na uvedenom skutkovom základe v čase podania sťažnosti postupom okresného súdu
už nemohlo dochádzať, a preto sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2018