Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 217/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti WRIGLEY Slovakia s. r. o.,

Železničná 465, Senica, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Kubinom, advokátska

kancelária, Štefánikova 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. januára 2018 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť obchodnej spoločnosti WRIGLEY Slovakia s. r. o., p r i j í m a

na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k.

-229 z 30. januára 2018 do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2018 osobne do podateľne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WRIGLEY Slovakia

s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. januára 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu

Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“)

sp. zn. Rsp V-76/2014 zo 6. mája 2016 v spojení s opravným uznesením z 31. mája 2016

bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „oprávnená“), sumu 1 755 898,45 € s úrokom z omeškania vo výške 8,25 %

ročne.

Na podklade rozhodcovského rozsudku vedie oprávnená proti sťažovateľke ako

povinnej exekúciu pred Exekútorským úradom súdneho exekútora JUDr. Pavla Šajáneka

(ďalej len „exekútor“), a to pod sp. zn. EX 999/2016, resp. na Okresnom súde Senica (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Dňa 7. júna 2016, t. j. v zákonnej lehote, ako aj pred uplynutím lehoty na podanie

námietok proti exekúcii, podala sťažovateľka na Okresnom súde Bratislava V žalobu

o zrušenie rozhodcovského rozsudku spolu s návrhom na odklad jeho vykonateľnosti.

Konanie o žalobe sa vedie pod sp. zn. .

Dňa 17. júna 2016 podala sťažovateľka návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 5

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 z dôvodu, že podala žalobu

o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 11. augusta 2016 bol povolený odklad exekúcie.

Uznesením krajského súdu č. k. -229 z 30. januára 2018 bolo

uznesenie okresného súdu zmenené tak, že návrh sťažovateľky ako povinnej na odklad

exekúcie bol zamietnutý.

Uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. z 28. júla 2016 bol

povolený odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že pri kreovaní

rozhodcovského senátu nebol senát, ktorý v konaní rozhodol, ustanovený v súlade

so štatútom rozhodcovského súdu a so zákonom.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -235 z 31. januára 2017

bolo uznesenie Okresného súdu Bratislava V zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie.

Sťažnosť smeruje výhradne proti uzneseniu krajského súdu, pretože porušenie

základných práv sťažovateľky bolo spôsobené výlučne arbitrárnym posúdením otázky

povinnosti okresného súdu odložiť exekúciu podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku

v znení účinnom do 31. marca 2017.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd svojvoľne interpretoval ustanovenie § 56

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 a tým porušil práva

sťažovateľky podľa a dohovoru. Podľa tohto ustanovenia

„Súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti exekúcii podá

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii pokračuje. Ak súd žalobe

vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa tohto zákona zastaví.“

Krajský súd sa nemýlil v tom, že súdy nie sú viazané len doslovným znením

zákonnej normy. Ďalej však už nesprávne a reštriktívne vyložil toto ustanovenie tak, že

odklad exekúcie pripustil len v prípade, že sa vedie na podklade rozhodcovského rozsudku

vydaného v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a ak proti takémuto rozsudku podá

povinný žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vylúčil tým možnosť odkladu

exekúcie v prípade, že je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného

v rozhodcovskom konaní podľa o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Podľa názoru sťažovateľky výklad ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku

v znení účinnom do 31. marca 2017, ktorý si osvojil krajský súd, vykazuje znaky svojvôle,

pretože nerešpektuje jednoznačnú kogentnú normu.

Z úlohy súdov ako ochrancov zákonnosti ( ) vyplýva, že súdy sú

viazané znením zákonnej normy. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že od doslovného

znenia zákona sa môže súd odchýliť vtedy, ak si to zo závažných dôvodov vyžaduje účel,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákona. Odklon

od doslovného znenia zákona je teda skôr výnimkou ako pravidlom.

Znamená to, že krajský súd mal v prvom rade skúmať, či je možná taká interpretácia

ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, ktorá by

bola v súlade s jeho jazykovým znením pri súčasnom rešpektovaní účelu, systematickej

súvislosti zákona a . Takýto postup pri aplikácii práva najviac zodpovedá požiadavke

právnej istoty vyplývajúcej z .

Len v prípade, že výklad podľa jazykového znenia zákona vedie k záverom, ktoré sú

v rozpore s účelom, systematickou súvislosťou zákona alebo s , bol by prípustný

odklon od doslovného jazykového znenia. Typicky ide o prípady, keď jazykové znenie

zákona je nejednoznačné, resp. pripúšťa viaceré výklady (jeden v rozpore s účelom,

systematickou súvislosťou zákona alebo s a iný v súlade s nimi).

Iná je však situácia, keď je jazykové znenie jasné (nepripúšťa viaceré výklady), no je

v rozpore s . Vtedy nie je možné hovoriť o tom, že všeobecný súd len „vykladá“

zákon, ak sa odkláňa od jasného jazykového znenia. Požiadavka ústavnosti si totiž vyžaduje

vylúčenie aplikácie nesúladného zákona alebo jeho časti. Prostriedkom na vylúčenie

nesúladného zákona je prerušenie konania podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b)

s tým, že všeobecný súd je povinný podať ústavnému súdu

návrh na začatie konania o súlade zákona s . Pokiaľ teda všeobecný súd dospeje

k záveru, že zákon nie je v súlade s , nemôže sám rozhodnúť o vylúčení aplikácie

nesúladného zákona pre rozpor s . Jedine v prípade, že ústavný súd nemá právomoc

konať (napr. z dôvodu, že zákon, ktorý sa má aplikovať, bol zrušený), môže všeobecný súd

sám posudzovať súlad zákona s a prípadne vylúčiť aplikáciu nesúladného zákona.

Krajský súd nevykladal ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení

účinnom do 31. marca 2017, ale rozhodol v rozpore s jeho jazykovým znením. Slovné

spojenie „žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku“ nie je možné stotožniť so slovným

spojením „žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý je vydaný v spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní“. Rovnako nie je možné stotožniť napr. pojem „rozhodnutie“

s pojmom „rozsudok“ a vylúčiť tým iné formy rozhodnutia. Zvlášť to nie je možné

v prípade, ak Exekučný poriadok na viacerých miestach používa osobitné označenie pre

rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (napr. v § 44

ods. 3 „rozhodcovské rozhodnutie vydané v spotrebiteľskom spore“, v § 48 ods. 2

„rozhodcovské rozhodnutie vydané v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“, v § 243d

„rozhodcovské rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor

spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu“ s odkazom na

o spotrebiteľskom a rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní“]). Z toho jednoznačne vyplýva, že tam, kde zákonodarca chcel, aby sa príslušné

ustanovenie Exekučného poriadku vzťahovalo len na rozhodcovské rozhodnutia vydané

v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, výslovne takéto obmedzenie uviedol. Preto

právnemu názoru sťažovateľky svedčí popri gramatickom aj systematický a logický výklad

ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017.

Interpretáciou súd zisťuje, čo je právom, interpretácia teda nové právo nevytvára.

Inými slovami, interpretáciou nemôže všeobecný súd dopĺňať alebo meniť zákonnú normu,

a to ani v prípade, že by si to vyžadovala ochrana subjektívnych ústavných práv a slobôd

jednotlivca.

Ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 je

možné vykladať podľa jeho jazykového znenia a pri zachovaní ústavnosti, účelu

a systematickej súvislosti takto:

a) Žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa môže povinný domôcť zrušenia

exekučného titulu, čo je dôvod na zastavenie exekúcie, a to bez ohľadu na to, či ide

o rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo

v rozhodcovskom konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

b) Konanie, v ktorom sa preskúmava rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom (bez

ohľadu na to, či ide o rozhodcovské rozhodnutie, rozhodnutie súdu alebo rozhodnutie iného

orgánu), je obvykle dôvodom na odklad exekúcie, pretože je možné očakávať zrušenie

exekučného titulu.

c) Preto je plne v súlade s účelom a zmyslom odkladu exekúcie, pokiaľ podanie

žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je dôvodom na odklad exekúcie.

d) Takýto výklad je aj v súlade so systematickým usporiadaním ustanovenia § 56

ods. 5 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 31. marca 2017. Podľa druhej

a tretej vety tohto ustanovenia v prípade zamietnutia žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozhodnutia súd v exekúcii pokračuje a v prípade zrušenia rozhodcovského rozhodnutia súd

exekúciu zastaví. Druhú a tretiu vetu tak isto nemožno limitovať len na spotrebiteľské

rozhodcovské rozhodnutie. Tie isté pravidlá predsa musia platiť aj na rozhodcovské

rozhodnutie vydané podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

Napokon, výklad krajského súdu by znamenal, že pokiaľ by povinný podal žalobu

o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného podľa zákona o rozhodcovskom konaní,

hoci išlo o spotrebiteľský spor, nebol by to dôvod na odklad exekúcie. Krajský súd tým

odmietol skúmať, či účelom ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom

do 31. marca 2017 nebolo práve to, aby odklad exekúcie bol prípustný napríklad aj pre

takéto prípady, kedy spotrebiteľský spor bol rozhodnutý ešte pred účinnosťou zákona

o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Práve preto výklad, podľa ktorého súd povolí

odklad exekúcie, ak je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bez ohľadu na

to, podľa ktorého predpisu bolo rozhodcovské konanie vedené, je v súlade s účelom

a zmyslom ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca

2017. Nebol teda dôvod odkloniť sa od jednoznačného jazykového znenia tohto

ustanovenia.

Svojvoľný výklad ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do

31. marca 2017, ktorý podal krajský súd, mal za následok, že sťažovateľke bola odopretá

ochrana v podobe odkladu exekúcie počas konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Tým došlo k zásahu do jej práv podľa a dohovoru.

Tieto sťažovateľkine práva boli ďalej porušené tým, že krajský súd sa vôbec

nezaoberal otázkou, či nie je daný dôvod na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného

poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, podľa ktorého „Aj bez návrhu môže súd

povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57)“. Podľa

§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 súd exekúciu

zastaví, ak „rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí

exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným“.

Krajský súd mal existenciu tohto dôvodu na odklad exekúcie skúmať ex offo, aj bez

návrhu sťažovateľky, ktorá v návrhu na odklad exekúcie výslovne uviedla, že podala žalobu

o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo je dôvodom na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 (popri už spomínanom dôvode

podľa § 56 ods. 5). Preto krajskému súdu nič nebránilo, aby podanie žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku subsumoval pod dôvod odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Pokiaľ krajský súd tak neurobil

(hoci to sťažovateľka nenavrhovala, keďže vychádzala z jednoznačného znenia § 56 ods. 5

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017), odmietol tým vykonávať svoju

právomoc v exekučnom konaní a porušil zákaz denegationis iustitiae.

Skutočnosť, že krajský súd vôbec neposudzoval otázku, či podanie žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku nie je dôvodom na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, je zrejmá z odôvodnenia

uznesenia, ktoré neobsahuje o tom žiadnu zmienku. Svojvoľným postupom krajského súdu

tak došlo k odňatiu procesných práv sťažovateľky v exekučnom konaní.

Zároveň podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu a

dodatkového protokolu.

2.1 Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a na pokojné

užívanie majetku podľa a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trnave zo dňa 30. januára 2018, . zn. porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. januára 2018, sp. zn.

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky vo vyčíslenej výške, ktoré je Krajský súd v Trnave

povinný uhradiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2.2 Napokon sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2018.

II.

3. Z uznesenia Okresného súdu Bratislava V č. k. -150 z 28. júla 2016

vyplýva, že ním bola odložená vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku rozhodcovského

súdu sp. zn. Rsp V-76/2014 zo 6. mája 2016 až do právoplatného skončenia konania

o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

4. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. -235 z 31. januára

2017 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k.

-150 z 28. júla 2016 a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

5. Z uznesenia okresného súdu č. k. -171 z 11. augusta 2016 vyplýva,

že ním bol povolený odklad exekúcie na dobu do právoplatného skončenia konania

o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. Rsp V-76/2014 zo 6. mája 2016. Podľa názoru

okresného súdu vzhľadom na ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení

účinnom do 31. marca 2017 bolo potrebné návrhu sťažovateľky ako povinnej vyhovieť

a odklad exekúcie povoliť, pretože bolo preukázané, že sťažovateľka 7. júna 2016, teda ešte

pred uplynutím lehoty na podanie námietok proti exekúcii, podala na Okresnom súde

Bratislava V žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku tvoriaceho podklad tohto

exekučného konania.

6. Z uznesenia krajského súdu č. k. -229 z 30. januára 2018

doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky 19. februára 2018 vyplýva, že uznesenie

okresného súdu č. k. -171 z 11. augusta 2016 sa mení tak, že návrh

sťažovateľky na odklad exekúcie sa zamieta. Podľa názoru krajského súdu so sťažovateľkou

možno súhlasiť v tom, že ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do

31. marca 2017 nerozlišuje medzi rozhodcovským konaním podľa zákona o rozhodcovskom

konaní a spotrebiteľským rozhodcovským konaním podľa zákona o spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní. Podľa konštantnej judikatúry vyšších súdov však súd nie je

doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí

od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu všeobecne záväzných

právnych predpisov. Samozrejme sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli

(arbitrárnosti) a interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (napr.

nález ústavného súdu sp. zn. ). Ani v danej veci nemožno teda vystačiť len

s doslovným textom zákona, ale je potrebné interpretovať ho najmä s ohľadom na

systematickú súvislosť a účel, ktorý sa ním sleduje. Ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného

poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 viazalo odklad exekúcie len na samotnú

okolnosť, že povinný podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote na podanie

námietok proti exekúcii. Súvislosť medzi lehotou na podanie námietok a podaním žaloby

o zrušenie rozhodcovského rozsudku však Exekučný poriadok predpokladá len v ustanovení

§ 48 ods. 2, podľa ktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie v spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní (podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní)

v upovedomení o začatí exekúcie poučí povinného, ktorý je spotrebiteľom, o možnosti

podať v lehote na podanie námietok žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Táto

úprava nadväzuje na ustanovenie § 46 ods. 3 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní, podľa ktorého môže spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku

(vydaného v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) podať aj v exekúcii za podmienok

Exekučného poriadku. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že len v prípade spotrebiteľského

rozhodcovského konania je možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku

viazaná na lehotu na podanie námietok proti exekúcii. Naopak, v iných rozhodcovských

konaniach (podľa zákona o rozhodcovskom konaní) je lehota na podanie žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku viazaná výlučne na doručenie rozhodcovského rozsudku, resp.

jeho opravy (§ 41 zákona o rozhodcovskom konaní). Výklad ustanovenia § 56 ods. 5

Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 zastávaný okresným súdom

a sťažovateľkou tak nezohľadňuje túto systematickú súvislosť s inými ustanoveniami

Exekučného poriadku a ďalších zákonov. Ak by sa ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného

poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 malo skutočne vzťahovať na všetky

rozhodcovské konania, viedlo by to k nepredvídateľným a úplne arbitrárnym následkom.

Predovšetkým by to malo znamenať, že súd by bol povinný odložiť exekúciu len na základe

toho, že povinný podal žalobu v lehote na podanie námietok, a to bez ohľadu na to, či mu

ešte plynula lehota podľa § 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Súd by bol teda povinný

odložiť exekúciu aj na základe žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá by bola

zjavne oneskorená (po lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 41 zákona o rozhodcovskom

konaní), ale bola by podaná v lehote na podanie námietok. Aj pri racionálnom výklade by to

však viedlo k tomu, že výhoda ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení

účinnom do 31. marca 2017 by bola závislá na náhode, či exekútor stihne doručiť

upovedomenie o začatí exekúcie tak, aby sa 14-dňová lehota na podanie námietok (§ 50

ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017) kryla so záverom 60-

dňovej lehoty podľa ustanovenia § 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Táto okolnosť

(dátum doručenia upovedomenia) je pritom povinným neovplyvniteľná, v dôsledku čoho by

možnosť odkladu exekúcie podľa ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení

účinnom do 31. marca 2017 bola pre povinného dostupná podľa úplne náhodných kritérií.

Účelom tohto ustanovenia pritom celkom zjavne nebolo poskytnúť ochranu povinnému

v závislosti od náhodného kritéria, či „stihne“ podať žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku v lehote podľa ustanovenia § 41 zákona o rozhodcovskom konaní a zároveň podľa

ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Naopak,

zo súvislostí možno spoľahlivo usudzovať, že cieľom bolo poskytnutie zvýšenej ochrany

práve v súvislosti so zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý výslovne

viaže možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na lehotu na podanie

námietok. V danej veci sa exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu, ktorým je

rozhodcovský rozsudok vydaný podľa zákona o rozhodcovskom konaní (ide o spor dvoch

podnikateľov z obchodnej činnosti), nie v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní podľa

zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Odklad exekúcie podľa ustanovenia § 56

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 tak nie je dôvodný,

čo oprávnená opodstatnene uplatnila v odvolaní.

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto spĺňa náležitosti

ustanovené v a v , pričom zároveň nezistil procesné

prekážky, ktoré by podľa bránili prijatiu sťažnosti na

ďalšie konanie (bod 1 výroku uznesenia).

10. Podľa ústavný súd môže na návrh

sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým

verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

11. V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia

krajského súdu č. k. -229 z 30. januára 2018 (bod 2 výroku uznesenia).

12. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to

vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018