Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 218/2018
PDF · 172.42 KB
No categories available
II. ÚS 218/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr.
Ester Bujnovskou, advokátska kancelária, Záhorácka 15B, Malacky, vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 334/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 334/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. marca 2018.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
16 C 334/2008 (o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o určenie vlastníckeho práva) bol
sťažovateľ v postavení žalovaného 1. Išlo o žalobu žalobkyne (ďalej len
„žalobkyňa“) proti sťažovateľovi a obchodnej spoločnosti IMMOFIN Záhorská Bystrica
(ďalej len „žalovaná 2“). Žalobkyňa v zmysle žaloby požadovala jednak zrušenie kúpnej
zmluvy (správne má byť zrejme určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, pozn.) uzatvorenej
medzi sťažovateľom a žalovanou 2 o odpredaji spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa
žalovanej 2, ale tiež určenie, že vlastníkom sporného spoluvlastníckeho podielu
ku konkrétne označenej nehnuteľnosti je sťažovateľ.
Žalobkyňa tvrdila, že o predaji spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa žalovanej 2
nemala žiadnu vedomosť a konaním sťažovateľa a žalovanej 2 bolo porušené jej predkupné
právo. Tvrdila, že o predaji spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa nemali vedomosť ani
ostatní spoluvlastníci. Žalobkyňa sa domáhala zrušenia kúpnej zmluvy (správne má byť
zrejme určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, pozn.) z 1. júla 2008 a určenia, že vlastníkom
spoluvlastníckeho podielu je sťažovateľ, a to tak, aby jej bolo dodatočne umožnené
zo strany sťažovateľa predkupné právo uplatniť a spoluvlastnícky podiel sťažovateľa
odkúpiť. Po doručení vyjadrenia sťažovateľa a žalovanej 2 žalobkyňa svoje žalobné
tvrdenia zmenila a uviedla: „Je pravda, že aj ona predávala jej vlastnícky podiel na
nehnuteľnosti zapísanej v LV k. ú. , o predaji môjho
vlastníckeho podielu však vedomosť nemala, nakoľko nerokovala so žalovaným v 2. rade
ale s iným záujemcom, ktorého konateľmi boli a .“
Sťažovateľ na pojednávaniach namietal, že žalobkyňa sama predávala svoj spoluvlastnícky
podiel žalovanej 2 a o predaji spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa mala vedomosť ona,
ale aj všetci ostatní spoluvlastníci, lebo aj oni predávali svoje spoluvlastnícke podiely
žalovanej 2.
Sťažovateľ sa nemohol zúčastniť pojednávania okresného súdu 4. júna 2009, pričom
v tom čase nebol zastúpený právnym zástupcom. Okresný súd v jeho neprítomnosti vykonal
dokazovanie a vyniesol rozsudok. V dôsledku takéhoto postupu sťažovateľ nemal možnosť
vyjadriť sa k svedeckej výpovedi, prípadne navrhnúť ďalších svedkov na spochybnenie tejto
výpovede. Sťažovateľovi bola postupom okresného súdu odňatá možnosť konať pred
súdom.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 334/2008-151 zo 4. júna 2009 podal
sťažovateľ odvolanie.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
6 Co 306/2009-235 z 19. novembra 2009 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu
bola vrátená na ďalšie konanie, a to práve z dôvodu predčasného skončenia dokazovania
a nedostatočného preskúmania mailovej komunikácie sťažovateľa so žalobkyňou.
Následne okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie v zmysle niektorých návrhov
sťažovateľa a 29. septembra 2010 vydal nový rozsudok č. k. 16 C 334/2008-351
z 29. septembra 2010.
Na základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 404/2010
z 31. októbra 2011 bol rozsudok okresného súdu opätovne zrušený a vec mu bola vrátená na
ďalšie konanie.
Nový rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 334/2008-553 bol vydaný 27. novembra
2012.
Na základe ďalšieho (v poradí už tretieho) odvolania sťažovateľa krajský súd
rozsudkom č. k. 9 Co 169/2013-598 z 20. novembra 2014 rozsudok okresného súdu
potvrdil.
Na základe dovolania sťažovateľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 42/2016 z 24. mája 2017 bol rozsudok krajského
súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Následne krajský súd vrátil spis okresnému súdu pre účely odstránenia procesných
nedostatkov zistených najvyšším súdom. Po odstránení nedostatkov krajský súd rozsudkom
č. k. 9 Co 272/2017-730 z 18. januára 2018 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu
vo výroku určujúcom, že sťažovateľ je spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti, potvrdil
a vo výroku o určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom
a žalovanou 2 zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva konať pred súdom, ďalej
došlo k prieťahom v konaní na strane okresného súdu a napokon bolo porušené jeho právo
na spravodlivý proces.
Krajský súd musel dva razy zrušiť rozsudky okresného súdu pre zanedbanie
povinností a porušenie práva sťažovateľa konať pred súdom, ako aj jeho práva na
spravodlivý proces. Najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a konštatoval porušenie
práva sťažovateľa konať pred súdom, ako aj jeho práva na spravodlivý proces.
Aj v následnom rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 272/2017 z 18. januára 2018 sa
uvádza, že opätovným preskúmaním postupu okresného súdu bolo preukázané porušenie
práva sťažovateľa konať pred súdom, ako aj jeho práva na spravodlivý proces, pričom
zistené porušenia práva boli odstránené.
Po dobu až 10 rokov boli sústavne konštatované a odstraňované vady konania
spôsobované nesprávnym postupom okresného súdu, v dôsledku čoho vznikli prieťahy
v konaní. Pre účely odstránenia nedostatkov a dosiahnutia nápravy musel sťažovateľ podať
tri odvolania krajskému súdu, ako aj dovolanie najvyššiemu súdu. Okrem prieťahov
v konaní a zanedbania povinností na strane okresného súdu bolo zistené aj to, že okresný
súd porušil právo sťažovateľa brániť sa pred súdom.
Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR a podľa článku
48 ods.2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod
sp.zn.16C 334/2008 porušené bolo.
2. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 8 000,- Eur
(slovom Osemtisíc Eur), ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť na účet
jeho advokátky JUDr. Ester Bujnovskej, Záhorácka 5478/15B, Malacky... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť Petrovi Janatovi trovy právneho
zastúpenia v sume 325,42 Eur (slovom: Tristodvadsaťpäť Eur a štyridsaťdva centov) na
účet advokátky JUDr. Ester Bujnovskej, Záhorácka 5478/15B, Malacky, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa zistenia ústavného súdu po tom, čo najvyšší súd uznesením sp. zn.
1 Cdo 42/2016 z 24. mája 2017 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 169/2013-598
z 20. novembra 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, krajský súd 3. októbra 2017 vrátil
spis okresnému súdu pre účely odstránenia procesných nedostatkov zistených najvyšším
súdom. Po odstránení týchto nedostatkov okresný súd znova predložil spis krajskému súdu,
a to 22. novembra 2017.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 272/2017-730 z 18. januára 2018 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 334/2008-553 z 27. novembra 2012
vo výroku určujúcom, že vlastníkom sporného spoluvlastníckeho podielu je sťažovateľ.
Naproti tomu vo výroku určujúcom neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi
sťažovateľom a žalovanou 2 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že sa žaloba v tejto
časti zamieta. Rozsudok krajského súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľa (totožnej s jeho
právnou zástupkyňou v konaní vedenom ústavným súdom) doručený 22. februára 2018.
Podľa názoru krajského súdu nie je daný naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti kúpnej zmluvy a plne postačuje určenie, podľa ktorého vlastníkom sporného
spoluvlastníckeho podielu je sťažovateľ. Práve preto bola žaloba v časti požadujúcej určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy zamietnutá.
Spornou v konaní bola otázka, či sťažovateľ rešpektoval zákonné predkupné právo
žalobkyne ako spoluvlastníčky podľa § 140 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti
okresný súd vyvodil správny záver, podľa ktorého nie všetci spoluvlastníci mali medzi
sebou dohodu o predaji nehnuteľnosti tretej osobe, ktorá sa mala uskutočniť v jeden deň.
K tomu však nedošlo vzhľadom na odlišné požiadavky každého spoluvlastníka v otázke
ceny spoluvlastníckeho podielu. Okresný súd preto správne konštatoval, že žalobkyni
predkupné právo nezaniklo, pretože neprejavila výslovne vôľu spoluvlastnícky podiel
sťažovateľa nekúpiť. Povinnosťou sťažovateľa preto bolo spoluvlastnícky podiel žalobkyni
ponúknuť za podmienok uvedených v § 605 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľovi sa tiež
nepodarilo preukázať, že by žalobkyňa nepochybným spôsobom dala najavo nezáujem
o kúpu jeho podielu, ako aj jej súhlas s predajom podielu. Iba za situácie, že by žalobkyňa
výslovne prejavila vôľu podiel nekúpiť, by bolo samozrejme nadbytočné ponúkať jej ho
ku kúpe. Z dôkazov vyplýva iba toľko, že medzi spoluvlastníkmi sa viedla diskusia
o ponuke žalovanej 2 odkúpiť nehnuteľnosť, avšak bez adresných kontúr a bez uzatvorenia
akejkoľvek (aj konkludentnej) dohody spoluvlastníkov o výkone predkupného práva.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že z listinných
dôkazov, ktoré mu boli predložené, je nepochybné, že sťažovateľ bol v konaní neúspešný,
pretože všeobecné súdy v súlade s právnym názorom žalobkyne dospeli jednak
k (prejudiciálnemu) záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom
a žalovanou 2, ktorou sťažovateľ žalovanej 2 predal svoj sporný spoluvlastnícky podiel, ako
aj k ďalšiemu záveru o tom, že sporný spoluvlastnícky podiel patrí naďalej sťažovateľovi
(a to práve vzhľadom na prejudiciálny záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu
porušenia zákonného predkupného práva žalobkyne).
Jadrom sťažnosti (napriek uvedenému) nie sú závery všeobecných súdov vo veci
samej, ale námietka zbytočných prieťahov na strane okresného súdu spôsobených jeho
viacerými procesnými pochybeniami majúcimi za následok potrebu viackrát zrušiť
rozsudky okresného súdu. Práve vzhľadom na takto formulovanú podstatu sťažnosti ústavný
súd nepovažoval za potrebné uvádzať sťažovateľom veľmi podrobne pertraktovanú
rekapituláciu argumentácie strán konania uplatňovanej pred všeobecnými súdmi. To by bolo
totiž právne významné len vtedy, keby sťažnosť smerovala proti právoplatnému rozsudku
krajského súdu vo veci samej.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že okresný súd
vo veci samej naposledy rozhodol rozsudkom č. k. 16 C 334/2008-553 z 27. novembra
2012. Hoci ústavný súd nemá zistené, kedy došlo k doručeniu písomného vyhotovenia
rozsudku okresného súdu a následne k predloženiu spisu krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľa, je možné konštatovať, že krajský súd o odvolaní sťažovateľa
rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co 169/2013-598 ešte 20. novembra 2014. Podľa zistenia
ústavného súdu po tom, čo najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 42/2016 z 24. mája 2017
zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 169/2013-598 z 20. novembra 2014 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, krajský súd 3. októbra 2017 (bez nového rozhodnutia o odvolaní)
vrátil spis okresnému súdu pre účely odstránenia procesných nedostatkov zistených
najvyšším súdom. Po odstránení týchto nedostatkov okresný súd znova predložil spis
krajskému súdu, a to 22. novembra 2017.
Na základe uvedených skutočností možno urobiť bezpečný záver, podľa ktorého
sťažnosť ústavnému súdu odovzdaná na poštovú prepravu 12. marca 2018 bola podaná po
uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Túto lehotu v prípade prieťahov v konaní treba totiž
počítať od momentu, keď okresný súd vo veci samej rozhodol, písomné vyhotovenie
rozhodnutia stranám doručil a predložil spis na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu,
resp. následne po vrátení spisu z krajského súdu v dôsledku úspešne podaného dovolania
pre účely odstránenia procesných nedostatkov zistených najvyšším súdom bol spis opätovne
po vykonaní potrebných úkonov okresným súdom predložený krajskému súdu
22. novembra 2017. Práve časový moment tohto posledného úkonu je rozhodujúci pre
začatie plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty, ktorá sa preto skončila 22. januára 2018,
a z tohto dôvodu sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu
12. marca 2018, treba považovať za oneskorene podanú.
Vo vzťahu k namietaným procesným pochybeniam okresného súdu (najmä vykonanie
pojednávania a vyhlásenie rozsudku 4. júna 2009 v neprítomnosti sťažovateľa, nedoručenie
vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu sťažovateľa ustálené najvyšším súdom v dovolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 42/2016) treba uviesť, že (ako na to sťažovateľ aj sám
poukazuje) tieto procesné vady boli všetky v ďalšom konaní odstránené, v dôsledku čoho
k ujme na sťažovateľových právach z tohto dôvodu napokon nedošlo.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018