Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 239/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , Rakúsko,

zastúpenej euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, advokátska kancelária,

Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, vo veci namietaného porušenia práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základného práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -87 z 28. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca

2018 doručená sťažnosť , , Rakúsko (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

práva na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru a základného práva na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46

ods. 3 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -87 z 28. septembra 2017, ktorou žiada vydať tento nález:

„I. Rozsudkem Krajského soudu Bratislava ze dne 28. 9. 2017 č. j. -87

bylo porušeno právo stěžovatelky na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

- odškodnění podle Listiny, a Úmluvy.

II. Napadený rozsudek se zrušuje a věc se vrací Krajskému soudu Bratislava

k novému projednání.

III. Stěžovatelce se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000,-Euro, které je

Krajský soud Bratislava povinen vyplatit k rukám stěžovatelky do dvou měsíců od doručení

tohoto nálezu.

IV. Stěžovatelce se... přiznávají náklady právního zastupování...“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľka

bola ako žalobkyňa účastníčkou konania na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) vedeného pod sp. zn. , v ktorom sa domáhala proti Slovenskej republike –

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“)

zaplatenia sumy 912,83 € s príslušenstvom. Zaplatenia tejto sumy sa sťažovateľka domáhala

z titulu odškodnenia podľa o súdnej rehabilitácii v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“) za výkon trestu odňatia slobody jej

otcom vo forme paušálnej náhrady straty na zárobku počas výkonu väzby

a trestu odňatia slobody [§ 23 ods. 1 písm. a) zákona o súdnej rehabilitácii] za obdobie

od 14. mája 1950 do 5. júla 1950 a od 7. augusta 1950 do 17. mája 1951. Žalobu odôvodnila

sťažovateľka tým, že jej otec bol rozsudkom bývalého Krajského vojenského

súdu v Košiciach sp. zn. Ktr 406/50 zo 14. mája 1950 (ďalej len „rozsudok bývalého

krajského vojenského súdu“) uznaný vinným zo spáchania zločinu porušenia subordinácie

podľa § 145, § 146 písm. c) zákona č. 19/1855 r. z. Vojenský o zločinoch

a prečinoch v znení neskorších predpisov a odsúdený na trest zostreného žalára v trvaní

jedenástich mesiacov nepodmienečne. Rozsudok bývalého krajského vojenského súdu bol

v zmysle § 14 ods. 1 písm. f) zákona o súdnej rehabilitácii zrušený vo výroku o treste

uznesením bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.

z 5. septembra 1991, pretože výmera trestu bola v zrejmom nepomere k stupňu

nebezpečenstva činu pre spoločnosť. Rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu

Prešov sp. zn. z 10. októbra 1991 bol pri nezmenenom výroku o vine otcovi

sťažovateľky uložený trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca nepodmienečne.

Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -32 z 18. júna 2009 bola v trestnej veci

povolená obnova konania a bol zrušený výrok o vine a treste rozsudku

bývalého krajského vojenského súdu a rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu

Prešov sp. zn. z 10. októbra 1991. Následne bolo uznesením Okresného súdu

Prešov sp. zn. z 20. decembra 2010 trestné stíhanie otca sťažovateľky

zastavené, pretože skutok nie je trestným činom. Sťažovateľka sa žalobou domáhala

zaplatenia náhrady mzdy pôvodne za obdobie jedenástich mesiacov výkonu trestu odňatia

slobody jej otcom. Pretože žalovaná priznala sťažovateľke rozhodnutím č. 20691/2011-

541/5 z 26. júla 2012 nárok na náhradu mzdy za jeden mesiac výkonu trestu odňatia slobody

(od 14. mája 1950 do 13. júna 1950) vo výške 82,98 € a následne aj k tomu patriaci úrok

z omeškania za omeškanie s výplatou tejto sumy, vzala sťažovateľka v tejto časti spolu

s úrokom z omeškania žalobu späť a okresný súd konanie v tejto časti zastavil. Predmetom

konania tak zostalo zaplatenie sumy 829,85 € s príslušenstvom zodpovedajúce 10 mesiacom

výkonu trestu odňatia slobody otcom sťažovateľky. Sťažovateľka poukázala na to, že

v situácii, keď jej otec zomrel , jeho pozostalá manželka

zomrela a jediný súrodenec sťažovateľky ml. zomrel

, sťažovateľka je jedinou oprávnenou osobou, na ktorú prešlo právo žiadať

odškodnenie podľa § 26 zákona o súdnej rehabilitácii. Pokiaľ žalovaná rozhodnutím

č. 11621/93-91/1459/V zo 4. januára 1994 v nadväznosti na rozhodnutia bývalého

Vojenského obvodového súdu Prešov z roku 1991 priznala odškodnenie za obdobie výkonu

trestu otca sťažovateľky od 14. júna 1950 do 5. júla 1950 a do 7. augusta 1950 do 17. mája

1951 jeho pozostalej manželke a bratovi sťažovateľky a týmto ho i vyplatila v roku 1994,

sťažovateľka poukázala na to, že právo na odškodnenie podľa § 26 zákona o súdnych

rehabilitáciách prechádza na dedičov poškodeného a pozostalá manželka dedičstvo

odmietla, v dôsledku čoho boli dedičmi iba sťažovateľka a jej brat (ako to

vyplýva z rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva v Michalovciach sp. zn. D 1401/61

zo 17. mája 1962 vydaného v dedičskom konaní po neb. , zomrelom

).

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -72 zo 6. novembra 2014 žalobu

sťažovateľky zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. S poukazom na § 1

ods. 1, § 23 ods. 1 písm. a) a ods. 2, § 24 ods. 1, 2 zákona o súdnej rehabilitácii konštatoval,

že sťažovateľke nepochybne vzniklo právo na odškodnenie za obdobie jedného mesiaca

výkonu trestu odňatia slobody jej otca (vo výške 82,98 €), pretože uznesením Okresného

súdu Prešov č. k. -32 z 18. júna 2009 bola v trestnej veci povolená

obnova konania a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. z 20. decembra

2010 bolo trestné stíhanie otca sťažovateľky zastavené, pretože skutok nie je trestným

činom. V tejto časti bolo sťažovateľke odškodnenie aj žalovanou priznané a sťažovateľka

žalobu vzala späť. Pokiaľ ide o odškodnenie za zostávajúcich desať mesiacov výkonu trestu

odňatia slobody, okresný súd dospel k záveru, že nárok sťažovateľke nemožno priznať,

pretože je premlčaný a žalovaná vzniesla námietku premlčania. Námietku premlčania

vznesenú žalovanou posúdil okresný súd s poukazom na § 24 ods. 2 zákona o súdnej

rehabilitácii, podľa ktorého nárok na odškodnenie treba uplatniť na súde v lehote troch

rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho

na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká.

Okresný súd z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že bývalý Vojenský

obvodový súd Prešov uznesením sp. zn. z 5. septembra 1991 zrušil rozsudok

krajského vojenského súdu vo výroku o treste, pretože výmera trestu bola v zrejmom

nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Pretože toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 14. septembra 1991 a sťažovateľka si nárok na odškodnenie uplatnila na súde

až 6. februára 2012, nárok sťažovateľky považoval v tejto časti za premlčaný 14. septembra

1994. Okresný súd považoval za preukázané, že žalovaná poskytla v roku 1994 odškodnenie

bratovi sťažovateľky a jej matke, ktorá nebola oprávnenou osobou a odškodnenie jej

poskytnuté byť nemalo. Sťažovateľka sa preto mala domáhať vydania bezdôvodného

obohatenia proti svojej matke, ale najmä sa mohla domáhať náhrady škody proti štátu

z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na to, že žalovaná vyplatila odškodnenie

neoprávnenej osobe.

4. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu č. k. -72

zo 6. novembra 2014 odvolanie, ktorým žiadala rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe

vyhovieť. Namietala nesprávne právne posúdenie začiatku plynutia lehoty na uplatnenie si

nároku na odškodnenie podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych rehabilitáciách.

S poukazom na rozhodnutia vydané v trestnej veci otca sťažovateľky dôvodila tým, že

uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. z 20. decembra 2012 nebol zrušený

len trest jedného mesiaca, ktorý mu udelil bývalý Vojenský obvodový súd Prešov, ale

všetky predchádzajúce rozhodnutia vydané v trestnom konaní a v ďalšom konaní sa

posudzovala pôvodná obžaloba z roku 1950. Poukázala na to, že pri riadnom postupe, malo

byť odškodnenie vyplatené na základe nezákonného, právoplatne zrušeného rozsudku

bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov z roku 1991 vrátené a nanovo by sa malo

určiť odškodnenie podľa rozhodnutí z rokov 2009 a 2010. Nemožno započítať to, čo bolo

vyplatené na podklade iných rozhodnutí, ktoré boli navyše tiež zrušené ako nezákonné,

a navyše akoby to bolo vyplatené sťažovateľke, hoci nikdy nebolo. Podľa názoru

sťažovateľky trojročnú lehotu ustanovenú § 24 zákona o súdnych rehabilitáciách nemožno

počítať od rozhodnutia z roku 1991, ale až od posledného právoplatného rozhodnutia

vo veci, ktorým bolo uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. z 20. decembra

2010.

5. Krajský súd rozsudkom č. k. -87 z 28. septembra 2017 rozsudok

okresného súdu potvrdil a žalovanej priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov

konania. Rozsudok okresného súdu považoval vo výroku za vecne správny a zdôraznil, že

odškodnenie za 10 mesiacov výkonu trestu odňatia slobody, o ktoré bol trest znížený

(z 11 mesiacov na 1 mesiac) rozhodnutiami bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov

v roku 1991, sa mohlo uplatniť v trojročnej lehote plynúcej od 14. septembra 1991 tak, ako

to uviedol okresný súd. Následne povolená obnova konania sa týkala už iba trestu odňatia

slobody v trvaní jedného mesiaca. Hoci okresný súd považoval nárok za premlčaný a podľa

názoru krajského súdu išlo o jeho zánik neuplatnením v zákonnej lehote, tento rozdiel

v právnom posúdení nemal vplyv na správnosť výroku rozsudku okresného súdu.

6. Rozsudok okresného súdu č. k. -72 zo 6. novembra 2014 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -87 z 28. septembra 2017 nadobudol

právoplatnosť 27. decembra 2017.

7. Sťažovateľka v sťažnosti na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru a základného práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom podľa a listiny rozsudkom krajského súdu č. k.

-87 z 28. septembra 2017 zhrnula skutkové okolnosti veci, zopakovala svoju

argumentáciu uvedenú najmä v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 26/2012-

72 zo 6. novembra 2014 a zdôraznila, že hoci bol jej otec neoprávnene väznený jedenásť

mesiacov, odškodnenie vo forme paušálnej náhrady straty na zárobku jej bolo priznané iba

za jeden mesiac. Krajský súd vec nesprávne posúdil, pretože nevzal do úvahy, že skoršie

odškodnenie bolo bratovi a matke sťažovateľky vyplatené na základe rozhodnutí bývalého

Vojenského obvodového súdu Prešov z roku 1991, ktoré boli nezákonnými rozhodnutiami

a boli ako také v roku 2010 zrušené Okresným súdom Prešov. Ak bolo podľa neho niekomu

vyplatené nejaké odškodnenie, malo byť vrátené, avšak v dôsledku toho, že sťažovateľke

žiadne odškodnenie vyplatené nebolo, povinnosť vrátiť odškodnenie sa jej nemohla týkať.

Okresný súd Prešov uznesením z 18. júna 2009 totiž zrušil všetky skôr vydané rozhodnutia,

teda nielen odsudzujúci rozsudok z 10. októbra 1991, ktorým bol uložený otcovi

sťažovateľky trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca, ale aj pôvodný odsudzujúci

rozsudok bývalého krajského vojenského súdu z roku 1950, ktorým bol uložený trest

odňatia slobody na jedenásť mesiacov. Tým sa trestné konanie dostalo do štádia, v ktorom

bolo rozhodované o pôvodnej obžalobe s výsledkom zastavenia trestného stíhania otca

sťažovateľky, pretože skutok nie je trestným činom, a preto je potrebné vychádzať z toho,

že odsudzujúci rozsudok bývalého krajského vojenského súdu z roku 1950 bol právoplatne

zrušený až v roku 2009. Sťažovateľka uplatnila svoj nárok riadne a včas a ako oprávnená

osoba má právo na to, aby bola odškodnená podľa § 26 zákona o súdnych rehabilitáciách

na základe uznesení Okresného súdu Prešov č. k. -32 z 18. júna 2009 a sp. zn.

z 20. decembra 2010 a skutočnosti, že jej otec bol jedenásť mesiacov nevinne

väznený.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

10. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

12. Sťažovateľka namieta porušenie týchto ustanovení dohovoru, a listiny:

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania

v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

15. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

16. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

17. Ako zo sťažnosti vyplýva, k porušeniu sťažovateľkou označených ustanovení

dohovoru, a listiny malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. -87

z 28. septembra 2017 v dôsledku toho, že krajský súd vec právne posúdil spôsobom, ktorý

je založený na takom výklade najmä § 24 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii, ktorý popiera

jeho účel a zmysel. Podľa argumentácie sťažovateľky malo byť toto ustanovenie vykladané

tak, že v ňom uvedená lehota začína plynúť až dňom právoplatnosti posledného rozhodnutia

o rehabilitácii. Aplikácia tohto ustanovenia potom mala byť vo vzťahu k uplatnenému

nároku sťažovateľky na odškodnenie paušálnou náhradou straty na zárobku podľa § 23

ods. 1 písm. a) zákona o súdnych rehabilitáciách za desať mesiacov, resp. celých jedenásť

mesiacov výkonu trestu odňatia slobody jej otcom taká, že lehota začala plynúť až

právoplatnosťou uznesení Okresného súdu Prešov č. k. -32 z 18. júna 2009

a sp. zn. z 20. decembra 2010, a nie už právoplatnosťou uznesenia bývalého

Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. z 5. septembra 1991, t. j.

14. septembra 1991, ako to uviedol krajský súd. Iba takáto aplikácia § 24 ods. 2 zákona

o súdnej rehabilitácii je podľa názoru sťažovateľky ústavne konformná, a to z dôvodu, že

Okresný súd Prešov uznesením č. k. -32 z 18. júna 2009 zrušil všetky skôr

vydané rozhodnutia v trestnom konaní, t. j. pôvodný odsudzujúci rozsudok bývalého

krajského vojenského súdu z roku 1950, ako aj odsudzujúci rozsudok Vojenského

obvodového súdu Prešov z 10. októbra 1991, ktorým bol trest zmiernený z jedenástich

mesiacov na jeden mesiac. Obdobne sťažovateľka argumentovala už v odvolaní podanom

proti rozsudku okresného súdu.

18. Krajský súd v rozsudku č. k. -87 z 28. septembra 2017 reagoval

na túto argumentáciu sťažovateľky takto:

«... K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie mal pri svojom rozhodovaní

správne počítať lehotu podľa § 24 ods. 2 zák. č. 116/1191 Zb. až od posledného

právoplatného rozhodnutia vo veci, t. j. od uznesenia Okresného súdu Prešove zo dňa

20. 12. 2010, sp. zn. , odvolací súd uvádza, že sa stotožnil so záverom súdu

prvej inštancie, že v danej veci treba odškodnenie posudzovať podľa jednotlivých

rozhodnutí, ktorými bol otec žalovanej najprv rehabilitovaný čiastočne (znížením trestu)

a nakoniec úplne (zastavením trestného stíhania). Nemožno prehliadať rozhodnutie

Vojenského obvodového súdu Prešov z 5. 9. 1991 a z 10. 10. 1991 č. k.

, ktorým bol zmenený (znížený) trest uložený rozhodnutím

Krajského vojenského súdu Košice z 14. 5. 1950 č. k. Ktr 406/50 na trest odňatia slobody

v trvaní jedného mesiaca. Rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Prešov č. k.

, zo dňa 10. 10. 1991, ktorým bol otcovi žalobkyne zmenený (znížený) trest, je

tým rozhodnutím, na základe ktorého sa v zmysle veta druhá

Zb. poskytuje odškodnenie a to len so zreteľom na rozdiel medzi trestami vykonanými

na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými primeranými trestami alebo novouloženými

trestami, teda v danom prípade za trest odňatia slobody v rozsahu zníženia trestu

10 mesiacov. Odškodnenie za zrušenie pôvodného trestného rozkazu sa v dôsledku tohto

rozhodnutia malo vyplatiť za čiastočné zníženie trestu, t.j. za 10 mesiacov (pôvodne bol otec

žalovanej odsúdený na 11 mesiacov, týmto rozhodnutím len na jeden). Od rozhodnutia

Vojenského obvodového súdu Prešov č. k. , zo dňa 10.10,1991, ktorým bol

zmenený (znížený) trest uložený , bolo potrebné počítať lehotu na uplatnenie

odškodnenia v tejto časti (10 mesiacov), ktoré aj bolo uplatnené v roku 1994 a vyplatené

bratovi a matke žalobkyne. Z tohto pohľadu je preto správny záver súdu prvej inštancie, že

odškodnenia za 10 mesiacov trestu odňatia slobody (t.j. v rozsahu zníženého trestu z 11 na 1

mesiac), sa mohli oprávnené osoby (aj žalovaná) domáhať v lehote 3 rokov od tohto

rozhodnutia (rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Prešov z 10. 10. 1991 č. k.

), teda do roku 1994.

... Uznesením Okresného súdu Prešov z 18.6.2009 č. k. -32 bol zrušený aj

výrok o vine a treste rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov z 10. 10. 1991 č. k.

, ktorým bol uložený trest odňatia slobody na 1 (jeden) mesiac

nepodmienečne. Toto rozhodnutie, od ktorého žalobkyňa odvodzuje uplatnený nárok

na odškodnenie, sa však nijako nedotklo rozhodnutia Vojenského obvodového súdu Prešov

č. k. , zo dňa 10.10.1991, v časti zníženia trestu uloženého

rozhodnutím Krajského vojenského súdu Košice z 14.5.1950 č. k. Ktr 406/50, v tomto

rozhodnutí vyjadreného uložením nižšieho trestu (namiesto 11 mesiacov 1 mesiac).

Rozhodnutia Vojenského obvodového súdu Prešov z 10. 10. 1991 č. k. sa

obnova konania týkala len pokiaľ ide o rozhodnutie o treste odňatia slobody v trvaní

jedného mesiaca; výrok tohto rozhodnutia znie: „... zrušuje sa výrok o vine a treste

v rozsudku Krajského vojenského súdu Prešov sp. zn. zo dňa 14.5. 1950

a Vojenského obvodového súdu Prešov z 10.10.1991 č. k. .“ Vo výroku rozsudku

Vojenského obvodového súdu Prešov z 10.10.1991 č. k. je pritom uvedené:

„... sa odsudzuje podľa §§ 149/1, 92, 125 v. tr. z. k trestu odňatia slobody na l (jeden)

mesiac nepodmienečne, pričom podľa sa pre výkon trestu

zaraďuje do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny“.

... Rozhodnutie Okresného súdu Prešov č. k. -32, zo dňa 18. 6. 2009, teda

zrušilo trest odňatia slobody uložený na 1 (jeden) mesiac. Odškodnenia poskytnutého

žalovanou na základe rozhodnutia Vojenského obvodového súdu Prešov z 10. 10. 1991 č. k.

sa rozhodnutie o povolení obnovy a zrušení výrokov o vine a treste (v rozsahu

zníženia trestu o 10 mesiacov) v tomto konaní nijako nedotklo a nemohlo ovplyvniť ani

počítanie lehoty stanovenej v , podľa ktorého nárok

na odškodnenie treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti

oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo

rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Rozhodnutím

odsudzujúcim na miernejší trest bolo rozhodnutie Vojenského súdu Prešov z 10. 10. 1991

č. k. 4 Rtv46/91 v časti uplatneného odškodnenia za 10 mesiacov, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 25.10.1991. Trojročná lehota na uplatnenie nároku na odškodnenie

(za týchto 10 mesiacov) odvodzovaná od tohto rozhodnutia teda uplynula 25. 10. 1994.

Na základe rozhodnutia Okresného súdu Prešov č. k. -32 z 18. 6. 2009 sa

žalovaná mohla domáhať odškodnenia len v rozsahu zrušeného trestu odňatia slobody

na 1 mesiac, ktoré jej však žalovaná mimo tohto súdneho konania priznala a vyplatila.»

19. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského

súdu č. k. -87 z 28. septembra 2017 dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých dôvodov zamietnutie žaloby sťažovateľky

okresným súdom považoval za vecne správne, ako aj na otázku, akými úvahami bol vedený

pri vyslovení záveru o tom, že sťažovateľka uplatnila svoje právo po zákonom stanovenej

lehote.

20. Podľa § 23 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii odškodnenie v plnom rozsahu sa

poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého

alebo piateho oddielu alebo také rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu

a poškodený bol oslobodený spod obžaloby. Ak dôjde len k čiastočnej zmene

odsudzujúceho súdneho rozhodnutia, poskytne sa odškodnenie len so zreteľom na rozdiel

medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými primeranými

trestami alebo novouloženými trestami.

21. Podľa § 24 ods. 2 prvej vety zákona o súdnej rehabilitácii nárok treba uplatniť

na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo

rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie

zastavilo; inak nárok zaniká.

22. Ako z inak nesporných skutkových zistení krajského súdu vyplýva, otcovi

sťažovateľky bol v rehabilitačnom konaní trest najprv v roku 1991 pri zachovaní výroku

o vine znížený o desať mesiacov a v roku 2010 po tom, čo bol zrušený i výrok o vine, bolo

trestné konanie zastavené, a tým bol zrušený i výrok o treste odňatia slobody na jeden

mesiac. Tak, ako to uviedol i krajský súd, za tejto situácie vzniklo právo na odškodnenie

oprávneným osobám v roku 1991 v rozsahu desiatich mesiacov a jedna z oprávnených osôb

si toto právo i uplatnila. Sťažovateľka tak však nepostupovala, hoci bola rovnako

oprávnenou osobou. Neskorším rozhodnutím Okresného súdu Prešov č. k. -32

z 18. júna 2009, ktoré „zrušilo“ i zostávajúci trest odňatia slobody uložený na jeden mesiac,

vzniklo právo na odškodnenie za stratu na zárobku otca sťažovateľky za tento zostávajúci

mesiac. Aj ústavný súd sa preto stotožňuje so záverom krajského súdu, podľa ktorého

odškodnenia poskytnutého žalovanou na základe rozhodnutia bývalého Vojenského

obvodového súdu Prešov sp. zn. z 10. októbra 1991 sa rozhodnutie o povolení

obnovy a zrušení výrokov o vine a treste nijako nedotklo, a preto nemohlo ovplyvniť ani

počítanie lehoty ustanovenej v § 24 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii. Ústavný súd

považuje vo veci sťažovateľky za podstatnú tú skutočnosť, že hoci k úplnej rehabilitácii jej

otca došlo iba postupne, už prvé z rehabilitačných rozhodnutí, ktorým bol trest znížený,

založilo právo oprávnených osôb získať odškodnenie. Opačný výklad, ktorý prezentuje

sťažovateľka, považuje ústavný súd za formalistický, ktorý nezodpovedá účelu zákona tak,

ako je vymedzený v § 1 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii. Ostatne aj § 23 ods. 3 zákona

o súdnej rehabilitácii predpokladá odškodnenie aj v prípadoch, ak dôjde len k čiastočnej

zmene odsudzujúceho súdneho rozhodnutia vo výroku o treste (zmierneniu trestu), a to

v rozsahu rozdielu medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku

a novouloženými trestami. Pre vec nie je podstatné to, či v roku 1994 bolo poskytnuté

odškodnenie (za desať mesiacov výkonu trestu, o ktoré bol trest znížený) iným osobám a či

išlo o osoby oprávnené, podstatné je to, že o odškodnenie v tomto rozsahu sa už v tom čase

sťažovateľka ako oprávnená osoba (spolu so svojím vtedy ešte žijúcim bratom ako druhou

oprávnenou osobou) uchádzať mohla. To je dôvod, pre ktorý sťažovateľka v konaní pred

krajským súdom neuspela a pre ktorý napriek tomu, že k úplnej rehabilitácii jej otca došlo

skutočne až v roku 2010, a napriek tomu, že bol väznený nevinne počas jedenástich

mesiacov, získala sťažovateľka odškodnenie iba za jeden mesiac.

23. Pretože ani ústavný súd nepovažoval z týchto dôvodov právny názor krajského

súdu vyslovený v rozsudku č. k. -87 z 28. septembra 2017, ktorým odôvodnil

potvrdenie rozsudku okresného súdu č. k. -72 zo 6. novembra 2014 z dôvodu

jeho vecnej správnosti, za arbitrárny, svojvoľný či popierajúci účel a zmysel právnej úpravy

zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným postupom, sťažnosť sťažovateľky

na porušenie dohovoru odmietol podľa pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

24. Pokiaľ sťažovateľka súčasne namietala porušenie základného práva na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa , listiny

a práva na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru rovnakým rozsudkom krajského súdu,

ústavný súd poukazuje na to, že tieto ustanovenia nemožno vykladať tak, že by k ich

porušeniu došlo aj v prípade, ak poškodený nedodrží zákonom stanovený postup uplatnenia

práva alebo nesplní inú zákonom stanovenú podmienku. Pretože sťažovateľka uplatnila

právo na odškodnenie po uplynutí zákonom predpísanej lehoty, je vylúčené, aby

zamietnutím jej žaloby došlo k porušeniu týchto sťažovateľkou označených práv. Ústavný

súd preto odmietol podľa sťažnosť aj v časti namietajúcej

porušenie , listiny a dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -87 z 28. septembra 2017 ako zjavne neopodstatnenú.

25. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2018