Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 250/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

prerokoval sťažnosť , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka

11/A, Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 13. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. mája 2018

doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

,,ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.

z 13. júna 2013 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. apríla 2015 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že vykonáva trest odňatia slobody v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody na základe napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie Okresného súdu Levice (ďalej len

,,okresný súd“) sp. zn. zo 6. septembra 2012 (ďalej len ,,rozhodnutie

okresného súdu“). Ďalej uviedol, že rozhodnutím okresného súdu bol v bode 1 rozsudku

uznaný vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 zákona

č. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o ochrane štátneho tajomstva, služobného tajomstva, o šifrovej ochrane

informácií a o zmene a doplnení v znení neskorších predpisov a v bodoch

2 a 3 rozsudku bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu neodvedenia

dane a poistného podľa v znení zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších, najmä organizovaných

foriem trestnej činnosti a o zmenách niektorých ďalších zákonov v znení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody v trvaní 6 rokov. Proti rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd tak, že ho zrušil a bez vykonania dokazovania a oznámenia

o možnej zmene právnej kvalifikácie skutku zmenil napadnutým rozsudkom krajského súdu

v bode 1 rozsudku právnu kvalifikáciu skutku na trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1

a 5 a v bodoch 2

a 3 rozsudku uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu neodvedenia dane

a poistného podľa v znení zákona

č. a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, ktorý

v súčasnej dobe vykonáva. Ďalej sťažovateľ uviedol, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podal dovolanie na najvyššom súde, ktorým namietal porušenie svojho

práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu, čo zdôvodňoval tým, že krajský súd

zmenou právnej kvalifikácie skutku napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľovi,

resp. jeho obhajcovi neumožnil sa k tejto zmene vyjadriť, neposkytol zákonom stanovený

čas na prípravu obhajoby a ani vykonanie obhajoby vzťahujúcej sa k novej kvalifikácii

skutku a tiež v ňom poukázal aj na ďalšie procesné pochybenia krajského súdu. Najvyšší

súd však dovolanie sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 382

písm. c) v znení neskorších predpisov odmietol.

2

3. V ďalšej časti sťažovateľ uvádza, že v podanom odvolaní proti rozhodnutiu

okresného súdu, ako aj v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu namietal tiež

neprimeranú dĺžku konania vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia okresného súdu

a napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom poukázal, že skutok, pre ktorý bol

odsúdený, bol datovaný k 10. aprílu 1996 a obvinenie proti nemu bolo vznesené

16. decembra 1999. V tejto súvislosti uviedol: ,,Vzhľadom ku skutočnosti, že Krajský súd

v Nitre zmenil právnu kvalifikáciu skutku a vzhľadom k tomu, že od vznesenia obvinenia

voči sťažovateľovi po prijatí právoplatného rozsudku uplynulo viac ako 13 rokov, bolo

povinnosťou Krajského súdu v Nitre sa zaoberať i otázkou možného premlčania a trestného

stíhania, hoci sťažovateľ takúto námietku v podanom odvolaní neuviedol, pretože nemohol

predpokladať zmenu právnej kvalifikácie skutku Krajského súdu Nitra v odvolacom konaní.

Taktiež nemohol takúto námietku sťažovateľ uplatniť ani v konaní pred odvolacím súdom

na verejnom zasadnutí, pretože Krajský súd na takúto zmenu právnej kvalifikácie obhajobu

neupozornil, nevykonal doplnenie dokazovania, ale autoritatívne priamo rozsudkom zmenil

právnu kvalifikáciu skutku. Takýmto postupom neumožnil obhajobe poukázať na možné

premlčanie trestného stíhania formou vznesenia námietky.“ Dodal, že najvyšší súd

v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol, že obvinený nemá povinnosť uplatniť námietku

premlčania, ale uplatniť ustanovenie o premlčaní a neprípustnosti trestného stíhania má

priamo súd, ak nastane takáto skutočnosť.

4. Sťažovateľ ďalej uvádza chronologický opis priebehu konania vo svojej trestnej

veci, pričom z neho má podľa tvrdenia sťažovateľa vyplývať premlčanie trestného stíhania

pre trestný čin podvodu podľa a

v znení , z ktorého bol napadnutým rozsudkom krajského súdu

uznaný vinným. Uvedené odôvodňuje tým, že skutku sa mal dopustiť 10. apríla 1996

a k vzneseniu obvinenia voči jeho osobe vo veci trestného činu podvodu došlo 16. decembra

1999, pričom 1. februára 2002 mu bola vyšetrovateľom oznámená zmena právnej

kvalifikácie skutku, a to z trestného činu podvodu na trestný čin sprenevery. Následne

od uvedeného dňa bol stíhaný pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery, a to až

do 6. septembra 2012, keď bolo vydané rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol uznaný

vinným zo spáchania tohto trestného činu. Následne po tom, čo podal odvolanie, 13. júna

2013 bol voči nemu vydaný napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým bol uznaný

vinným zo spáchania trestného činu podvodu, keďže napadnutým rozsudkom krajského

súdu došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku, ako bolo uvedené v predchádzajúcom

odseku. Sťažovateľ namieta, že v období od 1. februára 2002, keď mu bola vyšetrovateľom

oznámená zmena kvalifikácie skutku z trestného činu podvodu na trestný čin sprenevery,

do 13. júna 2013, keď bol vydaný napadnutý rozsudok krajského súdu, uplynula premlčacia

doba trestného stíhania pre trestný čin podvodu, ktorá bola podľa vtedy platného Trestného

zákona 10 rokov, čím odôvodňuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu bol vydaný

po uplynutí premlčacej lehoty pre trestný čin podvodu a na túto skutočnosť mal krajský súd

zo zákona prihliadnuť a konanie voči jeho osobe zastaviť z dôvodu premlčania trestného

stíhania. Sťažovateľ v podstate argumentoval tým, že vo veci trestného činu podvodu,

pre ktorý bol napadnutým rozsudkom krajského súdu uznaný vinným, uplynula premlčacia

lehota 10 rokov, určená , ktorý bol platný a účinný v čase spáchania

skutku, v čase, keď bolo voči jeho osobe vedené trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery,

teda v období od 1. februára 2002 do 13. júna 2013 (11 rokov, 4 mesiace a 13 dní).

Sťažovateľ zastáva názor, že úkony trestného konania, ktorými sa podľa zákona prerušuje

premlčanie trestného stíhania, ktoré boli v jeho trestnej veci vedené pre skutok

kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery, neboli spôsobilé prerušiť premlčaciu lehotu

trestného stíhania vo vzťahu k trestnému činu podvodu, z ktorého bol sťažovateľ nakoniec

napadnutým rozsudkom krajského súdu uznaný vinným. Ďalej uviedol, že tak ako krajský

súd, aj najvyšší súd napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľom podané

dovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou premlčania trestného stíhania.

Zároveň v sťažnosti uviedol, že v podanom odvolaní, ako ani v podanom dovolaní

premlčanie trestného stíhania nenamietal, avšak vzhľadom na ním namietanú neprimeranú

dĺžku konania sa touto otázkou mali súdy zaoberať.

5. Ako ďalej sťažovateľ uviedol, skutočnosti, že v jeho trestnej veci došlo

k premlčaniu trestného stíhania, zistil v júli 2017, keď bol vo výkone trestu odňatia slobody.

Následne sa listom z 25. júla 2017 obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ministerstvo spravodlivosti“), v ktorom poukázal na všetky

skutočnosti týkajúce sa premlčania trestného stíhania, avšak ministerstvo spravodlivosti,

zastúpené štátnou tajomníčkou, poňalo uvedené ako podnet na podanie dovolania proti

4

napadnutému rozsudku krajského súdu a z dôvodu zmeškania zákonom stanovenej lehoty

na podanie dovolania sťažovateľovo podanie odmietlo. Pretože odpoveď ministerstva

spravodlivosti sťažovateľ považoval za nepochopenie podstaty jeho podania, poslal mu

nový list z 18. septembra 2017, v ktorom vykonal podrobnú analýzu predmetného trestného

konania a uviedol v ňom závery, o ktoré opieral svoje presvedčenie o premlčaní trestného

stíhania. Odpoveďou mu bol list zaslaný generálnym riaditeľom sekcie trestného práva

ministerstva spravodlivosti, ktorý v tomto liste na sťažovateľove závery argumentoval tým,

že sťažovateľov výklad zákona nebol správny, a poukázal na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. júla 2015. Následne sťažovateľ 12. februára 2018 zaslal podanie

o premlčaní trestného stíhania a o jeho neprípustnosti predsedníčke najvyššieho súdu,

v ktorom podrobne uviedol situáciu a všetky relevantné skutočnosti preukazujúce jeho

tvrdenia. V odpovedi podpredsedníčka najvyššieho súdu sťažovateľovi uviedla, že nemá

právomoc zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu či podať v tejto veci dovolanie, nie je

nadriadeným orgánom všeobecných súdov a vzhľadom na princíp uplatňovania štátnej moci

podľa nemôžu štátne orgány vrátane súdov, ich predsedov, podpredsedov

a jednotlivých sudcov prekročiť svoje právomoci.

6. V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že ministerstvo spravodlivosti,

ako aj najvyšší súd vo svojich stanoviskách, ktorými vyjadrili nemožnosť konať v jeho

trestnej veci, ignorovali skutočnosť, že tento nezákonný stav zavinil štát – súdy a nie je

a nebolo povinnosťou sťažovateľa podať námietku premlčania trestného stíhania,

ale povinnosť zo zákona prihliadnuť na túto skutočnosť majú súdy, a preto štát a jeho

orgány majú povinnosť vykonať nápravu odstránením nezákonného stavu, v ktorom

sa sťažovateľ nachádza zavinením krajského súdu a najvyššieho súdu. Na záver sťažovateľ

uviedol: ,,Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď neboli splnené všetky

podmienky pre jej prijatie z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pri prerokovaní návrhov

sa ústavný súd nemusí riadiť poradím, v akom mu došli, ak vec, ktorej sa návrh týka,

považuje za naliehavú... Sťažovateľ zistil namietané porušenie svojich práv v júli 2017, kedy

už nemal k dispozícii žiadne zákonom stanovené opravné prostriedky a procesné postupy,

ktoré by mohli viesť k náprave namietaného porušenia... Z uvedených dôvodov sa obrátil

na MS SR... Keďže MS SR nevykonalo žiadne kroky k odstráneniu uvedeného nezákonného

stavu... sa obrátil na NS SR s podaním, v ktorom poukázal na namietané porušenie zákona

a jeho ústavných práv a žiadal vykonanie nápravy tohto stavu.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 17 ods. 2 SR bolo

porušené

Rozsudkom Krajského súdu Nitra spis. zn. zo dňa 13.6.2013

Uznesením NS SR spis. zn. zo dňa 22.4.2015“

,,2. Ústavný súd rozsudok Krajského súdu Nitra spis. zn. zo dňa

13.6.2013 zrušuje v celom rozsahu, trestné stíhanie voči sťažovateľovi zastavuje

a nariaďuje okamžité prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň

vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil

stav pred porušením.

6

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa), ak tento

zákon neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa

zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

11. v uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný zväzok.

13. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľa, jej podstatou a predmetom konania

pred ústavným súdom je sťažovateľom uplatnený nárok na jeho ochranu proti postupu

krajského súdu a postupu najvyššieho súdu v napadnutých konaniach, ktorými malo dôjsť

k porušeniu jeho základného práva podľa .

14. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu... Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo vydané

22. apríla 2015. Na základe informácie z okresného súdu bolo zistené, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa v trestnom konaní

doručené 14. júla 2015, teda viac ako dva a pol roka pred podaním ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ zároveň v sťažnosti uvádza, že skutočnosti, že v jeho trestnej veci došlo

k premlčaniu trestného stíhania, zistil až v júli 2017, keď bol vo výkone trestu odňatia

slobody. Nikde v podanej sťažnosti sťažovateľ neuvádza dôvod, prečo mal zistiť túto

skutočnosť až s odstupom viac ako dvoch rokov od vydania napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu. Len na okraj ústavný súd poznamenáva, že aj od tejto skutočnosti

do podania ústavnej sťažnosti uplynulo viac ako deväť mesiacov. Z uvedeného teda

jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností so zreteľom na deň doručenia ústavnej

sťažnosti ústavnému súdu, a to 9. mája 2018, vyplýva, že v sťažovateľovom prípade bola

sťažnosť doručená v značnom časovom odstupe, teda márne uplynula dvojmesačná lehota

na podanie ústavnej sťažnosti ustanovená . Nedodržanie

uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene podľa . V prípade podania sťažnosti

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie

tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie

neumožňuje ().

15. Sťažovateľ v podanej sťažnosti tiež uviedol: ,,Ústavný súd neodmietne prijatie

sťažnosti, aj keď neboli splnené všetky podmienky pre jej prijatie z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.“, čím v podstate odkázal na ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom

súde. Toto ustanovenie však výslovne odkazuje na

, teda že sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Uplatnenie tzv. dôvodov hodných osobitného zreteľa sa nevzťahuje na prípad,

ak je sťažnosť podaná oneskorene, teda po lehote dvoch mesiacov ustanovenej zákonom,

ako to bolo v tomto prípade, ktorej zmeškanie, ako už bolo uvedené, nie je možné odpustiť.

Navyše, sťažovateľ v podanej sťažnosti tzv. dôvody hodné osobitého zreteľa v jeho veci ani

nijako bližšie nešpecifikoval.

16. Sťažovateľ podal svoju sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je

možné v zmysle citovanej judikatúry odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť posúdil

8

ako oneskorene podanú a podľa je ako takú odmietol

().

17. Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní,

bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré uviedol

v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018