Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 170/2018
PDF · 170.66 KB
No categories available
III. ÚS 170/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
Mgr. Romanou Paliderovou, advokátska kancelária, Jégého 19, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
19 Co 147/2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 147/2017
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €
(slovom päťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jeho
právnej zástupkyne Mgr. Romany Paliderovej, advokátska kancelária, Jégeho 19,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. Romanou Paliderovou, advokátska kancelária, Jégého 19,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
26 C 197/2010 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 Co 147/2017.
2. Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. III. ÚS 170/2018-14
z 24. apríla 2018 na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia jeho označených práv
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 147/2017 a vo zvyšnej časti
sťažnosť odmietol.
3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania
v postavení navrhovateľa, a to vo veci návrhu na zriadenie vecného bremena podaného
13. júla 2010.
4. Uvádzajúc chronologický prehľad úkonov predmetného konania, sťažovateľ
dôvodí, že postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu dochádza k zbytočným
prieťahom v konaní, v čom vidí porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie okrem iného uvádza, že v jeho veci bol
30. novembra 2016 vydaný rozsudok, proti ktorému podal 7. marca 2017 odvolanie,
o ktorom však nebolo ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté.
6. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
26 C 197/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 147/2017,
formuloval príkaz adresovaný okresnému súdu a krajskému súdu konať bez zbytočných
prieťahov a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia.
7. V podanej sťažnosti sťažovateľ zároveň prezentuje súhlas s upustením od ústneho
prejednania veci.
8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd
prostredníctvom svojej podpredsedníčky. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 19. júna
2018 krajský súd uviedol, že vec sťažovateľa nemožno považovať za skutkovo a právne
jednoduchú, čo zdôvodnil dvoma skutočnosťami, a síce že vo veci sťažovateľa už bol
vydaný jeden zrušujúci rozsudok odvolacieho súdu č. k. 19 Co/326/2013-188 z 23. júla
2015, ako aj tým, že je predmetom posudzovaného konania nárok na náhradu za zrušené
vecné bremeno. Krajský súd bol zároveň toho názoru, že „dĺžka konania v trvaní 1 roka je
primeraná počtu napadnutých vecí zákonného senátu 19Co na občianskoprávnom oddelení
Krajského súdu v Trenčíne“. Súčasne s odkazom na požiadavku odstránenia stavu právnej
neistoty krajský súd poukázal na skutočnosť, že vydaním meritórneho rozhodnutia
krajského súdu 24. mája 2018 došlo k splneniu uvedenej požiadavky, na základe čoho
krajský súd navrhol ústavnému súdu, aby sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
9. Krajský súd vo svojom stanovisku zároveň prezentoval súhlas s upustením
od ústneho prejednania veci.
10. Vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu doručenom ústavnému súdu
24. júla 2018 sťažovateľ (bez participácie právneho zástupcu) zotrval na dôvodoch ním
podanej sťažnosti a zdôraznil, že celková doterajšia dĺžka konania od podania návrhu
predstavuje obdobie takmer ôsmich rokov. Sťažovateľ zároveň prezentoval nesúhlas
s argumentáciou krajského súdu, ktorý v predloženom stanovisku kvalifikoval jeho vec ako
skutkovo a právne zložitú.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
12. Ústavný súd 17. apríla 2018 preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis
okresného súdu (v ktorom bolo zahrnuté aj konanie pred krajským súdom), pričom zistil, že
od predloženia spisového materiálu 5. mája 2017 spolu s podaným odvolaním krajskému
súdu ako súdu odvolaciemu nevykonal krajský súd vo veci sťažovateľa absolútne žiaden
procesný úkon. Zo stanoviska krajského súdu, ktoré bolo ústavnému súdu predložené,
zároveň vyplýva, že krajský súd vydal vo veci sťažovateľa 24. mája 2018 rozsudok.
Ústavný súd teda na základe vyjadrenia krajského súdu zistil, že v čase rozhodovania
ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa bolo konanie pred krajským súdom ukončené
prijatím jeho rozhodnutia.
II.
13. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2
prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
14. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal
z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ďalej správanie
sťažovateľa v priebehu konania a napokon aj postup krajského súdu.
15. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že predmetom namietaného konania je uplatnený nárok na náhradu za zrušené
vecné bremeno, teda predmet, ktorý tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných
súdov pokrytú rozsiahlou judikatúrou všeobecných súdov, vec teda nemožno považovať
za právne zložitú. Ústavný súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou krajského súdu, že by
skutočnosť predchádzajúceho konania krajského súdu vo veci sťažovateľa premietnutá
do prvého zrušujúceho rozsudku krajského súdu z 23. júla 2015 mala byť dôvodom
pre záver o skutkovej zložitosti veci. Práve naopak, podľa názoru ústavného súdu je táto
okolnosť skôr dôvodom pre záver, že v posudzovanej etape konania bola pozícia krajského
súdu z hľadiska otázky skutkovej zložitosti veci značne zjednodušená vzhľadom na znalosť
problematiky z predchádzajúcej etapy konania.
16. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by
signalizovali pasivitu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania.
17. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup krajského súdu. Ústavný súd po preskúmaní
postupu krajského súdu v posudzovanej etape konania dospel k záveru, že nedostatkom,
ktorý narušil plynulosť konania, bolo zistené obdobie nečinnosti v celkovom rozsahu
približne jedného roka, v ktorom krajský súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila
zákonná prekážka. Ústavný súd zaznamenal toto obdobie nečinnosti krajského súdu
v období od predloženia spisového materiálu spolu s podaním odvolaním 5. mája 2017 až
do určenia termínu pojednávania 16. mája 2018, keď krajský súd na vykonanom
pojednávaní 24. mája 2018 vydal vo veci sťažovateľa rozsudok. Ústavný súd na tomto
mieste v prvom rade poznamenáva, že nemožno prijať ako opodstatnenú obhajobu
krajského súdu, ktorú tento prezentuje vo svojom predloženom stanovisku, a síce že je
takéto obdobie nečinnosti akceptovateľné s prihliadnutím na zaťaženosť konkrétneho
zákonného sudcu, ktorému bola vec sťažovateľa pridelená; ústavný súd k tomu tiež dodáva,
že na krajskom súde sú zákonnými sudcami všetci členovia senátu, pričom jeden z nich je
sudcom spravodajcom. Ústavný súd v tomto kontexte odkazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru
platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka personálnych komplikácií, v danom
konkrétnom prípade námietka neprimeranej zaťaženosti zákonného sudcu nemá povahu
okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci
občana, ktorý sa naň obrátil. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že
v dôsledku označenej pasivity krajského súdu vo veci sťažovateľa došlo k zbytočnému
predĺženiu súdneho konania, pričom ústavný súd prihliadal aj na celkovú doterajšiu dĺžku
konania, ktorá ku dňu rozhodovania o sťažnosti presiahla dobu osem rokov.
18. Ako neopodstatnenú ústavný súd hodnotí aj obranu krajského súdu, ktorý žiada
nevyhovieť sťažnosti sťažovateľa s odkazom na skutočnosť, že po podaní sťažnosti
sťažovateľa ústavnému súdu naplnil požiadavku odstránenia stavu právnej neistoty vydaním
meritórneho rozsudku na pojednávaní 24. mája 2018. Na tomto mieste odkazuje ústavný súd
ma svoju ustálenú judikatúru v zmysle ktorej poskytuje základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ochrana za podmienky, ak bola
sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného
základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo, čo je práve
prípad sťažovateľa, ktorý sa na ústavný súd obrátil ešte v čase pred vydaním
meritórneho rozhodnutia, teda v čase existencie stavu právnej neistoty (napr. IV. ÚS 61/03,
IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08).
19. Ústavný súd konštatuje, že faktorom, ktorý mal negatívny dopad na súvislý
priebeh posudzovaného konania, bol postup krajského súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa
dopustil v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti.
20. Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj
o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred krajským súdom. Ústavný súd si už pri výklade
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48
ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07). Ústavný súd
tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).
21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd síce konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak v čase rozhodovania
ústavného súdu bolo konanie pred krajským súdom ukončené, preto nebolo potrebné
formulovať osobitný príkaz ku konaniu bez zbytočných prieťahov.
III.
22. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Žiadosť o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil celkovou neprimeranou dĺžkou posudzovaného
konania a potrebou zavŕšenia ochrany jeho práv, ktorú ako osoba zdravotne ťažko
postihnutá pociťuje o to naliehavejšie. Vychádzajúc z týchto skutočností, za primeranú
výšku finančného zadosťučinenia považoval sumu 7 000 €. Pri určení primeraného
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
23. S prihliadnutím na rozsah doby nečinnosti v konaní pred krajským súdom ako
súdom odvolacím ústavný súd považoval za primerané priznať sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v sume 500 € tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku nálezu.
24. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať aj náhradu
trov konania pred ústavným súdom. Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrok roku 2017, ktorá predstavovala sumu 921 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva
úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc
z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 prislúcha odmena 153,50 €,
k tomu tiež režijný paušál 9,21 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
za dva úkony právnych služieb vykonaných v roku 2018. Za tieto dva úkony právnej služby
predstavuje celková priznaná odmena vrátane režijného paušálu sumu 325,42 €. Ústavný
súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 325,42 € (bod 3 výroku
nálezu).
25. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 255
ods. 1 CSP).
26. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2018