Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 319/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

, práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 1, 2 a 3, čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 7 a čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 a čl. 2 Opčného

protokolu k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach zásahom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstva zahraničných vecí

a európskych záležitostí Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Úradu medzinárodnej spolupráce Prezídia Policajného zboru a Národnej ústredne

Interpol pri realizácii úkonov smerujúcich k jeho vydaniu do Ruskej federácie v rozpore

s neodkladným opatrením Výboru OSN pre ľudské práva z 21. júna 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2018

doručená sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., doplnená

podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2018, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“), práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 2 ods. 1, 2 a 3, čl. 5

ods. 1 a 2, čl. 7 a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „medzinárodný pakt“) a čl. 1 a čl. 2 Opčného protokolu k Medzinárodnému paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „opčný protokol“) zásahom Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), Ministerstva

zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

zahraničných vecí“), Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

vnútra“), Úradu medzinárodnej spolupráce Prezídia Policajného zboru a Národnej ústredne

Interpol pri realizovaní úkonov smerujúcich k jeho vydaniu do Ruskej federácie v rozpore

s neodkladným opatrením Výboru OSN pre ľudské práva (ďalej len „výbor OSN“)

z 21. júna 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím ministerky spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“) č. k. /K09/IG

zo 7. februára 2018 bolo povolené vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej

federácie. Sťažovateľ napadol predmetné rozhodnutie sťažnosťou adresovanou ústavnému

súdu, ktorý ju svojím uznesením č. k. -73 z 21. marca 2018 prijal na ďalšie

konanie a súčasne odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia až do právoplatného

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa. Rozhodnutím z 2. mája 2018 ústavný

súd rozhodol o uvedenej sťažnosti sťažovateľa tak, že jej nevyhovel, a toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2018, keď bolo doručené sťažovateľovi. Sťažovateľ

medzitým podal 15. júna 2018 individuálnu sťažnosť pre porušenie jeho práv podľa čl. 7

medzinárodného paktu povolením jeho vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie, a to

výboru OSN.

3. Sťažovateľ uvádza, že sa jeho právny zástupca na základe komunikácie

s príslušným na výkon väzby, v ktorom je umiestnený vo vydávacej väzbe, ako aj

na základe komunikácie s ďalšími zainteresovaným orgánmi verejnej moci dozvedel, že

Národná ústredňa Interpol realizuje kroky smerujúce k vydaniu sťažovateľa do Ruskej

federácie, a to na podklade právnej analýzy vyhotovenej ministerstvom zahraničných vecí,

ktoré v nej vyhodnotilo rozhodnutia výboru OSN, vrátane jeho konkrétneho neodkladného

opatrenia vydaného vo veci sťažovateľa, ako nezáväzné pre Slovenskú republiku.

4. Sťažovateľ dôvodí, že považuje postup označených orgánov verejnej moci, ktoré

„napriek existencii neodkladného opatrenia Výboru OSN pre ľudské práva naďalej

pokračujú vo výkone extradície sťažovateľa, za iný zásah do svojich práv garantovaných

, Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv

a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach“. Poukazujúc na jednotlivé

články medzinárodného paktu a opčného protokolu, je toho názoru, že „rozhodnutia

Výboru OSN pre ľudské práva vo veciach individuálnych sťažností ako aj neodkladné

opatrenia sú pre Slovenskú republiku záväzné, pričom svoju záväznosť čerpajú tak z čl. 1

ods. 1 a 2 , c ods. 1 , ale aj

čl. 26 a 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve“.

5. Sťažovateľ argumentuje, že ukončenie extradičného konania v rozpore

s nariadeným neodkladným opatrením výboru OSN znamená podľa jeho názoru porušenie

implicitného zákazu vydania osoby do krajiny, v ktorej jej hrozí mučenie v zmysle čl. 16

ods. 2 , dohovoru a medzinárodného paktu. Takýto postup orgánov verejnej

moci považuje aj za porušenie jeho práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods. 1

, dohovoru a medzinárodného paktu. Situáciu vníma aj ako

zmarenie možnosti, aby v jeho veci rozhodol zákonný sudca podľa medzinárodnej zmluvy,

teda výbor OSN, čo považuje za porušenie jeho práva zaručeného .

V neposlednom rade mu je podľa jeho mienky znemožnený výkon práv vyplývajúcich

z medzinárodného paktu a opčného protokolu, a to z čl. 2 ods. 1, 2 a 3 a čl. 5 ods. 1 a 2

medzinárodného paktu a tiež z čl. 1 a čl. 2 opčného protokolu.

6. Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľ

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie

jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 , práv podľa a dohovoru, , 2 a 3, a 2,

čl. 7 a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu a čl. 1 a čl. 2 opčného protokolu zásahom

ministerstva spravodlivosti, ministerstva zahraničných vecí, ministerstva vnútra, Úradu

medzinárodnej spolupráce Prezídia Policajného zboru a Národnej ústredne Interpol

pri realizácii úkonov smerujúcich k jeho vydaniu do Ruskej federácie v rozpore

s neodkladným opatrením výboru OSN z 21. júna 2018; prikázal označeným orgánom

verejnej moci obnoviť stav pred porušením práv sťažovateľa, priznal mu primerané

finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

7. Sťažovateľ v sťažnosti zároveň dôvodí, že mu hrozí reálne vydanie na trestné

stíhanie do Ruskej federácie, ku ktorému má dôjsť v špecifikovanom dátume, a to 17. júla

2018, a pokiaľ ústavný súd do tohto stavu nezasiahne, hrozí mu nenávratná ujma vrátane

ohrozenia jeho života a zdravia. Na základe uvedeného žiada ústavný súd o vydanie

dočasného opatrenia, ktorým by odložil vykonateľnosť rozhodnutia ministerky

spravodlivosti č. k. /K09/IG zo 7. februára 2018 a uložil označeným orgánom

verejnej moci zdržať sa vykonávania úkonov smerujúcich k realizácii jeho vydania

na trestné stíhanie do Ruskej federácie až do vydania rozhodnutia ústavného súdu vo veci

samej.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každý návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

10. Predmetom sťažnosti, ktorú sťažovateľ ústavnému súdu adresuje, je v podstate

otázka rešpektovania nariadeného neodkladného opatrenia výboru OSN z 21. júna 2018,

ktorým tento Slovenskú republiku požiadal zdržať sa realizácie extradície sťažovateľa

do Ruskej federácie až do času ukončenia konania o jeho sťažnosti pred výborom OSN.

11. Sťažovateľ sa domnieva, že ukončenie extradičného konania napriek existencii

predmetného neodkladného opatrenia výboru OSN je porušením jeho všetkých označených

práv, predovšetkým implicitného zákazu vydania osoby do krajiny, kde môže byť

podrobená mučeniu v zmysle , dohovoru a medzinárodného

paktu.

12. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ okrem konštatovania

porušenia všetkých jeho označených práv žiada ústavný súd, aby formou dočasného

opatrenia, ako aj prostredníctvom formulovaného príkazu v rámci prejednania jeho veci

zasiahol do aktuálnej situácie a prikázal v sťažnosti špecifikovaným orgánom verejnej moci

zdržať sa vykonávania úkonov smerujúcich k realizácii extradície sťažovateľa do Ruskej

federácie. Inými slovami, sťažovateľ ústavný súd žiada, aby zaviazal jednotlivé

zainteresované orgány výkonnej moci rešpektovať nariadené neodkladné opatrenie výboru

OSN.

13. Je príznačné, že požiadavky na rozhodnutie ústavného súdu formulované v petite

sťažnosti (vychádzajúce z názoru, že ústavný súd je jediným orgánom v Slovenskej

republike, ktorý môže vydaniu sťažovateľa do Ruskej federácie zabrániť) majú preventívny

charakter. Nevyhnutným predpokladom fakultatívnych rozhodnutí ( )

ústavného súdu je však vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa alebo minimálne

reálny predpoklad, že k takémuto vysloveniu dôjde (dočasné opatrenia podľa § 52 zákona

o ústavnom súde). V danej veci nie je možné spoľahlivo identifikovať „iný zásah“ do práv

sťažovateľa, keďže je zjavné, že v čase podania ústavnej sťažnosti k nemu nedošlo,

a navyše je výlučne podmienený rešpektovaním neodkladného opatrenia výboru OSN,

keďže s otázkou porušovania práv sťažovateľa v súvislosti s jeho vydaním do Ruskej

federácie sa už právoplatne vysporiadali všetky do úvahy prichádzajúce vnútroštátne

a medzinárodné súdne a iné orgány.

14. Tieto zásadné východiská bránia okrem iného tomu, aby ústavný súd vyhovel

návrhu na prijatie dočasných opatrení.

V prvom prípade (odklad vykonateľnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti č. k.

/K09/IG zo 7. februára 2018) tomu bráni skutočnosť, že vo veci samej už

ústavný súd rozhodol nálezom (bod I.2) a opätovné posudzovanie tohto rozhodnutia je

vylúčené z dôvodov res iudicata.

Akceptovanie druhého návrhu by viedlo k priamemu príkazu dotknutým orgánom

Slovenskej republiky postupovať určitým spôsobom vo veciach, ktoré patria do ich výlučnej

kompetencie. Takéto rozhodnutie bez splnenia už uvedených predpokladov nepatrí

do právomoci ústavného súdu.

15. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd zároveň pre úplnosť pripomína, že otázkou

vydania sťažovateľa do Ruskej federácie sa opakovane zaoberal aj Európsky súd pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“). Ide predovšetkým o rozhodnutie ESĽP vo veci Jandiev

v. Slovensko z 1. marca 2016, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa č. 37146/12.

Ako pritom vyplýva z obsahu citovaného rozhodnutia ESĽP, svoj záver o odmietnutí

sťažnosti sťažovateľa opieral o svoju relevantnú judikatúru. Európsky súd pre ľudské práva

v odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že všeobecná situácia v dožadujúcom

štáte (v Ruskej federácii) z hľadiska možného zneužívania moci voči určitým skupinám

osôb nie je taká, aby to postačovalo pre záver, že akékoľvek vydanie do Ruska by porušilo

čl. 3 dohovoru. V nadväznosti na to ESĽP považoval za nevyhnutné vyhodnotiť špecifické

okolnosti týkajúce sa prípadu sťažovateľa. V tomto kontexte vo vzťahu k tvrdeniu

sťažovateľa o zlom zaobchádzaní s jeho osobou zo strany ruských orgánov činných

v trestnom konaní pri jeho zatknutí v období roku 2005 a k tvrdeniu, že vznesenie obvinenia

voči jeho osobe bolo založené na dôkazoch získaných mučením iných osôb, ESĽP poukázal

na to, že dokazovanie vedené štátnymi orgánmi Slovenskej republiky prezentuje zistenia

o nedôveryhodnosti sťažovateľovej verzie skutkových okolností veci a že neexistuje žiaden

dôkaz o tom, že zranenia, pre ktoré bol sťažovateľ hospitalizovaný v období mája a júna

2006, možno pričítať ruskej štátnej moci. Indikatívny význam ESĽP pripísal aj skutočnosti,

že sťažovateľ bol neúspešný pri svojich žiadostiach o azyl vo Švajčiarsku a v Belgicku.

V neposlednom rade sa ESĽP odvolal na aj na vyhodnotenie záruk poskytnutých

Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie, ktoré kvalifikoval ako dostačujúce, poskytujúce

účinné garancie pre vylúčenie možnosti zlého zaobchádzania so sťažovateľom po jeho

vydaní do dožadujúcej krajiny a zaručujúce mu spravodlivý proces v súlade

s medzinárodným právom.

Poukázať možno aj na rozhodnutie ESĽP z 29. mája 2018, č. 7476/18, ktorým

rozhodol, že neuplatní voči vláde Slovenskej republiky predbežné opatrenie podľa čl. 39

rokovacieho poriadku Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým by zabránil extradícii

sťažovateľa do Ruskej federácie, o vydanie ktorého požiadal .

16. Ústavný súd je toho názoru, že je jeho poslaním aktívna ochrana práv a slobôd

dotknutých subjektov, ktorí sa naňho obrátia so svojou individuálnou sťažnosťou

na porušenie práv, pričom mu z jeho postavenia a právomocí nevyplýva úloha zasahovať

do prebiehajúcich konaní pred inými súdnymi či kvázi súdnymi medzinárodnými orgánmi

a „sprostredkúvať“ nimi prijaté neodkladné opatrenia, resp. deklarovať ich záväznosť či

nezáväznosť jednotlivým kompetentným orgánom verejnej moci, ktorým sú priamo

adresované.

17. Nad rámec považuje ústavný súd za vhodné uviesť, že otázkou povahy, resp.

záväznosti rozhodnutí výboru OSN sa už v minulosti zaoberal Najvyšší správny súd Českej

republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. z 15. novembra 2013 okrem iného uviedol,

že „Výbor pro lidská práva je příkladem tzv. kvázijudiciálneho mezinárodního orgánu. Byl

sice zřízen k řešení mezinárodních sporu, avšak od orgánu soudního typu se odlišuje

především závaznosti výstupu své činnosti. Své názory sděluje ve formě právně

nezávazného, jakkoli fakticky respektovaného názoru“, a tiež, že «S ohledem na suverénní

postavení smluvných stran Paktu však „rozsudky“ Výboru nemají závaznou povahu a neústí

v právně závazné rozhodnutí.».

Tento rozsudok bol akceptovaný aj rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 13. marca 2014.

18. Keďže ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci

sťažovateľa, z uvedených dôvodov rozhodol o odmietnutí jeho sťažnosti pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2018