Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 319/2018
PDF · 175.64 KB
No categories available
III. ÚS 319/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 1, 2 a 3, čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 7 a čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 a čl. 2 Opčného
protokolu k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach zásahom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstva zahraničných vecí
a európskych záležitostí Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Úradu medzinárodnej spolupráce Prezídia Policajného zboru a Národnej ústredne
Interpol pri realizácii úkonov smerujúcich k jeho vydaniu do Ruskej federácie v rozpore
s neodkladným opatrením Výboru OSN pre ľudské práva z 21. júna 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2018
doručená sťažnosť
(ďalej aj „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., doplnená
podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2018, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 2 ods. 1, 2 a 3, čl. 5
ods. 1 a 2, čl. 7 a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(ďalej len „medzinárodný pakt“) a čl. 1 a čl. 2 Opčného protokolu k Medzinárodnému paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „opčný protokol“) zásahom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), Ministerstva
zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
zahraničných vecí“), Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
vnútra“), Úradu medzinárodnej spolupráce Prezídia Policajného zboru a Národnej ústredne
Interpol pri realizovaní úkonov smerujúcich k jeho vydaniu do Ruskej federácie v rozpore
s neodkladným opatrením Výboru OSN pre ľudské práva (ďalej len „výbor OSN“)
z 21. júna 2018.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím ministerky spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“) č. k. 2984/2016/83/K09/IG
zo 7. februára 2018 bolo povolené vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej
federácie. Sťažovateľ napadol predmetné rozhodnutie sťažnosťou adresovanou ústavnému
súdu, ktorý ju svojím uznesením č. k. III. ÚS 129/2018-73 z 21. marca 2018 prijal na ďalšie
konanie a súčasne odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia až do právoplatného
rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa. Rozhodnutím z 2. mája 2018 ústavný
súd rozhodol o uvedenej sťažnosti sťažovateľa tak, že jej nevyhovel, a toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2018, keď bolo doručené sťažovateľovi. Sťažovateľ
medzitým podal 15. júna 2018 individuálnu sťažnosť pre porušenie jeho práv podľa čl. 7
medzinárodného paktu povolením jeho vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie, a to
výboru OSN.
3. Sťažovateľ uvádza, že sa jeho právny zástupca na základe komunikácie
s príslušným ústavom na výkon väzby, v ktorom je umiestnený vo vydávacej väzbe, ako aj
na základe komunikácie s ďalšími zainteresovaným orgánmi verejnej moci dozvedel, že
Národná ústredňa Interpol realizuje kroky smerujúce k vydaniu sťažovateľa do Ruskej
federácie, a to na podklade právnej analýzy vyhotovenej ministerstvom zahraničných vecí,
ktoré v nej vyhodnotilo rozhodnutia výboru OSN, vrátane jeho konkrétneho neodkladného
opatrenia vydaného vo veci sťažovateľa, ako nezáväzné pre Slovenskú republiku.
4. Sťažovateľ dôvodí, že považuje postup označených orgánov verejnej moci, ktoré
„napriek existencii neodkladného opatrenia Výboru OSN pre ľudské práva naďalej
pokračujú vo výkone extradície sťažovateľa, za iný zásah do svojich práv garantovaných
Ústavou Slovenskej republiky, Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv
a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach“. Poukazujúc na jednotlivé
články medzinárodného paktu a opčného protokolu, je toho názoru, že „rozhodnutia
Výboru OSN pre ľudské práva vo veciach individuálnych sťažností ako aj neodkladné
opatrenia sú pre Slovenskú republiku záväzné, pričom svoju záväznosť čerpajú tak z čl. 1
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj
čl. 26 a 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve“.
5. Sťažovateľ argumentuje, že ukončenie extradičného konania v rozpore
s nariadeným neodkladným opatrením výboru OSN znamená podľa jeho názoru porušenie
implicitného zákazu vydania osoby do krajiny, v ktorej jej hrozí mučenie v zmysle čl. 16
ods. 2 ústavy, čl. 3 dohovoru a čl. 7 medzinárodného paktu. Takýto postup orgánov verejnej
moci považuje aj za porušenie jeho práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu. Situáciu vníma aj ako
zmarenie možnosti, aby v jeho veci rozhodol zákonný sudca podľa medzinárodnej zmluvy,
teda výbor OSN, čo považuje za porušenie jeho práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy.
V neposlednom rade mu je podľa jeho mienky znemožnený výkon práv vyplývajúcich
z medzinárodného paktu a opčného protokolu, a to z čl. 2 ods. 1, 2 a 3 a čl. 5 ods. 1 a 2
medzinárodného paktu a tiež z čl. 1 a čl. 2 opčného protokolu.
6. Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľ
navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie
jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 2 ods. 1, 2 a 3, čl. 5 ods. 1 a 2,
čl. 7 a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu a čl. 1 a čl. 2 opčného protokolu zásahom
ministerstva spravodlivosti, ministerstva zahraničných vecí, ministerstva vnútra, Úradu
medzinárodnej spolupráce Prezídia Policajného zboru a Národnej ústredne Interpol
pri realizácii úkonov smerujúcich k jeho vydaniu do Ruskej federácie v rozpore
s neodkladným opatrením výboru OSN z 21. júna 2018; prikázal označeným orgánom
verejnej moci obnoviť stav pred porušením práv sťažovateľa, priznal mu primerané
finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
7. Sťažovateľ v sťažnosti zároveň dôvodí, že mu hrozí reálne vydanie na trestné
stíhanie do Ruskej federácie, ku ktorému má dôjsť v špecifikovanom dátume, a to 17. júla
2018, a pokiaľ ústavný súd do tohto stavu nezasiahne, hrozí mu nenávratná ujma vrátane
ohrozenia jeho života a zdravia. Na základe uvedeného žiada ústavný súd o vydanie
dočasného opatrenia, ktorým by odložil vykonateľnosť rozhodnutia ministerky
spravodlivosti č. k. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 a uložil označeným orgánom
verejnej moci zdržať sa vykonávania úkonov smerujúcich k realizácii jeho vydania
na trestné stíhanie do Ruskej federácie až do vydania rozhodnutia ústavného súdu vo veci
samej.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
bez ústneho pojednávania.
10. Predmetom sťažnosti, ktorú sťažovateľ ústavnému súdu adresuje, je v podstate
otázka rešpektovania nariadeného neodkladného opatrenia výboru OSN z 21. júna 2018,
ktorým tento Slovenskú republiku požiadal zdržať sa realizácie extradície sťažovateľa
do Ruskej federácie až do času ukončenia konania o jeho sťažnosti pred výborom OSN.
11. Sťažovateľ sa domnieva, že ukončenie extradičného konania napriek existencii
predmetného neodkladného opatrenia výboru OSN je porušením jeho všetkých označených
práv, predovšetkým implicitného zákazu vydania osoby do krajiny, kde môže byť
podrobená mučeniu v zmysle čl. 16 ods. 2 ústavy, čl. 3 dohovoru a čl. 7 medzinárodného
paktu.
12. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ okrem konštatovania
porušenia všetkých jeho označených práv žiada ústavný súd, aby formou dočasného
opatrenia, ako aj prostredníctvom formulovaného príkazu v rámci prejednania jeho veci
zasiahol do aktuálnej situácie a prikázal v sťažnosti špecifikovaným orgánom verejnej moci
zdržať sa vykonávania úkonov smerujúcich k realizácii extradície sťažovateľa do Ruskej
federácie. Inými slovami, sťažovateľ ústavný súd žiada, aby zaviazal jednotlivé
zainteresované orgány výkonnej moci rešpektovať nariadené neodkladné opatrenie výboru
OSN.
13. Je príznačné, že požiadavky na rozhodnutie ústavného súdu formulované v petite
sťažnosti (vychádzajúce z názoru, že ústavný súd je jediným orgánom v Slovenskej
republike, ktorý môže vydaniu sťažovateľa do Ruskej federácie zabrániť) majú preventívny
charakter. Nevyhnutným predpokladom fakultatívnych rozhodnutí (čl. 127 ods. 2 ústavy)
ústavného súdu je však vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa alebo minimálne
reálny predpoklad, že k takémuto vysloveniu dôjde (dočasné opatrenia podľa § 52 zákona
o ústavnom súde). V danej veci nie je možné spoľahlivo identifikovať „iný zásah“ do práv
sťažovateľa, keďže je zjavné, že v čase podania ústavnej sťažnosti k nemu nedošlo,
a navyše je výlučne podmienený rešpektovaním neodkladného opatrenia výboru OSN,
keďže s otázkou porušovania práv sťažovateľa v súvislosti s jeho vydaním do Ruskej
federácie sa už právoplatne vysporiadali všetky do úvahy prichádzajúce vnútroštátne
a medzinárodné súdne a iné orgány.
14. Tieto zásadné východiská bránia okrem iného tomu, aby ústavný súd vyhovel
návrhu na prijatie dočasných opatrení.
V prvom prípade (odklad vykonateľnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti č. k.
2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018) tomu bráni skutočnosť, že vo veci samej už
ústavný súd rozhodol nálezom (bod I.2) a opätovné posudzovanie tohto rozhodnutia je
vylúčené z dôvodov res iudicata.
Akceptovanie druhého návrhu by viedlo k priamemu príkazu dotknutým orgánom
Slovenskej republiky postupovať určitým spôsobom vo veciach, ktoré patria do ich výlučnej
kompetencie. Takéto rozhodnutie bez splnenia už uvedených predpokladov nepatrí
do právomoci ústavného súdu.
15. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd zároveň pre úplnosť pripomína, že otázkou
vydania sťažovateľa do Ruskej federácie sa opakovane zaoberal aj Európsky súd pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“). Ide predovšetkým o rozhodnutie ESĽP vo veci Jandiev
v. Slovensko z 1. marca 2016, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa č. 37146/12.
Ako pritom vyplýva z obsahu citovaného rozhodnutia ESĽP, svoj záver o odmietnutí
sťažnosti sťažovateľa opieral o svoju relevantnú judikatúru. Európsky súd pre ľudské práva
v odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že všeobecná situácia v dožadujúcom
štáte (v Ruskej federácii) z hľadiska možného zneužívania moci voči určitým skupinám
osôb nie je taká, aby to postačovalo pre záver, že akékoľvek vydanie do Ruska by porušilo
čl. 3 dohovoru. V nadväznosti na to ESĽP považoval za nevyhnutné vyhodnotiť špecifické
okolnosti týkajúce sa prípadu sťažovateľa. V tomto kontexte vo vzťahu k tvrdeniu
sťažovateľa o zlom zaobchádzaní s jeho osobou zo strany ruských orgánov činných
v trestnom konaní pri jeho zatknutí v období roku 2005 a k tvrdeniu, že vznesenie obvinenia
voči jeho osobe bolo založené na dôkazoch získaných mučením iných osôb, ESĽP poukázal
na to, že dokazovanie vedené štátnymi orgánmi Slovenskej republiky prezentuje zistenia
o nedôveryhodnosti sťažovateľovej verzie skutkových okolností veci a že neexistuje žiaden
dôkaz o tom, že zranenia, pre ktoré bol sťažovateľ hospitalizovaný v období mája a júna
2006, možno pričítať ruskej štátnej moci. Indikatívny význam ESĽP pripísal aj skutočnosti,
že sťažovateľ bol neúspešný pri svojich žiadostiach o azyl vo Švajčiarsku a v Belgicku.
V neposlednom rade sa ESĽP odvolal na aj na vyhodnotenie záruk poskytnutých
Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie, ktoré kvalifikoval ako dostačujúce, poskytujúce
účinné garancie pre vylúčenie možnosti zlého zaobchádzania so sťažovateľom po jeho
vydaní do dožadujúcej krajiny a zaručujúce mu spravodlivý proces v súlade
s medzinárodným právom.
Poukázať možno aj na rozhodnutie ESĽP z 29. mája 2018, č. 7476/18, ktorým
rozhodol, že neuplatní voči vláde Slovenskej republiky predbežné opatrenie podľa čl. 39
rokovacieho poriadku Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým by zabránil extradícii
sťažovateľa do Ruskej federácie, o vydanie ktorého požiadal .
16. Ústavný súd je toho názoru, že je jeho poslaním aktívna ochrana práv a slobôd
dotknutých subjektov, ktorí sa naňho obrátia so svojou individuálnou sťažnosťou
na porušenie práv, pričom mu z jeho postavenia a právomocí nevyplýva úloha zasahovať
do prebiehajúcich konaní pred inými súdnymi či kvázi súdnymi medzinárodnými orgánmi
a „sprostredkúvať“ nimi prijaté neodkladné opatrenia, resp. deklarovať ich záväznosť či
nezáväznosť jednotlivým kompetentným orgánom verejnej moci, ktorým sú priamo
adresované.
17. Nad rámec považuje ústavný súd za vhodné uviesť, že otázkou povahy, resp.
záväznosti rozhodnutí výboru OSN sa už v minulosti zaoberal Najvyšší správny súd Českej
republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 2 As 71/2013 z 15. novembra 2013 okrem iného uviedol,
že „Výbor pro lidská práva je příkladem tzv. kvázijudiciálneho mezinárodního orgánu. Byl
sice zřízen k řešení mezinárodních sporu, avšak od orgánu soudního typu se odlišuje
především závaznosti výstupu své činnosti. Své názory sděluje ve formě právně
nezávazného, jakkoli fakticky respektovaného názoru“, a tiež, že «S ohledem na suverénní
postavení smluvných stran Paktu však „rozsudky“ Výboru nemají závaznou povahu a neústí
v právně závazné rozhodnutí.».
Tento rozsudok bol akceptovaný aj rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. III. ÚS 296/14 z 13. marca 2014.
18. Keďže ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci
sťažovateľa, z uvedených dôvodov rozhodol o odmietnutí jeho sťažnosti pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2018