Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 415/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci

namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2, 3 a 5

, ako aj a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. septembra 2016, postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. decembra 2016, ako

aj postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia , , a 2 a , 3 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. septembra 2016, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. decembra 2016, ako aj

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. marca 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. augusta 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 22. októbra 2013 bola schválená dohoda o vine a treste uzavretá medzi sťažovateľom

a prokurátorom 27. septembra 2013, na základe ktorej bol sťažovateľ uznaný za vinného

zo zločinu pokusu úverového podvodu podľa § 14 ods. 1 a § 222 ods. 1 a ods. 3 písm. a)

. Bol mu za to uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, výkon

ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 rokov.

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 23. septembra 2016, prijatým

na verejnom zasadnutí v neprítomnosti sťažovateľa, bolo vyslovené, že sa v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia neosvedčil, a preto bol nariadený výkon trestu odňatia slobody

vo výmere 2 rokov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

4. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Uznesením krajského

súdu sp. zn. z 22. decembra 2016 bola sťažnosť zamietnutá ako oneskorene

podaná.

Uznesenie o neosvedčení sa v skúšobnej dobe sa stalo právoplatným 27. septembra

2016. Okresný súd 8. februára 2017 nariadil sťažovateľovi výkon uloženého trestu a vyzval

ho na nástup do výkonu trestu najneskôr do 7. marca 2017.

5. Sťažovateľ 17. februára 2017 požiadal krajský súd o navrátenie zmeškanej lehoty

na podanie sťažnosti. Na základe tejto žiadosti uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 14. marca 2017 bolo navrátenie lehoty na podanie sťažnosti povolené.

Krajský súd zároveň zrušil svoje skoršie uznesenie č. k. -413 z 22. decembra

2016 a opätovne rozhodol tak, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietol ako

nedôvodnú.

6. Dňa 18. júla (zrejme 2017, pozn.) podal sťažovateľ priamo Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) jednak dovolanie proti uzneseniu krajského

súdu, ako aj žiadosť o ustanovenie obhajcu v dovolacom konaní. Najvyšší súd podanie

28. júla 2017 postúpil okresnému súdu. Tento opatrením z 10. januára (zrejme 2018, pozn.)

ustanovil sťažovateľovi obhajkyňu, ktorá 16. marca 2018 doručila okresnému súdu

dovolanie proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. zo 14. marca 2017

a sp. zn. z 22. decembra 2016, ako aj proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 23. septembra 2016.

7. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júna 2018 bolo dovolanie

sťažovateľa podľa odmietnuté s tým, že vzhľadom

na a dovolanie proti takému typu rozhodnutia, o aké išlo

v prípade sťažovateľa (rozhodovanie o premene trestu), nie je vôbec prípustné.

Podľa presvedčenia sťažovateľa uznesením okresného súdu, ale aj oboma

uzneseniami krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv podľa

a dohovoru.

Podľa sťažovateľa konkrétne v prípade okresného súdu ide o to, že jeho procesný

postup, ale aj uznesenie sú mimo rámca spravodlivostnej kvality a objektivity rozhodovania.

Sudkyňa nerozhodovala nestranne, ale svojvoľne a zaujato bez osobnej prítomnosti

sťažovateľa, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Navyše sudkyňa mala byť

vylúčená z úkonov trestného konania. Nebola rešpektovaná prezumpcia neviny, čo bolo

podmienené zaujatosťou sudkyne. Spôsob ustanovenia obhajcu bol nezákonný a stalo sa tak

proti vôli sťažovateľa a v kolízii s právnou logikou. Sťažovateľ sa nemohol obhajovať

prostredníctvom obhajcu, pretože tento bol ustanovený proti vôli sťažovateľa a jeho postup

si vyžiadal disciplinárny následok. Obhajobu sťažovateľa vykonával obhajca proti jeho vôli

spôsobom, ktorý nebol v súlade so záujmami sťažovateľa, a bez využitia obhajovacích

prostriedkov v prospech sťažovateľa. Práve naopak, obhajovacie prostriedky využíval

obhajca v neprospech sťažovateľa.

Sťažovateľ 20. septembra 2016 zaslal okresnému súdu ospravedlnenie neúčasti na

verejnom zasadnutí 23. septembra 2016 a doložil k tomu lekársku správu, z ktorej

vyplývalo, že jeho aktuálny psychický stav neumožňuje jeho účasť na súdnom konaní.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že trvá na svojej osobnej účasti na verejnom zasadnutí, a preto

žiada o jeho odročenie na iný termín.

Opatrením okresného súdu z 21. septembra 2016 mu bol ustanovený obhajca, avšak

vo výroku opatrenia nie je uvedené, komu sa tento obhajca ustanovuje. Opatrenie

neobsahuje žiadne odôvodnenie a navyše bolo sťažovateľovi doručené až 25. septembra

2016, teda 2 dni po konaní verejného zasadnutia.

O tom, že sa verejné zasadnutie napriek žiadosti sťažovateľa o jeho odročenie

konalo, sa sťažovateľ dozvedel až z listu od obhajcu z 26. septembra 2016.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 23. septembra 2016 vyplýva, že

vzhľadom na závery znaleckého posudku sudkyňa telefonicky kontaktovala ošetrujúcu

psychiatričku sťažovateľa, ktorá uviedla, že tento jej poskytol nepravdivé informácie

týkajúce sa svojho zdravotného stavu a po oboznámení sa so závermi znaleckého posudku

konštatovala, že sťažovateľ je po zdravotnej stránke spôsobilý zúčastniť sa verejného

zasadnutia 23. septembra 2016, čo následne aj písomne potvrdila. Okresný súd preto

neakceptoval ospravedlnenie neprítomnosti sťažovateľa, ale ani jeho žiadosť o odročenie

verejného zasadnutia, o čom bol sťažovateľ upovedomený prostredníctvom obhajcu.

Ďalšie porušenie práva na obhajobu vidí sťažovateľ v tom, že počas konania viackrát

vyjadril stratu dôvery voči obhajcovi (vtedy ešte náhradnému obhajcovi, ktorý bol totožný

s ustanoveným obhajcom v konaní o premene trestu). Hoci viackrát žiadal o zrušenie

ustanovenia obhajcu, nebolo mu vyhovené. V priebehu konania však vyšlo najavo, že

výhrady sťažovateľa voči obhajcovi boli opodstatnené. Obhajca nepodal včas sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -385 z 23. septembra 2016, a teda v podstate

zavinil zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti. Sťažovateľ podal na obhajcu sťažnosť

Slovenskej advokátskej komore, pričom došlo k podaniu návrhu na začatie disciplinárneho

konania proti obhajcovi.

Podľa názoru sťažovateľa overovanie informácií u lekárky sťažovateľa zo strany

okresného súdu išlo nad rámec umožnený . Oboznamovanie lekárky

so závermi znaleckého posudku nemá oporu v žiadnom právnom predpise a predstavuje

nezákonný zásah do základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ je presvedčený, že to bol

práve súd, ktorý svojím vplyvom vyvolal náhlu zmenu stanoviska ošetrujúcej lekárky.

Aj toto konanie zakladá dôvod na vylúčenie sudkyne z úkonov trestného konania, pretože

jej konanie sa nejaví ako objektívne nestranné.

Podľa sťažovateľa nebola rešpektovaná ani zásada ne bis in idem. Okresný súd pri

premene trestu z podmienečného na nepodmienečný nevzal do úvahy, že rozsudkom

okresného súdu č. k. -172 z 31. marca 2015 v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -205 z 22. júla 2015 bol sťažovateľ odsúdený za prečin marenia

výkonu úradného rozhodnutia podľa , a to aj

s poukazom na a bol mu uložený trest odňatia slobody

vo výmere 10 mesiacov. Podľa priťažujúcou okolnosťou je,

ak páchateľ bol už za trestný čin odsúdený, pričom súd môže podľa povahy

predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať. Toto ustanovenie opätovne

aplikovali všeobecné súdy aj v konaní o premene trestu, čo znamená, že tá istá priťažujúca

okolnosť spočívajúca v predchádzajúcom odsúdení bola sťažovateľovi pričítaná dvakrát,

teda v rozpore so zásadou ne bis in idem.

Podľa presvedčenia sťažovateľa na rovnakom skutkovom a právnom základe boli

porušené označené práva sťažovateľa aj uzneseniami krajského súdu č. k.

413 a č. k. -457.

Najvyšší súd ako súd dovolací zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť

na neverejnom zasadnutí, pretože bolo podané vo veci, v ktorej sťažovateľ ako obvinený

tento mimoriadny opravný prostriedok nemôže podať.

8. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, SR,

, 2 SR, SR, , 3, 5 SR a

písm. c) Dohovoru uznesením Okresného súdu v Žiline, č. k. -385 zo dňa

23.09.2016 porušené bolo. Uznesenie sa zrušuje.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, SR,

, 2 SR, SR, , 3, 5 SR a

písm. c) Dohovoru uznesením Krajského súdu Žilina, č. k. -413 zo dňa

22.12.2016 a uznesením Krajského súdu Žilina č. k. -457 zo dňa 14.03.2017

porušené bolo. Uznesenie sa zrušuje.

4. Krajský súd Žilina je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 100.000,- EUR (slovom sto tisíc eur) poštovou poukážkou na meno sťažovateľa.

5. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od

doručenia tohto nálezu poštovou poukážkou na meno sťažovateľa.“

9. Napokon sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu

v konaní o jeho sťažnosti, keďže jeho súčasné ekonomické a sociálne pomery mu

nedovoľujú, aby si právneho zástupcu zvolil sám.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

12. Sťažnosť treba považovať primárne za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ odvodzuje začiatok plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie

sťažnosti ústavnému súdu od momentu doručenia dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. júna 2018. Dátum doručenia tohto uznesenia pritom neuvádza,

avšak z dátumovej pečiatky okresného súdu vyplýva, že uznesenie spolu so spisom bolo

okresnému súdu doručené z najvyššieho súdu 3. júla 2018, pričom je zrejmé, že k doručeniu

uznesenia najvyššieho súdu mohol okresný súd prikročiť až po tomto dátume. Je preto

jednoznačné, že sťažnosť ústavnému súdu odovzdaná na poštovú prepravu 15. augusta

2018, bola podaná v zákonnej lehote, ak by sa táto počítala podľa predstáv sťažovateľa.

13. Podľa názoru ústavného súdu treba pri posudzovaní otázky včasnosti podanej

sťažnosti vychádzať z týchto skutkových a právnych úvah.

Sťažovateľ napáda predovšetkým uznesenie krajského súdu č. k. -413

z 22. decembra 2016, teda to uznesenie, ktorým krajský súd jeho sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu zamietol ako oneskorene podanú. Ako to zo sťažnosti vyplýva, krajský súd

neskorším uznesením č. k. -457 zo 14. marca 2017 svoje skoršie uznesenie

zrušil, keďže vyhovel žiadosti sťažovateľa o navrátenie zmeškanej lehoty na podanie

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, a zároveň rozhodol tak, že sťažnosť zamietol ako

nedôvodnú.

14. Možno konštatovať, že napadnuté uznesenie krajského súdu č. k.

-413 z 22. decembra 2016 v konečnom dôsledku nijakým spôsobom

označené práva sťažovateľa neporušilo, lebo v neskoršom konaní ho sám krajský súd zrušil.

Z tohto dôvodu podanie dovolania aj proti tomuto uzneseniu nemalo z právneho hľadiska

žiaden zmysel. Najvyšší súd by v rámci dovolacieho konania nemohol zrušiť také uznesenie

krajského súdu, ktoré už predtým zrušil samotný krajský súd. Vo vzťahu k tomuto

skoršiemu uzneseniu krajského súdu však najvyšší súd takto neargumentoval, lebo za

prioritnú považoval skutočnosť, že uznesenie o premene trestu nepatrí medzi tie typy

rozhodnutí, ktoré sú uvedené v , a preto dovolanie proti

takémuto rozhodnutiu nie je prípustné.

15. Z rovnakých dôvodov odmietol najvyšší súd aj tú časť dovolania sťažovateľa,

ktorá smerovala proti neskoršiemu uzneseniu krajského súdu č. k. -457

zo 14. marca 2017 (v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 23. septembra 2016), teda proti uzneseniu, ktorým bola sťažnosť podaná sťažovateľom

zamietnutá ako nedôvodná.

16. V prípadoch uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

spôsobilého zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím

súdom pre neprípustnosť, je lehota pre podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu. To však neplatí v prípadoch, v ktorých je neprípustnosť

dovolania daná ex lege, teda v prípadoch, v ktorých dovolanie nemožno považovať za

účinný prostriedok nápravy ().

17. V danom prípade je z a celkom nepochybné,

že proti uzneseniu o premene trestu nie je dovolanie prípustné, pretože takýto typ

rozhodnutia nie je v rámci taxatívneho vymedzenia v § 368 ods. 2 uvedený. Zovšeobecnene

možno uviesť, že dovolanie je prípustné proti takým právoplatným rozhodnutiam, ktorými

sa konanie vo veci samej ukončilo. Niet pochýb, že konanie o premene trestu nie je

konaním vo veci samej.

18. Vychádzajúc z uvedených úvah, treba sťažnosť podanú 15. augusta 2018

považovať za oneskorene podanú. Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy nadobudlo

právoplatnosť uznesenie krajského súdu č. k. -413 z 22. decembra 2016,

zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 18. júla 2017 podal proti uzneseniu krajského súdu

dovolanie. Vtedy už muselo byť uznesenie právoplatné. Sťažnosť bola preto podaná dávno

po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

19. Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, treba sťažnosť považovať celkom jednoznačne

aj za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

20. Predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi bola premena pôvodne

podmienečne uloženého trestu odňatia slobody na nepodmienečný trest odňatia slobody

(teda rozhodnutie o tom, že sa uložený trest odňatia slobody vykoná). Inými slovami,

predmetom konania bola osobná sloboda sťažovateľa v zmysle , resp. právo

sťažovateľa na slobodu v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru (zákonné pozbavenie

slobody osoby po odsúdení príslušným súdom). Predmetom rozhodovania všeobecných

súdov teda nebolo posudzovanie otázky viny a trestu.

21. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods.

2, 3 a 5 , ako aj a ods. 3 písm. c) dohovoru treba uviesť, že tieto

ustanovenia sa vzťahujú spravidla na konanie vo veci samej, nie teda na rozhodovanie

o zbavení osobnej slobody. Sťažovateľom označené práva sú v prípade rozhodovania,

predmetom ktorého je pozbavenie osobnej slobody, ratione materiae súčasťou ,

resp. čl. 5 dohovoru. Práve preto porušenie sťažovateľom označených práv neprichádza

v danej veci do úvahy už na prvý pohľad (mutatis mutandis , II. ÚS

111/2018).

22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2018