Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 411/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, v. o. s., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Stanislav Stehura, vo veci namietaného porušenia čl. 15 ods. 1,

, a , ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. marca

2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. júla 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa domáhala náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. .

Rozsudkom okresného súdu č. k. -55 z 8. septembra 2009 bola žaloba

zamietnutá, a to pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie pôvodnej žalovanej z dôvodu, že

v takýchto prípadoch je vecne pasívne legitimovaným subjektom zdravotnícke zariadenie,

pričom jeho zamestnanci (teda aj pôvodná žalovaná) sami za škodu nezodpovedajú

v zmysle ustanovení .

3. Uznesením krajského súdu č. k. -78 z 8. apríla 2010 bol rozsudok

okresného súdu zrušený pre nesprávne právne posúdenie veci.

4. Novým rozsudkom okresného súdu č. k. -315 z 30. apríla 2013 bola

žaloba proti pôvodnej žalovanej (označenej ako žalovanej 1) zamietnutá pre nedostatok

vecnej pasívnej legitimácie a proti žalovanej obchodnej spoločnosti

(ďalej len „žalovaná 2“), bola žaloba uznaná ako dôvodná s tým, že žalovaná 2 zaplatí

sťažovateľke sumu 33 193,12 €.

Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná 2 odvolanie.

5. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2014 bol rozsudok

okresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

6. Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. -390 z 10. júna 2014 bola

žaloba sťažovateľky zamietnutá z dôvodu námietky premlčania uplatnenej žalovanou 2,

ktorú okresný súd pôvodne vyhodnotil ako neprípustnú.

7. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 6. novembra 2014 bol rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdený.

8. Na základe dovolania sťažovateľky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. júna 2017 bol rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 6. novembra 2014 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

9. Novým rozsudkom krajského súdu č. k. -565 z 27. marca 2018 bol

rozsudok okresného súdu č. k. -390 z 10. júna 2014 opätovne potvrdený.

Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 15. mája 2018.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej

označených práv podľa a dohovoru. Tento rozsudok trpí nedostatkom riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia, čím bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka sa žalobou z 25. septembra 2008 domáhala náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch z dôvodu porušenia o zdravotnej

starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej

starostlivosti“), v dôsledku čoho došlo k úmrtiu jej manžela

(ďalej len „manžel“). Dôvodnosť žaloby preukázala sťažovateľka oznámením Úradu

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Martin (ďalej len „úrad“) o výsledku šetrenia jej

podania, ako aj znaleckým posudkom znalca V zmysle týchto

dôkazov bolo preukázané, že došlo k porušeniu § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti

zo strany pôvodnej žalovanej, ktorá bola pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

v pracovnoprávnom vzťahu so žalovanou 2.

Podľa sťažovateľky počas celého dlhoročného konania (10 rokov) nebolo relevantne

spochybnené porušenie právnej povinnosti zo strany pôvodnej žalovanej, za ktoré

zodpovedá žalovaná 2. Sporným zostalo len vyhodnotenie námietky premlčania žalovanej 2,

ku ktorej sa aj samotné súdy vyjadrovali rozdielne.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd aj napriek významným skutočnostiam

uvedeným v odvolaní a následnom dovolaní sa vo svojom potvrdzujúcom rozsudku

obmedzil len na konštatovanie správnosti rozsudku okresného súdu a na jeho odôvodnenie.

Vôbec sa nezaoberal ani jedným z podstatných dôvodov odvolania a dovolania.

Podľa názoru krajského súdu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je premlčaný.

Krajský súd sa však podľa sťažovateľky vôbec nevysporiadal s tou skutočnosťou, že žaloba

bola okresnému súdu doručená 25. septembra 2008 a k úmrtiu manžela došlo 21. augusta

2007. Aplikujúc ustanovenie , k premlčaniu nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy dôjde po 3 rokoch, pričom premlčacia doba začína plynúť

odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Pokiaľ by sa aj súd stotožnil s názorom

žalovanej 2, že začiatok plynutia tejto lehoty v danom prípade pripadá na 22. august 2007,

tak premlčacia doba by uplynula 22. augusta 2010. Žaloba však bola na okresnom súde

podaná 25. septembra 2008. Je teda zrejmé, že právo sťažovateľky nebolo premlčané.

Pokiaľ sa súd snažil toto spochybniť tým, že žalovaná 2 bola do konania pripustená až

návrhom na jej pripustenie do konania z 8. apríla 2011, tak tento právny názor nemá žiadnu

oporu v právnych predpisoch a ani v aplikačnej praxi. V žalobe z 25. septembra 2008, ako

aj počas konania bola žalovaná označená. Ak bol súd toho názoru, že žalovaná 2 nie je

dostatočne označená, mal o tom sťažovateľku v zmysle

poučiť. Súd je povinný posudzovať úkony účastníkov konania podľa ich obsahu, a nie

podľa formy. Keďže sťažovateľka žalovanú 2 označila už v žalobe, právne účinky žaloby

ostali zachované. S touto významnou skutočnosťou sa však krajský súd nevysporiadal.

Posudzovaná námietka premlčania nie je podľa sťažovateľky akceptovateľná ani

z ďalších dôvodov. Samotný začiatok plynutia premlčacej doby bol stanovený nesprávne,

v rozpore so zmyslom zákona, dobrými mravmi a princípom spravodlivosti. V tomto

prípade ide o také ustanovenie (), ktoré je svojou povahou

všeobecné, nie je určené na jeden konkrétny typ uplatňovania práva, ide o generálne

ustanovenie, a preto nie je možné, ale ani vhodné vykladať ho výlučne formalisticky.

Krajský súd aplikoval toto ustanovenie v absolútnom rozpore s takýmito výkladovými

pravidlami. Z gramatického, ale aj logického výkladu tohto ustanovenia (v súlade

so zmyslom a účelom , princípom spravodlivosti a dobrých mravov)

je nepochybné, že treba brať do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu. Rovnako je potrebné

vziať do úvahy samotné znenie formulácie „vykonanie práva“. Za vykonanie práva, resp. za

jeho uplatnenie treba považovať aj podanie podnetu úradu, pretože samotné podanie

podnetu predstavuje záujem oprávneného na ochrane porušeného práva. Tento orgán je

príslušný vec posúdiť, je to teda kompetentný orgán. Zároveň pre uplatnenie práva na súde

bolo konštatovanie tohto orgánu o porušení alebo neporušení konkrétneho práva potrebné.

Sťažovateľka je preto toho názoru, že ďalšie uplatnenie práva súdnou cestou mohlo byť

premlčané až po uplynutí 3 rokov od momentu, keď jej bolo doručené rozhodnutie úradu

o porušení povinnosti, k čomu došlo 2. mája 2008. Až týmto momentom mohla

sťažovateľka začať s uplatňovaním svojho práva súdnou cestou. Takýto výklad § 101

je nielen vhodný, ale aj zákonný, súladný s princípom

spravodlivosti a dobrými mravmi.

Podľa sťažovateľky krajský súd poskytol žalovanej 2 neoprávnenú ochranu tým, že

sa stotožnil s konštatovaním okresného súdu, podľa ktorého aj keď bola žaloba podaná

v premlčacej dobe, proti žalovanej 2 bola účinná až od 8. apríla 2011, teda už po uplynutí

premlčacej doby. Vzhľadom na všeobecné súdy pri posúdení takéhoto

uplatnenia práva ako neúčinného prekročili svoju rozhodovaciu právomoc, keďže takéto

právne posúdenie nie je v právnom poriadku uvedené a je zároveň v rozpore s dobrými

mravmi a princípom spravodlivosti. jednoznačne uvádza, že právo má

byť uplatnené (vykonané) v premlčacej dobe. Táto podmienka bola splnená tak podaním

podnetu na úrade, ako aj podaním žaloby na okresnom súde. Zákony neurčujú, že uplatnenie

práva je výlučne možné len podaním žaloby na súde.

10. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu života podľa

, právo na nedotknuteľnosť osoby podľa

ods. 1 a právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. zo dňa 26.03.2018 porušené boli.

II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. zo dňa 26.03.2018 zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

III. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke všetky trovy konania do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu

advokátskej kancelárie STEHURA & partners, v.o.s...“

11. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku

krajského súdu č. k. -565 z 27. marca 2018.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

14. Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

15. Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa dovolanie je prípustné

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu

prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri

ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

16. Sťažovateľka v podanej sťažnosti výslovne tvrdí, že rozsudok krajského súdu trpí

nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, čím jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Uvedená námietka indikuje potenciálnu prípustnosť dovolania podľa § 420

písm. f) .

17. Okrem uvedeného sťažovateľka vyjadruje názor, podľa ktorého pri posudzovaní

otázky premlčania ňou uplatneného nároku zaujali všeobecné súdy taký právny názor, ktorý

nemá absolútne žiadnu oporu v právnych predpisoch a ani v aplikačnej praxi. Ide najmä

o riešenie otázky správneho ustálenia momentu začatia plynutia premlčacej doby v danom

prípade. Inými slovami, sťažovateľka tvrdí, že pri riešení tejto otázky sa všeobecné súdy

odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe, čo indikuje potenciálnu prípustnosť dovolania

podľa .

18. Napokon sťažovateľka namieta aj, že v skutočnosti vo včas podanej žalobe

označila žalovanú 2 a pokiaľ pre všeobecné súdy nebolo jednoznačné a jasné, koho treba

považovať za žalovaného, bolo treba sťažovateľku poučiť o potrebe upresnenia označenia

žalovaných subjektov, čo sa však nestalo. Aj táto námietka indikuje potenciálnu prípustnosť

dovolania podľa .

19. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka dovolanie proti rozsudku krajského

súdu nepodala. Možno preto dôjsť k záveru, že dôsledne nevyužila všetky zákonné

možnosti na účinnú ochranu jej označených práv v konaní pred všeobecnými súdmi.

To zakladá neprípustnosť sťažnosti v zmysle .

20. Napokon treba dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej

preukazovala), že dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepodala z dôvodov hodných

osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do úvahy možný postup ústavného súdu podľa

.

21. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2018