Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13S/103/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Aleny Radičovej v právnej veci žalobcu EUROPUR s.r.o., so sídlom Novonosická 503/5, Púchov, IČO 36 305 383, zastúpeného Mgr. Andrejom Gunárom, advokátom so sídlom Panenská 13, Bratislava 1, IČO 36 069 051 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101305437/2021 zo dňa 22.07.2021, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania a napadnuté rozhodnutie žalovaného 1. Oznámením o daňovej kontrole zo dňa 23.10.2017 Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie január 2016 až december 2016 a začiatok daňovej kontroly určil na deň 29.11.2017. Daňová kontrola bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku ukončená dňa 28.02.2019 doručením protokolu z daňovej kontroly č. 100532659/2019 zo dňa 28.02.2019 žalobcovi s výzvou podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole v lehote 30 pracovných dní, keďže daňovou kontrolou bol zistený rozdiel dane v sume 2 250 eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2016. K protokolu zaslal žalobca správcovi dane vyjadrenie s pripomienkami zo dňa 11.04.2019 a tieto pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole dňa 20.06.2019 Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku prerokoval so žalobcom. Následne rozhodnutím Daňového úradu Trenčín, pobočka Považská Bystrica č. 102235472/2019 zo dňa 24.09.2019 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 2 250 eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2016, keď správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH úhrnom v sume 2 250 eur z faktúr od dodávateľa RALLY Kraft s.r.o. so sídlom Trhová 54, Bratislava, IČO 35 759 747 nasledovne:

- faktúra č. 201601291 zo dňa 29.01.2016, predmet: kooperačné práce, základ dane 8 250 eur, 20 % DPH 1 650 eur,

- faktúra č. 201601292 zo dňa 29.01.2016, predmet: zabezpečenie prepravných služieb na rozvoz a distribúciu výrobkov, základ dane 3 000 eur, 20 % DPH 600 eur.

2. Voči rozhodnutiu správcu dane č. 102235472/2019 zo dňa 24.09.2019 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100202578/2020 zo dňa 20.01.2020 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Považská Bystrica č. 102235472/2019 zo dňa 24.09.2019 podľa §

74 ods. 4 Daňového poriadku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a nedostatočne zisteného skutkového stavu.

3. Následne, v poradí druhým rozhodnutím č. 106498/2021 zo dňa 11.03.2021 správca dane rozhodol totožne ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, keď žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume 2 250 eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2016, keď správca dane opätovne neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH úhrnom v sume 2 250 eur z faktúr č. 201601291, 201601292, obe zo dňa 29.01.2016 od dodávateľa RALLY Kraft s.r.o.

4. Voči rozhodnutiu správcu dane č. 106498/2021 zo dňa 11.03.2021 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný správnou žalobou napadnutým rozhodnutím č. 101305437/2021 zo dňa 22.07.2021 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Považská Bystrica č. 106498/2021 zo dňa 11.03.2021 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil s odôvodnením, že správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku uviedol všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom napadnutého rozhodnutia, ako aj všetky svoje úvahy, ktoré ovplyvnili jeho hodnotenie zistených dôkazov, t.j. skutočnosti zistené počas daňovej kontroly, ako aj nasledujúcich vyrubovacích konaní. Na základe týchto skutočností a úvah následne správca dane prijal záver o nepriznaní žalobcom uplatneného odpočítania DPH zo sporných faktúr z dôvodu porušenia § 49 a § 51 zákona o DPH a s týmto záverom správcu dane sa žalovaný v celom rozsahu stotožnil. Aj podľa žalovaného je z vykonaného dokazovania zrejmé, že v posudzovanom prípade nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom RALLY Kraft s.r.o. tak, ako je uvedené na sporných faktúrach. Žalovaný poukázal na to, že reálne uskutočnenie deklarovaných obchodov nevyplýva ani zo svedeckých výpovedí svedka G. W., bývalého konateľa dodávateľa, ani svedka F. F., konateľa subdodávateľských spoločností a ani konateľa žalobcu. Svedok G. W. nevedel uviesť žiadne podrobnosti týkajúce sa sporných obchodov, dokonca nevedel označiť ani subdodávateľov, ktorí mali sporné obchody reálne vykonať. Ani svedok F. F. nevedel uviesť, kto konkrétne predmetné služby realizoval, dokonca nevedel ani čo bolo predmetnom týchto obchodov. Pokiaľ ide o konateľa žalobcu, tento dokonca nepoznal konateľa dodávateľa, nevie kto to je a nepamätá si, kto jednal za dodávateľa ohľadom deklarovaných zdaniteľných obchodov. Konateľ žalobcu taktiež nevedel, z akého dôvodu si na zabezpečenie predmetných služieb vybral práve dodávateľa a nevedel uviesť, ako si vybraného dodávateľa preveril. Konateľ žalobcu taktiež nevedel uviesť podrobnosti sporných obchodov, len vo všeobecnosti uviedol, že išlo o kooperačné práce vykonávané na dieloch a rozvoz tovaru, pričom nevedel, či služby v zmysle sporných faktúr realizoval priamo dodávateľ alebo boli tieto dodané treťou osobou v subdodávke, a to aj napriek skutočnosti, že kooperačné práce mali byť vykonávané v priestoroch žalobcu a na jeho zariadení.

II.

Žalobné body a vyjadrenia účastníkov 5. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 17.09.2021, keď v záhlaví tohto rozsudku označené rozhodnutie žalovaného si prevzal žalobca dňa 30.07.2021 sa žalobca domáha zrušenia uvedeného rozhodnutia žalovaného č. 101305437/2021 zo dňa 22.07.2021 s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal správca dane a žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 6. Žalobca namieta, že rozhodnutie žalovaného nie je založené na relevantných dôkazoch a že z rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutočností, najmä dôkazov nadobudol správca dane pochybnosti o reálnom dodaní predmetných služieb zo strany deklarovaného dodávateľa RALLY Kraft s.r.o. Žalobca poukázal na to, že za predmetné služby riadne zaplatil, služby mu boli dodané a disponuje štandardnými účtovnými dôkazmi. Správca dane podľa žalobcu taktiež nedostatočne zistil skutkový stav potrebný pre posúdenie konania žalobcu a jeho kvalifikácie ako podvodného konania. 7. Žalobca zdôraznil, že nemožnosť preverenia dodávateľa z dôvodu jeho nekontaktnosti nie je pre posúdenie nároku žalobcu na odpočet DPH opodstatnená a nedostatky len na strane dodávateľa a subdodávateľa sú pre neuznanie nároku na odpočet DPH nedostatočné. 8. Žalobca ďalej namieta, že nie je spravodlivé od neho požadovať, aby detailne poznal svojho zmluvného partnera. Žalobca poukázal na bežnú prax v obchodnom styku, kedy sa konatelia zmluvných

strán nielenže nestretnú, ale ani nepoznajú s tým, že ak by mal každý podnikateľský subjekt detailne spoznávať každého dodávateľa svojich služieb, na samotný výkon podnikateľskej činnosti by mu nezostal priestor. Žalobca zdôraznil, že vzhľadom na veľkosť spoločnosti žalobcu, deľbu práce v spoločnosti a dnešnú elektronickú komunikáciu je vyššie uvedený jav úplne bežný. 9. Žalobca považuje za absurdný záver, že deklarované služby „kooperačné práce na dieloch a rozvoz tovaru“ nemajú podľa správcu dane súvisieť s výkonom podnikateľskej činnosti žalobcu s tým, že od počiatku daňovej kontroly bolo zrejmé, že žalobca sa zaoberá povrchovou úpravou kovov. 10. Žalobca taktiež namieta, že ak by sa v posudzovanom prípade jednalo o fiktívne výdavky, takýmto spôsobom by žalobca nezískal výhodu vo forme nižšej daňovej povinnosti na DPH, ale škodu vo výške uhradenej ceny týchto služieb. 11. Žalobca sa v závere správnej žaloby dôrazne ohradzuje voči záveru správcu dane a žalovaného, že deklarované služby boli iba predstierané a išlo o podvodné konanie s tým, že takýto záver nebol v konaní preukázaný.

12. Žalobca súčasne so správnou žalobou podal návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č.k. -81 zo dňa 20.10.2021 tak, že návrh zamietol, keď dospel k záveru, že neboli zistené dôvody pre jeho priznanie. 13. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal sa vyjadril, že zotrváva na skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. Zopakoval, že dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na odpočítanie DPH zo sporných dodávateľských faktúr je porušenie ust. § 49 a § 51 zákona o DPH, keď nebolo preukázané, že k reálnemu dodaniu zdaniteľných obchodov došlo dodávateľom RALLY Kraft s.r.o. tak, ako je uvedené na sporných faktúrach. Pokiaľ správca dane konštatoval možnú vedomosť žalobcu o nespoľahlivosti dodávateľa RALLY Kraft s.r.o., išlo len o dokreslenie celkového obrazu posudzovanej transakcie. Žalovaný v závere vyjadrenia dodal, že v napadnutom rozhodnutí neuvádza formuláciu „podvodné konanie“, ani „predstierané plnenie“ a z napadnutého rozhodnutia ani nevyplýva záver, žeby služby v zmysle sporných faktúr nemali súvisieť s výkonom podnikateľskej činnosti žalobcu. 14. Žalobca v replike a žalovaný v duplike zotrvali na svojich predchádzajúcich stanoviskách.

III.

Konanie na správnom súde 15. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec rozhodol bez pojednávania (§ 107 ods. 2 S.s.p. v spojení s S.s.p. a S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne ( v spojení s veta prvá S.s.p.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex offo ( S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech, a teda žaloba nie je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom ( S.s.p.) vyslovil, že sa žaloba zamieta ( S.s.p.). 16. Podľa Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 17. Podľa , , Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

18. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 19. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. 20. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. 21. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať. 22. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. 23. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 24. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 25. Podľa , výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. 26. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá

zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva. 27. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. -17). 28. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10). 29. Podľa , právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 30. Podľa , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 31. Podľa , právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa . 32. Podmienky uvedené v a a v zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu. 33. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady

a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zdaniteľné plnenia nedodala žalobcovi spoločnosť RALLY Kraft s.r.o. je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Predmetné zdaniteľné plnenia mali byť realizované subdodávateľsky, pričom ani bývalý konateľ spoločnosti RALLY Kraft s.r.o. G. W., ani konateľ subdodávateľov F. F. a ani konateľ žalobcu nevedeli uviesť, kto konkrétne predmetné služby realizoval, nevedeli uviesť žiadne podrobnosti obchodného prípadu, žalobca dokonca ani nevedel, s kým za dodávateľa dojednával predmetné obchody s tým, že konateľa žalobcu nepozná a nevie, prečo si na zabezpečenie predmetných služieb vybral práve spoločnosť RALLY Kraft s.r.o., o ktorej nemal žiadnu vedomosť a ktorú si žiadnym spôsobom nepreveroval, či je vôbec schopná, vzhľadom na svoje personálne a materiálne vybavenie predmetný obchod zrealizovať. G. W. previedol svoj obchodný podiel na L. X. z P., ktorý však poprel, žeby niekedy bol riaditeľom alebo konateľom spoločnosti RALLY Kraft s.r.o., nemá žiadnu vedomosť o takejto spoločnosti a jej činnosti, dokumentmi od spoločnosti RALLY Kraft s.r.o. nedisponuje a v súčasnosti je už menovaná spoločnosť RALLY Kraft s.r.o. zrušená. Podľa názoru správneho súdu, už len takéto zistenia sú dôvodom na pochybnosti, či sporné služby boli dodané dodávateľom deklarovaným na sporných faktúrach. Za danej situácie je potom namieste žiadať od žalobcu, aby reálnosť zdaniteľných plnení preukázal okrem predložených faktúr i ďalšími relevantnými dôkazmi. Pokiaľ žalobca takéto dôkazy nepredloží, je namieste záver, že sporné faktúry boli vyhotovené len formálne, bez materiálneho základu a za účelom získania daňovej výhody v podobe uplatnenia odpočtu DPH. Takýmto konaním došlo k narušeniu neutrality systému DPH, čo v konečnom dôsledku umožnilo žalobcovi ako odberateľovi získať neoprávnený daňový prospech vo forme uplatnenia odpočtu DPH. Vzhľadom na to nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie január 2016 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. a a pre odpočet DPH. 34. K následkom nesplnenia materiálnych podmienok uplatnenia nároku na odpočet DPH sa vyjadril aj Súdny dvor EÚ v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 (SGI, Valériane SNC). Z rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 (SGI, Valériane SNC) je zrejmé, že pri zamietnutí práva zdaniteľnej osobe, ktorá je príjemcom faktúry, na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre, postačuje, aby správca dane preukázal, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté, pričom správca dane nemusí preukázať aj nedostatok dobrej vôle na strane tejto zdaniteľnej osoby. Je pritom úlohou toho, kto sa domáha odpočítania DPH, preukázať, že spĺňa podmienky na toto odpočítanie. Podľa článku 17 ods. 1 šiestej smernice právo na odpočítanie dane vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť. K tomu podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice dochádza vtedy, keď sa dodá tovar alebo poskytnú služby. Z toho vyplýva, že v rámci systému DPH je právo na odpočítanie spojené so skutočným dodaním predmetného tovaru alebo poskytnutím predmetných služieb. Naopak, ak k skutočnému dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služieb nedôjde, nevznikne žiadne právo na odpočítanie dane. Z toho vyplýva, že existencia práva na odpočítanie DPH závisí na splnení podmienky, že skutočne došlo k poskytnutiu zodpovedajúcich plnení. Je teda zrejmé, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá je príjemcom faktúry, na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre postačuje, aby daňový úrad preukázal, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté. 35. Pokiaľ ide o námietky žalobcu, tieto po ich preskúmaní vyhodnotil správny súd ako nedôvodné. 36. Podľa názoru správneho súdu nie je opodstatnená námietka žalobcu, že žalovaný sa nedostatočne zaoberal otázkou reálneho dodania predmetných služieb deklarovaným dodávateľom a posúdením konania žalobcu a jeho kvalifikácie ako podvodného konania. Správny súd na tomto mieste opakuje, že zistenie skutkového stavu zo strany správcu dane považuje za dostatočné a rovnako za dostatočné považuje i zdôvodnenie, prečo žalobca nesplnil podmienky pre odpočet DPH podľa a a Ako je uvedené v bode 33 tohto rozsudku, žiaden zo subjektov, ktorí sa mali zúčastniť sporných obchodných transakcií nevedeli uviesť žiadne okolnosti týchto zdaniteľných plnení, dodávateľ žalobcu je nedôveryhodným subjektom, ktorého si žalobca žiadnym spôsobom nepreveroval a žalobca nevedel ani zodpovedať na otázku, prečo si za dodávateľ vybral práve spoločnosť RALLY Kraft s.r.o. Správny súd nemá pochybnosti o tom, že k reálnemu plneniu medzi deklarovaným dodávateľom a žalobcom v skutočnosti nedošlo. Záver správcu dane a žalovaného tak správny súd považuje za opodstatnený. Pokiaľ ide o existenciu podvodného konania a žalobcovej vedomosti o ňom, podľa názoru správneho súdu nebolo potrebné, aby sa správca dane a žalovaný zaoberali otázkou podvodného konania a vedomosti žalobcu o podvodnom konaní. K prípadnej potrebe aplikácie judikatúry Súdneho dvora EÚ v otázke preukazovania existencie podvodného konania v dodávateľsko-odberateľskom reťazci, ktorého súčasťou je posudzovaná zdaniteľná osoba (platiteľ DPH) v spojení s otázkou vedomosti zdaniteľnej osoby o jej účasti na podvodnom konaní, resp. vedomosti o tom, že zdaniteľné plnenie bolo súčasťou podvodu, správny súd uvádza, že z judikatúry Súdneho

dvora EÚ vyplýva zásada subsidiarity skúmania podmienky účasti (vedomosti) daňového subjektu na daňovom podvode vo vzťahu k nevyhnutnosti splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie nároku na odpočet DPH. Uvedenú zásadu je možné vyabstrahovať napr. z bodu 49 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 (PPUH Stehcemp): „Naopak, pokiaľ sú splnené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet upravené šiestou smernicou, nie je v súlade s režimom práva na odpočet upraveným touto smernicou, aby sa zamietnutím tohto práva postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (pozri v tomto zmysle rozsudky Optigen a i., C-354/03, C-355/03 a C-484/03, EU:C:2006:16; body 51, 52 a 55; Kittel a Recolta Recycling, C-439/04 a C-440/04, EU:C:2006:446, body 44 až 46 a 60, ako aj Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, body 44, 45 a 47).“ Súdny dvor EÚ teda v rozsudku vo veci C-277/14 (bod 49) vyslovene uvádza, že pre relevanciu akýchkoľvek následných úvah smerujúcich ku skúmaniu existencie podvodného konania v dodávateľsko-odberateľskom reťazci, ktorého súčasťou je posudzovaná zdaniteľná osoba (platiteľ DPH), v spojení s otázkou vedomosti zdaniteľnej osoby o jej účasti na podvodnom konaní, resp. vedomosti o tom, že zdaniteľné plnenie bolo súčasťou podvodu, je nevyhnutné, aby bolo v zmysle zásad daňového konania konkrétneho štátu (v podmienkach Slovenskej republiky zásad potvrdzovaných judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie nároku na odpočet DPH. Ako bolo vysvetlené vyššie, žalobca splnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle zákona o DPH nepreukázal. Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že ak nie je preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok na priznanie nároku na odpočet DPH, nie je potrebné skúmať podmienku účasti daňového subjektu na daňovom podvode, resp. otázku vedomosti daňového subjektu na takejto účasti. Podporne k prezentovanému názoru správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Nejvyššího správního soudu České republiky, napr. na rozsudok sp. zn. zo dňa 19.01.2017: „Nejvyšší správní soud setrvale judikuje, že závěry o neprokázání uskutečnění zdanitelného plnění daňovým subjektem a o účasti daňového subjektu na podvodu nejsou kompatibilní. Než začne správce daně jakkoliv zkoumat a prokazovat případnou účast na daňovém podvodu, musí mít postaveno najisto, zda k faktickému uskutečnění zdanitelného plnění došlo (srov. např. již shora odkazovaný rozsudek č. j. - 30 ). Je totiž nutné pečlivě rozlišovat případy, kdy nárok na odpočet DPH plátci vůbec nevznikne, neboť plátce neprokáže, že k uskutečnění zdanitelného plnění vůbec, či v deklarovaném rozsahu došlo, od situací, kdy nárok na odpočet sice vznikl (neboť zdanitelné plnění bylo fakticky uskutečněno), avšak z určitých důvodů jej daňovému subjektu nelze přiznat (což bude - jak správně podotýká stěžovatel - v souladu s judikaturou Soudního dvora EU především v případě nárokování odpočtu zneužívajícím ůsobem či v důsledku daňových podvodů). Teprve tehdy, prokáže-li daňový subjekt, že k plnění, s jehož uskutečněním je spojen vznik nároku na odpočet daně, skutečně došlo, je na místě položit si otázku, zda se tak nestalo v důsledku zneužívajícího či podvodného jednání. Pokud však k uskutečnění zdanitelného plnění vůbec nedošlo, respektive daňový subjekt v tomto směru neunesl důkazní břemeno, je zbytečné se případným podvodným jednáním z povahy věci zabývat, neboť zde žádné (zneužívající či jiné) daňově relevantní jednání plátce DPH nebylo. Postup plátce daně, který vykáže neexistující plnění, na základě něhož následně nárokuje odpočet DPH, lze sice také považovat v jistém (širším) smyslu za podvodný, avšak daňová povinnost mu v tomto případě bude zvýšena nikoli proto, že se dopustil či účastnil podvodu, ale proto, že nárok na odpočet mu vůbec nevznikl, neboť fakticky nebylo žádné zdanitelné plnění uskutečněno.“ Správny súd teda uzatvára, že na nepriznanie nároku na odpočet DPH postačuje, ak správca dane preukáže absenciu materiálneho plnenia, čo v posudzovanom prípade správca dane bezpečne preukázal. Za takéhoto stavu je bezpredmetné sa zaoberať tým, či sa žalobca dopustil podvodu alebo zneužívajúceho konania, príp. či bol zapojený do takého pochybného obchodného reťazca. Správny súd sa teda nestotožnil s tvrdením žalobcu, že splnil zákonné podmienky pre odpočet DPH, keď za predmetné služby riadne zaplatil, služby mu boli dodané a disponuje štandardnými účtovnými dôkazmi. Naopak, ako už správny súd vyššie uviedol, deklarovanému plneniu absentoval materiálny podklad, teda správny súd uzavrel, že žalobcovi ním deklarovaný dodávateľ služby reálne nedodal, a preto žalobca nesplnil predpoklady priznania nároku na odpočet DPH zo sporných faktúr.

37. K žalobnej námietke, že nedostatky na strane dodávateľa a subdodávateľa a ich nekontaktnosť nie je dôvodom na nepriznanie odpočtu DPH, a teda že žalobca nemá povinnosť preukazovať skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľa, prípadne ďalších subjektov zapojených v predmetných preverovaných transakciách a k povinnosti zachovávať pri obchodovaní potrebnú mieru opatrnosti a povinnosti detailne

poznať svojho zmluvného partnera, správny súd zdôrazňuje, že poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s neoverenými subjektmi obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takýchto spoločností bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia. Takéto dôkazy však žalobca nepredložil. 38. Pokiaľ žalobca považuje za absurdný záver správcu dane, že deklarované služby „kooperačné práce na dieloch a rozvoz tovaru“ nemajú podľa správcu dane súvisieť s výkonom podnikateľskej činnosti žalobcu, v tejto súvislosti správny súd konštatuje, že ide o irelevantnú námietku, nakoľko nepriznanie nároku na odpočet DPH zo sporných faktúr nebol zdôvodňovaný touto skutočnosťou. Správny súd opakuje, že v zmysle odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nebol žalobcovi priznaný nárok na odpočet DPH preto, že deklarovanému zdaniteľnému plneniu absentoval materiálny základ. 39. Taktiež nie je dôvodnou námietka žalobcu, že ak by sa v posudzovanom prípade jednalo o fiktívne výdavky, takýmto spôsobom by žalobca nezískal výhodu vo forme nižšej daňovej povinnosti na DPH, ale škodu vo výške uhradenej ceny týchto služieb. Správny súd sa s takouto argumentáciou nestotožňuje, nakoľko touto výhodou je práve uplatnenie si DPH na vstupe, pretože si tým žalobca znižuje svoju povinnosť voči štátu odviesť DPH na výstupe.

40. Pokiaľ žalobca namieta, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, žeby deklarované služby boli predstierané a že ide o podvodné konanie správny súd odkazuje na argumentáciu uvedenú v bodoch 33, 34, 36 tohto rozsudku a správny súd opakuje, že nemá žiadne pochybnosti o tom, že deklarovanému zdaniteľnému plneniu absentuje materiálny základ. Skutočnosť, že v posudzovanom prípade absentuje materiálny základ zdaniteľného plnenia, a teda že išlo len o predstieranie zdaniteľného plnenia, podľa správneho súdu jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania. Kvalifikovanie, či v posudzovanom prípade išlo o podvod, o ktorom žalobca mohol vedieť, je irelevantné a správny súd opakovane poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 (SGI, Valériane SNC), podľa ktorého skúmanie uvedeného je nadbytočné v prípade absencie materiálneho plnenia, čo je aj posudzovaný prípad.

41. Správny súd v závere zdôrazňuje, že rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle Daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetné obchody reálne prebehli tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol služby od dodávateľa v nich označeného. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na uplatnenie DPH na vstupe priznaný.

42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ S.s.p.), že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ S.s.p.), že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), alebo žeby došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p.).

43. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

44. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobu zamietol.

45. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta prvá S.s.p., veta posledná ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).