Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 600/2018
PDF · 126.63 KB
No categories available
IV. ÚS 600/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudcu
Miroslava Duriša a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Námestie
SNP 41, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Tdo 11/2017 z 11. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 20. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 11/2017 z 11. júna 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sudca pre prípravné konanie Okresného súdu
Prievidza (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 0 Tp 437/2014 z 8. júla 2014 (ďalej
len „uznesenie okresného súdu“) nariadil podľa § 148 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) pozorovanie
duševného stavu sťažovateľa, ktorý je trestne stíhaný pre zločin útoku na verejného činiteľa
podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov v zdravotníckom ústave.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tpo 58/2014
z 3. marca 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) zamietnutá.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd nemal ním podané
dovolanie odmietnuť. K tomuto uvádza: „Podľa ust. § 368 ods. 1 Tr. poriadku dovolanie
možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon
alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie
dôvodom dovolania podľa § 371.
Porušovateľ svoje rozhodnutie oprel len o tú skutočnosť, že nejde o rozhodnutie
v zmysle Trestného poriadku, proti ktorému môže podať obvinený dovolanie. Tu by som
však rád poukázal ja možnosť podania dovolania v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia
nielen proti rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon, ale aj vtedy ak došlo k porušeniu
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, čo som v samotnom dovolaní uviedol
a dostatočným spôsobom aj preukázal.“
Sťažovateľ ďalej namieta, že „z rozhodnutia dovolacieho súdu nie je zrejmé,
či prebehlo regulárne hlasovanie o rozhodnutí“, keďže „uznesenie podpísal iba predseda
senátu Najvyššieho súdu“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 06. 2018, sp. zn. 4 Tdo/11/2017
bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2018, sp. zn. 4 Tdo/11/2017
sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a napadnutým postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej; ak ústavný súd relevantnú príčinnú
súvislosť nezistí, odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti
kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20
ods. 2 zákona o ústavnom súde. V sťažnosti je síce uvedené, že sťažovateľ je zastúpený
advokátom, avšak k predloženej sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie sťažovateľa
na jeho zastupovanie označeným právnym zástupcom. Uvedená skutočnosť už sama osebe
zakladá v zmysle judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 276/09, I. ÚS 17/2017,
III. ÚS 331/2018) dôvod na odmietnutie tejto sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Aj v prípade splnenia zákonom predpísaných náležitostí je dôvodom na odmietnutie
sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Sťažovateľ totiž namieta
porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým
tento odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu. Ako správne najvyšší súd
v napadnutom uznesení uviedol, z § 368 ods. 2 Trestného poriadku jednoznačne vyplýva,
že dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu o nariadení pozorovania jeho duševného stavu
v zdravotníckom ústave, nie je prípustné. Túto skutočnosť sťažovateľ vo svojej sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy nijakým ústavnoprávne relevantným spôsobom nespochybnil.
Rovnako by neobstála ani námietka sťažovateľa spočívajúca v tom, že napadnuté
uznesenie podpísal iba predseda senátu najvyššieho súdu, keďže v zmysle § 172
ods. 5 Trestného poriadku (Vyhotovený rozsudok podpíše predseda senátu a ten,
kto ho vypracoval...) v spojení s § 180 Trestného poriadku (Ak tento diel neustanovuje
niečo iné, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia prvého dielu tejto hlavy
o rozsudku) malo byť napadnuté uznesenie podpísané predsedom senátu, a nie všetkými
sudcami, ako sa sťažovateľ mylne domnieva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí
a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola pri jej predbežnom prerokovaní ako celok
odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi
formulovanými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018