Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 585/2018
PDF · 204.02 KB
No categories available
IV. ÚS 585/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť advokáta
, , vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 213/2016 a jeho rozsudkom z 2. mája 2017,
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 216/2017
a jeho uznesením z 31. júla 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 228/2017 a jeho uznesením z 22. mája 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2018
doručená sťažnosť advokáta , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 213/2016 a jeho
rozsudkom z 2. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co 216/2017 a jeho uznesením z 31. júla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 228/2017 a jeho uznesením z 22. mája 2018 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
30. júla 2018.
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobca (ďalej len „žalobca“) podal proti
sťažovateľovi ako žalovanému na okresnom súde žalobu o náhradu škody v sume
1 590,08 € na tom základe, že bol ako žalobca nútený v súvislosti s prebiehajúcim
exekučným konaním sumu vo výške 1 590,08 € predstavujúcu trovy exekúcie vrátane trov
právneho zastúpenia v exekučnom konaní zaplatiť oprávnenému.
Platobným rozkazom okresného súdu (údaje o spisovej značke a dátume vydania
platobného rozkazu zo sťažnosti, ako ani z pripojených listinných dôkazov nevyplývajú,
pozn.) bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcovi celú žalovanú sumu. Sťažovateľ bol
pritom na zaplatenie požadovanej sumy zaviazaný ako advokát. Proti predmetnému
platobnému rozkazu podal odpor.
Sťažovateľ uvádza, že v priebehu pojednávaní nariadených okresným súdom žalobca
nedokázal preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním sťažovateľa a vznikom škody.
Sťažovateľ akceptuje, že podľa § 26 ods. 1 a 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov by ako advokát zodpovedal žalobcovi za škodu
spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie, avšak tejto zodpovednosti by sa zbavil, ak by
preukázal, že škode nevedel zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné
od neho žiadať. Sťažovateľ tvrdí, že jednoznačne preukázal, že žiadnu zodpovednosť
nenesie. Ak žalobcovi vznikla nejaká škoda, jej vzniku sťažovateľ nevedel zabrániť ani
pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho bolo možné požadovať. Poznamenáva,
že v konaní neboli vykonané žiadne dôkazy v jeho prospech a boli vykonané iba dôkazy
v prospech žalobcu.
Napadnutým rozsudkom č. k. 12 C 213/2016-132 z 2. mája 2017 okresný súd žalobe
vyhovel, pričom ale sťažovateľ nebol týmto rozsudkom zaviazaný na zaplatenie žalovanej
sumy ako advokát, ale ako fyzická osoba, čo je podľa jeho názoru neprípustné. Sťažovateľ
konštatuje, že okresný súd rozhodoval o nároku žalobcu proti sťažovateľovi ako fyzickej
osobe, hoci žaloba bola podaná proti sťažovateľovi ako advokátovi, teda nie ako proti
fyzickej osobe. Týmto došlo teda k zmene na strane žalovaného bez vedomia sťažovateľa
a bol vydaný rozsudok na „neexistujúceho“ žalovaného.
Krajský súd v rámci odvolacieho konania podľa sťažovateľa nič neskúmal
a „bez povšimnutia“ jeho odvolanie odmietol, teda potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu. Pochybenia v odvolaním namietanom postupe okresného súdu by podľa
argumentácie sťažovateľa vyšli najavo, ak by krajský súd nariadil vo veci pojednávanie,
na ktorom by sťažovateľ mohol podal potrebné vysvetlenie a predniesol návrhy vo veci.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k potvrdeniu
napadnutého rozsudku okresného súdu uznesením vo vzťahu voči „neexistujúcemu“
žalovanému – fyzickej osobe. Ani krajský súd sa teda nezaoberal neprípustnou zmenou
na strane žalovaného z advokáta na fyzickú osobu. Zmena žalovanej strany
z , advokáta na by podľa sťažovateľa
musela byť pripustená uznesením, ktoré by sa malo doručiť stranám konania.
Najvyšší súd v rámci dovolania napadnutým uznesením odmietol dovolanie
sťažovateľa, pričom rozhodoval o ňom ako o advokátovi.
Sumarizujúc, sťažovateľ konštatuje, že okresný súd napriek tomu, že sťažovateľ bol
v žalobe uvedený ako advokát, vydal rozhodnutie voči fyzickej osobe a rovnako rozhodol aj
krajský súd v odvolacom konaní. Naproti tomu najvyšší súd rozhodol o sťažovateľovi ako
o advokátovi. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov sú neprávoplatné a nevykonateľné, lebo boli vydané nie voči
sťažovateľovi ako advokátovi, ktorý mal spôsobiť škodu pri výkone advokácie, ale voči
sťažovateľovi ako súkromnej fyzickej osobe.
Sťažovateľ poznamenáva, že vymáhanú sumu uhradil z obavy, že by inak došlo k jej
exekučnému vymáhaniu voči nemu ako voči súkromnej osobe, čím by bol ohrozený aj
majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 (správne má byť
zrejme čl. 46 ods. 1, pozn.) Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 12 C/213/2016-132 z 2. mája 2017 uznesenie
KS Banská Bystrica, sp. zn. 17 Co/216/2017- z 31.júla 2017 a uznesenie Najvyšší súd SR
sp. zn.: 3 Cdo 228/2017 zo dňa 22. 05. 2018 boli porušené .Rozhodnutie Okresného súdu
Lučenec, sp. zn. 12 C/213/2016 z 02. 05. 2017a uznesenie KS Banská Bystrica sp. zn.
17 Co/216/2017 z 31. 07. 2017 a dovolanie - uznesenie NS sp. zn. 3 Cdo 228/2017
z 22. 05. 2018 v plnom rozsahu zrušujú pre závažné porušenie práva sťažovateľa.“
Napokon sťažovateľ žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku
okresného súdu sp. zn. 12 C 213/2016 z 2. mája 2017, uznesenia krajského súdu sp. zn.
17 Co 216/2017 z 31. júla 2017 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 228/2017
z 22. mája 2018.
II.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 213/2016-132 z 2. mája 2017 vyplýva, že ním
bol sťažovateľ (označený ako žalovaný , )
zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 1 590,08 € s úrokom z omeškania.
Podľa záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku nebolo sporné,
že sťažovateľ ako advokát zastupoval žalobcu ako klienta v konaní vedenom Okresným
súdom Levice pod sp. zn. 10 C 18/2005. Medzi stranami boli sporné skutočnosti týkajúce sa
doručovania súdnych rozhodnutí a všetkých písomností zo strany žalovaného ako advokáta
žalobcovi ako klientovi.
Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
tvrdenia, že so žalobcom komunikoval a odovzdal mu všetky rozhodnutia súdov a ďalšie
doklady. Naopak, žalobca podľa okresného súdu preukázal, že o existencii súdnych
rozhodnutí vydaných Okresným súdom Levice sa dozvedel až 20. júna 2016, keď mu bolo
doručené upovedomenie o začatí exekúcie od súdneho exekútora . Žalobca až
vtedy zistil, že uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 10 C 18/2005 zo 6. júna 2008 bol
zaviazaný nahradiť protistrane trovy, a to v konaní, v ktorom ho sťažovateľ zastupoval ako
advokát. Išlo o sumu 3 095,13 €. Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 178/2008-
105 z 30. septembra 2008 bola suma trov zmenená tak, že žalobca bol zaviazaný
na zaplatenie čiastky 3 080,83 €. Tieto uznesenia prevzal sťažovateľ ako právny zástupca
žalobcu. Dovolanie žalobcu podané sťažovateľom bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 22/2009 z 26. februára 2009 odmietnuté, pričom aj toto uznesenie bolo doručené
sťažovateľovi.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 17 Co 216/2017-168 z 31. júla 2017
vyplýva, že ním bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa ako žalovaného (označeného ako
so sídlom ), keďže ním podané odvolanie
trpelo absenciou odvolacích dôvodov tvoriacich podľa § 363 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) obligatórnu náležitosť odvolania. Sťažovateľ totiž v zákonnej lehote
podal odvolanie, z ktorého je síce zrejmé, že ním napáda rozsudok okresného súdu
č. k. 12 C 213/2016-132 z 2. mája 2017 v plnom rozsahu, avšak nevyplýva z neho, z akých
dôvodov považuje tento rozsudok za nesprávny (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolaním
domáha (odvolací návrh). Podľa § 373 ods. 1 CSP súd nevyzýva odvolateľa na doplnenie
chýbajúcich odvolacích dôvodov, hoci ide o odstrániteľnú vadu odvolania. Doplnenie
odvolacieho návrhu by podľa krajského súdu na základe výzvy bolo síce možné, avšak len
do uplynutia zákonnej lehoty na podanie odvolania.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 228/2017 z 22. mája 2018
vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 17 Co 216/2017 z 31. júla 2017. Sťažovateľ je v tomto rozhodnutí označený ako
, . Toto uznesenie bolo
sťažovateľovi (podľa ním rukou napísaného dátumu, pozn.) doručené 1. júna 2018.
Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na dôvod odmietnutia odvolania
sťažovateľa zo strany krajského súdu by bolo logické, keby sťažovateľ v dovolaní uviedol,
v čom konkrétne mu procesný postup krajského súdu znemožnil uskutočňovať jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
keďže sťažovateľ prípustnosť dovolania opieral o § 420 písm. f) CSP. Sťažovateľ však
v dovolaní poprel len opodstatnenosť žaloby a spochybnil vecnú správnosť rozsudku
okresného súdu. Táto časť dovolania sa teda podľa dovolacieho súdu netýka procesného
postupu, ale právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci však nezakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. V ďalšej časti dovolania sa sťažovateľ
kriticky vyjadril k správaniu sudkyne okresného súdu a k spôsobu protokolovania priebehu
pojednávania. Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatuje, že zo spisu opodstatnenosť
tejto argumentácie nevyplýva, pričom nesprávnosť protokolácie v priebehu konania
sťažovateľ v odvolaní nenamietol. Podľa sťažovateľa krajský súd nemal dostatok záujmu
zaoberať sa jeho odvolaním. Najvyšší súd zdôrazňuje, že pokiaľ bol sťažovateľ takéhoto
presvedčenia, mal v dovolaní konkretizovať, v čom (v akom procesne nesprávnom postupe
krajského súdu) sa ním tvrdený nezáujem navonok procesne prejavil, teda ktoré ustanovenie
zákona krajský súd porušil a čím mu znemožnil realizáciu jeho procesných oprávnení do tej
miery, že došlo až k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Takéto odôvodnenie
(vysvetlenie) v dovolaní absentuje. Za argumentáciu, ktorá by prípadne mohla byť
relevantná z hľadiska § 420 písm. f) CSP, možno podľa dovolacieho súdu považovať
nanajvýš tú jej časť, v ktorej sťažovateľ vytýka krajskému súdu, že rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na § 385 ods. 1 CSP,
v zmysle ktorého sa na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, len ak je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pokiaľ
odvolací súd dospeje k záveru, že odvolanie nemá náležitosti podľa § 363 CSP a pre vady
odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať [§ 386 písm. d) CSP], rozhoduje
bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Krajský súd teda tým, že na prejednanie
odvolania nenariadil odvolacie pojednávanie, nekonal podľa záveru najvyššieho súdu
spôsobom zakladajúcim procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
a napadnutým uznesením krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
V posudzovanej veci mohol sťažovateľ proti napadnutému rozsudku okresného súdu
podať odvolanie (čo aj využil) ako riadny opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Obdobne proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu bol sťažovateľ oprávnený podať dovolanie (čo aj
využil) ako mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd, čo taktiež vylučuje právomoc ústavného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde túto časť sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v podanej
sťažnosti vytýka najvyššiemu súdu (a rovnako aj okresnému súdu a krajskému súdu)
v podstate jediné pochybenie spočívajúce v tom, že hoci bol podľa žaloby v konaní
v postavení žalovaného ako advokát, napriek tomu bol napadnutým rozsudkom okresného
súdu z 2. mája 2017 zaviazaný na plnenie ako súkromná fyzická osoba (nie teda ako
advokát, pozn.), pričom krajský súd toto pochybenie okresného súdu nenapravil.
Podľa sťažovateľa toto pochybenie nenapravil ani najvyšší súd ako dovolací súd, aj keď
vo svojom uznesení označil žalovaného sťažovateľa (na rozdiel od okresného súdu
a krajského súdu) ako advokáta.
Z listinných dôkazov, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu predložil, vyplýva,
že v odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku okresného súdu v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu namietané pochybenie okresného súdu spočívajúce
v nesprávnom označení žalovaného nevytýkal, keďže jeho odvolanie žiadne odôvodnenie
neobsahovalo. Obdobne ani v dovolaní podanom proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu o odmietnutí odvolania pochybenie krajského súdu v spojení s predchádzajúcim
pochybením okresného súdu (spočívajúce v nesprávnom označení žalovaného) vôbec
neuvádza, a teda ani nenamieta.
Vychádzajúc z popísaného skutkového stavu, ústavný súd poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej v prípade, ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až
v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným
orgánom verejnej moci (iným súdom), nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie
všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(m. m. IV. ÚS 100/07, IV, ÚS 284/08), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti (resp. jej
časti) ako neprípustnej. Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej
námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní,
pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne
rozhodnúť iný orgán verejnej moci.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Na základe dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že hoci sťažovateľ z formálneho
hľadiska využil možnosť podať v predmetnom konaní riadny i mimoriadny opravný
prostriedok (odvolanie a následne aj dovolanie), v skutočnosti (z materiálneho hľadiska)
vlastne tieto možnosti nevyužil, pretože v podaných opravných prostriedkoch neuplatnil
námietku, ktorú uplatnil až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, hoci ju mohol účinne
uplatniť už v odvolacom a následne aj dovolacom konaní. Navyše, ústavný súd podotýka,
že sťažovateľ v sťažnosti ani len netvrdí (a tým menej preukazuje), že predmetnú námietku
neuplatnil v odvolaní a dovolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa, čo by mohlo
zakladať dôvod pre prípadné uplatnenie postupu podľa už citovaného § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018