Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 585/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť advokáta

, , vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. mája 2017,

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. júla 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. mája 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2018

doručená sťažnosť advokáta , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 2. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. júla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. mája 2018 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

30. júla 2018.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobca (ďalej len „žalobca“) podal proti

sťažovateľovi ako žalovanému na okresnom súde žalobu o náhradu škody v sume

1 590,08 € na tom základe, že bol ako žalobca nútený v súvislosti s prebiehajúcim

exekučným konaním sumu vo výške 1 590,08 € predstavujúcu trovy exekúcie vrátane trov

právneho zastúpenia v exekučnom konaní zaplatiť oprávnenému.

Platobným rozkazom okresného súdu (údaje o spisovej značke a dátume vydania

platobného rozkazu zo sťažnosti, ako ani z pripojených listinných dôkazov nevyplývajú,

pozn.) bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcovi celú žalovanú sumu. Sťažovateľ bol

pritom na zaplatenie požadovanej sumy zaviazaný ako advokát. Proti predmetnému

platobnému rozkazu podal odpor.

Sťažovateľ uvádza, že v priebehu pojednávaní nariadených okresným súdom žalobca

nedokázal preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním sťažovateľa a vznikom škody.

Sťažovateľ akceptuje, že podľa a o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov by ako advokát zodpovedal žalobcovi za škodu

spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie, avšak tejto zodpovednosti by sa zbavil, ak by

preukázal, že škode nevedel zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné

od neho žiadať. Sťažovateľ tvrdí, že jednoznačne preukázal, že žiadnu zodpovednosť

nenesie. Ak žalobcovi vznikla nejaká škoda, jej vzniku sťažovateľ nevedel zabrániť ani

pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho bolo možné požadovať. Poznamenáva,

že v konaní neboli vykonané žiadne dôkazy v jeho prospech a boli vykonané iba dôkazy

v prospech žalobcu.

Napadnutým rozsudkom č. k. -132 z 2. mája 2017 okresný súd žalobe

vyhovel, pričom ale sťažovateľ nebol týmto rozsudkom zaviazaný na zaplatenie žalovanej

sumy ako advokát, ale ako fyzická osoba, čo je podľa jeho názoru neprípustné. Sťažovateľ

konštatuje, že okresný súd rozhodoval o nároku žalobcu proti sťažovateľovi ako fyzickej

osobe, hoci žaloba bola podaná proti sťažovateľovi ako advokátovi, teda nie ako proti

fyzickej osobe. Týmto došlo teda k zmene na strane žalovaného bez vedomia sťažovateľa

a bol vydaný rozsudok na „neexistujúceho“ žalovaného.

Krajský súd v rámci odvolacieho konania podľa sťažovateľa nič neskúmal

a „bez povšimnutia“ jeho odvolanie odmietol, teda potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu. Pochybenia v odvolaním namietanom postupe okresného súdu by podľa

argumentácie sťažovateľa vyšli najavo, ak by krajský súd nariadil vo veci pojednávanie,

na ktorom by sťažovateľ mohol podal potrebné vysvetlenie a predniesol návrhy vo veci.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k potvrdeniu

napadnutého rozsudku okresného súdu uznesením vo vzťahu voči „neexistujúcemu“

žalovanému – fyzickej osobe. Ani krajský súd sa teda nezaoberal neprípustnou zmenou

na strane žalovaného z advokáta na fyzickú osobu. Zmena žalovanej strany

z , advokáta na by podľa sťažovateľa

musela byť pripustená uznesením, ktoré by sa malo doručiť stranám konania.

Najvyšší súd v rámci dovolania napadnutým uznesením odmietol dovolanie

sťažovateľa, pričom rozhodoval o ňom ako o advokátovi.

Sumarizujúc, sťažovateľ konštatuje, že okresný súd napriek tomu, že sťažovateľ bol

v žalobe uvedený ako advokát, vydal rozhodnutie voči fyzickej osobe a rovnako rozhodol aj

krajský súd v odvolacom konaní. Naproti tomu najvyšší súd rozhodol o sťažovateľovi ako

o advokátovi. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov sú neprávoplatné a nevykonateľné, lebo boli vydané nie voči

sťažovateľovi ako advokátovi, ktorý mal spôsobiť škodu pri výkone advokácie, ale voči

sťažovateľovi ako súkromnej fyzickej osobe.

Sťažovateľ poznamenáva, že vymáhanú sumu uhradil z obavy, že by inak došlo k jej

exekučnému vymáhaniu voči nemu ako voči súkromnej osobe, čím by bol ohrozený aj

majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 (správne má byť

zrejme , pozn.) a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Okresného súdu Lučenec, sp. zn. -132 z 2. mája 2017 uznesenie

KS Banská Bystrica, sp. zn. z 31.júla 2017 a uznesenie Najvyšší súd SR

sp. zn.: zo dňa 22. 05. 2018 boli porušené .Rozhodnutie Okresného súdu

Lučenec, sp. zn. z 02. 05. 2017a uznesenie KS Banská Bystrica sp. zn.

z 31. 07. 2017 a dovolanie - uznesenie NS sp. zn.

z 22. 05. 2018 v plnom rozsahu zrušujú pre závažné porušenie práva sťažovateľa.“

Napokon sťažovateľ žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 2. mája 2017, uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 31. júla 2017 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. mája 2018.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -132 z 2. mája 2017 vyplýva, že ním

bol sťažovateľ (označený ako žalovaný , )

zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 1 590,08 € s úrokom z omeškania.

Podľa záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku nebolo sporné,

že sťažovateľ ako advokát zastupoval žalobcu ako klienta v konaní vedenom Okresným

súdom Levice pod sp. zn. . Medzi stranami boli sporné skutočnosti týkajúce sa

doručovania súdnych rozhodnutí a všetkých písomností zo strany žalovaného ako advokáta

žalobcovi ako klientovi.

Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie

tvrdenia, že so žalobcom komunikoval a odovzdal mu všetky rozhodnutia súdov a ďalšie

doklady. Naopak, žalobca podľa okresného súdu preukázal, že o existencii súdnych

rozhodnutí vydaných Okresným súdom Levice sa dozvedel až 20. júna 2016, keď mu bolo

doručené upovedomenie o začatí exekúcie od súdneho exekútora . Žalobca až

vtedy zistil, že uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. zo 6. júna 2008 bol

zaviazaný nahradiť protistrane trovy, a to v konaní, v ktorom ho sťažovateľ zastupoval ako

advokát. Išlo o sumu 3 095,13 €. Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 178/2008-

105 z 30. septembra 2008 bola suma trov zmenená tak, že žalobca bol zaviazaný

na zaplatenie čiastky 3 080,83 €. Tieto uznesenia prevzal sťažovateľ ako právny zástupca

žalobcu. Dovolanie žalobcu podané sťažovateľom bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2009 odmietnuté, pričom aj toto uznesenie bolo doručené

sťažovateľovi.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -168 z 31. júla 2017

vyplýva, že ním bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa ako žalovaného (označeného ako

so sídlom ), keďže ním podané odvolanie

trpelo absenciou odvolacích dôvodov tvoriacich podľa

(ďalej len „CSP“) obligatórnu náležitosť odvolania. Sťažovateľ totiž v zákonnej lehote

podal odvolanie, z ktorého je síce zrejmé, že ním napáda rozsudok okresného súdu

č. k. -132 z 2. mája 2017 v plnom rozsahu, avšak nevyplýva z neho, z akých

dôvodov považuje tento rozsudok za nesprávny (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolaním

domáha (odvolací návrh). Podľa súd nevyzýva odvolateľa na doplnenie

chýbajúcich odvolacích dôvodov, hoci ide o odstrániteľnú vadu odvolania. Doplnenie

odvolacieho návrhu by podľa krajského súdu na základe výzvy bolo síce možné, avšak len

do uplynutia zákonnej lehoty na podanie odvolania.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. mája 2018

vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 31. júla 2017. Sťažovateľ je v tomto rozhodnutí označený ako

, . Toto uznesenie bolo

sťažovateľovi (podľa ním rukou napísaného dátumu, pozn.) doručené 1. júna 2018.

Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na dôvod odmietnutia odvolania

sťažovateľa zo strany krajského súdu by bolo logické, keby sťažovateľ v dovolaní uviedol,

v čom konkrétne mu procesný postup krajského súdu znemožnil uskutočňovať jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

keďže sťažovateľ prípustnosť dovolania opieral o . Sťažovateľ však

v dovolaní poprel len opodstatnenosť žaloby a spochybnil vecnú správnosť rozsudku

okresného súdu. Táto časť dovolania sa teda podľa dovolacieho súdu netýka procesného

postupu, ale právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci však nezakladá

procesnú vadu konania v zmysle . V ďalšej časti dovolania sa sťažovateľ

kriticky vyjadril k správaniu sudkyne okresného súdu a k spôsobu protokolovania priebehu

pojednávania. Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatuje, že zo spisu opodstatnenosť

tejto argumentácie nevyplýva, pričom nesprávnosť protokolácie v priebehu konania

sťažovateľ v odvolaní nenamietol. Podľa sťažovateľa krajský súd nemal dostatok záujmu

zaoberať sa jeho odvolaním. Najvyšší súd zdôrazňuje, že pokiaľ bol sťažovateľ takéhoto

presvedčenia, mal v dovolaní konkretizovať, v čom (v akom procesne nesprávnom postupe

krajského súdu) sa ním tvrdený nezáujem navonok procesne prejavil, teda ktoré ustanovenie

zákona krajský súd porušil a čím mu znemožnil realizáciu jeho procesných oprávnení do tej

miery, že došlo až k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Takéto odôvodnenie

(vysvetlenie) v dovolaní absentuje. Za argumentáciu, ktorá by prípadne mohla byť

relevantná z hľadiska , možno podľa dovolacieho súdu považovať

nanajvýš tú jej časť, v ktorej sťažovateľ vytýka krajskému súdu, že rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na ,

v zmysle ktorého sa na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, len ak je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pokiaľ

odvolací súd dospeje k záveru, že odvolanie nemá náležitosti podľa a pre vady

odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať [ ], rozhoduje

bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Krajský súd teda tým, že na prejednanie

odvolania nenariadil odvolacie pojednávanie, nekonal podľa záveru najvyššieho súdu

spôsobom zakladajúcim procesnú vadu konania v zmysle .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

a napadnutým uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

V posudzovanej veci mohol sťažovateľ proti napadnutému rozsudku okresného súdu

podať odvolanie (čo aj využil) ako riadny opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Obdobne proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu bol sťažovateľ oprávnený podať dovolanie (čo aj

využil) ako mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd, čo taktiež vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 túto časť sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v podanej

sťažnosti vytýka najvyššiemu súdu (a rovnako aj okresnému súdu a krajskému súdu)

v podstate jediné pochybenie spočívajúce v tom, že hoci bol podľa žaloby v konaní

v postavení žalovaného ako advokát, napriek tomu bol napadnutým rozsudkom okresného

súdu z 2. mája 2017 zaviazaný na plnenie ako súkromná fyzická osoba (nie teda ako

advokát, pozn.), pričom krajský súd toto pochybenie okresného súdu nenapravil.

Podľa sťažovateľa toto pochybenie nenapravil ani najvyšší súd ako dovolací súd, aj keď

vo svojom uznesení označil žalovaného sťažovateľa (na rozdiel od okresného súdu

a krajského súdu) ako advokáta.

Z listinných dôkazov, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu predložil, vyplýva,

že v odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku okresného súdu v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu namietané pochybenie okresného súdu spočívajúce

v nesprávnom označení žalovaného nevytýkal, keďže jeho odvolanie žiadne odôvodnenie

neobsahovalo. Obdobne ani v dovolaní podanom proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu o odmietnutí odvolania pochybenie krajského súdu v spojení s predchádzajúcim

pochybením okresného súdu (spočívajúce v nesprávnom označení žalovaného) vôbec

neuvádza, a teda ani nenamieta.

Vychádzajúc z popísaného skutkového stavu, ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej v prípade, ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až

v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným

orgánom verejnej moci (iným súdom), nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie

všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle

(m. m. , ), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti (resp. jej

časti) ako neprípustnej. Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej

námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa

v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní,

pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne

rozhodnúť iný orgán verejnej moci.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Na základe dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že hoci sťažovateľ z formálneho

hľadiska využil možnosť podať v predmetnom konaní riadny i mimoriadny opravný

prostriedok (odvolanie a následne aj dovolanie), v skutočnosti (z materiálneho hľadiska)

vlastne tieto možnosti nevyužil, pretože v podaných opravných prostriedkoch neuplatnil

námietku, ktorú uplatnil až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, hoci ju mohol účinne

uplatniť už v odvolacom a následne aj dovolacom konaní. Navyše, ústavný súd podotýka,

že sťažovateľ v sťažnosti ani len netvrdí (a tým menej preukazuje), že predmetnú námietku

neuplatnil v odvolaní a dovolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa, čo by mohlo

zakladať dôvod pre prípadné uplatnenie postupu podľa už citovaného § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti podľa v spojení s ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018