Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 574/2018
PDF · 153.32 KB
No categories available
II. ÚS 574/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Plastcom, spol. s r. o., Hattalova 4, Bratislava,
právne zastúpenej advokátom Mgr. Oliverom Kristom, Kýčerského 7, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III a jej uznesením č. k. 1 Pn 174/18/1103-9
z 11. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Plastcom, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2018 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť spoločnosti Plastcom, spol.
s r. o., Hattalova 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) a jej
uznesením č. k. 1 Pn 174/18/1103-9 z 11. júna 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za svojvoľné,
arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže okresná prokuratúra sa nevysporiadala so žiadnym
z argumentov a dôkazov sťažovateľa, ktoré predložil vo svojej sťažnosti proti uzneseniu
povereného príslušníka Policajného zboru ČVS: ORP-131/NMV-B3-2018 z 12. marca 2018
(ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru“), ktorým bolo trestné oznámenie
sťažovateľa odmietnuté. Sťažovateľ napadnutému uzneseniu vyčíta, že okresná prokuratúra
sa obmedzila na stručné zhodnotenie podstaty obsahu sťažnosti, citáciu príslušných
zákonných ustanovení a vyjadrenie súhlasu s uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru
bez toho, aby v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázala aj na konkrétne skutkové
okolnosti, o ktoré svoje rozhodnutie oprela.
3. V konkrétnosti sťažovateľ okresnej prokuratúre vyčíta, že sa vôbec nezaoberala
dôkazmi, ktorými preukazoval spáchanie trestného činu, a to sfalšovaním príkaznej zmluvy,
resp. jej antidatovaním zo strany advokáta, klamlivou výpoveďou advokáta a konateľa
spoločnosti, sfalšovaním záznamov z rokovania medzi advokátom a klientom (konateľom
sťažovateľa), resp. falšovaním ďalších dokladov, ktoré mali byť podkladom pre vyúčtovanie
odmeny advokáta pri zastupovaní sťažovateľa. Sťažovateľ ďalej poukazuje na nesprávnosť
právneho názoru okresnej prokuratúry, ktorá v napadnutom uznesení uviedla, že sťažnosť
musela zamietnuť bez ohľadu na prípadné preukázanie neoprávneného navýšenia odmeny
advokáta s odvolaním sa na materiálny korektív upravený v § 10 ods. 2 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa
ktorého takéto konanie advokáta nemôže napĺňať vzhľadom na výšku spôsobenej škody
zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ v tejto súvislosti
uviedol: „Prokurátor však už nijakým spôsobom neuvádza, ktoré okolnosti uvedené v tomto
ustanovení boli podľa jeho názoru naplnené a teda prečo je dôvod na postup podľa
citovaného ustanovenia... Takto neodôvodnené rozhodnutie prokurátora je potom absolútne
nepreskúmateľné a je možné ho považovať za arbitrárne, pretože nie je možné zistiť
na základe akých skutočností a úvah dospel prokurátor k záveru pre aplikáciu ustanovenia
§ 10 ods. 2 Trestného zákona... V celom rozhodnutí okresnej prokuratúry sa nenachádza
žiadne zdôvodnenie, že prečo v nadväznosti na doložené dôkazy a preukázané skutočnosti je
stupeň nebezpečnosti konania advokáta a najmä konateľa... iba nepatrný alebo
odôvodnenie že napriek preukázateľným falšovaniam rozhodujúcich písomností na základe
ktorých došlo k neoprávnenému vyúčtovaniu právnych služieb...“
4. Sťažovateľ taktiež poukazoval aj na nedostatočné odôvodnenie napadnutého
uznesenia vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku zo strany dvoch konateľov sťažovateľa. Sťažovateľ v tomto
smere napadnutému uzneseniu vyčíta: „... odôvodnenie prokurátora však vôbec
nekorešponduje so skutkovým stavom a skutočnosťou, že v prípade vedomého a úmyselného
falšovania príkaznej zmluvy ako i falšovania ďalších podkladov slúžiacich na vyúčtovanie
trov (záznamov z rokovania), zo strany týchto konateľov... ide o úmyselné konanie poškodiť
spoločnosť Plastcom, spol. s r.o. a nie o nedbanlivostné konanie a teda do úvahy prichádza
výlučne použitie ustanovenia §237 Trestného zákona, pri ktorom zákon predpokladá malú
škodu a teda by došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku. Keďže sa však prokurátor (a príslušník PZ už vôbec nie)
nijakým spôsobom nevysporiadal s rozhodujúcimi dôkazmi... nie je vôbec možné preskúmať,
na základe akých úvah dospel prokurátor k záveru, že sa mohlo jednať maximálne
o nedbanlivostné konanie.“
5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Na základe vyššie uvedených právnych skutočností a doložených dôkazov týmto
žiadame Ústavný súd SR, aby preskúmal našu sťažnosť a pri ložené dôkazy, vyhovel našej
ústavnej sťažnosti a rozhodol, že postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III a jej
rozhodnutím - uznesením 1Pn 174/18/1103-9 vydaného dňa 11.06.2018 bolo porušené
základného právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Taktiež žiadame aby Ústavný súd SR v súlade s ustanovením § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde zrušil predmetné rozhodnutie okresnej prokuratúry a v súlade
s ustanovením §56 ods. 3 tohto zákona vrátil vec okresnej prokuratúre na ďalšie konanie,
keďže iba takýmto spôsobom môže byť docielené odstránenie porušenie základného práva
na súdnu a inú ochranu.
V súlade s ustanovením § 31 a zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením
§ 263 CSP taktiež požadujeme, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia a zaviazal okresnú prokuratúru na zaplatenie trov právneho
zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
9. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy postupom okresnej prokuratúry a jej napadnutým uznesením, ktorým bola
zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru, ktorým
bolo jeho trestné oznámenie odmietnuté, keďže nebol dôvod na začatie trestného stíhania.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku v trestnom konaní zastupuje štát prokurátor.
Ak tento zákon, medzinárodná zmluva vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo
rozhodnutie medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná,
neustanovuje inak, prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel.
12. Podstatná časť sťažnosti sťažovateľa sa dotýka nedostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia, pričom táto „svojvoľnosť, arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť“ je
sťažovateľom odvíjaná od nedostatočného vyhodnotenia ním predložených dôkazov
zo strany okresnej prokuratúry. Ústavný súd však v tejto súvislosti uvádza, že jednotlivé
dôkazy nemá právomoc verifikovať, pretože nie je skutkovým súdom, ale je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti a v tomto smere nemôže vykonať dokazovanie.
Ústavný súd nevykonáva procesné úkony trestného konania a ani nehodnotí
(nevyhodnocuje/neprehodnocuje) dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní (ale
ani všeobecnými súdmi) a nemôže ani nahrádzať nimi prijaté právne závery, pokiaľ nie sú
v zjavnom rozpore so znením, zmyslom a účelom vo veci aplikovaných právnych noriem.
Úloha ústavného súdu v tejto veci predovšetkým spočíva v zistení, či orgány činné
v trestnom konaní, ktoré sa na vyšetrovaní prípadu zúčastnili, vykonali jeho účinné úradné
vyšetrovanie, t. j. či pre objasnenie okolností prípadu bolo zo strany konajúcich orgánov
verejnej moci urobené maximum.
13. Vo vzťahu k zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa však ústavný súd
prioritne poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej právo na vznesenie
obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo
na podanie obžaloby proti nej príslušnému súdu prokurátorom nie je súčasťou základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02,
III. ÚS 198/03). Základnou a nevyhnutnou podmienkou práva na súdnu a inú právnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ktoré je ústavnou bázou aj pre práva garantované v čl. 46
ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, je existencia označeného práva (v právnom poriadku
Slovenskej republiky), ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha na
súde alebo inom orgáne verejnej moci. Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno
vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného
stíhania.
14. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky
trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky pre
začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom
oznámení alebo skutočností zistených preverením trestného oznámenia), je plne
v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajný orgán, vyšetrovateľ,
prokurátor). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká procesné právo na začatie
trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv
alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02).
Keďže sťažovateľ nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného
oznámenia bolo vznesené obvinenie proti advokátovi, resp. niektorým z jeho konateľov
a následne bola proti nim podaná obžaloba, pričom toto právo nemožno odvodiť ani
z niektorého zo základných práv a slobôd, sťažnosti sťažovateľa nebolo možné v danej veci
vyhovieť.
15. Z už uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. decembra 2018