Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 37/2019
PDF · 168.16 KB
No categories available
III. ÚS 37/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TECPAN, s. r. o., Námestie SNP 16,
Banská Bystrica (pôvodne Slovenská autobusová doprava, s. r. o., Žitná 5, Žilina),
zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec s. r. o., Vojtecha Tvrdého 17,
Žilina, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Chovanec, vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 209/2015 z 18. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TECPAN, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s. r. o., Žitná 5,
Žilina (ďalej len „právny predchodca sťažovateľky“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 209/2015 z 18. mája 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
2. Ústavný súd konštatuje, že v priebehu tohto konania (po podaní sťažnosti, pozn.)
došlo k zániku právneho predchodcu sťažovateľky a jej výmazu 15. júla 2017 z obchodného
registra, a to na základe zlúčenia, pričom právnym nástupcom sa stala obchodná spoločnosť
OMEGA-ENERGO SK, s. r. o., Kopčianska 10, Bratislava, ktorá tiež zanikla zlúčením
s viacerými obchodnými spoločnosťami a bola vymazaná z obchodného registra
16. novembra 2017. Právnym nástupcom uvedenej obchodnej spoločnosti sa stala obchodná
spoločnosť TEPCAN, s. r. o., Námestie SNP 16, Banská Bystrica (ďalej len
„sťažovateľka“).
3. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka bola stranou v konaní (ako
žalovaná v 1. rade, pozn.) o určenie účasti spoločníka v spoločnosti. Okresný súd Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v uvedenej veci svojím rozsudkom žalobe žalobcu čiastočne
vyhovel, keď konštatoval, že žalobca ako spoločník právneho predchodcu sťažovateľky
uzatvoril s druhým spoločníkom neplatnú zmluvu o prevode obchodného podielu (ďalej len
„zmluva“), na základe ktorej mal bezodplatne previesť svoj obchodný podiel na druhého
spoločníka v spoločnosti právneho predchodcu sťažovateľky (v hodnote 16 596,95 €, t. j.
1/3 obchodného imania spoločnosti, pozn.). Dôvodom čiastočného vyhovenia žaloby bol
záver o neplatnosti zmluvy z dôvodu simulácie, pričom zároveň konštatoval, že
dissimulovaný úkon predaja obchodného podielu na základe ústnej zmluvy bol neplatný
pre nedodržanie písomnej formy. Na základe uvedeného okresný súd určil, že žalobca je
spoločníkom sťažovateľky. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ho potvrdil ako vecne
správny. Sťažovateľka nespokojná s napadnutým rozsudkom krajského súdu podala
dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 5 Obdo 69/2016 z 30. marca 2017 (ďalej len „rozhodnutie o dovolaní“)
tak, že ho odmietol.
4. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli
porušené jej označené práva, a to z dôvodu, že krajský súd arbitrárne vec právne posúdil,
keď dospel k nesprávnemu vyriešeniu kľúčovej otázky o simulácii právneho úkonu,
nesprávne hodnotil vykonané dôkazy a na niektoré z nich neprihliadal, resp. ich odmietol
vykonať. Sťažovateľka krajskému súdu vyčíta, že na základe vykonaného dokazovania
2
krajský súd nemohol dospieť k záveru o simulácii právneho úkonu, inak perfektnej zmluvy.
V tejto súvislosti sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti pomerne na rozsiahlom priestore
skutkovo argumentuje a poskytuje aj svoj právny názor na vec. Tvrdí, že závery uvedené
v napadnutom rozsudku krajského súdu sú prejavom svojvôle či arbitrárnosti, preto je
presvedčená o tom, že napadnutý rozsudok porušuje jej označené práva.
5. V súvislosti v využitím mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania
sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „okrajovo poukazujem na to, že moja ústavná sťažnosť
nesmeruje proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, pričom moje dovolanie bolo
odmietnuté v Časti namietaného porušenia § 421 ods. 1 CSP ako neúplné a v časti
namietaného porušenia § 420 písm. f/ CSP ako procesné neprípustné. Aj napriek tomu, že
moje dovolanie proti tomuto rozhodnutiu nesmeruje, uvedené rozhodnutie sa javí ako
nesprávne, keď Najvyšší súd SR dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdov I. a II.
inštancie nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Dôvodom
nenamietania správnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v tomto konaní je to, že
konštatovanie porušenia mojich práv pri rozhodovaní dovolacieho súdu, by moju situáciu
v praxi neovplyvnilo.“.
6. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jej označených práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec
vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume
100 000 €, ako aj náhradu trov konania.
7. Sťažovateľka zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu s poukazom na skutočnosť, že zamestnáva 80 ľudí a že právoplatnosťou
a výkonom napadnutého rozsudku by bola ochromená činnosť samotnej spoločnosti,
vyplácanie miezd a prerušenie plnenia si záväzkov spoločnosti proti finančným peňažným
ústavom, čo vyvolá úpadok spoločnosti.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. V súvislosti s procesným nástupníctvom právneho predchodcu sťažovateľky
ústavný súd konštatuje, že všetky práva a záväzky zaniknutých subjektov prešli z právneho
predchodcu sťažovateľky na jej právneho nástupcu a následne potom na sťažovateľku.
Ústavný súd nemal pochybnosť o tom, kto v čase rozhodovania ústavného súdu o tejto
sťažnosti je účastníkom konania, preto posúdil túto otázku tak, ako to je uvedené v záhlaví
tohto rozhodnutia.
11. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského
súdu bolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
4
12. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
13. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
14. Z obsahu samotnej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že podala vo svojej veci
dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením tak, že ho odmietol. Zároveň
z citovanej argumentácie (bod 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia) sťažovateľky vyplýva, že
prípustnosť svojho dovolania založila na viacerých dôvodoch prípustnosti, konkrétne
z dôvodu podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ale zároveň aj na dôvodoch prípustnosti dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Z priloženej kópie rozhodnutia o dovolaní, jeho
odôvodnenia, je zrejmé, že pokiaľ išlo o namietaný dôvod prípustnosti podľa § 421 ods. 1
písm. a) a b) CSP, najvyšší súd konštatoval, že „dovolateľ v dovolaní obmedzil len
na konštatovanie, že odvolací súd nesprávne právne posúdil existenciu naliehavého
právneho záujmu a platnosť Zmluvy o prevode obchodného podielu, pričom bližšie
nešpecifikoval, v čom malo toto nesprávne právne posúdenie spočívať. Z obsahu dovolania
tiež nemožno vyvodiť, v akom smere sa riešenie právnych otázok odvolacím súdom
v predmetnej veci odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a ani to, že
dovolacím súdom nebola niektorá z právnych riešených odvolacím súdom vyriešená.
Dovolací súd v tejto časti považuje dovolanie žalovaného 1/ za neúplné, nakoľko dovolací
dôvod nevymedzil tak, ako to predpokladá ust. § 432 ods. 2 C. s. p.“. Zároveň tiež
konštatoval, že uvedené dôvody prípustnosti dovolania právneho predchodcu sťažovateľky
sa navzájom logicky vylučujú, keď uviedol, že „skutočnosť, že k nejakej právnej otázke
existuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a odvolací súd sa od nej odkloní
(písm. a/), v zásade logicky vylučuje, aby táto otázka ešte nebola predmetom dovolacieho
prieskumu (písm. b/). V tejto časti je preto dôvodným odmietnutie dovolania z dôvodu podľa
§ 447 písm. f/ C. s. p., nakoľko dovolanie neobsahuje vymedzenie dovolacieho dôvodu tak,
ako to predpokladá zákon, čo zakladá aj zmätočnosť podaného dovolania.“.
15. Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia rozhodnutia o dovolaní, ktorým najvyšší
súd dovolanie sťažovateľky odmietol, ústavný súd konštatuje, že dovolanie sťažovateľky
v časti podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP bolo odmietnuté z dôvodu, že bolo neúplné,
keďže dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP, preto
bol daný dôvod na postup podľa § 447 písm. f) CSP. Najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní
konštatoval, že sťažovateľka nedostatočne vymedzila dôvody, keď neuviedla, v čom má
spočívať nesprávne právne posúdenie veci, a ani to, v akom smere sa riešenie právnych
otázok odvolacím súdom v predmetnej veci odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, čím nesplnila svoju povinnosť podľa § 432 ods. 2 CSP. Inými slovami,
sťažovateľka podala dovolanie, ktoré nemalo zákonné náležitosti, v dôsledku čoho ani
nemohlo dôjsť k meritórnemu posúdeniu jej výhrad proti napadnutému rozsudku krajského
súdu.
16. Táto zistená skutočnosť má vážne následky z hľadiska posudzovania prípustnosti
sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu po rozhodnutí
o dovolaní, aj napriek skutočnosti, že dovolací súd podané dovolanie odmietol. Jadrom
sťažnostných námietok sťažovateľky boli tvrdenia o arbitrárnosti napadnutého rozsudku,
ktoré odôvodnila tým, že vo veci konajúce súdy nesprávne riešili právnu otázku naliehavého
právneho záujmu, ako aj otázku právneho posúdenia neplatnosti zmluvy z hľadiska toho, či
v okolnostiach veci bolo možné považovať zmluvu za simulovaný právny úkon, pričom
v tomto smere aj argumentovala skutkovými okolnosťami veci.
17. Pokiaľ dovolateľ prípustnosť svojho dovolania založil na dôvodoch nesprávneho
právneho posúdenia otázky podľa § 421 ods. 1 CSP a dovolací súd odmietol dovolanie
z dôvodu, že dovolateľ nevymedzil dôvody svojho dovolania, tak ako to vyžaduje § 432
ods. 2 CSP, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka nevyčerpala účinný a dostupný
mimoriadny opravný prostriedok na ochranu svojho základného práva na súdnu ochranu,
6
ako aj práva na spravodlivý proces účinne, preto jej sťažnosť smerujúca proti meritórnemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu založená na tých istých dôvodoch, v tej istej veci, je
neprípustná.
18. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v okolnostiach veci lehotu na podanie
sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu nebolo možné považovať
za zachovanú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“
(napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia procesného rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je v zásade považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú, pretože okolnosť, že sťažovateľka podala
dovolanie, ktoré nemalo zákonné náležitosti (a preto bolo odmietnuté), hoci bolo zo zákona
prípustné podľa § 421 CSP, predstavuje výnimku pre uplatnenie tejto zásady zachovania
lehoty vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
19. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je
potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť, ako aj
pre jej oneskorenosť.
20. Pokiaľ ide o namietaný čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že predmetný
článok neupravuje žiadne základné právo alebo slobodu, ktorej porušenie by bolo možné
v rámci konania o sťažnosti fyzických alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vysloviť. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti v rámci predbežného prerokovania
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
21. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti ako celku, ústavný súd sa nezaoberal
ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie. Obdobný záver platí aj pre jej návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2019
8