Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 37/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TECPAN, s. r. o., Námestie SNP 16,

Banská Bystrica (pôvodne Slovenská autobusová doprava, s. r. o., Žitná 5, Žilina),

zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec s. r. o., Vojtecha Tvrdého 17,

Žilina, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Chovanec, vo veci namietaného

porušenia , základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 18. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TECPAN, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s. r. o., Žitná 5,

Žilina (ďalej len „právny predchodca sťažovateľky“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 18. mája 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

2. Ústavný súd konštatuje, že v priebehu tohto konania (po podaní sťažnosti, pozn.)

došlo k zániku právneho predchodcu sťažovateľky a jej výmazu 15. júla 2017 z obchodného

registra, a to na základe zlúčenia, pričom právnym nástupcom sa stala obchodná spoločnosť

OMEGA-ENERGO SK, s. r. o., Kopčianska 10, Bratislava, ktorá tiež zanikla zlúčením

s viacerými obchodnými spoločnosťami a bola vymazaná z obchodného registra

16. novembra 2017. Právnym nástupcom uvedenej obchodnej spoločnosti sa stala obchodná

spoločnosť TEPCAN, s. r. o., Námestie SNP 16, Banská Bystrica (ďalej len

„sťažovateľka“).

3. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka bola stranou v konaní (ako

žalovaná v 1. rade, pozn.) o určenie účasti spoločníka v spoločnosti. Okresný súd Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v uvedenej veci svojím rozsudkom žalobe žalobcu čiastočne

vyhovel, keď konštatoval, že žalobca ako spoločník právneho predchodcu sťažovateľky

uzatvoril s druhým spoločníkom neplatnú zmluvu o prevode obchodného podielu (ďalej len

„zmluva“), na základe ktorej mal bezodplatne previesť svoj obchodný podiel na druhého

spoločníka v spoločnosti právneho predchodcu sťažovateľky (v hodnote 16 596,95 €, t. j.

1/3 obchodného imania spoločnosti, pozn.). Dôvodom čiastočného vyhovenia žaloby bol

záver o neplatnosti zmluvy z dôvodu simulácie, pričom zároveň konštatoval, že

dissimulovaný úkon predaja obchodného podielu na základe ústnej zmluvy bol neplatný

pre nedodržanie písomnej formy. Na základe uvedeného okresný súd určil, že žalobca je

spoločníkom sťažovateľky. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ho potvrdil ako vecne

správny. Sťažovateľka nespokojná s napadnutým rozsudkom krajského súdu podala

dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 30. marca 2017 (ďalej len „rozhodnutie o dovolaní“)

tak, že ho odmietol.

4. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli

porušené jej označené práva, a to z dôvodu, že krajský súd arbitrárne vec právne posúdil,

keď dospel k nesprávnemu vyriešeniu kľúčovej otázky o simulácii právneho úkonu,

nesprávne hodnotil vykonané dôkazy a na niektoré z nich neprihliadal, resp. ich odmietol

vykonať. Sťažovateľka krajskému súdu vyčíta, že na základe vykonaného dokazovania

2

krajský súd nemohol dospieť k záveru o simulácii právneho úkonu, inak perfektnej zmluvy.

V tejto súvislosti sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti pomerne na rozsiahlom priestore

skutkovo argumentuje a poskytuje aj svoj právny názor na vec. Tvrdí, že závery uvedené

v napadnutom rozsudku krajského súdu sú prejavom svojvôle či arbitrárnosti, preto je

presvedčená o tom, že napadnutý rozsudok porušuje jej označené práva.

5. V súvislosti v využitím mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania

sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „okrajovo poukazujem na to, že moja ústavná sťažnosť

nesmeruje proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, pričom moje dovolanie bolo

odmietnuté v Časti namietaného porušenia ako neúplné a v časti

namietaného porušenia ako procesné neprípustné. Aj napriek tomu, že

moje dovolanie proti tomuto rozhodnutiu nesmeruje, uvedené rozhodnutie sa javí ako

nesprávne, keď Najvyšší súd SR dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdov I. a II.

inštancie nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s SR. Dôvodom

nenamietania správnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v tomto konaní je to, že

konštatovanie porušenia mojich práv pri rozhodovaní dovolacieho súdu, by moju situáciu

v praxi neovplyvnilo.“.

6. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jej označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec

vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume

100 000 €, ako aj náhradu trov konania.

7. Sťažovateľka zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu s poukazom na skutočnosť, že zamestnáva 80 ľudí a že právoplatnosťou

a výkonom napadnutého rozsudku by bola ochromená činnosť samotnej spoločnosti,

vyplácanie miezd a prerušenie plnenia si záväzkov spoločnosti proti finančným peňažným

, čo vyvolá úpadok spoločnosti.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. V súvislosti s procesným nástupníctvom právneho predchodcu sťažovateľky

ústavný súd konštatuje, že všetky práva a záväzky zaniknutých subjektov prešli z právneho

predchodcu sťažovateľky na jej právneho nástupcu a následne potom na sťažovateľku.

Ústavný súd nemal pochybnosť o tom, kto v čase rozhodovania ústavného súdu o tejto

sťažnosti je účastníkom konania, preto posúdil túto otázku tak, ako to je uvedené v záhlaví

tohto rozhodnutia.

11. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu bolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

4

12. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

13. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

14. Z obsahu samotnej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že podala vo svojej veci

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením tak, že ho odmietol. Zároveň

z citovanej argumentácie (bod 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia) sťažovateľky vyplýva, že

prípustnosť svojho dovolania založila na viacerých dôvodoch prípustnosti, konkrétne

z dôvodu podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ale zároveň aj na dôvodoch prípustnosti dovolania

podľa a . Z priloženej kópie rozhodnutia o dovolaní, jeho

odôvodnenia, je zrejmé, že pokiaľ išlo o namietaný dôvod prípustnosti podľa § 421 ods. 1

písm. a) a b) , najvyšší súd konštatoval, že „dovolateľ v dovolaní obmedzil len

na konštatovanie, že odvolací súd nesprávne právne posúdil existenciu naliehavého

právneho záujmu a platnosť Zmluvy o prevode obchodného podielu, pričom bližšie

nešpecifikoval, v čom malo toto nesprávne právne posúdenie spočívať. Z obsahu dovolania

tiež nemožno vyvodiť, v akom smere sa riešenie právnych otázok odvolacím súdom

v predmetnej veci odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a ani to, že

dovolacím súdom nebola niektorá z právnych riešených odvolacím súdom vyriešená.

Dovolací súd v tejto časti považuje dovolanie žalovaného 1/ za neúplné, nakoľko dovolací

dôvod nevymedzil tak, ako to predpokladá ust. “. Zároveň tiež

konštatoval, že uvedené dôvody prípustnosti dovolania právneho predchodcu sťažovateľky

sa navzájom logicky vylučujú, keď uviedol, že „skutočnosť, že k nejakej právnej otázke

existuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a odvolací súd sa od nej odkloní

(písm. a/), v zásade logicky vylučuje, aby táto otázka ešte nebola predmetom dovolacieho

prieskumu (písm. b/). V tejto časti je preto dôvodným odmietnutie dovolania z dôvodu podľa

, nakoľko dovolanie neobsahuje vymedzenie dovolacieho dôvodu tak,

ako to predpokladá zákon, čo zakladá aj zmätočnosť podaného dovolania.“.

15. Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia rozhodnutia o dovolaní, ktorým najvyšší

súd dovolanie sťažovateľky odmietol, ústavný súd konštatuje, že dovolanie sťažovateľky

v časti podľa a bolo odmietnuté z dôvodu, že bolo neúplné,

keďže dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v až 435 , preto

bol daný dôvod na postup podľa . Najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní

konštatoval, že sťažovateľka nedostatočne vymedzila dôvody, keď neuviedla, v čom má

spočívať nesprávne právne posúdenie veci, a ani to, v akom smere sa riešenie právnych

otázok odvolacím súdom v predmetnej veci odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, čím nesplnila svoju povinnosť podľa . Inými slovami,

sťažovateľka podala dovolanie, ktoré nemalo zákonné náležitosti, v dôsledku čoho ani

nemohlo dôjsť k meritórnemu posúdeniu jej výhrad proti napadnutému rozsudku krajského

súdu.

16. Táto zistená skutočnosť má vážne následky z hľadiska posudzovania prípustnosti

sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu po rozhodnutí

o dovolaní, aj napriek skutočnosti, že dovolací súd podané dovolanie odmietol. Jadrom

sťažnostných námietok sťažovateľky boli tvrdenia o arbitrárnosti napadnutého rozsudku,

ktoré odôvodnila tým, že vo veci konajúce súdy nesprávne riešili právnu otázku naliehavého

právneho záujmu, ako aj otázku právneho posúdenia neplatnosti zmluvy z hľadiska toho, či

v okolnostiach veci bolo možné považovať zmluvu za simulovaný právny úkon, pričom

v tomto smere aj argumentovala skutkovými okolnosťami veci.

17. Pokiaľ dovolateľ prípustnosť svojho dovolania založil na dôvodoch nesprávneho

právneho posúdenia otázky podľa a dovolací súd odmietol dovolanie

z dôvodu, že dovolateľ nevymedzil dôvody svojho dovolania, tak ako to vyžaduje § 432

ods. 2 , ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka nevyčerpala účinný a dostupný

mimoriadny opravný prostriedok na ochranu svojho základného práva na súdnu ochranu,

6

ako aj práva na spravodlivý proces účinne, preto jej sťažnosť smerujúca proti meritórnemu

rozhodnutiu odvolacieho súdu založená na tých istých dôvodoch, v tej istej veci, je

neprípustná.

18. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v okolnostiach veci lehotu na podanie

sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu nebolo možné považovať

za zachovanú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“

(napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia procesného rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je v zásade považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú, pretože okolnosť, že sťažovateľka podala

dovolanie, ktoré nemalo zákonné náležitosti (a preto bolo odmietnuté), hoci bolo zo zákona

prípustné podľa , predstavuje výnimku pre uplatnenie tejto zásady zachovania

lehoty vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

19. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je

potrebné odmietnuť podľa pre jej neprípustnosť, ako aj

pre jej oneskorenosť.

20. Pokiaľ ide o namietaný , ústavný súd konštatuje, že predmetný

článok neupravuje žiadne základné právo alebo slobodu, ktorej porušenie by bolo možné

v rámci konania o sťažnosti fyzických alebo právnických osôb podľa

vysloviť. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti v rámci predbežného prerokovania

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

21. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti ako celku, ústavný súd sa nezaoberal

ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie. Obdobný záver platí aj pre jej návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2019

8