Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 112/2019
PDF · 227.52 KB
No categories available
II. ÚS 112/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2019 predbežne
prerokoval ústavnú sťažnosť
, a
,
obaja zastúpení advokátom
, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 To 23/2018 z 19. apríla 2018, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 52/2018 z 11. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a
ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, a
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 23/2018 z 19. apríla 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“),
ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Tdo 52/2018 z 11. decembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu
Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) z 18. januára 2018
sp. zn. 2 T 107/2017 boli obvinení (sťažovateľ),
a (sťažovateľ) uznaní za vinných zo zločinu prevádzačstva
spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. d) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 6. júna 2017
v čase o 23.45 h v Bratislave v mestskej časti Čunovo v priestore bývalého hraničného
priechodu Čunovo ‒Rajka na vstupe do Slovenskej republiky pri jazde z územia Maďarska
na územie Slovenskej republiky boli pri kontrole osobných motorových vozidiel
príslušníkmi Policajného zboru z mobilnej jednotky Úradu hraničnej a cudzineckej polície
Prezídia Policajného zboru, ktoré ako vodiči riadili sťažovatelia, nájdení na zadných
sedadlách motorových vozidiel štátni občania Sýrskej arabskej republiky a Irackej republiky
v počte 10 osôb, pričom bolo zistené, že tieto osoby nastúpili do priestorov vozidiel
na pokyn obvineného sťažovateľa 6. júna 2017
v blízkosti čerpacej stanice OMV v Maďarsku pri meste Budapešť a sťažovatelia spoločne
pomáhali týmto občanom Sýrskej arabskej republiky a Irackej republiky dostať sa
bez platných cestovných dokladov na územie Rakúskej republiky, pričom za nelegálny
prechod z územia Sýrie a Iraku na územie Rakúskej republiky každý z týchto
utečencov zaplatil, resp. mal zaplatiť prevádzačom od 2 500 eur až do 7 000 eur, obvinený
mal od alebo , ktorý prevoz
migrantov organizoval vo Viedni, dostať odmenu vo výške 2 500 eur a obvinený sťažovateľ
mal podľa vlastného vyjadrenia dostať za prepravu
utečencov odmenu vo výške 300 eur.
Za to okresný súd uložil sťažovateľom trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, trest
prepadnutia veci a trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 5 rokov.
2.1 Krajský súd napadnutým rozsudkom odvolania prokurátora a obvinených
sťažovateľov podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. V odôvodnení napadnutého
rozsudku krajský súd v relevantnej časti týkajúcej sa sťažovateľov uviedol:
„K samotnej právnej kvalifikácii skutku odvolací súd uvádza, že táto bola správne
prvostupňovým súdom posúdená ako spáchanie zločinu prevádzačstva spolupáchateľstvom
podľa § 20 Tr. zák. k § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138
písm. j) Tr. zák., čo vyplýva z nasledujúcich skutočností.
Z vyššie uvádzaných dôkazov vykonaných v tomto konaní je zrejmé, že obžalovaní
úmyselným spoločným konaním v úmysle získať finančné prostriedky prevážali desiatich
migrantov z územia Maďarskej republiky cez územie Slovenskej republiky s úmyslom ich
odviezť do Rakúskej republiky.
Prvostupňovým súdom vyhodnotené konanie obžalovaných ako spolupáchateľstvo
podľa § 20 Tr. zák. vyplývalo z toho, že trestná činnosť bola spáchaná spoločným konaním
všetkých troch obžalovaných, čo je zrejmé z vyššie opísaných skutočností týkajúcich sa toho,
ako sa obžalovaní spoločne na troch motorových vozidlách dostali k miestu, kde boli
nelegálni migranti, ako títo nelegálni migranti nastúpili do motorových vozidiel a ako boli
odvezení. Odvolací súd pripomína, že pri spolupáchateľstve podľa ustálenej súdnej praxe
nie je nevyhnutné, aby každý zo spolupáchateľov uskutočnil celé konanie, ale postačuje to,
že súhrn ich konania napĺňa všetky znaky dotknutého trestného činu za predpokladu
existencie spoločného úmyslu spáchať daný trestný čin.
K prvostupňovým súdom vyhodnotenom konaní obžalovaných ako spáchania
trestného činu závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách podľa vyššie
citovaných ustanovení § 355 ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák.
a § 127 ods. 12 Tr. zák. odvolací súd uvádza, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne
preukázané, že obžalovaní prevážali v troch motorových vozidlách spolu 10 migrantov
uvedených v skutkovej vete napadnutého rozsudku, ktorí nedovolene prekročili štátnu
hranicu Slovenskej republiky.
Prevozom každého nelegálneho migranta obžalovaní nedovolene zasiahli
do Trestným zákonom chráneného záujmu na ochrane štátnej hranice Slovenskej republiky
pred nelegálnou migráciou (objektom tohto trestného činu je záujem štátu na kontrole osôb,
ktoré prekračujú štátnu hranicu), teda uvedený záujem na ochrane štátnej hranice
Slovenskej republiky bol porušený ohľadom prevozu desiatich osôb, čím bol trestný čin
spáchaný na viacerých osobách, t. j. závažnejším spôsobom konania.
V tomto ohľade je nepodstatnou skutočnosť, že nelegálne prevážaní migranti nie sú
poškodenými osobami, resp. že trestný čin nebol spáchaný na ich ujmu, keďže zo znenia
skutkovej podstaty zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. (rovnako ako podľa
§ 355 ods. 1 Tr. zák.) vyplýva, že pri tomto trestnom čine je postihované konanie
uskutočňované vo vzťahu k osobám nedovolene prekračujúcim štátnu hranicu, teda
trestnosť konania páchateľa sa viaže k určitej osobe resp. osobám (ľuďom), ktoré
nedovolene prekročia štátnu hranicu, z čoho potom treba odvodiť, že pokiaľ podľa
vymedzenia skutku nedovolene prekročia štátnu hranicu tri osoby alebo viac osôb,
je splnený zákonný znak, že čin bol spáchaný na viacerých osobách, t. j. závažnejším
spôsobom konania podľa § 355 ods. 3 písm. d) Tr. zák., keďže závažnejším spôsobom
konania sa podľa § 138 písm. j) Tr. zák. rozumie páchanie trestného činu na viacerých
osobách, ktorými sa podľa § 127 ods. 12 Tr. zák. na účely Trestného zákona rozumejú
najmenej tri osoby.
V tejto súvislosti treba poukázať aj na znenie skutkovej podstaty zločinu
prevádzačstva podľa § 355 ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. a) Tr. zák., ktoré upravuje
prísnejší postih, ak je činom spôsobená ťažká ujma na zdraví alebo smrť osoby, resp. ťažká
ujma na zdraví viacerým osobám alebo smrť viacerých osôb, a teda prísnejší postih
aj ohľadom týchto kvalifikovaných skutkových podstát je viazaný na osobu resp. osoby
nedovolene prekračujúce štátnu hranicu.
Pokiaľ obžalovaní v odvolaniach pri svojej argumentácii poukazovali na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/75/2012, odvolací súd k tomu uvádza, že uvedené
rozhodnutie sa týkalo majetkového trestného činu krádeže podľa § 212 Tr. zák.,
a nie trestného činu prevádzačstva podľa § 355 Tr. zák., pričom skutočnosť, že trestný
čin prevádzačstva podľa § 355 Tr. zák. je možné spáchať závažnejším spôsobom konania –
na viacerých osobách podľa § 355 ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j)
Tr. zák. už výslovne uviedol Najvyšší súd SR v inom svojom neskoršom rozhodnutí,
a to v uznesení sp. zn. 3Tdo/36/2017 zo dňa 14.11.2017, keď posudzoval dovolaciu
námietku odsúdeného, ktorý výslovne namietal takú právnu kvalifikáciu skutku (spáchanie
trestného činu prevádzačstva na viacerých osobách).
Napokon pokiaľ obžalovaní v odvolaniach pri svojej argumentácii poukazovali
na stanovisko Najvyššieho súdu SR ohľadom kvalifikačného pojmu spáchania trestného
činu na viacerých osobách (R 13/2015), odvolací súd k tomu uvádza, že uvedené stanovisko
sa týkalo výkladu a aplikáciu tohto kvalifikačného pojmu pri majetkových trestných činoch,
čo nie je prejednávaný prípad a skutočnosť, že trestný čin môže byť spáchaný na viacerých
osobách aj pri trestnom čine, v prípade ktorého dotknuté osoby nie sú poškodenými v
zmysle § 46 ods. 1 Tr. por., výslovne vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Tdo/35/2014 zo dňa 8.7.2014, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a súdov SR ako R 15/2015 a podľa ktorého pri trestnom čine nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 Tr. zák. je možné spáchať trestný čin na osobe, hoci táto osoba nie je poškodeným
vrátane spáchania takého trestného činu na viacerých osobách podľa § 138 písm. j) Tr. zák.
Pokiaľ obžalovaní poukazovali v konaní, že iné rozhodnutia tunajšieho odvolacieho
súdu, resp. skoršie rozhodnutia prvostupňového súdu právnu kvalifikáciu spáchania zločinu
prevádzačstva na viacerých osobách nepriznali, tak odvolací súd uvádza, že práve rozdielny
výklad senátov Krajského súdu v Bratislave ohľadom právnej kvalifikácie trestného činu
prevádzačstva podľa § 355 ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák.
(závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách) bol predmetom rokovania
trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave dňa 11.9.2017, na ktorom bol
väčšinou hlasov sudcov tohto kolégia prijatý taký záver, že trestný čin prevádzačstva je
možné spáchať na viacerých osobách a v tomto smere nie je určujúce, či stanovisko
trestnoprávneho kolégia krajského súdu je alebo nie je záväzný prameň práva a odvolací
súd ho uvádza pre úplnosť posúdenia v odvolaniach namietanej problematiky.
Z vyššie uvádzaných dôvodov teda nebolo možné vyhovieť odvolacím námietkam
obžalovaných, aby ich konanie bolo právne posúdené iba podľa § 355 ods. 2 písm. a)
Tr. zák. resp. § 355 ods. 1 Tr. zák. a tieto boli vyhodnotené odvolacím súdom
za nedôvodné.“
2.2 O sťažovateľmi podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že dovolania odmietol. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil v relevantnej časti
týkajúcej sa sťažovateľov takto:
«Obvinení , a
vo svojich dovolaniach zhodne odôvodnili naplnenie tohto dovolacieho dôvodu nesprávnou
aplikáciou § 138 písm. j) Tr. zák. konajúcimi súdmi, s poukazom na to, že trestný čin
prevádzačstva nemôže byť spáchaný na osobe (osoba nie je objektom ani predmetom tohto
trestného činu) a z tohto dôvodu je vylúčená aplikácia § 138 písm. j) Tr. zák., teda
spáchanie trestného činu na viacerých osobách. Vo vzťahu k uvedenému je potrebné
poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 8. júla 2014, sp. zn. 2 Tdo 35/2014, uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 15,
roč. 2015 – I., v zmysle ktorého „pri trestnom čine podľa § 172 Tr. zák. je čin spáchaný
na osobe, ak páchateľ omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor zabezpečil
niektorým zo spôsobov uvedených v odseku 1 písm. a) až c) tohto ustanovenia
(napr. doviezol, kúpil, zadovážil alebo predal) od inej osoby alebo inej osobe, na jej vlastné
použitie alebo na ďalšiu distribúciu a ktorá teda nie je poškodeným. Od tohto sa potom
odvíja posúdenie znaku „na chránenej osobe“ v zmysle § 139 ods. 1, a § 172 ods. 2 písm. d)
Tr. zák. a „na viacerých osobách“ v zmysle § 138 ods. 1 písm. j) a § 172 ods. 2 písm. c)
Tr. zák.“ Vychádzajúc z uvedeného je potrebné doplniť vo vzťahu k predmetnej veci
nasledovné:
Ustanovenie § 355 ods. 2 Tr. zák. chráni záujem štátu na kontrole osôb. ktoré
prekračujú štátnu hranicu. Podľa tejto základnej skutkovej podstaty sa napĺňa objekt
skutkovej podstaty tohto trestného činu pre jedinú osobu, ktorá nie je štátnym občanom
Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky tým,
že páchateľ v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu
alebo inú materiálnu výhodu, pre túto osobu buď organizuje nedovolené prekročenie štátnej
hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie, alebo také konanie umožní,
alebo v ňom pomáha, alebo na tento účel vyrobí, zaobstará, poskytne alebo drží falošný
cestovný doklad alebo falošný doklad totožnosti.
Na rozdiel od toho, v odseku 3 tejto skutkovej podstaty, ak páchateľ čin uvedený
v základnej skutkovej podstate spácha závažnejším spôsobom konania, je prísnejšie
trestaný. Pod závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. j) Tr. zák. je potom možné
chápať aj naplnenie základnej skutkovej podstaty uvedenej v odseku 2 § 355 Tr. zák.
nie na jedinej, ale na viacerých osobách. Tým sa napĺňa kvalifikovaná skutková podstata
tohto trestného činu podľa § 355 ods. 3 písm. d) Tr. zák. [s poukazom na už uvádzané
ustanovenie § 138 písm. j) Tr. zák.].
Nezáleží pritom na tom. že osoba, resp. osoby uvedené v ods. 2, resp. ods. 3 písm. d)
§ 355 Tr. zák. nie sú poškodenými osobami, ani predmetom útoku a pod., pretože
zákonodarca mal zrejme na mysli prísnejšie postihnúť konanie páchateľa vo vzťahu
k viacerým osobám, než vo vzťahu k jednej jedinej osobe a vyjadril to v ods. 2 doslovne
(kto pre osobu...) a v ods. 3 písm. d) tohto ustanovenia odkazom na osobitný kvalifikačný
pojem (závažnejší spôsob konania - na viacerých osobách).
Možno preto uzavrieť, že spáchanie trestného činu prevádzačstva závažnejším
spôsobom konania - na viacerých osobách je možné, a z tohto dôvodu konajúce súdy
správne právne posúdili konanie všetkých troch obvinených podľa § 355 ods. 2 písm. a),
ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák.»
3. Sťažovatelia uvádzajú, že súdy v svojich rozhodnutiach kvalifikovali konanie
sťažovateľov ako závažnejší spôsob konania s ohľadom na počet prevádzaných utečencov
(t. j.1 0 osôb) čisto numericky podľa § 355 ods. 3 písm. d) v spojení s § 138 písm. j)
Trestného zákona, keďže počet prevádzaných osôb bol viac ako 3 osoby.
3.1 Sťažovatelia upozorňujú, že už v odvolaní i dovolaní poukazovali,
že problematika kvalifikačného znaku spočívajúceho v závažnejšom spôsobe konania podľa
§ 138 písm. j) Trestného zákona na viacerých osobách bola predmetom zjednocovania
súdnej praxe najvyšším súdom. Právnoteoretické východiská zjednocujúceho stanoviska
sp. zn. Tpj 69/2014 (R13/2015) sú použiteľné aj pri posudzovaní závažnejšieho spôsobu
konania (na viacerých osobách) vo vzťahu k iným druhom trestnej činnosti vrátane zločinu
prevádzačstva podľa § 355 Trestného zákona.
3.2 Podľa sťažovateľov objektom trestného činu je celospoločenský záujem chránený
trestným zákonom. Každá skutková podstata trestného činu má individuálny objekt,
t. j. vzťah alebo úsek vzťahov na ochranu ktorých je určené konkrétne ustanovenie osobitnej
časti Trestného zákona. Individuálnym objektom trestného činu, ktorý je nevyhnutným
znakom každej skutkovej podstaty, je teda konkrétny chránený vzťah, proti ktorému trestný
čin smeruje (napr. vlastnícke právo k odcudzenej konkrétnej veci). Od objektu je podľa
sťažovateľov potrebné odlišovať predmet útoku (hmotný alebo nehmotný), proti ktorému
konanie páchateľa smeruje a na ktorom vyvoláva účinok (napr. odcudzená vec). Na predmet
páchateľ trestného činu bezprostredne útočí, a tým zasahuje aj objekt trestného činu.
Predmet útoku podľa sťažovateľov nie je znakom skutkovej podstaty trestného činu
charakterizujúcim objekt trestného činu, ale je znakom konkretizujúcim objektívnu stránku
skutkovej podstaty trestného činu, t. j. predovšetkým konanie páchateľa.
3.3 Ako sťažovatelia ozrejmujú, už v dovolaní argumentovali, že nelegálni migranti
nie sú ani predmetom útoku ani nie sú poškodenými (boli označení ako svedkovia), pretože
týmto je konkrétny úsek štátnej hranice, resp. územia Slovenskej republiky, na ktorom sa
nelegálni migranti pohybujú, prípadne zotrvajú bez príslušných povolení vydaných
Slovenskou republikou. Objektom trestnoprávnej ochrany nie je podľa mienky sťažovateľov
predmet útoku sám osebe (jeho hmotná podstata), ale právo príslušných orgánov štátu
rozhodovať o tom, kto vstúpi na územie Slovenskej republiky. Nelegálni migranti podľa
názoru sťažovateľov nemôžu byť nielen objektom, ale ani predmetom trestného činu
prevádzačstva podľa § 355 Trestného zákona, keď oni sami sa dopúšťajú protiprávneho
konania vstupom na územie Slovenskej republiky, aj keď toto konanie nie je označené
ako trestný čin podľa Trestného zákona. Podľa už uvedeného podľa presvedčenia
sťažovateľov možno konštatovať, že v prípade prejednávaného trestného činu prevádzačstva
je objektom ochrana práv štátu chrániť štátnu hranicu, jej bezpečnosť a bezpečnosť
verejného poriadku, pričom predmetom útoku je v tomto prípade štát ‒Slovenská
republika, a nie prevážané osoby.
3.4 Z uvedeného podľa sťažovateľov možno jednoznačne vyvodiť, že predmetom
útoku nie je osoba, a teda nejde o trestný čin spáchaný na osobe. Pri predmetnom trestnom
čine prevádzačstva podľa § 355 Trestného zákona nie je potom možné aplikovať osobitný
kvalifikačný pojem podľa § 138 písm. j) Trestného zákona. Osobitný kvalifikačný pojem
podľa § 138 písm. j) Trestného zákona by bolo možné podľa mienky sťažovateľov
aplikovať v prípade, ak by bol trestný čin spáchaný proti životu, zdraviu jednotlivých osôb,
resp. zásahu do ich telesnej integrity, keďže v takomto prípade by bol predmetom útoku
človek.
3.5 Sťažovatelia podľa svojich slov chcú ústavnou sťažnosťou poukázať aj na to,
že v podobných veciach, keď iní páchatelia spáchali rovnaký skutok, teda prevádzali
cez štátne hranice tri a viac osôb, boli odsúdení menším trestom, resp. bolo ich konanie
kvalifikované podľa § 355 ods. 1 alebo podľa § 355 ods. 2, kde je trestná sadzba oveľa
nižšia, pri jej spodnej hranici. Ústavnému súdu sťažovatelia predložili rozsudky krajských
súdov, kde v podobnej veci bolo rozhodnuté diametrálne odlišne. Sťažovatelia napr. citujú
rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 To 88/2017, podľa ktorého obžalovaní boli odsúdení
podľa § 355 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a l) a § 38 ods. 3 Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden rok). Skutok, ktorý spáchali odsúdení
v citovanom prípade, bolo prevádzačstvo troch osôb, avšak na rozdiel od sťažovateľov ich
skutok bol kvalifikovaný podľa § 355 ods. 1 Trestného zákona, a nie podľa § 355 ods. 3
písm. d) Trestného zákona, a preto boli odsúdení na jeden rok odňatia slobody.
3.6 S obdobnými závermi sťažovatelia poukazujú na uznesenie krajského súdu
sp. zn. 1 To 25/2017 (prevádzaných 6 osôb) alebo uznesenie krajského súdu
sp. zn. 2 To 62/2018 (prevádzaných 6 osôb), kde súdy na obdobnú skutkovú podstatu
neaplikovali § 355 ods. 3 písm. d) v spojení s § 138 písm. j) Trestného zákona.
4. Sťažovatelia navrhli vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:
„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.04.2018, sp. zn. 2To/23/2018, porušené bolo.
Základné právo sťažovateľ[ov] na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2018, sp. zn. 2Tdo 52/2018, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2018, sp. zn. 2Tdo 52/2018 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.04.2018, sp. zn. 2To/23/2018
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy
konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 o Z. z. Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
III.
6. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť
predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 56 ods. 2 v spojení
s § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť
je potrebné považovať za oneskorenú.
6.1 Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 8. februára 2019
a sťažovateľom spolu s obvineným bolo napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu prostredníctvom ich právnych zástupcov ( ,
a ) v zmysle doručeniek zaslaných ústavnému súdu
na jeho žiadosť okresným súdom doručené 6. februára 2019, resp. 8. februára 2019.
Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. mája 2019 (podaná na poštovú prepravu
14. mája 2019), t. j. nie v dvojmesačnej lehote predpokladanej § 124 zákona o ústavnom
súde. Ústavný súd v zmysle poslednej vety § 124 zákona o ústavnom súde tak nemôže
považovať za zachovanú ani lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti napadnutému
rozsudku krajského súdu.
6.2 Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov
podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2019