Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 135/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)

a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Poľnohospodárska Pôda s. r. o., Sibírska 55, Bratislava, IČO 44 138 369, zastúpenej

advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa

a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o.,

Sibírska 55, Bratislava, IČO 44 138 369 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou

kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Pavol Konečný, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a základného práva vlastniť majetok podľa a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. decembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

V zmysle čl. X Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 účinného od 26. apríla 2019 bola táto ústavná

sťažnosť pridelená sudcovi Petrovi Molnárovi ako sudcovi spravodajcovi druhého senátu

ústavného súdu, ktorého ďalším členom je sudca Ľuboš Szigeti a predsedom sudkyňa Jana

Laššáková.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 24. júna 2015 bola uzavretá kúpna

zmluva medzi ako predávajúcou a sťažovateľkou ako kupujúcou,

týkajúca sa pozemku registra C KN, parcelné číslo – orná pôda s výmerou 479 m²

v katastrálnom území . Dňa 2. júla 2015 bol Okresnému úradu Nitra,

katastrálnemu odboru (ďalej len „kataster“) doručený návrh na zápis vlastníckeho práva

k uvedenej nehnuteľnosti v prospech sťažovateľky a ten rozhodnutím č. V 5246/15

z 24. júla 2015 vklad vlastníckeho práva povolil.

Vláda Slovenskej republiky počas konania o povolení vkladu na katastri 8. júla 2015

schválila uznesením č. 401 návrh na vydanie osvedčenia o významnej investícii

na realizáciu stavby s názvom „Vybudovanie strategického parku“, ktorá má byť

umiestnená aj v katastrálnom území . V zmysle

o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o niektorých

opatreniach“) na pozemok a stavby na ňom, na ktorom sa má realizovať významná

investícia podľa § 1 ods. 3, vzniká zo zákona predkupné právo štátu dňom schválenia

návrhu na vydanie osvedčenia o významnej investícii vládou. Týmto dňom tak vzniklo štátu

predkupné právo vo vzťahu k už uvedenému pozemku.

Žiadosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky pod č. 20801/2015-1000-

35060 z 20. júla 2015 o zápis predkupného práva štátu bola doručená katastru 22. júla 2015

a zaevidovaná pod č. Z 5113/15.

Dňa 19. októbra 2015 prokurátorka Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej aj

„prokurátorka“) doručila katastru protest sp. zn. Pd 232/15/4403-2 z 15. októbra 2015 proti

rozhodnutiu katastra č. V 5246/2015 o povolení vkladu a navrhla toto rozhodnutie ako

nezákonné zrušiť. Uvedený protest prokurátorky bol odôvodnený najmä tým, že

rozhodnutím katastra č. V 5246/2015 bol porušený zákon a to § 31 ods. 1 a ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych práv a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) a takisto o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“).

Podľa prokurátorky v čase vydania rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva

považoval kataster za preukázané, že na nehnuteľnosť, ktorá tvorila predmet katastrálneho

konania, existovalo zákonné predkupné právo, a preto mal podľa § 31 ods. 1 katastrálneho

zákona na túto skutočnosť prihliadnuť. Konanie malo byť podľa § 31a písm. c)

katastrálneho zákona prerušené a účastníci konania mali byť vyzvaní, aby doložili listiny

preukazujúce, že štát svoje predkupné právo nevyužil. Ak by túto skutočnosť nepreukázali,

bol by to dôvod na zastavenie katastrálneho konania podľa § 31b ods. 1 písm. f)

katastrálneho zákona.

Prokurátorka bola toho názoru, že kataster neprihliadol na existenciu zákonného

predkupného práva štátu ako na právne významnú skutočnosť, presne a úplne nezistil

skutočný stav veci vo vzťahu k existencii zákonného predkupného práva štátu, a to bolo

účastníkmi zmluvy obídené, čo spôsobilo absolútnu neplatnosť zmluvy.

Konanie o proteste prokurátora sa viedlo pred katastrom, ktorý vydal rozhodnutie

č. -7 z 2. 11. 2015, ktorým vyhovel protestu prokurátorky a svoje rozhodnutie

z 24. júla 2015 o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností zrušil.

Na základe odvolania sťažovateľky proti rozhodnutiu katastra z 2. novembra 2015

vo veci rozhodoval Okresný úrad Nitra, odbor opravných prostriedkov, referát katastra

nehnuteľností (ďalej len „odvolací správny orgán“), ktorý rozhodnutím č. UPo 28/2015-

4/To OU-NR-OOP-2016/003236-4 k: Pd 232/15/4403-2 V 5246/2015 z 18. januára 2016

zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa z 2. novembra

2015 potvrdil ako vecne správne.

Proti rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu z 18. januára 2016 sťažovateľka

podala správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -122 z 15. novembra 2017, ktorým žalobu sťažovateľky

zamietol ako nedôvodnú podľa Správy súdny poriadok

v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a o trovách konania rozhodol podľa § 168

a .

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť z dôvodov

podľa a , v ktorej navrhla, aby najvyšší súd rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu, ako aj rozhodnutie katastra

zruší a vec vráti odvolaciemu správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať

jej právo na náhradu trov konania.

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bola kasačná sťažnosť sťažovateľky podľa

zamietnutá ako nedôvodná. Zároveň sa účastníkom nárok na náhradu trov

kasačného konania nepriznal.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že už v kasačnej sťažnosti namietala

nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu, pretože neobsahoval žiadnu argumentáciu,

prečo by malo byť predkupné právo podľa § 3 ods. 5 zákona o niektorých opatreniach takou

skutočnosťou, na ktorú je kataster v zmysle § 31 ods. 1 katastrálneho zákona povinný

pri povolení vkladu vlastníckeho práva prihliadnuť. Vzhľadom na neurčitosť právneho

pojmu „skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu“ mal

podľa sťažovateľky krajský súd poskytnúť jeho výklad.

Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď

subsumoval predkupné právo štátu do kategórie skutkových a právnych skutočností, ktoré

by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Uviedla, že predkupné právo je inštitútom

upraveným v v znení neskorších predpisov

a prostredníctvom neho môže dôjsť k usporiadaniu vlastníckych práv k pozemkom

v súvislosti s významnou investíciou, avšak toto právo nemožno vynucovať

prostredníctvom katastra. Preto bolo podľa nej potrebné v konaní zodpovedať, aké nároky

vyplývajú z porušenia predkupného práva štátu a či vôbec je následkom jeho porušenia

absolútna alebo relatívna neplatnosť právneho úkonu, resp. či sú s jeho porušením spojené

iné následky.

Sťažovateľka ďalej namietala, že platnosť právneho úkonu je potrebné posudzovať

podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho vzniku a nie v čase rozhodovania o návrhu

na vklad.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd svoj právny záver nezdôvodnil zo všetkých

právnych hľadísk, pričom ona sama dáva do pozornosti záver, že predkupné právo štátu

v čase uzatvorenia zmluvy o prevode nehnuteľnosti neexistovalo a vzniklo až po jej

uzatvorení a to ex lege, pričom správny orgán nemá posudzovať platnosť tohto právneho

úkonu v čase posudzovania návrhu na vklad, ale prihliadať len na prípadné porušenia

zákona z procesného hľadiska.

Napadnuté rozhodnutie je podľa nej arbitrárne, čo spôsobuje porušenie jej práva

na spravodlivý proces. Sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd „... dospel k záveru, že

neprihliadnutie Okresného úradu v konaní o povolenie vkladu na existenciu predkupného

práva štátu podľa § 2 ods. 5 Zákona o niektorých opatreniach obmedzuje zmluvnú voľnosť

povinného z tohto predkupného práva a je to skutočnosť, ktorá má vplyv na povolenie

vkladu“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Úprava predkupného práva je de lege lata

zrozumiteľná, jasná a v súlade s požiadavkou hodnotovej bezrozpornosti právneho

poriadku. Nesprávne právne posúdenia resp. výklady doteraz produkované zo strany

štátnych orgánov i správneho súdu sú nielen porušením práva na spravodlivý proces, ale

i zásahom do základného práva Sťažovateľa vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.“.

Sťažovateľka konštatuje, že „Najvyšší súd porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru týkajúceho sa ochrany majetku, pretože nerešpektoval:

1) princíp rešpektovania majetku, 2) princíp odňatia (zbavenia) majetku podľa pravidiel, 3)

princíp zachovania rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu komunity

a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca.“.

4. Napokon sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie vydal nález v znení:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa a 4 a

Dodatkového protokolu č. 1 Rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa

4. 12. 2018 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súd sp. zn. zo dňa 4. 12. 2018 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

415,51 € vrátane DPH na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

5. Kasačný súd sťažovateľke, krajskému súdu ani ďalším účastníkom náhradu trov

kasačného konania nepriznal.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy podané

navrhovateľom bez zastúpenia a bez ustanoveného právneho zástupcu (v zmysle § 34, 35

a 37 ), návrhy, ktoré nemajú náležitosti ustanovené zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne neoprávnenou osobou, ako aj návrhy

podané oneskorene a zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

13. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

15. Podľa § 3 ods. 5 zákona o niektorých opatreniach na pozemok a stavby na ňom,

na ktorom sa má realizovať významná investícia podľa § 1 ods. 3, vzniká zo zákona

predkupné právo štátu dňom schválenia návrhu na vydanie osvedčenia o významnej

investícii vládou. Predkupné právo štátu sa zapíše do katastra nehnuteľností na návrh

príslušného ministerstva. Predkupné právo štátu nie je iným právom k pozemkom

a stavbám.

16. Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona okresný úrad preskúma zmluvu

z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej

forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne

určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú

obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým

mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada okresný úrad aj na skutkové a právne

skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

17. Podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona ak sú podmienky na vklad splnené,

okresný úrad vklad povolí; inak návrh zamietne.

18. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku musí rozhodnutie správnych orgánov

vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby

v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené

rozdiely.

19. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku je správny orgán povinný zistiť presne

a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

20. Podľa § 46 správneho poriadku musí byť rozhodnutie v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

21. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán

uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený

pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,

na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov

konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

III.

22. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu došlo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta najmä, že najvyšší súd napadnutý

rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami

uvedenými v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľky

najvyšší súd rozhodol arbitrárne, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej označených

základných práv a práv.

Predovšetkým sa nestotožňuje s názorom krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré

subsumovali predkupné právo štátu do kategórie skutkových a právnych skutočností, ktoré

by mohli mať vplyv na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra.

23. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb

a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi ().

24. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

25. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

26. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať

tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah

tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

27. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

28. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o kasačnej sťažnosti aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to

minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a z toho vyvodiť záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

29. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„... správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležíte objasnené všetky

rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí

zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac

zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia)...

... Vzhľadom na právnu podstatu predkupného práva vo všeobecnosti a účel

sledovaný , ktorým je zjednodušenie usporiadania vlastníckych

vzťahov potrebných na prípravu stavieb, ktoré sú významnou investíciou z hľadiska celého

hospodárstva Slovenskej republiky (viď , dôvodová

správa k , dôvodová správa k ), dospel

kasačný súd k záveru, že zmluvná voľnosť vlastníka pozemku, ku ktorému sa viaže

predkupné právo štátu podľa , je obmedzená priamo

zo zákona, a teda vlastníci dotknutých pozemkov sú povinní v prípade ich zamýšľaného

predaja prednostne ponúknuť tieto pozemky na kúpu štátu. Iba takýto výklad § 3 ods. 5

môže byť v súlade s účelom a cieľmi

... Neprihliadnutie okresného úradu v konaní o povolenie vkladu vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností na existenciu predkupného štátu podľa § 3 ods. 5 zákona

č. , obmedzujúceho zmluvnú voľnosť povinného z tohto predkupného práva

pri zamýšľanom prevode dotknutej nehnuteľnosti, ako na skutočnosť, ktorá má vplyv

na povolenie vkladu, je podľa kasačného súdu v rozpore s účelom a cieľmi zákona

č. a porušením katastrálneho zákona. Uvedené platí aj vtedy, ak

predkupné právo štátu vzniklo až po uzavretí kúpnej zmluvy, ktorá je predmetom konania

o povolení vkladu, keď okresný úrad je povinný skúmať, či po uzavretí zmluvy

do rozhodnutia o povolení vkladu nenastali skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili

vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností...

... sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol také skutočnosti, na základe ktorých by

bolo možné jeho námietku o porušení zásady rovnosti v preskúmavanom správnom konaní

považovať za odôvodnenú. Ostatné námietky sťažovateľa vyhodnotil kasačný súd taktiež ako

bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia správneho

súdu.“

30. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

rozsudku dostatočne zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

s relevantnými námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto kasačnú sťažnosť

proti rozsudku krajského súdu č. k. -122 z 15. novembra 2017 zamietol.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych

záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

31. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a základnými právami, ako aj právami, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky,

ktorou namietala porušenie svojich základných práv a práv napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu podľa ako zjavne neopodstatnenú.

32. K rovnakým právnym záverom ústavný súd dospel aj pri rozhodovaní vo veciach

vedených pod sp. zn. , a .

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2019