Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 132/2019
PDF · 206.7 KB
No categories available
IV. ÚS 132/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a
Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej JUDr.
Ladislavom Potockým, Mydlárska 187/19, Žilina, vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 C 111/2008 zo 17.
decembra 2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 84/2016 z 28. apríla 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 236/2016 z 31. januára
2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla
2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 18 C 111/2008 zo 17. decembra 2015, rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 84/2016 z 28. apríla 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 236/2016
z 31. januára 2018.
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni
Ľudmile Gajdošíkovej. Do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia pôvodnej
sudkyne spravodajkyne, pozn.) nebola ústavná sťažnosť sťažovateľky rozhodnutá. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých
funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných do
funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov. Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi
a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý
pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia
senátu).
3. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka sa
návrhom zo 14. apríla 2008 proti odporcovi (ďalej len „odporca“)
domáhala určenia hranice medzi nehnuteľnosťami špecifikovanými v žalobe
a vydania časti nehnuteľnosti (pozemku, pozn.) z parcely
zapísanej na liste vlastníctva odporcu. Svoj návrh odôvodnila tým, že je výlučnou
vlastníčkou KN parc. č. a KN parc. č. , k. ú. a zároveň aj rodinného domu
súp. č. postaveného na parc. č. . Odporca je vlastníkom KN parc. č. a rodinného
domu súp. č. postaveného na parc. č. . Tieto pozemky spolu hraničia. Odporca mal
bez súhlasu sťažovateľky začať stavať na časti jej pozemku novostavbu, čím okrem toho
poškodzuje aj jej rodinný dom, pretože obnažil jeho základy. Odporca z parcely č.
zaberá časť v šírke 1 m pozdĺž celej dĺžky parcely. Sťažovateľka pri podaní žaloby
vychádzala zo znaleckého posudku č. 9/2007, ktorý predložila ako dôkaz a podľa ktorého je
hranica medzi parcelami posunutá v prospech odporcu na úkor sťažovateľky. Sťažovateľka
preto žiadala o určenie hranice a vydanie časti pozemku. Napadnutým rozsudkom
okresného súdu bol jej návrh zamietnutý.
4. Ako z priloženého rozsudku vyplýva, okresný súd na základe vykonaného
dokazovania ustálil, že spor medzi účastníkmi je o priestor medzi dvoma postavenými
domami. Na vykonanej obhliadke okresný súd zistil, že medzi domami je plot. Ten staval
starý otec sťažovateľky v roku 1958, resp. 1960. Sťažovateľka tvrdila, že daný plot nie je
hranicou pozemkov, pretože skutočná hranica vedie približne 1 m od plota smerom
k nehnuteľnosti odporcu. Okresný súd oproti tomu dospel k záveru, že je nelogické
a nepravdepodobné, že by si niekto postavil plot oddeľujúci pozemok od susedovho
pozemku nie na hranici, ale dokonca by ponechal časť svojho pozemku za plotom. Okresný
súd poukázal na to, že starý otec navrhovateľky sa dokonca dohodol so starým otcom
odporcu pri stavbe plotu, že starý otec odporcu bude púšťať starého otca navrhovateľky
voziť popri plote potraviny do pivnice, ktorá mala otvor zo strany odporcovho pozemku.
Keby pozemok, resp. jeho časť za plotom smerom k domu odporcu, patril starému otcovi
sťažovateľky (ako tvrdí ona), tak by nebol potrebný súhlas suseda, resp. dohoda
o prechádzaní do pivnice. Túto dohodu pritom potvrdili aj svedkovia – rodičia
sťažovateľky. Okresný súd teda považoval za ustálené, že oplotenie bolo postavené
s vedomím, že tadiaľ vedie hranica pozemkov a odporca, resp. jeho predchodcovia fakticky
užívajú pozemok za oplotením od roku 1958, resp. od roku 1960. Tento stav bol namietaný
až sťažovateľkou, ktorá podala v roku 2008 žalobu (pozri s. 8 – 9 rozsudku okresného
súdu). Okresný súd však dospel k záveru, že odporca a jeho predkovia spornú časť užívali
dobromyseľne, nerušene a ako vlastnú, a to minimálne od šesťdesiatych rokov minulého
storočia, teda viac ako 10 rokov, v dôsledku čoho došlo k vydržaniu.
5. Okresný súd si zároveň osvojil závery ustanoveného znalca Ing. Hrivíka, podľa
ktorého odporca nezasahuje do nehnuteľnosti sťažovateľky a aktuálna platná hranica
evidovaná v katastri bola zameraná pri obnove katastrálneho operátu. Hoci zo znaleckého
posudku vyplynulo, že súčasný priebeh hranice medzi parcelami č. a nezodpovedá
priebehu hranice pôvodných parciel v minulosti (rozdiel vznikol po novom mapovaní
v rámci obnovy katastrálneho operátu, pozn.), tento stav bol predchodcami účastníkov
ustálený najneskôr v čase konania obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním (v roku
1992, pozn.), čo potvrdzuje zameranie i súhlas vtedajších vlastníkov. Právni predchodcovia
účastníkov zameranie podpísali bez výhrad a roky to tak užívali, z čoho vyplýva,
že predmetnú hranicu akceptovali. Takýto stav trval viac než 10 rokov pred podaním
žaloby. Priebehu hranice odsúhlasenému pri obnove katastrálneho operátu zodpovedá
aj v súčasnosti evidovaná hranica v katastrálnej mape. Sťažovateľka a odporca sa stali
vlastníkmi pozemkov až po obnove katastrálneho operátu, teda za súčasného stavu hraníc.
Okresný súd uzavrel, že za daného stavu odporca svojou stavbou nezasahuje do pozemku
sťažovateľky, pretože medzi realizovanou novostavbou a hranicami pozemkov je ešte
priestor. Keďže sťažovateľka žiadala o vydanie pozemku, ktorý je vo vlastníctve odporcu,
okresný súd jej žalobu zamietol.
6. Na podklade odvolania sťažovateľky preskúmal rozsudok okresného súdu krajský
súd, ktorý sa plne stotožnil so závermi okresného súdu a jeho rozsudok v celom rozsahu
potvrdil. Sťažovateľka následne podala dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením
najvyššieho súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.
7. Sťažovateľka všeobecným súdom vyčíta nedostatočné zistenie skutkového stavu,
čoho dôsledkom malo byť nesprávne právne posúdenie veci. Uvádza, že obidva súdy
priznali vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v prospech odporcu na základe inštitútu
vydržania, ktorého predpoklady odporca nikdy nenaplnil. Okresnému súdu vyčíta, že sa
posúdením otázky vydržania riadne nezaoberal napriek tomu, že mu to prikázal krajský súd
v kasačnom rozhodnutí, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu.
Tvrdí tiež, že odporca sa ani nedomáhal žalobou určenia vlastníckeho práva z titulu
vydržania spornej časti pozemku, takže súdy mu priznali právo nad rámec tohto konania,
čím porušili ústavnú rovnosť účastníkov konania pred súdom. Podľa sťažovateľky
zo znaleckého posudku č. 6/2012 jednoznačne vyplýva, že sporná časť pozemkov bola
pred obnovou katastrálneho operátu súčasťou parcely EN č. , t. j. dnešnej parcely č. ,
ktorá vlastnícky pripadá jej. Problém nastal pri novom mapovaní v roku 1992, čo potvrdil
aj znalecký posudok. Podľa mapy meračského náčrtu z mapovania viedla hranica pozemkov
mimo domu tak, ako mala v skutočnosti viesť. Napriek tomu došlo pri mapovaní
k nepresnému prevzatiu hranice.
8. Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu a prijal jej ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.
Následne navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami okresného
súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil
všetky rozhodnutia napadnuté ústavnou sťažnosťou, priznal jej finančné zadosťučinenie
vo výške 5 000 € a zaviazal okresný súd a krajský súd nahradiť jej trovy konania.
II.
Relevantná právna úprava a posúdenie procesných podmienok konania
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do
28. februára 2019, zostávajú zachované.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
14. Ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť bola podaná včas, osobou na to
oprávnenou a s výnimkou absencie plnomocenstva vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu
spĺňa náležitosti vyžadované zákonom o ústavnom súde. Sťažovateľka v petite ústavnej
sťažnosti požaduje aj zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, svojho právneho zástupcu však
nesplnomocnila na podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu. Vzhľadom na to,
že doplnenie plnomocenstva by nemohlo zmeniť výsledok konania o ústavnej sťažnosti,
ústavný súd nevyzýval sťažovateľku na odstránenie tejto vady podania a prerokoval ústavnú
sťažnosť ako celok.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu
15. Vo vzťahu k časti ústavnej sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia
označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 C 111/2008
zo 17. decembra 2015 ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde, a to nedostatok právomoci. Vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu okresného súdu disponovala sťažovateľka opravným
prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využila. Poskytnutie ochrany v prípade potenciálneho
porušenia dotknutých článkov ústavy v danom prípade spadalo do právomoci nadriadeného
súdu, teda krajského súdu, čo podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde vylučuje
právomoc ústavného súdu.
III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu a uznesením
najvyššieho súdu
16. Podstatou ústavnej sťažnosti je pokračujúca polemika sťažovateľky so závermi
všeobecných súdov načrtnutými v bodoch 3 a 4.
17. Vzhľadom na podstatu argumentácie sťažovateľky je potrebné najskôr
pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy
(siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné
súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základných práv sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov nie sú arbitrárne alebo svojvoľné a či výsledkom aplikácie
právnych predpisov na konkrétny prípad nie je zrejmá nespravodlivosť (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). O takú situáciu v posudzovanom prípade nejde.
18. Všeobecné súdy dospeli po vykonanom dokazovaní k záveru, že hranica medzi
pozemkami bola ustálená najneskôr v čase vykonania obnovy katastrálneho operátu novým
mapovaním a v takomto stave bola predchodcami účastníkov a následne účastníkmi
nerušene užívaná. Súdy síce uznali tvrdenie sťažovateľky, že priebeh hranice medzi
parcelami vytýčený pri novom mapovaní nezodpovedá priebehu hranici v minulosti, avšak
v tomto smere akceptovali obranu odporcu spočívajúcu v námietke vydržania spornej časti
pozemku. Podstatu inštitútu vydržania je možné vyjadriť tak, že v dôsledku plynutia času
preváži s ohľadom na princíp právnej istoty záujem na ochrane faktického stavu (teda na
ochrane domnelého vlastníka, ktorý vec užíva ako vlastnú) nad záujmom na ochrane
pôvodného vlastníka, avšak len za predpokladu, že držiteľ (domnelý vlastník) bol po celú
dobu v dobrej viere, že je jeho držba oprávnená. Uplynutím určitého času, ktorý
zákonodarca v prípade nehnuteľností stanovil na 10 rokov, dôjde k zmene vlastníckeho
práva od pôvodného vlastníka k oprávnenému držiteľovi, ktorý sa tak stáva novým
vlastníkom. Zároveň tým dochádza k zosúladeniu faktického stavu s právnym. Záver,
že odporca a jeho predchodcovia už od šesťdesiatych rokov minulého storočia
dobromyseľne užívali spornú časť pozemkov ako vlastnú a najneskôr v čase obnovy
katastrálneho operátu bol tento stav ustálený aj v katastri, všeobecné súdy riadne a detailne
odôvodnili poukazom na konkrétne skutkové okolnosti (stavba plota samotným starým
otcom navrhovateľky, vyžadovanie súhlasu s prechodom popri plote od starého otca
odporcu, súhlas so zameraním pri novom mapovaní a faktické užívanie takto vymedzených
pozemkov atď.). Všeobecné súdy teda pri aplikácii a interpretácii relevantných zákonných
ustanovení (§ 126 a nasl. Občianskeho zákonníka) nenašli dôvod poskytnúť ochranu
sťažovateľke, keďže vlastnícke právo podľa ich názoru svedčí odporcovi.
19. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že všeobecné súdy rozhodli nad rámec
predmetu sporu (rozhodovanie ultra petitum), ústavný súd ju v podrobnostiach odkazuje
na písomné vyhotovenie uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa s touto jej námietkou
vysporiadal v bode 23 odôvodnenia, keď doslovne uviedol:
„23. V predmetnom spore súd prvej inštancie rozhodoval výlučne o žalobe
žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia hranice medzi parcelami KNC č. a KNC
č. v k. ú. v zmysle znaleckého posudku č. 6/2012 zo 17. decembra 2012
vypracovaného Ing. Hrivíkom tak, že je vedená bodmi (26-43)-D-A-B-C-(26/152) a zároveň
žiadala vydanie plochy vymedzenej bodmi A-D-(26-47)-(26-370)-(26-414)-(26-152)-C-B-A
o výmere 15 m2 tak, ako je vyznačené v uvedenom znaleckom posudku. Túto žalobu v celom
rozsahu zamietol ako nedôvodnú a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť trovy konania
žalovanému a štátu, pričom odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil a priznal žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania. Oba súdy nižších inštancií teda nerozhodovali o určení
vlastníckeho práva žalovaného a ani rozsudočný výrok o priznaní vlastníckeho práva
žalovaného nie je obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí. Výsledky vykonaného dokazovania
a skutočnosť, že žalobkyňa neuniesla v konaní dôkazné bremeno v žiadnom prípade
neznamenajú, že by súdy nižších inštancií priznali žalovanému akékoľvek právo nad rámec
predmetného konania, teda že by bola porušená zásada ne ultra petitum.“
20. Závery okresného súdu vyjadrené v odôvodnení jeho rozhodnutia, s ktorými sa
v plnom rozsahu stotožnili aj krajský súd a najvyšší súd, pôsobia podľa ústavného súdu
logicky a konzistentne, a preto nebol dôvod do nich z pozície ústavného súdu zasahovať.
21. Na základe všetkých už uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej smerovala proti rozsudku okresného súdu, podľa
§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci (pozri bod 15)
a vo zvyšku podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
22. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej
sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania), keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
23. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského
súdu, odklad vykonateľnosti rozsudku má význam iba tam, kde by v dôsledku
právoplatnosti rozhodnutia mohla vzniknúť sťažovateľke závažná ujma (typicky tam, kde je
rozhodnutím uložená nejaká povinnosť či priznané oprávnenie). Rozhodnutím, ktorého
odkladu vykonateľnosti sa sťažovateľka domáha, bol potvrdený zamietavý výrok rozsudku
okresného súdu. Tým nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým okresný súd zamietol
návrh sťažovateľky na vydanie časti pozemku. Odloženie vykonateľnosti rozsudku
krajského súdu by nič nezmenilo na postavení sťažovateľky. Inými slovami, v predmetnom
konaní žiadnemu z účastníkov nebolo priznané žiadne oprávnenie ani uložená žiadna
povinnosť, preto je bez významu odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu