Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 132/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a

Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej JUDr.

Ladislavom Potockým, Mydlárska 187/19, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. zo 17.

decembra 2015, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. apríla 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla

2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2015, rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. apríla 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. januára 2018.

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni

Ľudmile Gajdošíkovej. Do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia pôvodnej

sudkyne spravodajkyne, pozn.) nebola ústavná sťažnosť sťažovateľky rozhodnutá. Plénum

ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých

funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných do

funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov. Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi

a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý

pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia

senátu).

3. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka sa

návrhom zo 14. apríla 2008 proti odporcovi (ďalej len „odporca“)

domáhala určenia hranice medzi nehnuteľnosťami špecifikovanými v žalobe

a vydania časti nehnuteľnosti (pozemku, pozn.) z parcely

zapísanej na liste vlastníctva odporcu. Svoj návrh odôvodnila tým, že je výlučnou

vlastníčkou KN parc. č. a KN parc. č. , k. ú. a zároveň aj rodinného domu

súp. č. postaveného na parc. č. . Odporca je vlastníkom KN parc. č. a rodinného

domu súp. č. postaveného na parc. č. . Tieto pozemky spolu hraničia. Odporca mal

bez súhlasu sťažovateľky začať stavať na časti jej pozemku novostavbu, čím okrem toho

poškodzuje aj jej rodinný dom, pretože obnažil jeho základy. Odporca z parcely č.

zaberá časť v šírke 1 m pozdĺž celej dĺžky parcely. Sťažovateľka pri podaní žaloby

vychádzala zo znaleckého posudku č. 9/2007, ktorý predložila ako dôkaz a podľa ktorého je

hranica medzi parcelami posunutá v prospech odporcu na úkor sťažovateľky. Sťažovateľka

preto žiadala o určenie hranice a vydanie časti pozemku. Napadnutým rozsudkom

okresného súdu bol jej návrh zamietnutý.

4. Ako z priloženého rozsudku vyplýva, okresný súd na základe vykonaného

dokazovania ustálil, že spor medzi účastníkmi je o priestor medzi dvoma postavenými

domami. Na vykonanej obhliadke okresný súd zistil, že medzi domami je plot. Ten staval

starý otec sťažovateľky v roku 1958, resp. 1960. Sťažovateľka tvrdila, že daný plot nie je

hranicou pozemkov, pretože skutočná hranica vedie približne 1 m od plota smerom

k nehnuteľnosti odporcu. Okresný súd oproti tomu dospel k záveru, že je nelogické

a nepravdepodobné, že by si niekto postavil plot oddeľujúci pozemok od susedovho

pozemku nie na hranici, ale dokonca by ponechal časť svojho pozemku za plotom. Okresný

súd poukázal na to, že starý otec navrhovateľky sa dokonca dohodol so starým otcom

odporcu pri stavbe plotu, že starý otec odporcu bude púšťať starého otca navrhovateľky

voziť popri plote potraviny do pivnice, ktorá mala otvor zo strany odporcovho pozemku.

Keby pozemok, resp. jeho časť za plotom smerom k domu odporcu, patril starému otcovi

sťažovateľky (ako tvrdí ona), tak by nebol potrebný súhlas suseda, resp. dohoda

o prechádzaní do pivnice. Túto dohodu pritom potvrdili aj svedkovia – rodičia

sťažovateľky. Okresný súd teda považoval za ustálené, že oplotenie bolo postavené

s vedomím, že tadiaľ vedie hranica pozemkov a odporca, resp. jeho predchodcovia fakticky

užívajú pozemok za oplotením od roku 1958, resp. od roku 1960. Tento stav bol namietaný

až sťažovateľkou, ktorá podala v roku 2008 žalobu (pozri s. 8 – 9 rozsudku okresného

súdu). Okresný súd však dospel k záveru, že odporca a jeho predkovia spornú časť užívali

dobromyseľne, nerušene a ako vlastnú, a to minimálne od šesťdesiatych rokov minulého

storočia, teda viac ako 10 rokov, v dôsledku čoho došlo k vydržaniu.

5. Okresný súd si zároveň osvojil závery ustanoveného znalca Ing. Hrivíka, podľa

ktorého odporca nezasahuje do nehnuteľnosti sťažovateľky a aktuálna platná hranica

evidovaná v katastri bola zameraná pri obnove katastrálneho operátu. Hoci zo znaleckého

posudku vyplynulo, že súčasný priebeh hranice medzi parcelami č. a nezodpovedá

priebehu hranice pôvodných parciel v minulosti (rozdiel vznikol po novom mapovaní

v rámci obnovy katastrálneho operátu, pozn.), tento stav bol predchodcami účastníkov

ustálený najneskôr v čase konania obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním (v roku

1992, pozn.), čo potvrdzuje zameranie i súhlas vtedajších vlastníkov. Právni predchodcovia

účastníkov zameranie podpísali bez výhrad a roky to tak užívali, z čoho vyplýva,

že predmetnú hranicu akceptovali. Takýto stav trval viac než 10 rokov pred podaním

žaloby. Priebehu hranice odsúhlasenému pri obnove katastrálneho operátu zodpovedá

aj v súčasnosti evidovaná hranica v katastrálnej mape. Sťažovateľka a odporca sa stali

vlastníkmi pozemkov až po obnove katastrálneho operátu, teda za súčasného stavu hraníc.

Okresný súd uzavrel, že za daného stavu odporca svojou stavbou nezasahuje do pozemku

sťažovateľky, pretože medzi realizovanou novostavbou a hranicami pozemkov je ešte

priestor. Keďže sťažovateľka žiadala o vydanie pozemku, ktorý je vo vlastníctve odporcu,

okresný súd jej žalobu zamietol.

6. Na podklade odvolania sťažovateľky preskúmal rozsudok okresného súdu krajský

súd, ktorý sa plne stotožnil so závermi okresného súdu a jeho rozsudok v celom rozsahu

potvrdil. Sťažovateľka následne podala dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.

7. Sťažovateľka všeobecným súdom vyčíta nedostatočné zistenie skutkového stavu,

čoho dôsledkom malo byť nesprávne právne posúdenie veci. Uvádza, že obidva súdy

priznali vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v prospech odporcu na základe inštitútu

vydržania, ktorého predpoklady odporca nikdy nenaplnil. Okresnému súdu vyčíta, že sa

posúdením otázky vydržania riadne nezaoberal napriek tomu, že mu to prikázal krajský súd

v kasačnom rozhodnutí, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu.

Tvrdí tiež, že odporca sa ani nedomáhal žalobou určenia vlastníckeho práva z titulu

vydržania spornej časti pozemku, takže súdy mu priznali právo nad rámec tohto konania,

čím porušili ústavnú rovnosť účastníkov konania pred súdom. Podľa sťažovateľky

zo znaleckého posudku č. 6/2012 jednoznačne vyplýva, že sporná časť pozemkov bola

pred obnovou katastrálneho operátu súčasťou parcely EN č. , t. j. dnešnej parcely č. ,

ktorá vlastnícky pripadá jej. Problém nastal pri novom mapovaní v roku 1992, čo potvrdil

aj znalecký posudok. Podľa mapy meračského náčrtu z mapovania viedla hranica pozemkov

mimo domu tak, ako mala v skutočnosti viesť. Napriek tomu došlo pri mapovaní

k nepresnému prevzatiu hranice.

8. Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia krajského súdu a prijal jej ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.

Následne navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami okresného

súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20

ods. 1 a a právo podľa dohovoru, aby ústavný súd zrušil

všetky rozhodnutia napadnuté ústavnou sťažnosťou, priznal jej finančné zadosťučinenie

vo výške 5 000 € a zaviazal okresný súd a krajský súd nahradiť jej trovy konania.

II.

Relevantná právna úprava a posúdenie procesných podmienok konania

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do

28. februára 2019, zostávajú zachované.

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v neustanovuje inak. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

14. Ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť bola podaná včas, osobou na to

oprávnenou a s výnimkou absencie plnomocenstva vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu

spĺňa náležitosti vyžadované . Sťažovateľka v petite ústavnej

sťažnosti požaduje aj zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, svojho právneho zástupcu však

nesplnomocnila na podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu. Vzhľadom na to,

že doplnenie plnomocenstva by nemohlo zmeniť výsledok konania o ústavnej sťažnosti,

ústavný súd nevyzýval sťažovateľku na odstránenie tejto vady podania a prerokoval ústavnú

sťažnosť ako celok.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu

15. Vo vzťahu k časti ústavnej sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia

označených článkov a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2015 ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v § 56

ods. 2 písm. a) , a to nedostatok právomoci. Vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu okresného súdu disponovala sťažovateľka opravným

prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využila. Poskytnutie ochrany v prípade potenciálneho

porušenia dotknutých článkov v danom prípade spadalo do právomoci nadriadeného

súdu, teda krajského súdu, čo podľa vylučuje

právomoc ústavného súdu.

III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu a uznesením

najvyššieho súdu

16. Podstatou ústavnej sťažnosti je pokračujúca polemika sťažovateľky so závermi

všeobecných súdov načrtnutými v bodoch 3 a 4.

17. Vzhľadom na podstatu argumentácie sťažovateľky je potrebné najskôr

pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov

či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry

(siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné

súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základných práv sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov nie sú arbitrárne alebo svojvoľné a či výsledkom aplikácie

právnych predpisov na konkrétny prípad nie je zrejmá nespravodlivosť (napr. ,

, ). O takú situáciu v posudzovanom prípade nejde.

18. Všeobecné súdy dospeli po vykonanom dokazovaní k záveru, že hranica medzi

pozemkami bola ustálená najneskôr v čase vykonania obnovy katastrálneho operátu novým

mapovaním a v takomto stave bola predchodcami účastníkov a následne účastníkmi

nerušene užívaná. Súdy síce uznali tvrdenie sťažovateľky, že priebeh hranice medzi

parcelami vytýčený pri novom mapovaní nezodpovedá priebehu hranici v minulosti, avšak

v tomto smere akceptovali obranu odporcu spočívajúcu v námietke vydržania spornej časti

pozemku. Podstatu inštitútu vydržania je možné vyjadriť tak, že v dôsledku plynutia času

preváži s ohľadom na princíp právnej istoty záujem na ochrane faktického stavu (teda na

ochrane domnelého vlastníka, ktorý vec užíva ako vlastnú) nad záujmom na ochrane

pôvodného vlastníka, avšak len za predpokladu, že držiteľ (domnelý vlastník) bol po celú

dobu v dobrej viere, že je jeho držba oprávnená. Uplynutím určitého času, ktorý

zákonodarca v prípade nehnuteľností stanovil na 10 rokov, dôjde k zmene vlastníckeho

práva od pôvodného vlastníka k oprávnenému držiteľovi, ktorý sa tak stáva novým

vlastníkom. Zároveň tým dochádza k zosúladeniu faktického stavu s právnym. Záver,

že odporca a jeho predchodcovia už od šesťdesiatych rokov minulého storočia

dobromyseľne užívali spornú časť pozemkov ako vlastnú a najneskôr v čase obnovy

katastrálneho operátu bol tento stav ustálený aj v katastri, všeobecné súdy riadne a detailne

odôvodnili poukazom na konkrétne skutkové okolnosti (stavba plota samotným starým

otcom navrhovateľky, vyžadovanie súhlasu s prechodom popri plote od starého otca

odporcu, súhlas so zameraním pri novom mapovaní a faktické užívanie takto vymedzených

pozemkov atď.). Všeobecné súdy teda pri aplikácii a interpretácii relevantných zákonných

ustanovení ( a nasl. ) nenašli dôvod poskytnúť ochranu

sťažovateľke, keďže vlastnícke právo podľa ich názoru svedčí odporcovi.

19. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že všeobecné súdy rozhodli nad rámec

predmetu sporu (rozhodovanie ultra petitum), ústavný súd ju v podrobnostiach odkazuje

na písomné vyhotovenie uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa s touto jej námietkou

vysporiadal v bode 23 odôvodnenia, keď doslovne uviedol:

„23. V predmetnom spore súd prvej inštancie rozhodoval výlučne o žalobe

žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia hranice medzi parcelami KNC č. a KNC

č. v k. ú. v zmysle znaleckého posudku č. 6/2012 zo 17. decembra 2012

vypracovaného Ing. Hrivíkom tak, že je vedená bodmi (26-43)-D-A-B-C-(26/152) a zároveň

žiadala vydanie plochy vymedzenej bodmi A-D-(26-47)-(26-370)-(26-414)-(26-152)-C-B-A

o výmere 15 m2 tak, ako je vyznačené v uvedenom znaleckom posudku. Túto žalobu v celom

rozsahu zamietol ako nedôvodnú a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť trovy konania

žalovanému a štátu, pričom odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil a priznal žalovanému

náhradu trov odvolacieho konania. Oba súdy nižších inštancií teda nerozhodovali o určení

vlastníckeho práva žalovaného a ani rozsudočný výrok o priznaní vlastníckeho práva

žalovaného nie je obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí. Výsledky vykonaného dokazovania

a skutočnosť, že žalobkyňa neuniesla v konaní dôkazné bremeno v žiadnom prípade

neznamenajú, že by súdy nižších inštancií priznali žalovanému akékoľvek právo nad rámec

predmetného konania, teda že by bola porušená zásada ne ultra petitum.“

20. Závery okresného súdu vyjadrené v odôvodnení jeho rozhodnutia, s ktorými sa

v plnom rozsahu stotožnili aj krajský súd a najvyšší súd, pôsobia podľa ústavného súdu

logicky a konzistentne, a preto nebol dôvod do nich z pozície ústavného súdu zasahovať.

21. Na základe všetkých už uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej smerovala proti rozsudku okresného súdu, podľa

pre nedostatok právomoci (pozri bod 15)

a vo zvyšku podľa ako zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho

významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej

sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania), keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

23. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského

súdu, odklad vykonateľnosti rozsudku má význam iba tam, kde by v dôsledku

právoplatnosti rozhodnutia mohla vzniknúť sťažovateľke závažná ujma (typicky tam, kde je

rozhodnutím uložená nejaká povinnosť či priznané oprávnenie). Rozhodnutím, ktorého

odkladu vykonateľnosti sa sťažovateľka domáha, bol potvrdený zamietavý výrok rozsudku

okresného súdu. Tým nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým okresný súd zamietol

návrh sťažovateľky na vydanie časti pozemku. Odloženie vykonateľnosti rozsudku

krajského súdu by nič nezmenilo na postavení sťažovateľky. Inými slovami, v predmetnom

konaní žiadnemu z účastníkov nebolo priznané žiadne oprávnenie ani uložená žiadna

povinnosť, preto je bez významu odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu