Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 2/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou

JUDr. Katarínou Balážovou, Štvrť SNP 123, Trenčianske Teplice, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -231 z 24. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. septembra 2018 takto

rozhodol:

Konanie o ústavnej sťažnosti z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej republiky (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -231 z 24. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. septembra

2018, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že medzi žalobcom – obchodnou

spoločnosťou , (ďalej len „žalobca“),

a žalovanými – sťažovateľom ako dlžníkom a ml. a

ako ručiteľmi, bola 9. septembra 2002 uzatvorená zmluva o pôžičke vo výške

13 780 000 Sk, splatná 12. septembra 2003. Zaplatenie dlžnej sumy bolo „garantované

vystavenou vlastnou zmenkou dlžníka zo dňa 09.09.2002, avalovanou žalovanými v 2. a 3.

rade ako ručiteľmi“. Vzhľadom na to, že dlžná suma nebola v lehote splatnosti uhradená,

žalobca na základe vlastnej zmenky dlžníka doručil 11. júna 2006 Okresnému súdu Žilina

návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu na zaplatenie istiny vo výške 13 780 000

Sk, konanie bolo vedené pod sp. zn. (ďalej len „zmenkové konanie“).

Žalobca zároveň podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava II 12. júna 2006 podal

proti žalovaným žalobu o zaplatenie istiny vo výške 13 780 000 Sk z titulu zmluvy

o pôžičke. Po zistení, že sťažovateľ neuhradil dlžnú sumu, uhradil ju v zmenkovom konaní

jeden z ručiteľov na účet žalobcu a zároveň o tom upovedomil Okresný súd Bratislava II,

ktorý konal o žalobe zo zmluvy o pôžičke. Okresný súd Žilina vydaný zmenkový platobný

rozkaz rozsudkom č. k. -237 v časti zaplatenia zmenkovej sumy zrušil

a priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy istiny od 12. septembra

2003 do zaplatenia. Krajský súd v Žiline rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

Žalobca vzal žalobu o zaplatenie istiny z titulu nevrátenej pôžičky späť s tým,

že úhrady tejto sumy sa domáha v zmenkovom konaní. Okresný súd Bratislava II konanie

v tejto časti zastavil, vec bola následne postúpená Okresnému súdu Pezinok (ďalej len

„okresný súd“), ktorý pokračoval v konaní už len v časti nároku na zaplatenie úrokov

z omeškania. Rozsudkom č. k. -195 zo 7. apríla 2016 okresný súd zaviazal

žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne zákonný úrok z omeškania vo výške

13 % ročne zo sumy 457 412,20 € od 13. septembra 2003 do 13. júna 2007, ako aj trovy

konania.

3. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní odvolanie, ktoré odôvodnili tým, že žalobca

sa domáhal na Okresnom súde Žilina zaplatenia zmenkovej sumy a úrokov vo výške 6 %

a totožnej istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne sa domáhal

i v predmetnom konaní vedenom na okresnom súde (pričom žalobu v časti istiny vzal späť).

Priznaný úrok z omeškania spolu vo výške 19 % považovali za rozporný s inštitútom

dobrých mravov. Krajský súd rozsudkom č. k. -231 z 24. októbra 2017 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Vo vzťahu

k namietanému „duplicitnému“ uplatneniu úroku z omeškania a zmenkového úroku krajský

súd poukázal na „na záver vyslovený odvolacím Krajským súdom v Bratislave v uznesení

zo dňa 21. marca 2013 č. k. , kde tento konštatoval, že nárok žalobcu

uplatnený v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.

je nárokom vyplývajúcim z ustanovenia § 45 bod 2 zák. č. 191/1950 Sb. (zákon zmenkový

a šekový), v ktorom je kogentne stanovená aj výška sankcie, ktorej sa môže majiteľ zmenky

domáhať zo zmenkovej sumy, pričom v prejednávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia

úroku z omeškania za omeškanie dlžníkov s plnením ich peňažného dlhu. Odvolací súd

súhlasí s názorom, že ide o zákonné nároky, ktoré nemajú žiadnu vzájomnú súvislosť, ani sa

vzájomne nekonzumujú, zmenkový úrok nemá žiaden vzťah k úroku z omeškania

z kauzálneho vzťahu a nie je úrokom z omeškania, ide o samostatný nárok vyplývajúci

priamo zo zmenky, ktorý patrí majiteľovi zmenky bez ohľadu na existenciu alebo

neexistenciu kauzálnych úrokov z omeškania alebo iných úrokov.“.

4. Dovolanie sťažovateľa a ručiteľov (žalovaných), ktoré odôvodňovali poukazom na

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) a a , najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 17. septembra 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

odmietol ako procesne neprípustné.

5. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť nasmeroval proti rozsudku krajského súdu

a uzneseniu najvyššieho súdu. Je toho názoru, že uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne,

svojvoľné a založené na formálnom prístupe súdu k prejednávanej veci. Rozhodnutia

okresného súdu a krajského súdu, ktorými boli zaviazaní na zaplatenie úrokov z omeškania

aj žalovaní ‒ručitelia, považuje za nezákonné a spôsobujúce značnú ujmu na majetkových

právach sťažovateľa.

Sťažovateľ kritizuje záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „prekážka litispendencie,

resp. prekážka res iudicata existovala len vo vzťahu k žalovanej istine, ktorá prekážka

zanikla tým, že po zaplatení istiny v zmenkovom konaní totožnej s istinou vymáhanou

na základe zmluvy o pôžičky, žalobca zobral v tejto časti žalobný návrh späť a súd v konaní

č. pokračoval len v časti úrokov z omeškania, kde už neexistovala prekážka

litispendencie“. K tomuto záveru dovolacieho súdu sťažovateľ uvádza, že „v zmenkovom

konaní žalobca popri nároku na zaplatenie istiny uplatnil aj nárok na zákonné úroky

vo výške 6 % z istiny, ktoré mu boli aj priznané. Okolnosť, že ide o rozdielnu výšku úrokov

v zmenkovom a občianskom konaní nemôže znamenať nedostatok prekážky litispendencie.

Bolo na žalobcovi, aby si uplatňoval nárok voči žalovaným buď na základe zmluvy

o pôžičke alebo na základe vlastnej zabezpečovacej zmenky dlžníka. Ak žalobca uplatnil

nárok na základe zmenky, ako aj na základe zmluvy o pôžičke, v oboch prípadoch ide

o totožnosť sporových strán a totožnosť predmetu sporu a jeho skutkového základu.“.

Pokiaľ išlo o dovolanie sťažovateľa podané i z dôvodu podľa , teda preto,

že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, sťažovateľ uviedol,

že „Podstata tejto právnej otázky bolo posúdenie, či žalovaní v rade 2. - 3. ako ručitelia

za záväzok dlžníka - žalovaného v 1. rade na základe zmluvy o pôžičke splatnej dňa

12.09.2003 boli zodpovední okrem istiny aj za úroky z omeškania so zaplatením istiny.

V konaní Okresného súdu Pezinok č. k. , žalovaní v 2. - 3. rade namietali svoju

zodpovednosť za úroky z omeškania poukazujúc na obsah Zmluvy o pôžičke splatnej dňa

12.09.2003, v ktorej sa ako ničitelia zaviazali zaplatiť pôžičku (istinu) vo výške 13.780.000,-

Sk, ak ju nezaplatí v lehote splatnosti dlžník. Svoju procesnú obranu žalovaní v 2. - 3. rade

opierali o ustanovenia a nasl. , z ktorých je nepochybné,

že v danom prípade žalovaní v 2. - 3. rade ako ručitelia nezodpovedajú za úroky

z omeškania vzniklé zaplatením istiny po lehote splatnosti. Popri tejto procesnej obrane

žalovaní v 2.- 3. rade poukazovali, že žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 548 ods. 1/

vyzvať ručiteľov na zaplatenie dlhu z dôvodu, že dlžník dlh

nezaplatil.“.

6. Sťažovateľ rovnako odmieta tvrdenie najvyššieho súdu, že v dovolaní uviedol len

všeobecnú charakteristiku nesprávnosti, ku ktorej došlo pred okresným súdom a krajským

súdom. Práve naopak, v súlade s sťažovateľ poukázal na nesprávne právne

posúdenie veci a v čom táto nesprávnosť spočíva, najvyššiemu súdu bola táto nesprávnosť

právneho posúdenia veci nepochybne zrejmá. V tejto súvislosti sťažovateľ najskôr uznáva,

že v dovolaní nekonkretizoval rozhodnutia, ktoré by preukazovali odklon od vyriešenia

právnej otázky krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, avšak

vzápätí argumentuje, že „rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nie sú systematicky usporiadané

a publikované a ich znalosť je len otázkou náhody. Pritom za ustálenú rozhodovaciu prax

sa považujú aj nepublikované rozhodnutia alebo aj jednotlivé doteraz nepublikované

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí

sú nespochybniteľné alebo ich akceptovali. Za takejto neprehľadnej systematiky, žalovaní

v čase podania dovolania nedokázali zistiť a preukázať súdne rozhodnutie znamenajúce

v danej veci odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a nemožno

to od dovolávateľov ani spravodlivo požadovať. Sťažovateľ v súvislosti s rozhodnutím

dovolacieho súdu poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého je súd viazaný len

dovolacími dôvodmi z čoho vyplýva, že dovolací súd nie je viazaný vymedzením prípustnosti

dovolania. V rámci postupu dovolacieho súdu podľa , mal súd pri prisúdení

prípustnosti dovolania zohľadniť svoje stanoviská a rozhodnutia, aj keď ich dovolávatelia

neoznačili. Sťažovateľ poukazuje ďalej na ustanovenie , podľa ktorého

vymedzenie splnenia prípustnosti dovolania nie je náležitosťou dovolania.“.

7. Sťažovateľ sa zároveň domáhal, aby ústavný súd nariadil dočasné opatrenie,

ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia krajského súdu,

čo odôvodňoval skutočnosťou, že na jeho podklade prebieha exekučné konanie, ktoré

je vedené súdnym exekútorom , a preto mu hrozí v budúcnosti

neodstrániteľná, resp. ťažko odstrániteľná ujma. Kým „ujma sťažovateľa spočíva v

značnom zásahu do jeho majetku, ktorý bude v prípade vyhovenia sťažnosti následne ťažko

(ak vôbec) zvrátiteľný, ujma na strane tretích osôb spočíva jedine v dočasnom odložení

možnosti vymáhania priznanej pohľadávky, v ktorom však bude možné v prípade

nevyhovenia sťažnosti, bez obmedzení ďalej pokračovať“. Splnenie predpokladov na

vydanie dočasného opatrenia vidí teda v tom, že „prípadné neodloženie vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia spôsobí väčšiu ujmu, než ujmu, ktorá môže vzniknúť iným osobám

pri odložení vykonateľnosti, pričom odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným

záujmom“.

8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jeho práv podľa ,

dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu a zároveň tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

9. Podaním doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2018 sťažovateľ doplnil svoju

ústavnú sťažnosť o argumentáciu spočívajúcu v tom, že napadnutými rozhodnutiami došlo

k porušeniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Poukázal na to,

že v rámci ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ale i súdov nižších inštancií

sa ručenie nevzťahuje na sankcie, ktoré má v dôsledku omeškania dlžník zaplatiť veriteľovi,

ak sa ručiteľ na ich úhradu osobitne nezaviazal. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie

najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. R 58/2009, ako aj na právnu teóriu. Na námietky spočívajúce

v tom, že ručitelia sa písomne nezaviazali na úhradu úrokov z omeškania, nákladov veriteľa

spojených s uplatnením pohľadávky a iných prípadných sankcií, však krajský súd

ani najvyšší súd nereagovali a odklonili sa od uvedenej ustálenej súdnej praxe

bez akéhokoľvek zdôvodnenia, čím porušili spomínaný ústavný princíp.

10. Dňa 9. decembra 2019 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa,

ktorým oznamuje, že netrvá na ústavnej sťažnosti z dôvodu zrušenia rozsudku krajského

súdu č. k. -231 z 24. októbra 2017 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. septembra 2018 ústavným súdom.

II.

Posúdenie veci ústavným súdom v kontexte relevantnej právnej úpravy

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

15. Podľa ak sťažovateľ vezme svoju ústavnú

sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej uznesením zastaví.

16. V posudzovanom prípade vzhľadom na to, že sťažovateľ vzal svoju ústavnú

sťažnosť v celom rozsahu späť (bod 10), ústavný súd rozhodol o nej tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu