Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 23/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2020

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd napadnutým uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 1. júna 2016 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája

2018 doručená ústavná sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 1. júna 2016 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom.

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi

Sergejovi Kohútovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára

2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“) bola

vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov 17. októbra

2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a)

rozvrhu práce prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví

tohto uznesenia.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že prokurátor Okresnej

prokuratúry Humenné (ďalej len „prokurátor“) podal na sťažovateľa na Okresnom súde

Humenné (ďalej len „okresný súd“) obžalobu pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1

a 2 , ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť tak, že 2. mája 2012 v čase

o 11.39 h v Tatra banke v Humennom vybral z účtu vedeného na meno

(ďalej len „poškodený“), č. , na základe dispozičného práva

udeleného poškodeným ako majiteľom účtu v presne nezistený dátum v roku 2007 hotovosť

vo výške 10 000 €, pričom využil omyl poškodeného, ktorý si myslel, že dispozičné právo

na nakladanie s jeho osobným účtom sťažovateľovi zrušil.

3.1 Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 25. februára 2014 (ďalej len

„rozsudok z 25. februára 2014“) sťažovateľa ako obžalovaného oslobodil spod obžaloby

na základe , pretože skutok, pre ktorý bol obžalovaný, nie

je trestným činom, pretože v priebehu dokazovania bolo nesporne preukázané, že

sťažovateľ poškodeného do omylu neuviedol ani v ňom žiadny omyl nevyvolal, t. j. pre

nenaplnenie subjektívnej stránky trestného činu podvodu. Prokurátor i poškodení podali

proti rozsudku z 25. februára 2014 odvolanie.

3.2 Krajský súd uznesením sp. zn. z 15. októbra 2014 zrušil rozsudok

z 25. februára 2014 v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom

rozsahu prejednal a rozhodol, a zároveň zamietol odvolanie poškodených ako podané

neoprávnenými osobami. Krajský súd v uznesení z 15. októbra 2014 vyslovil názor, že

„okresný súd prehliada skutočnosť, že podľa výpovedí poškodených bolo obžalovanému

(sťažovateľovi pozn.) v roku 2007 udelené dispozičné právo k osobnému účtu poškodeného

iba preto, aby v čase ich neprítomnosti mohol uhradiť tovar (drevo) dodaný v rámci ich

spoločného podnikania“, a taktiež názor o krajnej nepresvedčivosti tvrdenia sťažovateľa,

podľa ktorého mu poškodený „zriadil dispozičné právo k jeho osobnému účtu bez toho, aby

mu uviedol konkrétny dôvod a on sa ho na to ani nepýtal“, následne krajský súd ďalej

vyslovil skutkový záver, že „dispozičné právo obžalovanému (sťažovateľovi pozn.) bolo

udelené poškodeným len na konkrétny účel a preto ho neoprávňovalo k akémukoľvek

nakladaniu s peniazmi na tomto účte“.

3.3 Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. septembra 2015 (ďalej len

„rozsudok zo 16. septembra 2015“) poukázal na svoju viazanosť právnym názorom

krajského súdu ako súdu odvolacieho a uznal sťažovateľa – obžalovaného za vinného

z trestného činu sprenevery podľa a , ktorého sa

mal dopustiť tak, že 2. mája 2012 v čase o 11.39 h v Tatra banke v Humennom z účtu

vedeného na meno , č. , ku ktorému mu v minulosti

udelil dispozičné právo iba preto, aby v čase ich neprítomnosti mohol

uhradiť tovar dodaný v rámci ich spoločného podnikania, ktorý si myslel, že dispozičné

právo s nakladaním s jeho osobným účtom sťažovateľovi zrušil, vybral hotovosť vo výške

10 000 €, a teda si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom

majetku väčšiu škodu. Sťažovateľovi zároveň okresný súd uložil trest odňatia slobody

v trvaní jedného roka, ktorého výkon odložil na skúšobnú dobu dvoch rokov a uložil mu

povinnosť zaplatiť poškodenému škodu vo výške 10 000 €. Sťažovateľ podal proti rozsudku

zo 16. septembra 2015 odvolanie.

3.4 Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku zo 16. septembra

2015 uznesením sp. zn. z 1. júna 2016 (ďalej len „uznesenie z 1. júna 2016“)

tak, že ho zamietol, t. j. stotožnil sa so skutkovým i s právnym hodnotením veci okresným

súdom. Sťažovateľ proti uzneseniu z 1. júna 2015 podal ústavnú sťažnosť, o ktorej ústavný

súd rozhodol uznesením sp. zn. z 12. októbra 2016 tak, že ju odmietol

pre nedostatok svojej právomoci.

3.5 Sťažovateľ zároveň podal proti uzneseniu krajského súdu z 1. júna 2016

dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 5. apríla 2018 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol

podľa .

3.6 Sťažovateľ namietal, že krajský súd v napadnutom uznesení ako dôvod zrušenia

rozsudku okresného súdu zo 16. septembra 2015 uviedol § 321 ods. 1 písm. b) a c)

a zároveň uviedol „explicitne ako má okresný súd vyhodnotiť vykonané

dokazovanie“, a to bez toho, aby mu prikázal doplniť alebo zopakovať dokazovanie

v predmetnej veci, t. j. nenechal hodnotenie dôkazov na okresnom súde, pred ktorým boli

tieto dôkazy vykonané, ale sám vyvodil jednoznačný skutkový záver, podľa ktorého bolo

sťažovateľovi dispozičné oprávnenie s účtom poškodeného udelené len na konkrétny účel

tvrdený poškodeným.

3.7 Napadnuté uznesenie porušuje podľa sťažovateľa ním označené práva aj preto, že

predmetom napadnutého konania, v ktorom bolo vydané, boli otázky týkajúce sa

podľa neho rýdzo súkromnoprávnych vzťahov medzi poškodeným a obžalovaným

(sťažovateľom). V konaní boli prezentované sťažovateľom a poškodeným rozporné tvrdenia

týkajúce sa špecifikácie účelu udeleného oprávnenia na disponovanie s účtom poškodeného.

Podľa sťažovateľa kvalifikáciou konania sťažovateľa ako trestného činu došlo k hrubému

narušeniu rovnosti v postavení účastníkov občianskoprávnych vzťahov, pričom práva

poškodeného (tvrdiaceho oprávnenie nakladať so svojím účtom udelili len na jeden

konkrétny účel, ktorým mala byť dodávka dreva a platba za ňu počas jeho pobytu v USA

v roku 2007) boli presadzované orgánmi činnými v trestnom konaní, zatiaľ čo práva

sťažovateľa (tvrdiaceho, že oprávnenie nakladať s účtom poškodeného mu bolo udelené

bez akejkoľvek špecifikácie účelu a zároveň, že poškodený si od neho požičal v roku 2009

finančné prostriedky v sume ) neboli podľa neho ani brané do úvahy. V predmetnom konaní

sa súdy zúčastnené na rozhodovaní podľa sťažovateľa zaoberali len otázkou, či sťažovateľ

mal právny dôvod na to, aby z účtu poškodeného vybral sumu 10 000 €. Takýto postup

orgánov činných v trestnom konaní, keď prostriedkami trestného práva sankcionovali

konanie upravené občianskym právom je podľa sťažovateľom postupom, ktorý porušuje

zásadným spôsobom princíp ultima ratio, pretože skutok, ktorý je predmetom obžaloby,

podľa neho nie je trestným činom, ale ide v ňom o právne vzťahy patriace

do súkromnoprávnej sféry, ktoré rieši občianske právo. Sťažovateľ poukázal ďalej aj na to,

že ako osoba s právnickým vzdelaním je v dôsledku odsúdenia vylúčený z možnosti

uplatniť sa v takmer všetkých právnických povolaniach, keďže sa v nich spravidla vyžaduje

bezúhonnosť.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci

svojím nálezom rozhodol, že jeho základné práva podľa a ,

ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením a jemu predchádzajúcim

postupom boli porušené, zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie

konanie, zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho práv a zaviazal krajský súd

nahradiť mu všetky trovy konania.

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do

28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľových základných práv podľa a podľa , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a jemu

predchádzajúcim postupom.

12.1 K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že

postupom krajského súdu v rámci konania predchádzajúceho vydaniu napadnutého

uznesenia, v rámci ktorého krajský súd v uznesení z 15. októbra 2014 vyslovil právny

názor, ktorým bol okresný súd viazaný, avšak bez nariadenia ďalšieho dokazovania. Podľa

sťažovateľa v dôsledku takéhoto postupu krajského súdu mal okresný súd už len

prehodnotiť ním vykonané dokazovanie a prijať právny záver krajského súdu bez toho, aby

vo veci vykonal ďalšie dokazovanie, čo je postup odporujúci § 322 ods. 1 Trestného

poriadku, podľa ktorého ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti

treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania

odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným

skutkovým záverom.

12.1.1 Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia krajského súdu z 15. októbra

2014, ktorým krajský súd podľa a zrušil

rozsudok okresného súdu z 25. februára 2014 (sťažovateľ bol týmto rozsudkom oslobodený

spod obžaloby) a podľa vrátil vec okresnému súdu, aby ju

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

12.1.2 Z obsahu rozhodnutí v tejto veci ústavný súd zistil, že krajský súd v uznesení

z 15. októbra 2014 (rozhodnutie, ktorým zrušil rozsudok z 25 februára 2014, ktorým bol

sťažovateľ oslobodený spod obžaloby) expressis verbis neprikázal okresnému súdu doplniť

dokazovanie, avšak v obsahu jeho odôvodnenia krajský súd poukázal na tvrdenie

sťažovateľa ako obžalovaného, ktoré považoval za krajne nepresvedčivé, podľa ktorého mu

poškodený zriadil dispozičné právo k jeho osobnému účtu bez toho, aby mu povedal

konkrétny dôvod a on sám sa ho na tento dôvod nepýtal. Za uvedeným tvrdením v uznesení

z 15. októbra 2014 nasleduje odsek, v ktorom krajský súd špecifikoval, aké konanie,

resp. správanie sťažovateľa by sa v danej veci mohlo považovať za protiprávne, t. j.

napĺňajúce svojím obsahom jednu zo zložiek objektívnej stránky skutkovej podstaty

trestného činu sprenevery podľa . Z odôvodnenia uznesenia

z 15. októbra 2014 je podľa ústavného súdu zrejmé, že krajský súd pri vrátení veci

okresnému súdu zároveň aj naznačil smer, ktorým má okresný súd viesť ďalšie

dokazovanie. Toto tvrdenie ústavného súdu preukazuje navyše aj záver uvedený

v odôvodnení uznesenia z 15. októbra 2014, v ktorom krajský súd uviedol, že v ďalšom

konaní v predmetnej veci bude „povinnosťou okresného súdu skúmať, či preukázané

konanie obžalovaného nenaplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa

§ 213 Tr. zákona“.

12.1.3 Podľa sťažovateľa v dôsledku tohto postupu krajského súdu mal okresný súd

následne už len prehodnotiť vykonané dôkazy v súlade s právnym názorom vysloveným

krajským súdom v uznesení z 15. októbra 2014. Uvedené tvrdenie sťažovateľa vyvracia

samotné odôvodnenie rozsudku zo 16. septembra 2015, na ktoré ústavný súd poukazuje,

v rámci ktorého okresný súd napr. na s. 2 v odseku 4 uviedol, že „Okresný súd v novom

konaní, postupujúc podľa uznesenia krajského súdu, ktorého právnym názorom je viazaný,

doplnil dokazovanie v nariadenom rozsahu a na základe výsledkov dokazovania

vykonaného tak v pôvodnom konaní, ako aj po rozhodnutí krajského súdu zistil a ustálil

skutkový stav...“, ďalej taktiež na s. 5 v ods. 5 odôvodnenia uviedol „Na strane druhej

okresný súd po doplnení dokazovania v smere naznačenom v uznesení odvolacieho súdu,

teda po opätovnom vypočutí obžalovaného a poškodeného ....“.

12.1.4 Ako vyplýva z uvedeného, predložená námietka sťažovateľa sa nezakladá

na objektívnom posúdení obsahu uznesenia z 15. októbra 2014 a rozsudku zo 16. septembra

2015, t. j. objektívnom posúdení postupu súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci.

Procesný postup súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci rešpektoval podľa zistenia

ústavného súdu príslušné ustanovenia , a preto v dôsledku neho nemohlo

dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv.

12.1.5 Nad rámec uvedeného ústavný súd v súvislosti s preukázaním protiprávnosti

konania sťažovateľa v tejto veci poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia z 1. júna

2016, v ktorom sa v rámci odvolacieho konania krajský súd dôsledne postupne zaoberal

naplnením jednotlivých znakov skutkovej podstaty prečinu sprenevery podľa § 213

v prípade sťažovateľa vrátane charakteristiky protiprávneho konania

sťažovateľa v danej veci ako jednej zo zložiek znaku objektívnej stránky trestného činu,

zdôrazňujúc pritom, že udelenie dispozičného oprávnenia nerieši ani vlastnícke práva

klientov ku vkladu, a ani neznamená, že osoba, ktorej takéto dispozičné právo bolo udelené,

si s prostriedkami uloženými na účte môže robiť čokoľvek bez súhlasu samotného majiteľa

účtu. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci navyše podľa zistenia ústavného súdu

záver o protiprávnom konaní sťažovateľa opreli aj o ďalšie v konaní vykonané dôkazy, keď

v súvislosti s konštatovaním protiprávnosti konania sťažovateľa v tejto veci poukázali

na nepreukázanie tvrdenia sťažovateľa o jeho pôžičke poskytnutej poškodenému

a následnom pokyne poškodeného, aby si vybral finančnú hotovosť z jeho účtu,

spochybneného navyše okamžitým nahlásením neoprávnenej finančnej operácii na účte

polícii poškodeným, preukázaním zlých vzťahov medzi sťažovateľom a poškodeným v čase

výberu finančných prostriedkov, dlhým časovým odstupom, ktorý uplynul od udelenia

dispozičného oprávnenia až po jeho využitie sťažovateľom (približne 5 rokov), ktorý

medzitým ukončili spoločné podnikanie, ako aj samotnou znalosťou sťažovateľa

o zákonných postupoch vymáhania pohľadávok vzhľadom na to, že má ukončené právnické

vzdelanie a pracoval v exekútorskom úrade.

12.1.6 Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

12.2 Sťažovateľ taktiež namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo

v dôsledku porušenia princípu ultima ratio v predmetnom konaní, pretože skutok, pre ktorý

bol obžalovaný, podľa neho nie je trestným činom, ale patrí do súkromnoprávnej sféry, t. j.

medzi právne vzťahy regulované občianskym právom.

12.2.1 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ,

podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať

a meniť.

12.2.2 Z uvedeného je zrejmé, že preskúmanie uvedenej námietky sťažovateľa patrí

do právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, a keďže sťažovateľ v petite svojej

sťažnosti nenamietal, že k porušeniu označených práv malo dôjsť aj uznesením najvyššieho

súdu z 5. apríla 2018, ústavnému súdu neprináleží právomoc rozhodnúť o nej.

12.2.3 Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia

z 5. apríla 2018, v ktorom sa najvyšší súd touto námietkou sťažovateľa zaoberal, keď

poukázal ponajprv na závery svojho rozhodnutia č. 96 publikovaného v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 6/2014 týkajúce sa pravidla „ultima

ratio“ a v súlade s nimi následne uviedol, že „Najvyšší súd dospel k záveru aj

o neodôvodnenosti námietky týkajúcej sa chápania trestnej represie ako prostriedku

„ultima ratio“, v zmysle ktorej ochrana záväzkových vzťahov má byť uplatnená

predovšetkým prostriedkami občianskeho a obchodného práva. I keď vzájomný vzťah medzi

dovolateľom a poškodeným v rámci ich spoločného podnikania bol upravený ustanoveniami

, konaním nepochybne došlo k naplneniu znakov

skutkovej podstaty trestného činu sprenevery v zmysle § 213 ods. 1, 2 písm. a) Tr. Zák.

Povinnosťou OČTK a súdu preto bolo vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť a postupovať

podľa . Materiálny korektív daný závažnosťou činu ( Tr.

Zák.) bol v prípade dotknutého činu nepochybne naplnený v intenzite trestného činu,

ktorého následkom bola väčšia škoda (10.000,- eur).“.

12.2.4 Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

13. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa pri jej

predbežnom prerokovaní podľa rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa

v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu