Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 47/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a 2 a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Košice I sp. zn. z 18. októbra 2002 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základných práv

podľa a 2 a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 18. októbra 2002 (sťažovateľ označuje napadnuté rozhodnutie na viacerých miestach

ústavnej sťažnosti aj v petite rôzne – napr. aj „29 Cb 646/1999 z 18. októbra 2004“, avšak

z príloh vyplýva, že spisová značka rozhodnutia je a toto rozhodnutie bolo

vydané 18. októbra 2002, pozn.). Sťažovateľ ako advokát nie je v konaní zastúpený iným

advokátom.

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa v období od jej doručenia ústavnému súdu až

do 16. októbra 2019 nemala prideleného sudcu spravodajcu. Plénum ústavného súdu prijalo

16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X

bodu 5 rozvrhu práce boli veci, ktoré neboli v období od 17. februára 2019 do 16. októbra

2019 pridelené sudcom spravodajcom, prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie

10. októbra 2019, a to náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola 17. októbra 2019 pridelená sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom

IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor

Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu), a preto bolo o ústavnej sťažnosti rozhodnuté

v tomto zložení.

3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu bola

sťažovateľovi ako žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi

(ďalej len „ “) sumu 315 208,20 ATS, resp. sumu

906 984,60 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 25. júla 1998 až do zaplatenia.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti popisuje genézu sporu, ktorý vznikol v súvislosti

s leasingovou zmluvou uzavretou medzi jeho matkou, t. j. fyzickou osobou podnikajúcou

pod názvom , a leasingovou spoločnosťou

(neskôr došlo k postúpeniu

pohľadávky spoločnosti na , pozn.). Sťažovateľ uvádza, že vo veci

po celý čas vystupoval len ako splnomocnenec firmy ,

avšak napriek tomu si leasingová spoločnosť uplatňovala pohľadávku proti nemu a prinútila

ho podpísať aj uznanie dlhu.

4. Sťažovateľ uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu mu do dnešného dňa

nebol riadnou cestou doručený. O jeho existencii sa mal dozvedieť na základe výzvy

od kolegov , ktorých označuje ako „emisári“, a uvádza,

že «o dôraznosti a presvedčivosti tejto výzvy mali najskôr nasvedčovať mohutné postavy

týchto „emisárov“, ktorá okolnosť dá sa povedať vzbudila u sťažovateľa pomerne veľké

obavy, teda ak berieme do úvahy udalosti divokého obdobia rokov 90-tych na Slovensku.

Následne prestrieľané čelné a bočné sklá na automobile sťažovateľa tejto domnienke

jednoznačne napovedali.». Sťažovateľ sa mal vydať preskúmať pravdivosť tvrdení

o existencii právoplatného rozsudku okresného súdu priamo na súd, kde jeho návšteva

„skončila pomerne veľkým rozruchom“, keďže „v rozčúlení nad vyjadreniami sudcu pri

odchode z kancelárie súdu silnejšie pribuchol dvere, čím došlo k rozbitiu sklenenej výplne

dverí“. Táto potýčka vyústila do trestného stíhania sťažovateľa, ktoré bolo ukončené v roku

2010.

5. O snahe právneho zástupcu leasingovej spoločnosti vymôcť si nezákonný nárok sa

sťažovateľ dozvedel až doručením upovedomenia o zrážkach z dôchodku, ktoré mu zaslala

Sociálna poisťovňa „niekedy v čase po termíne 20. 12. 2018.“, a preto je potrebné lehotu

na prípadné premlčanie jeho nároku počítať až od tohto momentu, aj keď z dôvodu

absolútnej neplatnosti právneho úkonu – napadnutého rozsudku je počítanie akejkoľvek

lehoty zbytočné, pretože „absolútna neplatnosť... je jednoducho nepremlčateľná“.

6. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že sťažovateľ v konaní o uplatnenom

nároku leasingovej spoločnosti nebol pasívne ani aktívne legitimovanou osobou. Sudca mal

vo veci vedenej pod sp. zn. vydať rozhodnutie na základe nedostatočne

preverených skutkových tvrdení a dôkazov a spôsobil to, že takéto konanie je nutné

považovať za absolútne právne neplatné od počiatku. Podľa sťažovateľa „z teórie práva

totiž ak sa nemýlim jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že neplatný právny úkon je taký

úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza, alebo

sa prieči dobrým mravom a takýmto právnym úkonom je s pohľadu žalobcu jednoznačne aj

postup príslušného súdu vo veci (sp. zn. , pozn.) a aj celý

postup súdu pri rozhodovaní, vydávaní a distribúcii predmetného rozsudku, ktorý postup už

od počiatku bol z pohľadu práva neplatným a tým mám na mysli absolútnu neplatnosť

postupu súdu vo veci od procesu konania vo veci (sp. zn. ,

pozn.) až po správoplatnenie rozsudku súdu, ktorý postup bol už aj svojim odôvodnením

zmätočný a ktorý ako taký bol výsledkom absolútne nezákonného a nanajvýš zmätočného

postupu súdu v konaní a ako taký teda nemôže a ani nemohol byť nikdy platný a zákonný.“.

7. S ohľadom na uvedené navrhuje sťažovateľ napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 5 000 €.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“). V zmysle

a 2 sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára

2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v neustanovuje inak. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, d) ktorý je neprípustný.

11. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

12. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

rozsudkom okresného súdu. Ústavný súd na základe telefonického dopytu na okresnom

súde zistil, že napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20. augusta 2003. Sťažovateľ

tvrdí, že napadnutý rozsudok mu nebol napriek jeho právoplatnosti do dnešného dňa riadne

doručený, avšak uvedený rozsudok prikladá k ústavnej sťažnosti. Uvádza tiež, že sa o jeho

existencii dozvedel už v minulosti, keď si ju bol osobne overiť na okresnom súde,

čo vyústilo do potýčky so sudcom, ktorý tento rozsudok vydal. Z uznesenia ústavného súdu

sp. zn. z 2. februára 2005, v ktorom ústavný súd rozhodoval o ústavnej

sťažnosti podanej v súvislosti s následným trestným stíhaním sťažovateľa, vyplýva, že sa

tak stalo v roku 2004. Sťažovateľ má teda už od roku 2004 vedomosť o existencii

napadnutého rozsudku a z ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by sa ochrany svojich práv

v súvislosti s nedoručením rozsudku (resp. spochybnením jeho doručenia) domáhal v konaní

pred všeobecnými súdmi. Ak sa toho prípadne domáhal, tak rozhodnutia o opravných

prostriedkoch ústavnou sťažnosťou nenapáda.

13. Ústavný súd pripomína, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a ochranu základných práv a slobôd

poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo (pozri –

„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Ústavný súd je k ochrane

základných práv a slobôd povolaný až subsidiárne, teda v prípade, že namietanú

protiústavnosť už nie je možné napraviť v rámci všeobecného súdnictva prostredníctvom

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov zaručených príslušnými procesnými

normami.

14. Je však zrejmé, že sťažovateľ nevyčerpal pred podaním ústavnej sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa, resp. jeho postupu opravné prostriedky, ktoré mu

poskytoval právny poriadok, resp. ak tak urobil, rozhodnutie o podanom opravnom

prostriedku ústavnou sťažnosťou nenapadol. S ohľadom na to ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť podľa v spojení s

ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Miroslav Duriš predseda senátu