Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 47/2020
PDF · 137.42 KB
No categories available
IV. ÚS 47/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Košice I sp. zn. 29 Cb 684/1999 z 18. októbra 2002 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 Cb 684/1999
z 18. októbra 2002 (sťažovateľ označuje napadnuté rozhodnutie na viacerých miestach
ústavnej sťažnosti aj v petite rôzne – napr. aj „29 Cb 646/1999 z 18. októbra 2004“, avšak
z príloh vyplýva, že spisová značka rozhodnutia je 29 Cb 684/1999 a toto rozhodnutie bolo
vydané 18. októbra 2002, pozn.). Sťažovateľ ako advokát nie je v konaní zastúpený iným
advokátom.
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa v období od jej doručenia ústavnému súdu až
do 16. októbra 2019 nemala prideleného sudcu spravodajcu. Plénum ústavného súdu prijalo
16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X
bodu 5 rozvrhu práce boli veci, ktoré neboli v období od 17. februára 2019 do 16. októbra
2019 pridelené sudcom spravodajcom, prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie
10. októbra 2019, a to náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola 17. októbra 2019 pridelená sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom
IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor
Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu), a preto bolo o ústavnej sťažnosti rozhodnuté
v tomto zložení.
3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu bola
sťažovateľovi ako žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
(ďalej len „ “) sumu 315 208,20 ATS, resp. sumu
906 984,60 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 25. júla 1998 až do zaplatenia.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti popisuje genézu sporu, ktorý vznikol v súvislosti
s leasingovou zmluvou uzavretou medzi jeho matkou, t. j. fyzickou osobou podnikajúcou
pod názvom , a leasingovou spoločnosťou
(neskôr došlo k postúpeniu
pohľadávky spoločnosti na , pozn.). Sťažovateľ uvádza, že vo veci
po celý čas vystupoval len ako splnomocnenec firmy ,
avšak napriek tomu si leasingová spoločnosť uplatňovala pohľadávku proti nemu a prinútila
ho podpísať aj uznanie dlhu.
4. Sťažovateľ uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu mu do dnešného dňa
nebol riadnou cestou doručený. O jeho existencii sa mal dozvedieť na základe výzvy
od kolegov , ktorých označuje ako „emisári“, a uvádza,
že «o dôraznosti a presvedčivosti tejto výzvy mali najskôr nasvedčovať mohutné postavy
týchto „emisárov“, ktorá okolnosť dá sa povedať vzbudila u sťažovateľa pomerne veľké
obavy, teda ak berieme do úvahy udalosti divokého obdobia rokov 90-tych na Slovensku.
Následne prestrieľané čelné a bočné sklá na automobile sťažovateľa tejto domnienke
jednoznačne napovedali.». Sťažovateľ sa mal vydať preskúmať pravdivosť tvrdení
o existencii právoplatného rozsudku okresného súdu priamo na súd, kde jeho návšteva
„skončila pomerne veľkým rozruchom“, keďže „v rozčúlení nad vyjadreniami sudcu pri
odchode z kancelárie súdu silnejšie pribuchol dvere, čím došlo k rozbitiu sklenenej výplne
dverí“. Táto potýčka vyústila do trestného stíhania sťažovateľa, ktoré bolo ukončené v roku
2010.
5. O snahe právneho zástupcu leasingovej spoločnosti vymôcť si nezákonný nárok sa
sťažovateľ dozvedel až doručením upovedomenia o zrážkach z dôchodku, ktoré mu zaslala
Sociálna poisťovňa „niekedy v čase po termíne 20. 12. 2018.“, a preto je potrebné lehotu
na prípadné premlčanie jeho nároku počítať až od tohto momentu, aj keď z dôvodu
absolútnej neplatnosti právneho úkonu – napadnutého rozsudku je počítanie akejkoľvek
lehoty zbytočné, pretože „absolútna neplatnosť... je jednoducho nepremlčateľná“.
6. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že sťažovateľ v konaní o uplatnenom
nároku leasingovej spoločnosti nebol pasívne ani aktívne legitimovanou osobou. Sudca mal
vo veci vedenej pod sp. zn. 29 Cb 684/1999 vydať rozhodnutie na základe nedostatočne
preverených skutkových tvrdení a dôkazov a spôsobil to, že takéto konanie je nutné
považovať za absolútne právne neplatné od počiatku. Podľa sťažovateľa „z teórie práva
totiž ak sa nemýlim jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že neplatný právny úkon je taký
úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza, alebo
sa prieči dobrým mravom a takýmto právnym úkonom je s pohľadu žalobcu jednoznačne aj
postup príslušného súdu vo veci 29 Cb/646/99 (sp. zn. 29 Cb 684/1999, pozn.) a aj celý
postup súdu pri rozhodovaní, vydávaní a distribúcii predmetného rozsudku, ktorý postup už
od počiatku bol z pohľadu práva neplatným a tým mám na mysli absolútnu neplatnosť
postupu súdu vo veci od procesu konania vo veci 29 Cb/646/ 1999 (sp. zn. 29 Cb 684/1999,
pozn.) až po správoplatnenie rozsudku súdu, ktorý postup bol už aj svojim odôvodnením
zmätočný a ktorý ako taký bol výsledkom absolútne nezákonného a nanajvýš zmätočného
postupu súdu v konaní a ako taký teda nemôže a ani nemohol byť nikdy platný a zákonný.“.
7. S ohľadom na uvedené navrhuje sťažovateľ napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 5 000 €.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V zmysle § 246 ods. 1
a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára
2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, d) ktorý je neprípustný.
11. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
12. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
rozsudkom okresného súdu. Ústavný súd na základe telefonického dopytu na okresnom
súde zistil, že napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20. augusta 2003. Sťažovateľ
tvrdí, že napadnutý rozsudok mu nebol napriek jeho právoplatnosti do dnešného dňa riadne
doručený, avšak uvedený rozsudok prikladá k ústavnej sťažnosti. Uvádza tiež, že sa o jeho
existencii dozvedel už v minulosti, keď si ju bol osobne overiť na okresnom súde,
čo vyústilo do potýčky so sudcom, ktorý tento rozsudok vydal. Z uznesenia ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 34/05 z 2. februára 2005, v ktorom ústavný súd rozhodoval o ústavnej
sťažnosti podanej v súvislosti s následným trestným stíhaním sťažovateľa, vyplýva, že sa
tak stalo v roku 2004. Sťažovateľ má teda už od roku 2004 vedomosť o existencii
napadnutého rozsudku a z ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by sa ochrany svojich práv
v súvislosti s nedoručením rozsudku (resp. spochybnením jeho doručenia) domáhal v konaní
pred všeobecnými súdmi. Ak sa toho prípadne domáhal, tak rozhodnutia o opravných
prostriedkoch ústavnou sťažnosťou nenapáda.
13. Ústavný súd pripomína, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a ochranu základných práv a slobôd
poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo (pozri čl. 127 ods. 1 ústavy –
„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Ústavný súd je k ochrane
základných práv a slobôd povolaný až subsidiárne, teda v prípade, že namietanú
protiústavnosť už nie je možné napraviť v rámci všeobecného súdnictva prostredníctvom
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov zaručených príslušnými procesnými
normami.
14. Je však zrejmé, že sťažovateľ nevyčerpal pred podaním ústavnej sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa, resp. jeho postupu opravné prostriedky, ktoré mu
poskytoval právny poriadok, resp. ak tak urobil, rozhodnutie o podanom opravnom
prostriedku ústavnou sťažnosťou nenapadol. S ohľadom na to ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť podľa § 56 ods. 2 v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Miroslav Duriš predseda senátu