Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 73/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľky , , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Hopferovou, Bajzova 2, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 22. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. októbra 2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,

, , vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. septembra 2016 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa pred

všeobecnými súdmi domáhala v procesnom postavení žalobkyne od žalovanej (Slovenskej

republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky) náhrady škody

spôsobenej dražbou (konanou 27. apríla 2007), konkrétne nesprávnym úradným

postupom súdneho exekútora pri vykonaní exekúcie predajom nehnuteľnosti, v dôsledku

čoho Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 2. júla 2007 neschválil príklep nehnuteľnosti (rodinného domu so záhradou) sťažovateľke.

Sťažovateľka v dražbe uhradila najvyššie podanie za nehnuteľnosť vo výške

36 630,49 €. Nehnuteľnosť mala v úmysle následne odpredať, a na ten účel uzavrela

11. júna 2007 na nehnuteľnosť zmluvu o budúcej kúpnej zmluve za kúpnu cenu

139 414,46 € (ďalej len „zmluva o budúcej zmluve“). Zmluva o budúcej zmluve v dôsledku

neschválenia príklepu exekučným súdom nemohla byť realizovaná, a preto si sťažovateľka

žalobou uplatnila nárok na náhradu škody a ušlého zisku vo výške 102 992, 71 €.

3. Sťažovateľka podala žalobu na okresnom súde 28. októbra 2010. Okresný súd

žalobu rozsudkom sp. zn. z 29. marca 2012 (ďalej len „v poradí prvý

rozsudok okresného súdu“) zamietol, proti čomu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd

v poradí prvý rozsudok okresného súdu uznesením sp. zn. z 13. júna 2013

(ďalej len „zrušujúce uznesenie krajského súdu“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd vrátenú vec rozhodol rozsudkom sp. zn. z 3. marca 2015 (ďalej

len „v poradí druhý rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu znova zamietol, proti čomu

podala sťažovateľka opäť odvolanie. Následne rozhodol krajský súd tak, že v poradí druhý

rozsudok okresného súdu napadnutým rozhodnutím v merite veci potvrdil. Dovolanie

podané ako reakcia na napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júna 2018 procesne odmietnuté

ako neprípustné.

4. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta, že krajský súd v zrušujúcom

uznesení krajského súdu jednoznačne konštatoval, že „existuje príčinná súvislosť medzi

vznikom škody a protiprávnym konaním súdneho exekútora“, čo vyvodil zo skutočnosti,

že exekútor pri vykonaní dražby porušil viaceré ustanovenia zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

V nadväznosti na to sťažovateľka očakávala, že okresný súd sa bude po vrátení veci

na ďalšie konanie zaoberať už iba ustálením výšky škody a ušlého zisku. Následne okresný

súd doplnil dokazovanie, ktoré podľa názoru sťažovateľky „neprinieslo také skutkové

zistenia, ktoré by mali viesť k inému rozhodnutiu“. Sťažovateľka trvá na tom, že „jedinou

a priamou príčinou, kvôli ktorej nebol schválený príklep... bol nesprávny procesný postup

súdneho exekútora“ a krajský súd nemal pri vydaní napadnutého rozhodnutia dôvod

odkloniť sa od prv vysloveného právneho názoru v zrušujúcom uznesení krajského súdu.

5. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

vyslovil porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutým rozhodnutím,

aby napadnuté rozhodnutie zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie, aby sťažovateľke priznal

finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € a náhradu trov konania.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len ,,“).

9. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

11. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd doplnil dokazovanie na základe

odôvodnenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu. V zrušujúcom uznesení krajského súdu

je okrem toho, na čo poukazuje sťažovateľka, a teda že podľa názoru krajského súdu

existuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním súdneho exekútora, vyslovené

aj usmernenie bližšie sa zaoberať otázkou skúmania úmyslu pri uzatváraní zmluvy

o budúcej zmluve, pretože skúmanie finančnej situácie kupujúceho môže byť „podporný

dôkaz pre skutočnosť, či bol úmysel zo strany nehnuteľnosť skutočne kúpiť

alebo, či išlo len o vykonštruovanú zmluvu o budúcej zmluve pre účely uplatnenia náhrady

ušlého zisku“.

12. Okresný súd preto vo v poradí druhom rozsudku okresného súdu poukazuje na to,

že žalobkyňa si chcela účasťou na dražbe spojenou s následným predajom nehnuteľnosti

„vylepšiť svoju finančnú situáciu“. Podľa svedeckej výpovede kupujúci „[n]ehnuteľnosť

videl len z ulice, dnu sa pozrieť nebol“. Manželka kupujúceho tiež videla nehnuteľnosť len

„zvonku“. Zamestnanec súdneho exekútora potvrdil, že sťažovateľka uvádzala, že „chce

nadobudnúť nehnuteľnosť pre seba“. Dražby sa zúčastnili iba dvaja záujemcovia –

sťažovateľka a pán . Pán ešte pred začiatkom dražby od draženia odstúpil.

Všeobecná hodnota predmetu dražby bola stanovená súdnym znalcom Ing. Teodorom

Bačom na základe znaleckého posudku č. 4/2006 na 36 630 € (teda za túto cenu

sťažovateľka nehnuteľnosť napokon vydražila, pozn.). Kúpna cena v zmluve o budúcej

zmluve bola približne 4-násobne vyššia (139 414 €). Podľa zmluvy o budúcej zmluve sa

následná kúpna zmluva mala uzatvoriť najneskôr do 30. septembra 2007 (teda 5 mesiacov

od vydraženia nehnuteľnosti podľa svedeckej výpovede v dezolátnom stave). Sťažovateľka

v úradnom zázname z 19. septembra 2007 vyhlásila, že „chcela dom dokončiť a používať

na trvalé bývanie pre seba“. Okresný súd tiež poukázal na to, že „budúci kupujúci, ktorý

platil spoločne s manželkou úver za byt, v ktorom býval, nevedel jednoznačne vysvetliť,

prečo prejavil vôľu za štvornásobne vyššiu cenu kupovať ďalšiu nehnuteľnosť“. Rodičia

budúceho kupujúceho paradoxne čestne vyhlásili, že ich syn s manželkou ich požiadal

o finančnú výpomoc približne 16 600 € na kúpu nehnuteľnosti, o ktorú mal vážny záujem,

pretože toho času mali druhé malé dieťa a chceli si „riešiť väčšie bývanie“. Podporne

a v kontexte už uvedeného okresný súd vyjadril pochybnosť o skutočnom (resp. zavŕšenom)

úmysle zmluvných strán zmluvy o budúcej zmluve z hľadiska, že „jedným z pojmových

znakov zmluvy o budúcej zmluve ... je práve právo oprávnenej zmluvnej strany domáhať sa

v lehote jedného roka, po uplynutí doby dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, vyhlásenia

vôle toho, kto bol povinný budúcu zmluvu uzavrieť, aby toto vyhlásenie bolo nahradené

súdnym rozhodnutím... takéto ustanovenia zmluva o budúcej zmluve neustanovuje“.

13. Okresný súd v závere v poradí druhého rozsudku okresného súdu uviedol, že

„[n]erešpektovanie zákonom predpísaného postupu súdnym exekútorom malo za následok

neschválenie príklepu súdom. Povinný zaplatil pohľadávku oprávnenému a žalobkyni bolo

vrátené najvyššie podanie. Pridruženie sa ďalšej (už súdnym exekútorom nezapríčinenej)

skutočnosti, zaplatenie pohľadávky povinným oprávnenému, viedlo k tomu, že najvyššie

podanie bolo žalobkyni vrátené a dôvod exekúcie odpadol.“.

14. Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový

poriadok“) v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením v poradí druhého rozsudku okresného

súdu. K sťažovateľkou namietanému odklonu od dôvodov uvedených v zrušujúcom

uznesení krajského súdu do istej miery zmätočne uviedol, že komparujúc zrušujúce

uznesenie krajského súdu a v poradí druhý rozsudok okresného súdu bolo existenciu

príčinnej súvislosti medzi nezákonným postupom súdneho exekútora a vznikom škody pred

doplnením dokazovania ešte predčasné konštatovať. Uvedené vnieslo do sporu príležitosť

tvrdiť, že krajský súd nerešpektoval svoj predošlý právny názor. Takéto tvrdenie však nie je

pravdivé, pretože konštatovanie, že „nerešpektovanie zákonom predpísaného postupu

súdnym exekútorom malo za následok neschválenie príklepu“, vo v poradí druhom rozsudku

okresného súdu nechýba (a ústavný súd naň v bode 13 tohto rozhodnutia poukazuje).

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí argumentoval iba a len na podporu vecne správneho

v poradí druhého rozsudku okresného súdu (porovnaj § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového

poriadku), a to síce kontraproduktívne, nič to však nemení na tom, že vecne sa s v poradí

druhým rozsudkom okresného súdu v plnom rozsahu stotožnil. Tiež to nič nemení na tom,

že odôvodnenie v poradí druhého rozsudku okresného súdu je založené na skúmaní úmyslu

sťažovateľky (jednak ako účastníčky dražby a tiež ako strany uzatvárajúcej zmluvu

o budúcej zmluve) nadobudnúť neoprávnený prospech z nárokovania si náhrady škody

z nezrealizovanej zmluvy o budúcej zmluve. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva,

že okresný súd i krajský súd po doplnení dokazovania spochybnili poctivý úmysel

sťažovateľky vo veci a v nadväznosti na to neposkytli právnu ochranu zneužitiu práva.

Aj z ústavnej sťažnosti je na prvý pohľad zrejmé, že sťažovateľka pred ústavným súdom

bez morálnych zábran presadzuje priznanie náhrady škody a ušlého zisku, a to vychádzajúc

z rozdielu medzi absolútne neplatne dohodnutou kúpnou cenou v zmluve o budúcej zmluve

a sumou, za ktorú nehnuteľnosť vydražila (citovaný v poradí druhý rozsudok okresného

súdu: „V časti dohodnutej kúpnej ceny je zmluva o budúcej zmluve zo dňa 11. 6. 2007

absolútne neplatná.“). Navonok prejavuje nespokojnosť s odklonom od predošlého

právneho názoru krajského súdu, ku ktorému nedošlo, a absolútna neplatnosť základu

uplatneného nároku jej neprekáža. Za uvedenej situácie ústavný súd vníma úsilie

sťažovateľky o spochybnenie právneho posúdenia veci v napadnutom rozhodnutí ako pokus

o sofistikované odôvodnenie nespravodlivosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu