Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 80/2020
PDF · 147.26 KB
No categories available
III. ÚS 80/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra
Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Michal Ševčík, PhD., vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 15 Ek 1240/2018
zo17. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , narodeného
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
15 Ek 1240/2018 zo 17. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením bola
zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného
súdu sp. zn. 15 Ek 1240/2018 z 27. mája 2019, ktorým zamietol návrh sťažovateľa
na zastavenie exekúcie, ktorá prebieha na základe rozhodnutia stavebného úradu, ktorým
bola predchádzajúcej vlastníčke bytu uložená povinnosť spočívajúca v odstránení
nepovolených stavebných úprav v byte. Okresný súd podľa sťažovateľa nevzal do úvahy,
že rozhodnutie v správnom konaní zaväzuje osobu odlišnú od sťažovateľa, a nebolo
preukázané, že by na sťažovateľa prešla akákoľvek povinnosť, ktorú stavebný úrad uložil
inej osobe. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že nie je právnym nástupcom osoby, ktorej
bola individuálnym správnym aktom uložená právna povinnosť, ale je len nadobúdateľom
nehnuteľnosti, ktorú mu predala osoba povinná v zmysle exekučného titulu.
3. Sťažovateľ zastáva názor, že niektoré rozhodnutia vydané v stavebnom konaní
zaväzujú právnych nástupcov, ale nezaväzujú nadobúdateľov, čo je odlišný právny termín,
a preto vedenie exekúcie je v tomto prípade možné len proti osobe, ktorej bola povinnosť
konkrétnym správnym rozhodnutím uložená. Nadobudnutie nehnuteľnosti nemožno podľa
sťažovateľa zamieňať s právnym nástupníctvom a rozširovať tak okruh povinných osôb
podľa Exekučného poriadku.
4. Sťažovateľovi dosiaľ nebola predložená žiadna verejná listina preukazujúca,
že povinnosť uložená exekučným titulom prešla na sťažovateľa
ako povinného, ide preto o nezákonnú exekúciu. Jedinou osobou, od ktorej je možné
požadovať splnenie uloženej povinnosti, je predchádzajúca vlastníčka nehnuteľnosti, ktorá
bola zaviazaná na splnenie konkrétnej povinnosti. Predložený exekučný titul sťažovateľa
nijako nezaväzuje, pretože § 96a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „stavebný
zákon“) nezakladá jeho pasívnu legitimáciu ako povinného v exekučnom konaní.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že napadnutým uznesením bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, zrušil napadnuté uznesenie a zaviazal okresný súd
na úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
13. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti obdobne ako v sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu z 27. mája 2019 (vydanému vyšším súdnym úradníkom) namieta, že nie je
právnym nástupcom vo vzťahu k povinnosti odstrániť nepovolené stavebné úpravy v byte
uloženej exekučným titulom – rozhodnutím stavebného úradu predchádzajúcej vlastníčke
bytu, ktorá jediná je týmto individuálnym správnym aktom viazaná. Sťažovateľ zastáva
názor, že je iba nadobúdateľom dotknutej nehnuteľnosti, a preto sa naňho povinnosť
uložená exekučným titulom nevzťahuje, nie je pasívne legitimovaným subjektom
(ani v zmysle § 96a stavebného zákona), vedenie exekúcie považuje za nezákonné, pretože
bol v rozpore s Exekučným poriadkom rozšírený okruh povinných.
15. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je
v exekučnom titule označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je
v exekučnom titule označený ako oprávnený, možno navrhnúť vykonať exekúciu, len ak sa
preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu.
Podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku prevod alebo prechod práv alebo povinností
musí byť doložený verejnou listinou alebo inou listinou, z ktorej takáto skutočnosť vyplýva;
to neplatí, ak táto skutočnosť vyplýva zo zákona alebo z obchodného registra.
Podľa § 96a stavebného zákona rozhodnutia stavebného úradu vydané podľa § 86,
§ 87, § 88, § 88a, § 94 a § 96 sú záväzné aj pre právnych nástupcov vlastníkov stavby.
Podľa § 88a ods. 5 stavebného zákona ak sa v konaní o dodatočnom povolení stavby
preukáže rozpor s verejnými záujmami alebo stavebník v určenej lehote nesplní podmienky
rozhodnutia o dodatočnom povolení stavby, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.
16. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie a konštatuje, že argumentácia
okresného súdu v napadnutom rozhodnutí je veľmi konkrétna a presvedčivá, keďže
výstižným spôsobom, aplikujúc relevantné ustanovenia právnych predpisov, odôvodnil,
prečo bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý, poukazujúc na charakter
exekučného titulu, ktorým je individuálny správny akt in rem, ktorý je v súlade s § 96a
stavebného zákona záväzný aj pre všetkých právnych nástupcov vlastníka stavby, v danom
prípade dotknutého bytu.
17. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že stavebné povolenie, resp. rozhodnutie
o odstránení nepovolených stavebných úprav, ktoré je exekučným titulom v danej veci,
je individuálnym správnym aktom, ktorý autoritatívnym spôsobom rieši právne vzťahy
medzi účastníkmi správneho konania a z ktorého vyplývajú povinnosti verejnoprávneho
charakteru.
18. Aj ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade bolo ako exekučný titul
predložené rozhodnutie, ktoré má charakter správneho aktu in rem, preto práva alebo
povinnosti z neho vyplývajúce sú prenositeľné na inú osobu spolu s vecou, na ktorú
sa vzťahujú. Uvedený záver je rešpektovaný aj právnou teóriou, v zmysle ktorej akty in rem
pôsobia voči každej osobe, ktorá sa vo vzťahu k predmetu daného aktu nachádza v rovnakej
právnej situácii ako pôvodný adresát. Skutočnosť, že správny akt zaväzuje aj nástupcu,
musí byť v zásade vždy výslovne vyjadrená v zákone (porovnaj Hendrych, D. a kol. Správní
právo. Obecní část. 5. rozšírené vydanie. Praha : C. H. Beck, 2003. s.1119, 120).
19. Takéto výslovné zákonné ustanovenie nachádzame v citovanom § 96a
stavebného zákona, z ktorého vyplýva záväznosť uvedených rozhodnutí vydaných
v stavebnom konaní pre právnych nástupcov vlastníkov stavby. Pokiaľ by bola správna
právna úvaha sťažovateľa o neprevoditeľnosti povinností uložených v rozhodnutí
o odstránení stavby na inú osobu, znamenalo by to stratu materiálnej vykonateľnosti
predmetného rozhodnutia, keďže vlastníctvo tejto nehnuteľnosti v súčasnosti prináleží
sťažovateľovi a pôvodná vlastníčka už nemá možnosť uloženú povinnosť splniť, čo by tiež
bolo v rozpore so zmyslom a účelom stavebného zákona, ako to napokon uviedol aj okresný
súd v napadnutom uznesení.
20. Ústavný súd tiež konštatuje, že ani špekulatívna polemika sťažovateľa
o rozdielnom obsahu pojmov právny nástupca a nadobúdateľ práv neobstojí. Sťažovateľ
sa uzatvorením kúpnej zmluvy stal súčasne právnym nástupcom vlastníckych oprávnení
a povinností predchádzajúceho vlastníka (sukcesia) viažucich sa na prevádzanú
nehnuteľnosť, a preto v danom prípade nemožno dospieť k záveru o nedostatku pasívnej
legitimácie sťažovateľa ako povinného v exekučnom konaní.
21. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom
je založené napadnuté rozhodnutie, nie je arbitrárny, je z ústavného hľadiska
akceptovateľný a v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom
okresného súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
uvedeného rozhodnutia, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol pre
zjavnú neopodstatnenosť.
22. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje,
že zo skutočností, ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť
ich porušenia, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
23. Pokiaľ totiž sťažovateľ porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu odvíja od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je preto
celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, ako ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
24. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol o odmietnutí ústavnej
sťažnosti aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu