Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 81/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra Straku

a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti

, , , zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniť majetok

podľa a na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn.

zo 16. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľke bola

uznesením okresného súdu 11. júla 2019 vydaným súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie

z 11. júla 2019“) uložená povinnosť zaplatiť v stanovenej lehote súdny poplatok

za vyhotovenie rovnopisov podaní s prílohami (spracovanie podania v listinnej forme)

v sume 9 € podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 11. júla 2019 sťažnosť,

ktorou navrhla citované rozhodnutie okresného súdu zrušiť z dôvodov, ktoré zopakovala

aj v konaní o ústavnej sťažnosti. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť

sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 11. júla 2019 však zamietol.

4. Sťažovateľka zdôrazňuje, že okresný súd v napadnutom konaní dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu výkladu

príslušných ustanovení (najmä ) a tiež

ods. 3 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“, v aj citáciách „ZoS“), ktorý bol zavedený

Týmto zákonom sa zmenila od 1. januára 2018 aj pôvodná

položka 20a . Vytvorila sa tak paradoxná situácia, keď:

,,a) od 1.7..2017 do 31.12.2017 sú advokáti – právnické osoby podľa § 82l ods. 3

ZoS povinní súdu doručovať elektronicky , za toto podanie by ich klientom (v zmysle

súčasného znenia § 2 ods. 1 ZSP sú len oni poplatníkom) mal byť zároveň uložený poplatok

podľa položky 20a vo výške 3,- € alebo 10,- € (status advokátov – fyzických osôb sa v tomto

čase v zmysle § 101 cd ZoS vo vzťahu k doručovaniu dokumentov súdu ničím nezmenil).

b) od 1.1.2018 do 30.6.2018 advokáti – fyzické osoby ešte nie sú v súlade s § 101cd

ZoS povinní doručovať súdu podania elektronicky, čo znamená, že nie sú poplatníkom

podľa § 2 ods. 1 písm. f) ZSP, a teda im nemôže byť uložená ani sankcia podľa zmenenej

položky 20a Sadzobníka.“

5. Podľa sťažovateľky novela nebola urobená celkom

dôsledne a „vyrubovanie troj- resp. desať-eurových súdnych poplatkov za elektronické

podania advokátov – právnických osôb po 1.7.2017 je v rozpore so zásadami a princípmi

všeobecnej spravodlivosti“ a nedal jej žiadnu odpoveď na jej námietku uvedenú v sťažnosti,

že „Na uplatnenie spornej poplatkovej povinnosti je nevyhnutné nazerať v zmysle článku 16

ods. 1 z hľadiska aplikácie známych kolíznych pravidiel výkladu právnych noriem,

podľa ktorých v prípade aplikácie zásady:

a) lex superior derogat legi inferiori - majú , ZoS a ZSP rovnakú právnu silu

(ide o zákon),

b) lex specialis derogat legi generáli - je § 821 ods. 3 ZoS špeciálnym právnym

predpisom vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam o doručovaní, rovnako má povahu

špeciality aj vo vzťahu k ZSP,

c) lex posterior derogat legi priori - § 821 ods. 3 ZoS je neskorším predpisom

vo vzťahu k aj k položke 20a ZSP.

Ak súd pri aplikácii v súvislosti s posúdením poplatkovej povinnosti

zohľadní uvedený vzťah špeciálneho ustanovenia § 821 ods. 3 ZoS s ostatnými právnymi

predpismi, podľa ktorých postupuje, vrátane stále platnej položky 20a Sadzobníka, môže

dospieť iba k takému záveru, že táto poplatková povinnosť nevzniká. Vo vzťahu k osobitnej

skupine subjektov sa predmetná právna norma stala účinnosťou § 821 ods. 3 ZoS

obsolentnou, teda na jej základe už nemožno vyrubovať súdne poplatky v takýchto

prípadoch. Pokiaľ právny zástupca žalobcu splnil svoju povinnosť a podal podanie

elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, tak samotný žalobca nemôže byť za

toto sankcionovaný vyrubením súdneho poplatku.

Podotýkame, že okresný súd pri rozhodovaní sudcom zdôvodňoval svoj právny názor

len na znenie položky 20a Sadzobníka platného do dňa 31.12.2017, avšak bez posúdenia

ďalších právnych noriem (CSP, ZoS, ZSP,) a bez posúdenia kolíznych pravidiel výkladu

právnych noriem. Sudca tým aplikoval na tento prípad nesprávne právne predpisy,

čím postupoval arbitrárne.“.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením vydaným

v tomto konaní, napadnuté uznesenie okresného súdu zruší a vec vráti okresnému súdu

na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Sťažovateľka sa domáha zásahu ústavného súdu proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu a v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ktoré však slovne označila iba ako právo

na spravodlivý súdny proces, teda ústavný súd vyvodil, že v podstate namieta asi základné

právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Predmetom konania

ústavného súdu je tak rozhodovanie o namietanom porušení základného práva vlastniť

majetok podľa a na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo podľa

sťažovateľky dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým

uznesením, ktorým bola zamietnutá sťažnosť smerujúca proti uzneseniu okresného súdu

z 3. januára 2019 vo veci uloženia povinnosti zaplatiť za spracovanie podania v listinnej

podobe súdny poplatok v sume 9 € podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov

v spojení s .

16. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady

meritórneho prejednania ústavnej sťažnosti ( “), a dospel

k záveru, že ide o zjavne neopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. g)

. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania

pred ústavným súdom dáva tomuto súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu

pred tým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide

o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá charakter kontradiktórneho

konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu

napadnutého rozhodnutia orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej

sťažnosti. Ak potom sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (opatreniu alebo inému zásahu)

orgánu verejnej moci, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú,

ak napadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietaným

vadám konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé porušiť základné práva

a slobody sťažovateľky alebo ak ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.

17. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci nejde o zložitý

prípad (hard cases) majúci ústavnoprávny význam, a to vzhľadom na procesný charakter

napadnutého uznesenia, ktorým sa potvrdilo uznesenie okresného súdu vydané súdnym

úradníkom o vyrubení súdneho poplatku v sume 9 €. Z hľadiska materiálneho preto

v rozsahu sťažovateľkou uvádzaných dôvodov nemohlo dôjsť k porušeniu ňou označených

práv.

18. Ústavný súd dodáva, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“ konanie

pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal

výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť)

konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi

prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti

a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, keď určitý procesný postup – hoci by ho aj

bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu

ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží.

19. Prípadná poplatková povinnosť, ktorá vznikla advokátovi, nemôže byť sama

osebe dôvodom zásahu do samotnej podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ak navyše okresný súd v bodoch 2 a 3 sťažovateľke jasne a rozumne vysvetlil,

na základných akých právnych úvah rozhodol o zamietnutí jej sťažnosti a z ústavného

hľadiska je rozhodnutie okresného súdu primeraným spôsobom odôvodnené (bez ohľadu

na to, že jej nedal priamo odpoveď na námietku špecifikovanú v bode 5, pozn.).

Rozhodovanie vo veci uloženia súdnych poplatkov (procesné rozhodnutia) navyše patrí

výlučne do právomoci všeobecného súdu, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania (m. m. sp. zn. ).

20. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá nevylučuje, aby záujem na riadnom výkone

spravodlivosti ospravedlnil určité finančné obmedzenia prístupu jednotlivca k súdu.

Povinnosť zaplatiť súdny poplatok v súvislosti s podaním na všeobecnom súde v civilnom

konaní nemôže byť preto považovaná za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by bolo

samo osebe nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Podbielski a PPU

Polpure proti Poľsku z 26. 7. 2005, bod 63, sťažnosť č. 39199/98).

21. Pokiaľ sťažovateľka v konkrétnostiach ústavnému súdu predostiera námietky,

ktorými brojí proti ústavnej udržateľnosti všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré

neboli dôsledne schválené (pozri bod 5), ústavný súd konštatuje, že tieto námietky nemôžu

byť predmetom preskúmavania zo strany ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti

podľa . Ústavnoprávna relevancia tohto druhu námietok môže byť

zo strany ústavného súdu preskúmavaná v prípadnom konaní o súlade právnych predpisov

podľa , kde však sťažovateľke zjavne chýba procesná legitimácia

na podanie návrhu na začatie konania ( a contrario).

22. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru,

že medzi argumentáciou sťažovateľky o neústavnosti v jej veci aplikovaných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov a namietaným porušením základného práva

na súdnu ochranu podľa či práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie. To isté sa týka aj namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20

(ods. 1, pozn.) , ktoré v ústavnej sťažnosti sťažovateľka ani riadne neodôvodnila.

23. Z týchto dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu