Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 107/2020
PDF · 142.64 KB
No categories available
II. ÚS 107/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2020
prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou PAICEK LEGAL
s. r. o., Panská 17, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Paiček,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 S 182/2018 z 2. júla 2019, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou
kanceláriou PAICEK LEGAL s. r. o., Panská 17, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Martin Paiček, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 S 182/2018 z 2. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 24. októbra
2018 v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 S 182/2018 domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného (Univerzita Komenského v Bratislave) č. kód 15458089
z 23. augusta 2018, ktorým je „Obhajoba záverečnej práce“. Napadnutým uznesením
krajský súd žalobu sťažovateľa odmietol s odôvodnením, že záznam o obhajobe záverečnej
práce nemožno považovať za rozhodovací proces vo verejnej správe a výsledok obhajoby
za rozhodnutie vydané v takomto konaní. Krajský súd uviedol, že predmetná „Obhajoba
záverečnej práce“ nepodlieha súdnemu prieskumu v rámci úpravy správneho súdnictva,
keďže nie je rozhodnutím správneho orgánu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).
S ohľadom na uvedený záver sa nezaoberal námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa
celkového priebehu obhajoby bakalárskej práce. Krajský súd napokon konštatoval, že neboli
naplnené všetky podmienky na preskúmanie napadnutého rozhodnutia v rámci správneho
súdnictva, keďže žaloba smeruje len proti takému aktu orgánu verejnej správy („Obhajoba
záverečnej práce“) vydanému v správnom konaní, ktorý nemohol mať za následok ujmu
na subjektívnych právach sťažovateľa, nejde o individuálny správny akt, pričom má
charakter predbežnej povahy, a preto žalobu v súlade s § 7 písm. b), e) SSP v spojení s § 97
SSP a § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol pre jej neprípustnosť.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že nielen meritórne rozhodnutia, ale
aj postup orgánu verejnej správy alebo iný zásah môže byť predmetom preskúmania súdom,
a práve preskúmania takého zásahu sa domáhal, preto ak krajský súd odmietol uplatniť
svoju právomoc, odoprel mu prístup k súdu.
4. Podľa názoru sťažovateľa „Záznam o obhajobe je súčasťou administratívneho
postupu orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti. Výsledkom tohto
administratívneho postupu je hodnotenie, ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzickej osoby priamo dotknuté. Takéto hodnotenie nie je rozhodnutím, ale
opatrením orgánu verejnej správy, ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy
fyzickej osoby priamo dotknuté. Dôkazom, že práva týmto opatrením (aktom) boli dotknuté,
je skutočnosť, že samy osebe (t. j. bez existencie alebo potreby vydania ďalšieho
meritórneho rozhodnutia) mali za následok ukončenie štúdia Sťažovateľa v dôsledku
nesplnenia podmienok pre pokračovanie v štúdiu v dôsledku toho, že (podľa skúšajúcich)
nevyhovel kritériám štúdia (po tretí krát bola jeho obhajoba bakalárskej práce odmietnutá,
bez splnenia základných požiadaviek zrozumiteľnosti tohto aktu Prírodovedeckej fakulty
UK).“.
5. Sťažovateľ tiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, keďže
krajský súd v ňom uvádza, že žaloba smeruje proti aktu orgánu verejnej správy vydaného
v správnom konaní, avšak bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia konštatuje, že tento
akt nemohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu.
6. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „svojím postupom porušil právo na súdnu
ochranu a Sťažovateľovi odoprel prístup k súdu tým, že odmietol jediný možný a prípustný
prostriedok ochrany proti svojvôli a nezákonnosti v konaní a rozhodovaní orgánu verejnej
správy, ktorý mu právny poriadok proti opatreniu orgánu verejnej správy umožňuje
a priznáva. Týmto denegatio iustitie je Sťažovateľovi odopretý prístup k súdu
a spravodlivosti.“.
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
6 S/182/2018-29, IČS: 101 820 1522, ECLI:SK:KSBA:2019:1018201522.1, zo dňa 02. 07.
2019, porušené.
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6 S/182/2018-29, IČS: 101 820
1522, F.CLI:SK:KSBA:2019:1018201522.1, zo dňa 02. 07. 2019, sa zrušuje a vec vracia
Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
15. Zo samotnej ústavnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým
uznesením odmietol žalobu sťažovateľa. Súčasťou napadnutého uznesenia je i poučenie
o možnosti podať proti nemu kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia
na krajský súd. V okolnostiach posudzovanej veci nie je pre ústavný súd relevantné, či
sťažovateľ využil právo podať kasačnú sťažnosť alebo nie, ale rozhodujúca je právomoc
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, ktorá
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
16. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistil, že
sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv a slobôd mohol domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, odmietol
ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
17. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo
už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu