Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 111/2020
PDF · 350.27 KB
No categories available
IV. ÚS 111/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť maloletého ,
, , maloletej , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, a , , , zastúpených
advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, Mydlárska 19, Žilina, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5 C 54/2017 z 12. januára 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť maloletého , maloletej , ,
, , , a
o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť maloletého , ,
, maloletej , ,
, , , ,
, , , ,
, , ,
, , , ,
, a , , (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 5 C 54/2017 z 12. januára
2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v procesnom
postavení žalobcov sa žalobou doručenou Okresnému súdu Martin proti žalovanému
domáhali náhrady nemajetkovej ujmy vo výške bližšie špecifikovanej v žalobnom návrhu.
Konanie o návrhu sťažovateľov bolo na Okresnom súde Martin vedené pod sp. zn.
2.1 Okresný súd Martin žalobu sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 8 C 284/2013
zo 4. februára 2015 (ďalej len „rozsudok Okresného súdu Martin“) zamietol. Sťažovatelia
proti rozsudku Okresného súdu Martin podali odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 8 Co 220/2015 z 29. júna 2015 tak, že
rozsudok Okresného súdu Martin zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že krajský súd uznesením
sp. zn. 8 NcC 17/2017 z 28. septembra 2017 prikázal vec vedenú na Okresnom súde Martin
pod sp. zn. 8 C 284/2013 na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Dolný Kubín.
4. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľov zamietol.
4.1 Sťažovatelia proti napadnutému rozsudku okresného súdu podali odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 167/2018 z 28. septembra 2018 tak,
že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
4.2 V nadväznosti na rozhodnutie krajského súdu o odvolaní proti napadnutému
rozsudku okresného súdu sa sťažovatelia následne ochrany svojich práv domáhali
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prostredníctvom
dovolania, ktoré podali proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
3 Cdo 92/2019 zo 16. januára 2020 dovolanie sťažovateľov odmietol.
5. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tvrdia, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
„rozsudkom predčasným, nezákonným a arbitrárnym“.
5.1 Porušenie označených práv sťažovatelia vidia v postupe okresného súdu, ktorý
nevykonal dokazovanie v nimi požadovanom rozsahu, čo malo podľa sťažovateľov vplyv
na jeho konečné rozhodnutie vo veci samej. Sťažovatelia zároveň v ústavnej sťažnosti
zdôrazňujú, že napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol nimi uplatnený nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na premlčanie uplatneného nároku, je založený
na nesprávnom právnom posúdení veci.
6. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
vyslovil porušenie ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a aby im priznal nárok
na náhradu trov konania pred ústavným súdom.
6.1 Sťažovatelia zároveň žiadajú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie každému vo výške 8 000 €. Sťažovatelia svoj návrh na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v ústavnej sťažnosti neodôvodnili.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12. Podľa čl. 46. ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 48. ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu ústavnej
sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
18. V danom prípade sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky
o prípadnom pochybení okresného súdu prostredníctvom odvolania, o ktorom je oprávnený
a aj povinný rozhodnúť odvolací orgán, v danom prípade krajský súd.
18.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v predmetnej veci využili
opravný prostriedok poskytnutý im zákonom na ochranu ich práv a proti napadnutému
rozsudku okresného súdu podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov proti napadnutému rozsudku okresného
súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie ústavnej
sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto ústavnú
sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
19. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov uvedenými v ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
20. Javí sa ako potrebné nad rámec už uvedených záverov (teda ako „obiter dictum“)
dodať, že sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť prostredníctvom advokáta, teda osoby
zákonom aprobovanej na kvalifikovanú právnu pomoc. V ústavnej sťažnosti (v úvodnej
časti – záhlaví, ako aj vo výsledne formulovanom záverečnom návrhu nálezu ústavného
súdu – v tzv. petite) je však označený ako porušovateľ práv len okresný súd (nie krajský súd
ani najvyšší súd), čím je ústavný súd podľa § 43, § 123 ods. 1 a § 45 zákona o ústavnom
súde viazaný, a teda je viazaný rozsahom návrhu, a jeho dôvodmi je viazaný len
ako argumentáciou na podporu návrhu v jeho konkrétnom vymedzení, a teda aj ohraničení.
V tomto kontexte zároveň platí, že sťažovatelia nenavrhujú zrušiť ani rozsudok okresného
súdu (čo je neštandardné, avšak riešiteľné ústavným a zákonným mechanizmom
rozhodovania o ústavnej sťažnosti). Ústavný súd však nemôže napraviť stav, keď ústavnou
sťažnosťou nebolo napadnuté ani rozhodnutie krajského súdu, ani rozhodnutie najvyššieho
súdu, a tak prekročiť svoju prieskumnú právomoc (či už s pozitívnym, alebo negatívnym
výsledkom prieskumu). Eventuálny postup na odstraňovanie nedostatkov návrhu spôsobom
uvedeným v § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je možný, keďže touto cestou nemožno
generovať podanie ústavnej sťažnosti proti inému (ďalšiemu) porušovateľovi práva a jeho
rozhodnutiu (navyše už po uplynutí lehoty na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124
zákona o ústavnom súde proti takému rozhodnutiu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu