Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 110/2020
PDF · 413.27 KB
No categories available
IV. ÚS 110/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Stanislavom Vilémom, Pribinova 3, Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 To 22/2019 z 9. januára 2020, ako aj postupom, ktorý
jeho vydaniu predchádzal, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Vilémom, Pribinova 3, Malacky, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 22/2019 z 9. januára 2020 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“), ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 118/2014 z 5. septembra 2018 uznaný
za vinného zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. b) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v súbehu s prečinom nebezpečného
prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. a) a c) Trestného zákona a prečinom výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia
slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným
dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov.
3. Krajský súd napadnutým rozsudkom na základe odvolania prokurátora rozsudok
prvostupňového súdu zrušil vo výroku o treste, a rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), uložil sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov a šiestich
mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd napadnutým rozsudkom zároveň podľa § 319
Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu
ako nedôvodné zamietol.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského
súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, došlo k porušeniu jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4.1 Sťažovateľ argumentuje, že v jeho veci rozhodoval ako predseda senátu
odvolacieho súdu sudca, pri ktorom boli (najmä) vzhľadom na jeho priateľský vzťah
k splnomocnenkyni poškodenej dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Keďže predseda
senátu bol zároveň aj predsedom trestného kolégia krajského súdu a členom sudcovskej
rady tohto súdu, mali byť podľa sťažovateľa z rozhodovania v jeho veci vylúčení všetci
sudcovia krajského súdu. Sťažovateľ tiež uvádza, že v tejto súvislosti podal návrh
na odňatie veci krajskému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa
podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, avšak o tomto jeho návrhu pred vydaním
napadnutého rozsudku krajského súdu nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ ďalej uvádza,
že nemá vedomosť ani o tom, akým spôsobom bolo rozhodnuté o ním podanej námietke
zaujatosti smerujúcej proti predsedovi senátu.
4.2 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež poukazuje na to, že v odvolaní proti
odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu namietal nezákonnosť dôkazov, na ktorých bolo
založené rozhodnutie o jeho vine. V tejto súvislosti sťažovateľ podal odvolaciemu
(krajskému) súdu návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
únie, „ktorého predmetom bolo posúdenie, či predmetné trestné konanie prebieha spôsobom
zlučiteľným s právom Európskej únie, a to v súvislosti s namietaním nezákonnosti dôkazov“.
Podľa sťažovateľa tým, že o tomto jeho návrhu (dosiaľ) nebolo rozhodnuté, došlo aj
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
4.3 Podľa sťažovateľa „ďalším dôvodom, ktorý bránil v meritórnom rozhodnutí
v odvolacom konaní je skutočnosť, že nebola doposiaľ vybavená sťažnosť na postup súdu
podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch predsedom Krajského súdu v Trnave“.
4.4 Vo vzťahu k právomoci ústavného súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti najmä
uvádza: „Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave nebolo doposiaľ podané dovolanie, lebo
predmetný rozsudok nebol do dnešného dňa písomne vyhotovený a riadne odôvodnený.
V prípade sťažovateľa, ktorému bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody po viac
ako šesť rokov od údajného spáchania žalovaných skutkov, pričom sa v jeho prípade
jednalo doposiaľ o bezúhonnú osobu, sa domnievame, že ide o prípad hodný osobitného
zreteľa v zmysle ustanovenia § 132 ods. 3 zák. č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR.“
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 5To/22/2019 a nezákonným postupom Krajského súdu v Trnave, porušené
bolo.
Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5To/22/2019 a vec sa vracia
tomuto štátnemu orgánu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR (správne zrejme krajský súd, pozn.) je povinný uhradiť sťažovateľovi
trovy konania v sume 375,24 Eur...“
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
12. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
16. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
17. Podľa § 368 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje
inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie (aj) rozsudok.
18. Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak a) vo veci
rozhodol nepríslušný súd, b) súd rozhodol v nezákonnom zložení, c) zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu, d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo
vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý
mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, f) trestné stíhanie bolo
vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom, h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol
uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, i) rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však
dovolací súd nemôže skúmať a meniť, j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli
splnené zákonné podmienky, k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo
neprípustné, l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli
splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo
osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas
na späťvzatie odvolania, m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné
rozhodnutie prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3, n) bol obvinenému uložený trest
odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto
trestu nie je prípustné.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
19. Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstata je
opísaná v časti I (bod 4) tohto uznesenia, namieta, že k porušeniu jeho v ústavnej sťažnosti
označených práv došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu (ako aj postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu, pozn.), ktorým odvolací súd na základe odvolania
prokurátora zrušil odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa (výlučne) vo výroku o treste
a sám sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody a ktorým zároveň
odvolanie sťažovateľa proti (tomu istému) rozsudku okresného súdu ako nedôvodné
zamietol.
20. Ústavný súd v kontexte okolností prípadu sťažovateľa v prvom rade poukazuje
na to, že z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
21. Podstata princípu subsidiarity spočíva v tom, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci
pritom stabilne vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. napr. IV. ÚS 236/07).
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ právny poriadok poskytuje iné možnosti nápravy, resp.
ochrany ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv,
v podobe uplatnenia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, nemožno sa
domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
22. Z § 368 ods. 1 v spojení s § 368 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku (citovaných
v časti II tohto uznesenia) vyplýva, že zákon na ochranu základných práv a slobôd
obvineného v trestnom konaní vo vzťahu k rozsudku všeobecného súdu zakotvuje (aj)
inštitút dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Zo sťažnostnej argumentácie
sťažovateľa, ktorý namieta najmä to, že v jeho veci rozhodoval vylúčený sudca (resp.
rozhodovali vylúčení sudcovia) a že jeho odsúdenie je založené na dôkazoch, ktoré neboli
získané zákonným spôsobom, vyplýva, že jeho výhrady smerujúce (aj) proti napadnutému
rozsudku krajského súdu sú vzhľadom na vymedzenie dovolacích dôvodov v § 371 ods. 1
Trestného poriadku prima facie preskúmateľné v dovolacom konaní. Sťažovateľ pritom
(ako sám uvádza „doposiaľ“) dovolanie vo svojej veci nepodal, čím nerešpektoval
subsidiárne postavenie ústavného súdu. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie totiž
nemožno nahrádzať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý (ako už bolo
vysvetlené) môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, keď fyzická osoba
alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich
práv; túto možnosť však sťažovateľ v danom prípade mal (a stále má).
23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že v jeho prípade sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pri ktorých sa
(pred podaním ústavnej sťažnosti) nevyžaduje vyčerpanie všetkých zákonom priznaných
právnych prostriedkov nápravy, keďže mu „bol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody po viac ako šesť rokov od údajného spáchania žalovaných skutkov, pričom sa v jeho
prípade jednalo doposiaľ o bezúhonnú osobu“. Ústavný súd vo vzťahu k tejto argumentácii
uvádza, že sťažovateľom tvrdená závažnosť namietaného porušenia jeho práv sama osebe
nemôže byť dôvodom na prelomenie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a to
najmä v situácii, keď zákon sťažovateľovi poskytuje možnosť využitia právneho prostriedku
nápravy (v danom prípade dovolania, pozn.), ktorým sa (aj) na základe argumentácie
obsiahnutej v jeho ústavnej sťažnosti môže domáhať ochrany tých svojich práv, porušenie
ktorých navrhuje vysloviť v (predčasne podanej) ústavnej sťažnosti.
24. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd dodáva, že záver o predčasnosti
podanej ústavnej sťažnosti sa týka aj sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (najmä)
v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru Európskej únie. Sťažovateľ totiž k ústavnej sťažnosti nepripojil kópiu napadnutého
rozsudku krajského súdu (z dôvodu, že v čase podania ústavnej sťažnosti ešte nebol
písomne vyhotovený, pozn.), a preto ústavný súd nemal možnosť preskúmať, či a akým
spôsobom sa všeobecné súdy vysporiadali s procesnými návrhmi sťažovateľa, a teda ani to,
či v konaní o nich vôbec mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom. Postup súdov nižšieho
stupňa v príslušnom smere (reakcia na návrh na predloženie prejudiciálnej otázky) navyše
taktiež môže byť predmetom prípadných dovolacích námietok sťažovateľa.
25. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
26. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu (možno opäť v línii subsidiarity poukázať
na možnosť dovolacieho súdu odložiť alebo prerušiť výkon rozhodnutia podľa § 380 ods. 4
druhej vety Trestného poriadku).
27. Vzhľadom na to, že sťažovateľovi dosiaľ neuplynula lehota na podanie dovolania
(§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), ústavný súd nad rámec tohto rozhodnutia poukazuje
na § 124 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že lehota na prípadné podanie
ústavnej sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (čo by bolo aktuálne
pre namietateľné okolnosti, ktoré nepodliehajú dovolaciemu prieskumu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu