Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 110/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Stanislavom Vilémom, Pribinova 3, Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 9. januára 2020, ako aj postupom, ktorý

jeho vydaniu predchádzal, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Vilémom, Pribinova 3, Malacky, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. januára 2020 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“), ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. septembra 2018 uznaný

za vinného zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na v súbehu s prečinom nebezpečného

prenasledovania podľa a a prečinom výtržníctva

podľa , za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným

dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov.

3. Krajský súd napadnutým rozsudkom na základe odvolania prokurátora rozsudok

prvostupňového súdu zrušil vo výroku o treste, a rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), uložil sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov a šiestich

mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd napadnutým rozsudkom zároveň podľa § 319

odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu

ako nedôvodné zamietol.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, došlo k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4.1 Sťažovateľ argumentuje, že v jeho veci rozhodoval ako predseda senátu

odvolacieho súdu sudca, pri ktorom boli (najmä) vzhľadom na jeho priateľský vzťah

k splnomocnenkyni poškodenej dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Keďže predseda

senátu bol zároveň aj predsedom trestného kolégia krajského súdu a členom sudcovskej

rady tohto súdu, mali byť podľa sťažovateľa z rozhodovania v jeho veci vylúčení všetci

sudcovia krajského súdu. Sťažovateľ tiež uvádza, že v tejto súvislosti podal návrh

na odňatie veci krajskému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa

podľa , avšak o tomto jeho návrhu pred vydaním

napadnutého rozsudku krajského súdu nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ ďalej uvádza,

že nemá vedomosť ani o tom, akým spôsobom bolo rozhodnuté o ním podanej námietke

zaujatosti smerujúcej proti predsedovi senátu.

4.2 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež poukazuje na to, že v odvolaní proti

odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu namietal nezákonnosť dôkazov, na ktorých bolo

založené rozhodnutie o jeho vine. V tejto súvislosti sťažovateľ podal odvolaciemu

(krajskému) súdu návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej

únie, „ktorého predmetom bolo posúdenie, či predmetné trestné konanie prebieha spôsobom

zlučiteľným s právom Európskej únie, a to v súvislosti s namietaním nezákonnosti dôkazov“.

Podľa sťažovateľa tým, že o tomto jeho návrhu (dosiaľ) nebolo rozhodnuté, došlo aj

k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

4.3 Podľa sťažovateľa „ďalším dôvodom, ktorý bránil v meritórnom rozhodnutí

v odvolacom konaní je skutočnosť, že nebola doposiaľ vybavená sťažnosť na postup súdu

podľa o súdoch predsedom Krajského súdu v Trnave“.

4.4 Vo vzťahu k právomoci ústavného súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti najmä

uvádza: „Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave nebolo doposiaľ podané dovolanie, lebo

predmetný rozsudok nebol do dnešného dňa písomne vyhotovený a riadne odôvodnený.

V prípade sťažovateľa, ktorému bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody po viac

ako šesť rokov od údajného spáchania žalovaných skutkov, pričom sa v jeho prípade

jednalo doposiaľ o bezúhonnú osobu, sa domnievame, že ide o prípad hodný osobitného

zreteľa v zmysle ustanovenia o Ústavnom súde SR.“

5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. a nezákonným postupom Krajského súdu v Trnave, porušené

bolo.

Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. a vec sa vracia

tomuto štátnemu orgánu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR (správne zrejme krajský súd, pozn.) je povinný uhradiť sťažovateľovi

trovy konania v sume 375,24 Eur...“

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

12. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

16. Podľa dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

17. Podľa ak tento zákon neustanovuje

inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie (aj) rozsudok.

18. Podľa dovolanie možno podať, ak a) vo veci

rozhodol nepríslušný súd, b) súd rozhodol v nezákonnom zložení, c) zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu, d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo

vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý

mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, f) trestné stíhanie bolo

vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom, h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol

uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, i) rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však

dovolací súd nemôže skúmať a meniť, j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli

splnené zákonné podmienky, k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo

neprípustné, l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli

splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo

osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas

na späťvzatie odvolania, m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné

rozhodnutie prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3, n) bol obvinenému uložený trest

odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto

trestu nie je prípustné.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

19. Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstata je

opísaná v časti I (bod 4) tohto uznesenia, namieta, že k porušeniu jeho v ústavnej sťažnosti

označených práv došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu (ako aj postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu, pozn.), ktorým odvolací súd na základe odvolania

prokurátora zrušil odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa (výlučne) vo výroku o treste

a sám sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody a ktorým zároveň

odvolanie sťažovateľa proti (tomu istému) rozsudku okresného súdu ako nedôvodné

zamietol.

20. Ústavný súd v kontexte okolností prípadu sťažovateľa v prvom rade poukazuje

na to, že z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

21. Podstata princípu subsidiarity spočíva v tom, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci

pritom stabilne vychádza zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. napr. ).

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ právny poriadok poskytuje iné možnosti nápravy, resp.

ochrany alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv,

v podobe uplatnenia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, nemožno sa

domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

22. Z v spojení s (citovaných

v časti II tohto uznesenia) vyplýva, že zákon na ochranu základných práv a slobôd

obvineného v trestnom konaní vo vzťahu k rozsudku všeobecného súdu zakotvuje (aj)

inštitút dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Zo sťažnostnej argumentácie

sťažovateľa, ktorý namieta najmä to, že v jeho veci rozhodoval vylúčený sudca (resp.

rozhodovali vylúčení sudcovia) a že jeho odsúdenie je založené na dôkazoch, ktoré neboli

získané zákonným spôsobom, vyplýva, že jeho výhrady smerujúce (aj) proti napadnutému

rozsudku krajského súdu sú vzhľadom na vymedzenie dovolacích dôvodov v § 371 ods. 1

prima facie preskúmateľné v dovolacom konaní. Sťažovateľ pritom

(ako sám uvádza „doposiaľ“) dovolanie vo svojej veci nepodal, čím nerešpektoval

subsidiárne postavenie ústavného súdu. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie totiž

nemožno nahrádzať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý (ako už bolo

vysvetlené) môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, keď fyzická osoba

alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich

práv; túto možnosť však sťažovateľ v danom prípade mal (a stále má).

23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že v jeho prípade sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa podľa , pri ktorých sa

(pred podaním ústavnej sťažnosti) nevyžaduje vyčerpanie všetkých zákonom priznaných

právnych prostriedkov nápravy, keďže mu „bol uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody po viac ako šesť rokov od údajného spáchania žalovaných skutkov, pričom sa v jeho

prípade jednalo doposiaľ o bezúhonnú osobu“. Ústavný súd vo vzťahu k tejto argumentácii

uvádza, že sťažovateľom tvrdená závažnosť namietaného porušenia jeho práv sama osebe

nemôže byť dôvodom na prelomenie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a to

najmä v situácii, keď zákon sťažovateľovi poskytuje možnosť využitia právneho prostriedku

nápravy (v danom prípade dovolania, pozn.), ktorým sa (aj) na základe argumentácie

obsiahnutej v jeho ústavnej sťažnosti môže domáhať ochrany tých svojich práv, porušenie

ktorých navrhuje vysloviť v (predčasne podanej) ústavnej sťažnosti.

24. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd dodáva, že záver o predčasnosti

podanej ústavnej sťažnosti sa týka aj sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (najmä)

v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru Európskej únie. Sťažovateľ totiž k ústavnej sťažnosti nepripojil kópiu napadnutého

rozsudku krajského súdu (z dôvodu, že v čase podania ústavnej sťažnosti ešte nebol

písomne vyhotovený, pozn.), a preto ústavný súd nemal možnosť preskúmať, či a akým

spôsobom sa všeobecné súdy vysporiadali s procesnými návrhmi sťažovateľa, a teda ani to,

či v konaní o nich vôbec mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom. Postup súdov nižšieho

stupňa v príslušnom smere (reakcia na návrh na predloženie prejudiciálnej otázky) navyše

taktiež môže byť predmetom prípadných dovolacích námietok sťažovateľa.

25. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132

ods. 2 ako neprípustnú.

26. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu (možno opäť v línii subsidiarity poukázať

na možnosť dovolacieho súdu odložiť alebo prerušiť výkon rozhodnutia podľa § 380 ods. 4

druhej vety ).

27. Vzhľadom na to, že sťažovateľovi dosiaľ neuplynula lehota na podanie dovolania

( ), ústavný súd nad rámec tohto rozhodnutia poukazuje

na , z ktorého vyplýva, že lehota na prípadné podanie

ústavnej sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (čo by bolo aktuálne

pre namietateľné okolnosti, ktoré nepodliehajú dovolaciemu prieskumu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu