Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 129/2020
PDF · 179.42 KB
No categories available
II. ÚS 129/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Eckmann, s. r. o.,
Mierové námestie 14, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Ndc 11/2019 z 27. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ndc 11/2019 z 27. augusta 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavnému súdu bolo 19. decembra 2019 doručené podanie označené
ako „Sťažnosť a iné, predsedovi Ústavného súdu SR“, v ktorom sťažovateľ okrem iného
uviedol námietku zaujatosti „1) voči všetkým sudcom ÚS-SR 2) vo všetkých mojich veciach,
ktoré som na ÚS-SR podal či už priamo alebo cez advokáta.“.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Piešťany (ďalej len
„okresný súd“) sa vedie konanie, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca proti
žalovanému (Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov),
o zaplatenie sumy 663,78 €.
Najvyšší súd napadnutým uznesením nevyhovel návrhu sťažovateľa na prikázanie
sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 46/2011 Okresnému súdu Trenčín.
Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za nesprávne a zasahujúce do jeho ústavného
práva na súdnu ochranu a na prístup ku konajúcemu súdu. Podľa sťažovateľa dôležitými
dôvodmi na odňatie veci a jej prikázanie inému súdu sú také dôvody, ktoré zaisťujú
nestranné a zákonné prejednanie veci, náležité zistenie skutkového stavu bez dôvodných
pochybností, ako aj uplatnenie všetkých do úvahy prichádzajúcich zásad konania, a pritom
všetky okolnosti majú zabezpečiť nestranné, objektívne a spravodlivé rozhodnutie
konajúceho súdu. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vyčíta, že pri rozhodovaní vzal do úvahy
len okolnosti, ktoré podľa jeho názoru svedčali výlučne v neprospech jeho návrhu
na prikázanie veci, bez toho, aby svoju pozornosť zameral napr. na sťažovateľom
popisované zdravotné problémy súvisiace s prekonávaním dlhších vzdialeností. Sťažovateľ
zároveň dôvodí, že je evidentné, že presun sťažovateľa z Ilavy na pojednávanie na okresný
súd nepochybne zakladá omnoho väčšie problémy súvisiace s prekonávaním väčších
vzdialeností či vynaložením vyšších výdavkov s cieľom zabezpečenia možnosti účasti
sťažovateľa na pojednávaniach. Je preto rozumné a aj súladné s princípmi zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)
zabezpečiť vedenie konania na bližšom súde, a to aj formou prikázania veci Okresnému
súdu Trenčín.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť na prerokovanie a takto rozhodol: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Ndc 11/2019 zo dňa 27.08.2019
porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Ndc 11/2019 zo dňa
27.08.2019 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak zákon
o ústavnom súde v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Námietka zaujatosti
12. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený
z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom
konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach na ústavnom súde.
13. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastník konania má právo vzniesť
námietku zaujatosti proti sudcom ústavného súdu, ktorí majú jeho vec prerokovať
a rozhodnúť. Námietku zaujatosti je účastník konania povinný vzniesť do desiatich dní
odo dňa, keď sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia. Účastník konania je povinný uviesť, kedy
sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia. Námietku zaujatosti musí účastník konania odôvodniť.
Sudca ústavného súdu, proti ktorému námietka smeruje, je povinný sa k námietke zaujatosti
vyjadriť. Na opakované námietky zaujatosti podané proti tomu istému sudcovi ústavného
súdu z toho istého dôvodu ústavný súd neprihliadne, ak už o predchádzajúcej rovnakej
námietke zaujatosti rozhodol.
14. Podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte
ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného súdu
určený rozvrhom práce. Ak z dôvodu vylúčenia sudcov ústavného súdu, z dôvodu vznesenia
námietky zaujatosti účastníkmi konania proti viacerým sudcom ústavného súdu, z dôvodu
vyhlásenia sudcu ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci alebo z dôvodu oznámenia
dôvodov vylúčenia podľa § 49 ods. 4 nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety,
rozhodne o veci samej senát ústavného súdu v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia
účastníka konania o odmietnutí sudcu ústavného súdu pre jeho zaujatosť, vyhlásenia sudcu
ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci a oznámenia dôvodov vylúčenia podľa § 49
ods. 4 sa neprihliada.
15. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta zaujatosť všetkých sudcov
ústavného súdu, nebolo možné aplikovať procesný postup rozhodovania o vylúčení podľa
§ 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde. Zákonným následkom nemožnosti
uvedeného postupu je povinnosť ústavného súdu postupovať podľa § 51 ods. 2 druhej vety
zákona o ústavnom súde, preto v konaní pokračuje II. senát ústavného súdu v pôvodnom
zložení, t. j. predseda senátu Ľuboš Szigeti, sudkyňa Jana Laššáková (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudca Peter Molnár.
16. Ústavný súd iba pre úplnosť dodáva, že aj keď sa kvôli povinnej aplikácii
postupu podľa § 51 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde námietkou zaujatosti vecne
nezaoberal, jeho pozornosti neuniklo, že námietka zaujatosti neobsahuje všetky zákonom
predpísané náležitosti (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), najmä relevantné
a zrozumiteľné odôvodnenie namietanej zaujatosti vo vzťahu ku všetkým sudcom ústavného
súdu.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý nedal ústavne konformné odpovede
na zásadné námietky, najmä týkajúce sa vhodnosti prikázania veci z dôvodov jeho
zdravotného stavu.
18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmať spoločne.
19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
tejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať iba v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
21. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s tými časťami odôvodnenia
napádaného uznesenia najvyššieho súdu, ktoré boli pre posúdenie dôvodnosti ústavnej
sťažnosti podstatné.
22. Podľa § 39 ods. 2 CSP na návrh ktorejkoľvek zo strán možno spor prikázať
inému súdu tej istej inštancie aj z dôvodu vhodnosti.
Podľa § 39 ods. 3 CSP o prikázaní sporu rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne
nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má spor prikázať.
23. V bode 4 napadnutého uznesenia najvyšší súd formuloval všeobecné
interpretačné východiská pre posúdenie predpokladov prikázania sporu a uviedol:
„... vzhľadom k charakteru delegácie ako výnimku zo zásady, že vec prejednáva a rozhoduje
súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených kritérií, musí mať však aj dôvod
delegácie výnimočný charakter.“ Vlastné dôvody na prikázanie sporu na strane sťažovateľa
hodnotil najvyšší súd v bode 6 napadnutého uznesenia tým, že „... skutočnosť, ktorou
žalobca odôvodnil vhodnosť ním navrhovanej delegácie sporu nevykazuje charakter takej
výnimočnosti, aby bolo možné jeho návrhu vyhovieť. V danom prípade je dôvodom
na prikázanie sporu z dôvodu vhodnosti časová a finančná hospodárnosť spočívajúca
v skrátení vzdialenosti vykonávaných presunov žalobcu prostredníctvom eskort ako aj
zabezpečenie svedkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že prípadné problémy
s prekonávaním väčších vzdialeností za účelom dostavenia sa na súd sú vo všeobecnosti
skôr bežné a nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom na prikázanie sporu inému súdu. Výsluch
strán sporu či svedkov zdržujúcich sa v obvode iného súdu môže miestne príslušný súd
zabezpečiť aj prostredníctvom dožiadania (§ 104 ods. 1 prvá veta C. s. p.)“.
Najvyšší súd v bode 5 napadnutého uznesenia konštatoval, že pri rozhodovaní
o prikázaní sporu je potrebné prihliadať na pomery oboch sporových strán, teda „na pomery
strany sporu, ktorá delegáciu navrhuje... len ak ich zohľadnenie nebude mať negatívny
dopad na ostatné sporové strany.“.
Najvyšší súd na uvedené nadviazal v bode 6 napadnutého uznesenia zhodnotením
dopadov prípadného prikázania sporu na druhú sporovú stranu tak, že „prikázanie sporu sa
nejaví byť vhodné ani pre žalovaného, ktorý má sídlo v územnom obvode Okresného súdu
Piešťany.“.
24. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sa
dôvodmi prikázania veci zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti
ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. VI. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Naviac, rozhodovanie o návrhu účastníka konania na delegáciu veci z dôvodu
vhodnosti nie je rozhodovaním o jeho občianskych právach alebo záväzkoch v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 116/07).
25. Ústavný súd tak dospel k záveru, že námietky sťažovateľa proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu neobstoja, a preto ústavnú sťažnosť namietajúcu porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci predbežného prerokovania podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2.apríla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu