Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 231/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Špirkom, Nerudova 6,

Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

-349 z 30. januára 2019 a uznesením Okresného súdu Košice II

č. k. -277 z 3. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -349 z 30. januára 2019 (ďalej

len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -277 z 3. novembra 2016 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

na základe odvolania sťažovateľa (vystupujúceho v exekučnom konaní

v procesnom postavení povinného) podaného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým tento

zamietol jeho námietky proti exekúcii a návrh na zastavenie exekúcie, rozhodol napadnutým

uznesením tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol, pretože proti označenému uzneseniu

okresného súdu nie je odvolanie prípustné.

3. Sťažovateľ tvrdí, že „uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.

-349 zo dňa 30. 01. 2019, ktorým rozhodol o odmietnutí odvolania

v spojení s uznesením Okresného súdu Košice II č . k. -277 zo dňa 3. 11.

2016, ktorým zamietol námietky povinného proti exekúcii je nesprávne a nespravodlivé

a týmto uzneseniami bolo zasiahnuté do jeho základných práv, ktoré sú garantované

.“.

4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uvádza:

„... že postupom exekučného súdu, ktorý v rámci prejednania námietok voči exekúcii

nenariadil pojednávanie, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

... že exekučný súd ma zásade na prejednanie námietok nariadiť pojednavanie – to

́́

bude platiť predovšetkým v prípadoch, ak sú v námietkach uvedene sporne skutočnosti, ku

́́

ktorým bude mať právo sa vyjadriť aj sťažovateľ v opačnom prípade by došlo k odňatiu

̌

možnosti konať pred súdom a k odňatiu spravodlivosti, čo môže viest až

k ústavnoprocesným prostriedkom nápravy porušenia práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľ je toho názoru, že bez ohľadu na skutočnosť, či exekučný súd mal právo, alebo

povinnosť nariadiť pojednávanie na prejedanie námietok, je ústavne konformným výkladom

ustanovenia § 50 Exekučného poriadku v prejedávanej veci, vzhľadom na: (i) Výšku

vymáhanej sumy, ktorá predstavuje 3.219.063,-USD a príslušenstvo, pričom ku dňu 20. 05.

2014 bola len vo výške 1.164.814,86 USD (po prepočte 843 885,29 Eur) ako vyplýva

z prihlášky pohľadávky do konkurzu SH Trade, s.r.o.; (ii) Komplikovanosť prejednávanej

veci, nakoľko ide o spor, ktorý sa týka práv zo zmenky, s ohľadom na osobitný charakter

zmeniek; (iii) Argumentáciu oboch strán a meritum veci, ktoré výrazne presahujú rámec

exekučného, či prvostupňového súdneho konania, bez toho, aby k týmto konaniam ústne

vypočul ich účastníkov, tak z pohľadu práv povinného, ako aj z pohľadu práv oprávneného,

aby konajúci súd v tejto veci vytýčil pojednavanie, pre zásadný význam konania

́

o námietkach tak pre povinného, ako aj pre oprávneného...

... že pohľadávka oprávneného zanikla plnením podľa reštrukturalizačného plánu,

ktorý bol potvrdený Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. -384 zo dňa 5. 8.

2011...“

5. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom okresného súdu, podľa ktorého, „[a]k sa teda

schválením reštrukturalizačného plánu dlžník aj zbavil svojho záväzku, neznamená to, že sa

veriteľ nemôže domôcť plnenia voči ručiteľovi, pretože ako už bolo spomenuté avalista

nemôže proti majiteľovi zmenky uplatniť námietky zmenkového dlžníka, ale len námietky

vyplývajúce z ich vlastných mimozmenkovy ch vzťahov. Len samotná okolnosť, že ide o aval

́

na zabezpečovacej zmenke nemôže bez ďalšieho znamenať, že aval ma akýkoľvek vzťah ku

́

kauzálnemu vzťahu, ktorý zmenka zabezpečuje. Aj v takomto prípade je ručenie abstraktným

ručením zmenkovým. Na to, aby mohol aval vzniesť námietku z vlastného vzťahu

̌

k majiteľovi zmenky, musí mat s majiteľom uzavretú zmenkovú dohodu, v ktorej sú

špecifikované podmienky, za ktorých prevzal ručiteľský záväzok, no táto dohoda zrejme

vzhľadom na obsah spisového materiálu a vzhľadom na to, že povinný sa na ňu nijakým

spôsobom v priebehu konania neodvolával neexistuje.“.

6. Tento svoj postoj odôvodňuje takto:

„V rámci zabezpečenia korporátnych úverov formou zmenky a avalu zmenky, je

situácia avalistov iná, pretože ak je avalistom zmenky štatutárny orgán spoločnosti, vlastník

spoločnosti, a takto obchodnou spoločnosťou vystavená zmenka je avalovaná a vystavená

na základe požiadavky veriteľa - oprávneného, nemožno sa rozumne domnievať, že

zmenkový a kauzálny veriteľ, avalát a avalista pokladajú vznik zmenkového záväzku za

abstraktný a stojaci mimo kauzálne vzťahy. V týchto prípadoch je možné usudzovať, že

zmluva medzi avalistom a majiteľom zmenky, ktorou sa prepája ručiteľský zmenkový

záväzok so záväzkom kauzálnym, platne vznikla, čo potvrdzuje aj bod 15.1 Rámcovej zmluvy

o poskytovaní finančných služieb č . 07/09/KE, ktorý je súčasťou spisového materiálu. V tejto

súvislosti je nevyhnutne poukázať na rozhodovaciu prax súdov v Českej republike

́

priznávajúcim relevanciu aj tzv. nepriamemu vlastnému vzťahu k námietke. To znamená, že

je možné, aby námietku uplatnili fyzické osoby, ktoré nie sú účastníkmi vlastného vzťahu

medzi dlžníkom a veriteľom, ale ktoré sa na vzniku tohto vzťahu podieľali ako štatutárne

orgány dlžníka pri uzatváraní predmetnej zmluvy (spravila zmluvy zakladajúcej príčinný

vzťah, dohody o vyplnení́ blankozmenky, pripadne aj mimozmenečnej dohody). Nepriamy

vlastný vzťah k námietke má ručiteľ, ktorý ručí za splnenie povinnosti dlžníka, ku ktorej sa

viaže skutočnosť, ktorá tvorí základ námietky.“

7. Sťažovateľ ďalej nesúhlasí ani s týmto právnym názorom okresného súdu:

„Vydanie zmenky v praxi ma takmer vždy kauzálny motív, pri avalovi to tak nemusí

́

̌

byt. Zmenka spravidla je avalovaná s úmyslom zabezpečiť splatenie zmenkového záväzku,

nič iné nemusí byť dohodnuté. Ak nie je žiadna zmluva medzi veriteľom zo zmenky

zabezpečenej kauzálnej pohľadávky a avalistom, potom chýba akýkoľvek podklad pre

kauzálne námietky avalistu voči majiteľovi zmenky, proti remitentovi. Aby mal ručiteľ voči

remitentovi nejaké kauzálne námietky, muselo by to vyplývať z ich vzájomných

mimozmenkových vzťahov, teda opäť spravidla zo zmluvy, čo v danom prípade nemá súd

preukázané. Súd teda odvolávanie sa povinného na zánik hlavného záväzku a tým pádom aj

zánik jeho ručiteľského záväzku v námietkach pokladá za bezpredmetné.“

8. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že oprávnený a sťažovateľ

„uzatvorili dohodu o vyplnení zmenky, a to dňa 08. 04. 2009, tj. v ten istý deň, kedy bola

uzatvorená aj Rámcová zmluva o poskytovaní finančných služieb č . 07/09/KE.“, a tvrdí,

že jeho námietky „vyplývali z jeho vlastných mimo zmenkových vzťahov s oprávneným, a to

z Dohody o vyplnení zmenky zo dňa 08. 04. 2009 a Rámcovej zmluvy o poskytovaní

finančných služieb č . 07/09/KE, zo dňa 08. 04. 2016.“.

9. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo Sťažovateľov podľa bolo uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k. -349 zo dňa 30.01.2019 a uznesením

Okresného súdu Košice II č. k. -277 zo dňa 3.11.2016 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.

-349 zo dňa 30.01.2019 a uznesenie Okresného súdu Košice II č . k.

-277 a vracia vec Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice II je povinný nahradiť Sťažovateľom trovy tohto konania na účet

jeho právneho zástupcu do 15 dni od právoplatnosti tohto nálezu.“

́

10. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu

v zložení Miroslav Duriš – predseda senátu, Ladislav Duditš a Libor Duľa.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením okresného súdu

16. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že ústavnú

sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , II. ,

III. , I. Ú S 1/2019), a preto jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom

súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

IV. , II. ).

17. Podľa prvej vety ústavnú sťažnosť možno podať

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu.

18. Ústavný súd prostredníctvom webového sídla Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky www.justice.gov.sk zistil, že napadnute uznesenie okresného súdu

́

nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2016, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu

svoju ústavnú sťažnosť až 15. júla 2019, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 124

. Napriek tomu sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v tejto

súvislosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by posúdenie otázky nadobudnutia

právoplatnosti uznesenia okresného súdu umožňovali ohraničiť iným časovým údajom

alebo ktoré by odôvodňovali zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti

počítanej od právoplatnosti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.

19. Podľa lehota dvoch mesiacov na podanie ústavnej

sťažnosti uplynula 14. februára 2017.

20. Z ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom odvíja zachovanie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej

sťažnosti ústavnému súdu proti uzneseniu okresného súdu od nadobudnutia právoplatnosti

uznesenia krajského súdu (teda od 14. mája 2019 s tým, že lehota na podanie ústavnej

sťažnosti mala uplynúť 15. júla 2019 vzhľadom na okolnosť, že 14. júl 2019 pripadol

na deň pracovného pokoja), ktorým bolo jeho odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

s poukazom na odmietnuté ako neprípustné,

pretože podľa krajského súdu smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré z pohľadu relevantnej

právnej úpravy nie je spôsobilým predmetom odvolacieho konania. Ani sťažovateľ

zastúpený právnym zástupcom vo svojej ústavnej sťažnosti neuvádza nič, čím by uvedený

právny názor krajského súdu spochybňoval, a tým otváral rozumnú polemiku s jeho

názorom na prípustnosť odvolania proti uzneseniu okresného súdu alebo čím by osobitne

odôvodňoval zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti aj proti uzneseniu okresného

súdu po vydaní uznesenia krajského súdu, ktorým bolo jeho odvolanie odmietnuté.

21. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu ústavnej

sťažnosti nevyplýva nič, čo by aspoň v teoretickej rovine odôvodňovalo funkčnú

príslušnosť krajského súdu na meritórne prerokovanie odvolania sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu, a preto nemožno odvolanie považovať za účinný prostriedok

nápravy slúžiaci na ochranu základného práva sťažovateľa zaručeného mu ,

v dôsledku čoho lehotu na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odvíjať od právoplatnosti

uznesenia krajského súdu, ale od právoplatnosti uznesenia okresného súdu, čo má

za následok skutočnosť, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľom bola podaná oneskorene

(obdobne I. , I. Ú S 312/2019).

22. Z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol vychádzať pri posudzovaní toho,

či ústavná sťažnosť bola podaná v rámci dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 124 zákona

o ústavnom súde, zo skutočnosti, že sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu

odvolanie, ktoré bolo z pozície krajského súdu vyhodnotené ako neprípustné. Za daných

okolnosti bol pre posúdenie tejto otázky relevantný deň nadobudnutia právoplatnosti

́

napadnutého uznesenia okresného súdu. Inými slovami povedané, ak je odvolanie (a iný

použiteľný právny prostriedok na ochranu dotknutého základného práva) proti uzneseniu

okresného súdu neprípustné, sťažovateľ sa mal v zákonnej lehote na podanie ústavnej

sťažnosti obrátiť priamo na ústavný súd.

23. Vzhľadom na to, že napadnute uznesenie okresného súdu nadobudlo

́

právoplatnosť 14. decembra 2016, ústavný súd uzatvára, že ústavná sťažnosť sťažovateľa

podaná proti označenému uzneseniu okresného súdu mu bola doručená zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v .

24. S poukazom na uvedene ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti

́

napadnutému uzneseniu okresného súdu pre namietané porušenie základného práva podľa

v súlade s odmietol ako

oneskorene podanú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu

25. Podľa podanie, ktorým sa začína konanie

pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania.

26. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

27. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú

osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

28. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

29. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti konštatuje, že napriek tomu,

že sťažovateľ je zastúpený advokátom, táto v časti namietaného porušenia základného práva

podľa uznesením krajského súdu nespĺňa náležitosti kvalifikovaného

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 123 ods. 1 zákona

o ústavnom súde. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označenému základnému

právu sťažovateľa je potrebne konštatovať, že ústavná sťažnosť nie je argumentačne

́

koncipovaná tak, aby sa z nej dalo vyvodiť, ako napadnute uznesenie krajského súdu malo

́

poškodiť sťažovateľa na ním označenom základnom práve, pretože absentuje odôvodnenie,

teda argumentácia, relevantne námietky a prezentovanie súvislostí týkajúcich sa porušenia

́

označeného základného práva podľa vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu krajského súdu.

30. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už formuloval právny názor (pozri

napr. IV. Ú S 359/08), podľa ktorého ma nedostatok odôvodnenia sťažnosti (alebo jej časti)

́

významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa v danom prípade

navyše zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, aby čo najpresnejšie opísal

skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným

súdom. Okrem opísania skutkových okolnosti musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä

́

právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Všeobecne formulovaný

subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému

porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver formulovať aspoň

na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

31. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa

zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd

už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

( a ) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. Ú S 124/08,

IV. Ú S 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto

súvislosti dôkazy.

32. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa , nemožno

považovať za odstrániteľný nedostatok v štádiu konania po uplynutí lehoty ustanovenej

v . Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu sťažovateľa

na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení

ústavnej sťažnosti nevyzýval.

33. Pretože predmetná ústavná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti,

ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a ,

a to relevantne odôvodnenie ako východiskový rámec ústavnej sťažnosti obsahovo

́

korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd ústavnú sťažnosť

v súlade s odmietol pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí.

34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

35. Nad rámec už uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľ k ústavnej sťažnosti

nepriložil kópie právoplatných rozhodnutí, preskúmania ktorých sa v tomto konaní domáha.

Ústavný súd v záujme hospodárnosti konania sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku

už nevyzýval, pretože v danom prípade nie sú splnené ďalšie podmienky konania

pred ústavným súdom, ktoré možno jeho postupom odstrániť (podanie ústavnej sťažnosti

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty a nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Miroslav DURIŠ

predseda senátu