Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 292/2020
PDF · 206.56 KB
No categories available
I. ÚS 292/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , toho času
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom
Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 185/2011 z 2. marca 2015,
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára 2016
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tdo 88/2016 a jeho uznesením sp. zn. 6 Tdo 88/2016 z 20. apríla 2017 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára 2016 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 88/2016 a jeho
uznesením sp. zn. 6 Tdo 88/2016 z 20. apríla 2017, p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2017 doručená ústavná sťažnosť , ,
, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva
na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 185/2011 z 2. marca 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného
súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
23 To 89/2015 z 29. februára 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tdo 88/2016 a jeho uznesením sp. zn. 6 Tdo 88/2016 z 20. apríla 2017 (ďalej
aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi
Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára
2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola
vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II
bodu 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020
do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu
v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ
bol spolu s ďalšími ôsmimi osobami trestne stíhaný v súvislosti s krádežami motorových
vozidiel. Rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ odsúdený za pokračovací zločin
krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm.
i) Trestného zákona a za pokračovací zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa
§ 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b)
a i) Trestného zákona na úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov
nepodmienečne. Okresný súd zaradil sťažovateľa podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona
pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Okresný súd zároveň sťažovateľovi uložil podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona ochranný
dohľad na jeden rok a podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá každého druhu na dobu 4 rokov.
3.1 Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovateľ, ostatní obžalovaní
aj prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „prokurátor“) odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd tak, že vo vzťahu k sťažovateľovi v rozsudku okresného súdu zrušil
výroky o jeho zaradení do ústavu na výkon trestu a o uložení ochranného dohľadu a podľa
§ 322 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) sám rozsudkom rozhodol, že sťažovateľ sa podľa § 48 ods. 1 a 2
písm. b) Trestného zákona zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia. Výroky rozsudku okresného súdu, ktorými bol sťažovateľ uznaný za vinného
zo spáchania popísaných skutkov, krajský súd ponechal nedotknuté. Odvolanie prokurátora
bolo podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuté.
3.2 Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom
svojho obhajcu dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi
sťažovateľa doručené 7. júla 2017.
4. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich v bode 1
označených základných práv podľa ústavy rozsudkom okresného súdu, rozsudkom
krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, pričom tvrdí, že všeobecné súdy sa dostatočným spôsobom nezaoberali podstatnou
skutočnosťou, že orgány činné v trestnom konaní už v rámci prípravného konania porušili
jeho právo na obhajobu.
4.1 Sťažovateľ je toho názoru, že celé trestné stíhanie proti nemu, ako aj jeho
odsúdenie bolo založené na výpovedi jediného svedka (ďalej len
„Tisovský“), ktorý bol v prípravnom konaní najskôr v procesnom postavení obvineného
a neskôr ako svedka. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že výsluch svedka
ako dôkaz, o ktorý sa opiera rozhodnutie okresného súdu, nebol vykonaný zákonným
spôsobom z dôvodu, že „vo vzťahu k sťažovateľovi malo ísť o jediný usvedčujúci dôkaz
osoby, ktorá sama bola z tohto trestného činu obvinená a bola motivovaná získať pre seba
podstatné výhody“.
4.2 Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že už pri výsluchu v prípravnom
konaní obhajoba namietala, že sa snaží vypovedať podľa vopred pripravených poznámok
k jednotlivým čiastkovým skutkom, a žiadala, aby vypovedal spontánne o prežitých
udalostiach podľa svojej pamäti. Sťažovateľ upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že
v konaní pred súdom nebol schopný svoje tvrdenia týkajúce sa žalovaných
skutkov zopakovať a bez použitia písomných podkladov vypovedal len k 10 dielčím
útokom. Sťažovateľ napokon vo veci konajúcim všeobecným súdom vytýka, že ignorovali
všetky jeho návrhy na doplnenie dokazovania, ako aj na preverenie dôkazov v tej súvislosti,
že nevykonali výsluch štyroch svedkov a znalecké dokazovanie znalcom z odboru
psychológie vo vzťahu k svedkovi
4.3 Sťažovateľ vníma porušenie svojich základných práv aj tým, že z popisu dielčích
útokov nevyplýva ani to, či vôbec došlo k zlegalizovaniu motorových vozidiel jeho
konaním, ani konkrétny popis spôsobu, akým k tomu malo dôjsť, pričom tvrdí, že „výsledky
vykonaného dokazovania vo vzťahu k iným obžalovaným súd paušalizoval aj
na sťažovateľa“.
4.4 S ohľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že rozsudkom okresného súdu
a následne rozsudkom krajského súdu bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a súdy svoje rozhodnutia založili na dôkazoch, ktoré
neboli vykonané zákonným spôsobom. Sťažovateľ zdôraznil, že nápravu nevykonal ani
najvyšší súd, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
5. S poukazom na uvedené sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd
po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom upravené v čl. 47 ods. 2/ a základné právo, aby mu
bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo
prostredníctvom obhajcu podľa čl. 50 ods. 3/ Ústavy Slovenskej republiky ako aj základné
právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím pod sp. zn. 6 Tdo/88/2016 zo
dňa 20.04.2017, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne pod sp.zn. 23To/89/2015 zo dňa
29.02.2015 (správne má byť 29.02.2016, pozn.) a rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne
pod sp. zn. 2T/185/2011 zo dňa 02.03.2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Tdo/88/2016
zo dňa 20.04.2017 sa zrušuje.
3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného
dovolania znovu konal a rozhodol a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva
sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi
alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených
zákonom, práva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby
a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu a právo na súdnu a inú
ochranu.
4. Sťažovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 409,53,-€ na účet
advokáta , číslo... vedený v...“
6. Sťažovateľ napokon požiadal ústavný súd o prednostné prerokovanie jeho ústavnej
sťažnosti vzhľadom na naliehavosť veci, ktorá podľa jeho názoru spočíva v tom, že sa toho
času nachádza vo výkone trestu odňatia slobody a v súvislosti s porušením ním označených
základných práv preto bolo porušené aj jeho základné právo na osobnú slobodu. Uvedené
tvrdenie o porušení základného práva na osobnú slobodu však nebolo premietnuté ani
do petitu ústavnej sťažnosti, ani do jej odôvodnenia.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
12. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250
a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj
na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
17. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného súdu,
rozsudkom krajského súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu. K porušeniu
označených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že:
- okresný súd nevypočul sťažovateľom navrhovaných svedkov;
- okresný súd nevykonal sťažovateľom navrhované znalecké dokazovanie;
- krajský súd nenapravil sťažovateľom tvrdené pochybenia okresného súdu;
- konajúce všeobecné súdy svoje rozhodnutia založili na dôkazoch, ktoré neboli
vykonané zákonným spôsobom;
- najvyšší súd nevykonal nápravu tvrdených pochybení nižších súdov.
19. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a zisťoval
pritom, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39), všeobecné
náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti
ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané
dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 185/2011 z 2. marca
2015
20. Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že na rozhodnutie o tej
časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie označených práv sťažovateľa
smeruje proti rozsudku okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.
21. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127
ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
22. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania (§ 306 a nasl.) poskytuje priestor
na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho prvostupňového všeobecného
súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie
o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
23. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom
pochybení okresného súdu v rámci odvolania proti rozsudku okresného súdu. Ochranu jeho
právam zaručeným ústavou bol teda oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
druhostupňový súd. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku
okresného súdu aj využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje
právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 2 T 185/2011 z 2. marca 2015. Ústavný súd preto rozhodol
o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (bod 2
výroku).
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 To 89/2015
z 29. februára 2016 a postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn.
6 Tdo 88/2016 z 20. apríla 2017
24. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné
a zákonné predpoklady na prijatie ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie v časti,
v ktorej namieta porušenie označených základných práv zaručených ústavou rozsudkom
krajského súdu, uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
25. Čo sa týka záveru o zachovaní dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ústavný súd poukazuje na poslednú vetu § 124
zákona o ústavnom súde, podľa ktorej ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný
prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo
mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd lehotu
na podanie ústavnej sťažnosti za zachovanú tak vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ako
aj k uzneseniu najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa.
26. S poukazom na uvedené ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v uvedenej časti na ďalšie konanie a meritórne posúdenie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v spojení s § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku), keďže otázku
opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých bude potrebné posúdiť v konaní vo veci samej,
v ktorom ústavný súd následne rozhodne aj o ďalších požiadavkách sťažovateľa
uplatnených v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu