Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 242/2020
PDF · 227.13 KB
No categories available
III. ÚS 242/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Lubošom
Mahdoňom, PhD., LL.M., Furdekova 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením generálneho prokurátora Slovenskej
republiky č. k. IV Pz 331/18/1000-9 z 23. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) č. k IV Pz 331/18/1000-9 z 23. januára 2019 (ďalej len „uznesenie generálneho
prokurátora“).
2. Zo sťažnosti vyplýva „Sťažovateľ podal dňa 09.10.2018 trestné oznámenie...
nakoľko mal dôvodné podozrenie, že bol spáchaný trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1)
Trestného zákona. Sťažovateľ ako podozrivú osobu označil osobu ...
Na základe podaného trestného oznámenia sťažovateľa, vykonaných výsluchov svedkov –
, , vyťaženia svedkyne a výsluchu
samotného podozrivého , poverený príslušník OO PZ Žilina – východ, podľa
§ 199 ods. 1 Trestného poriadku začal v predmetnej veci trestné stíhanie a súčasne podľa
§ 206 ods. 1 Trestného poriadku začal stíhať osobu ... ako obvineného
z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, lebo na podklade zistených
skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že dňa 18.09.2018 v čase okolo 23.00 hod.
počas toho ako ho vo Viedni v Rakúskej republike zastavila policajná hliadka a postihla ho
za spáchanie viacerých priestupkov pokutou vo výške 2.300,- €, zavolal osobe
, (sťažovateľ), ktorý sa nachádzal doma a telefonicky si dohodol
požičanie sumy 2.300,- € s následným prísľubom vrátenia peňazí, pričom pán mu
peniaze požičal, avšak následne peniaze nevrátil, čím spôsobil osobe
, , trvale bytom (sťažovateľ) škodu
na majetku vo výške 2.300,- €.
Voči predmetnému uzneseniu príslušníka OO PZ Žilina – východ podal obvinený...
sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že sa zo spáchania skutku kladenému mu za vinu necíti byť
vinný, nakoľko mu (sťažovateľ) ako zamestnávateľ dlhuje peniaze
za nevyplatenú mzdu a bol ním vyslaný na cestu do Rakúska, kde dostal pokutu za veci,
za ktoré zodpovedá prevádzkovateľ motorového vozidla a nie on ako zamestnanec. Mal
snahu dohodnúť sa ale zamestnávateľ na neho tlačil aby mu zaplatil celú pokutu, čo je
podľa neho nemysliteľné, nakoľko si nie je vedomý spôsobenej škody a okrem toho mu
nevyplatil mzdu a diéty.
O sťažnosti obvineného rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina uznesením
zo dňa 27.11.2018, ktorým bola predmetná sťažnosť obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietnutá ako nedôvodná. Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina
odôvodnil mimo iného skutočnosťou, že je nesporné, že obvinený od
(sťažovateľ) obdržal sumu 2.300,- € na zaplatenie pokuty v Rakúsku, pričom z vyjadrenia
(sťažovateľ), a vyplýva, že išlo
o pôžičku, ktorej vrátenie obvinený odkladal a odmietal pod rôznymi výhovorkami, pričom
obrana obvineného o zlom technickom stave vozidla bola vyvrátená vyjadreniami
(sťažovateľ), a ale aj protokolom
z prehliadky záznamového zariadenia, z ktorého vyplýva, že stav tachografu je vyhovujúci
a výsledkového protokolu rakúskej polície, z ktorého vyplýva porušenie denného času
jazdy...
Obvinený podal... na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky Návrh na zrušenie
právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní zo dňa 03.12.2018, ktorým sa dožadoval
zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, a to Uznesenia OO PZ Žilina –
východ, zo dňa 08.11.2018, ČVS: ORP-1445/ZV-ZA-2018 v spojení s Uznesením Okresnej
prokuratúry Žilina zo dňa 27.11.2018, sp. zn.: 2Pv 737/18/5511-4 a navrhol, aby generálny
prokurátor v súlade s ust. § 363 a nasl. Trestného poriadku zrušil obidve napadnuté
rozhodnutia a vyslovil, že bol porušený zákon v neprospech obvineného...
Generálny prokurátor o... návrhu obvineného rozhodol Uznesením zo dňa
23.01.2019, sp. zn.: IV Pz 331/18/1000-9..., ktorým sa vyslovil, že bol porušený zákon
v neprospech obvineného a právoplatné uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry
Žilina, sp. zn.: 2 Pv 737/18/5511-4 zo dňa 27.11.2018 zrušil. Zrušil aj uznesenie
povereného príslušníka OO PZ Žilina – východ, sp. zn.: ORP-1445/ZV-ZA-2018 zo dňa
08.11.2018 a zároveň prikázal poverenému príslušníkovi OO PZ Žilina – východ aby o veci
znovu konal a rozhodol.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky v odôvodnení Uznesenia Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 23.01.2019, sp. zn.: IV Pz 331/18/1000-9
poukazuje na skutočnosť, že skutkový stav zistený v čase rozhodovacieho procesu orgánov
činných v trestnom konaní dostatočným spôsobom neodôvodňoval zákonnosť postupu podľa
§ 206 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu k obvinenému za prečin podvodu podľa § 221
ods. 1 Trestného zákona. Predpokladom pre postih za tento trestný čin je, že páchateľ
na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo
využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu predpokladanú trestným
zákonom. Podľa generálneho prokurátora v posudzovanom prípade z vyšetrovacieho spisu
nevyplýva, že by sa obvinený mal dopustiť trestnej činnosti tak, ako je to uvedené
v právoplatnom uznesení povereného príslušníka PZ zo dňa 08.11.2018 v časti výroku
o vznesení obvinenia a z doposiaľ vykonaných dôkazov nie je jednoznačne preukázané, že
v danom prípade malo dôjsť zo strany obvineného k tomu, že už v čase zaplatenia pokuty
vo výške 2.300,- € peniazmi jemu poskytnutými ..., mal úmysel takúto
sumu peňazí vôbec nevrátiť alebo nevrátiť v dohodnutej lehote, resp. konal s vedomím, že
peniaze v stanovenej (dohodnutej) lehote nebude môcť vrátiť a že tým uvádza
... do omylu, aby sa ku škode na jeho majetku obohatil. Generálny prokurátor svoje
rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťou, kedy nemalo v prípade konania obvineného dôjsť
k naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona
po subjektívnej stránke, na ktorej naplnenie sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Záver
o zavinení páchateľa sa musí vždy preukázať výsledkami dokazovania a musí z nich logicky
vyplynúť, pričom záver o tom, či tu je zavinenie v zmysle trestného zákona a v akej forme, je
právnym záverom. Tento právny záver o subjektívnych znakoch trestného činu sa však musí
zakladať na skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, rovnako ako
záver o objektívnych znakoch trestného činu. Skutočnosti významné pre právny záver o tom,
či tu je zavinenie a v akej forme, sú predmetom dokazovania takisto, ako všetky ostatné
okolnosti napĺňajúce znaky trestného činu. Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre
záver o zavinení, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému
prostriedku, ale zavinenie a jeho formu treba vyvodzovať zo všetkých konkrétnych okolností,
za ktorých bol trestný čin spáchaný, a zo všetkých dôkazov významných z tohto hľadiska.
So zreteľom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, zákon neprikladá a priori žiadnemu
dôkazu osobitný význam. Podľa zdôvodnenie generálneho prokurátora doposiaľ vykonaným
dokazovaním, poukazujúc hlavne na výpoveď' samotného svedka – poškodeného
, nebol doposiaľ preukázaný záver o úmyselnom zavinení obvineného a zdôrazňuje
skutočnosť, že obvinený nevrátil poškodeným poskytnuté peniaze
na zaplatenie pokuty, ktorou bol obvinený postihnutý, nie je sama o sebe dostatočným
dôkazom pre zistenie, že pri ich poskytnutí uviedol do omylu. Ak až
po poskytnutí peňazí vznikli u obvineného prekážky, ktoré mu bránili vrátiť ich, a ktoré
nemohol v čase poskytnutia peňazí ani predvídať, keď inak bol schopný vtedy (v čase
poskytnutia) peniaze vrátiť, alebo ak síce bol schopný peniaze vrátiť, ale z rôznych dôvodov
vrátenie odkladal, alebo dodatočne pojal úmysel peniaze vôbec nevrátiť, tak jeho konanie
nemožno považovať za trestný čin podvodu.
Sťažovateľ sa s uvedeným konštatovaním a samotným rozhodnutím generálneho
prokurátora v plnom rozsahu nestotožňuje, nakoľko má za to, že podozrivý
konaním, ktoré bolo predmetom ním podaného trestného oznámenia zo dňa 09.10.2018
naplnil skutkovú podstatu trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona.“
3. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na jednotlivé vykonané
dôkazy a vykonáva ich hodnotenie a v závere konštatuje:
«Sťažovateľ má za to, že na podklade dôkazov, ktoré v priebehu vyšetrovania zaistil
poverený príslušník PZ Žilina – východ vyplynul dostatočný záver o spáchaní trestného činu
podozrivej osoby uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia. Výraz
„dostatočne“ nasvedčuje, že sa nevyžaduje istota ale stačí dostatočne zdôvodnená
pravdepodobnosť. Po zistený tejto miery pravdepodobnosti, ktorá predstavuje zistenie
skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o vznesení obvinenia, je
povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní obvinenie vzniesť. Poznanie dôvodnosti
vznesenia obvinenia je založené na vnútornom hodnotení dôkazov príslušným orgánom
na vznesenie obvinenia. Realizuje sa tým zásada voľného hodnotenia dôkazov. Vzhľadom
na počiatočnú fázu trestného konania, v ktorom nie je možné dosiahnuť jednoznačnú istotu
o spáchaní trestného činu, postačuje pre vznesenie obvinenia len vyššia pravdepodobnosť
nasvedčujúca tomu, že obvinený spáchal skutok spôsobom opísanom v skutkovej vete
uznesenia. Trestná činnosť nemusí a ani reálne nemôže byť v tomto štádiu konania
spoľahlivo preukázaná a v skutkovej vete opísaná v takej miere, ako je tomu napr. pri
obžalobe či inom meritórnom rozhodnutí. nakoniec, záver, že bol daný skutok spáchaný
obvineným, nie je na začiatku konania konečný. Práve vznesením obvinenia sa orgánu
činnému v trestnom konaní umožňuje v širšom kontexte zaobstarať všetky dôkazy či už
v prospech alebo neprospech obvineného. Rozhodnutím generálneho prokurátora, ktoré je
sťažovateľom napádané bolo zamedzené aby bol oznámená trestná činnosť páchateľa
riadne vyšetrená a tým aby bola zabezpečená ochrana spoločnosti pred trestnou činnosťou,
čo je účelom trestného konania. Poškodenému, teda sťažovateľovi bolo týmto rozhodnutím
zasiahnuté do jeho práva na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu a inú ochranu,
nakoľko ním bolo zamedzené v pokračovaní vyšetrovania a teda toto rozhodnutie bolo
predčasné.»
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
1. Základné právo ... na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, zo dňa 23.01.2019, sp. zn.: IV Pz 331/18/1000 – 9,
porušené bolo.
2. Základné právo ... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky, zo dňa 23.01.2019, sp. zn.: IV Pz 331/18/1000 – 9 porušené bolo.
3. Uznesenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, zo dňa 23.01.2019,
sp. zn.: IV Pz 331/18/1000 – 9 zrušuje a vec vracia Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
4. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť trovy právneho
zastúpenia..“
II. Relevantná právna úprava a predbežné prerokovanie návrhu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa...
9. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
10. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv neexistuje
zásadná odlišnosť.
16. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením generálneho prokurátora,
ktorým vyslovil, že bol porušený zákon v neprospech obvineného a právoplatné uznesenie
prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 2 Pv 737/18/5511-4 z 27. novembra 2018
zrušil. Zrušil tiež uznesenie povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného
zboru Žilina – východ ČVS: ORP-1445/ZV-ZA-2018 z 8. novembra 2018 a poverenému
príslušníkovi Obvodného oddelenia Policajného zboru Žilina – východ prikázal, aby o veci
znovu konal a rozhodol.
17. Sťažovateľ bol v uvedenej trestnej veci poškodeným – oznamovateľom trestného
činu. Zo sťažnosti možno vyvodiť záver, že k namietanému porušeniu označených práv
malo dôjsť tým, že generálny prokurátor nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav
ako konanie, ktoré nie je trestným činom. Sťažovateľ konštatuje, že uznesením generálneho
prokurátora bolo zamedzené v pokračovaní vyšetrovania, a teda rozhodnutie bolo
predčasné.
18. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že právo fyzickej osoby
na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného
oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho
nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00). Ústavný
súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... nie
je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry
povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo „každého“ nie je
upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre (I. ÚS
64/96, II. ÚS 42/00). Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na
„trestnom obvinení“ inej osoby) poškodenému nevyplýva v trestnom konaní právo na
začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva vec Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, § 29; vec Perez v. Francúzsku z 12. 2.
2004, § 70).
19. Ústavný súd tak zotrváva na doktríne, podľa ktorej trestné konanie predstavuje
vzťah medzi páchateľom a štátom, a teda nie je ústavne zaručené právo tretej osoby
(oznamovateľa, poškodeného), aby iná osoba bola stíhaná a odsúdená. Vzhľadom
na uvedené zachováva ústavný súd zásadu zdržanlivosti, pokiaľ ide o preskúmavanie
rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní prijatých v ranných fázach trestného
konania.
20. Na druhej strane si je ústavný súd vedomý pozitívnej povinnosti štátu zabezpečiť
ochranu základných práv dotknutých subjektov, a to aj prostredníctvom efektívneho
trestného konania, resp. že v určitých situáciách možno hovoriť o účinnej ochrane
(poškodených obetí trestnej činnosti) len prostredníctvom trestného práva. V tomto kontexte
ústavný súd pripomína, že požiadavka efektívneho trestného konania (efektívneho
vyšetrovania) predstavuje len procesnú povinnosť tzv. náležitej starostlivosti, nie však
povinnosť vo vzťahu k výsledku trestného konania. Účinné vyšetrovanie tak nezaručuje
žiaden konkrétny výsledok, ale len povinnosť náležitého postupu, keď príslušné orgány
budú konať kompetentne a efektívne, teda tak, aby ich postup bol spôsobilý vyústiť
do potrestania zodpovednej osoby.
21. S prihliadnutím na zásadu zdržanlivosti môže ústavný súd na podklade sťažnosti
poškodeného zasiahnuť do rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vydaného
v prípravnom konaní len v prípade flagrantného pochybenia orgánu činného v trestnom
konaní s intenzívnymi pretrvávajúcimi následkami pre poškodeného.
22. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia generálneho prokurátora,
v ktorom generálny prokurátor jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo podľa jeho názoru
nie je konanie obvineného trestným činom.
23. Ústavný súd je toho názoru, že v napadnutom uznesení sa prezentované právne
závery opierajú o skutkové zistenia, ktoré korešpondujú vykonanému dokazovaniu.
Odôvodnenie predmetného rozhodnutia nijako nesignalizuje ľubovôľu rozhodovania, keďže
jasne prezentuje všetky relevantné dôkazy a ich náležité vyhodnotenie smerujúce k záveru,
že u obvineného absentuje subjektívna stránka trestného činu, teda úmysel nevrátiť peňažné
prostriedky sťažovateľovi.
24. Ústavný súd konštatuje, že ústavnou sťažnosťou, tak ako ju koncipoval
sťažovateľ, sa tento domáha, aby si ústavný súd osvojil ním prezentované hodnotenie
dôkazov vykonaných v priebehu vyšetrovania a ním prezentované právne posúdenie
konania osoby, voči ktorej trestné oznámenie sťažovateľa smerovalo. Ústavný súd však
v takto uvádzaných dôvodoch sťažnosti nevzhliadol také skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť záverov vyvoditeľných z napadnutého
uznesenia generálneho prokurátora.
25. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru,
podľa ktorej posúdenie naplnenia všetkých zákonných podmienok prípadnej trestnej
zodpovednosti konkrétnej osoby je v zásade v plnej kompetencii orgánov činných
v trestnom konaní, pričom základné právo na inú právnu ochranu garantované v čl. 46
ods. 1 ústavy (ktorého porušenie sťažovateľky v posudzovanej veci primárne namietajú)
v sebe nezahŕňa právo oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného na trestné stíhanie
konkrétnej, ním označenej osoby (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06). K porušeniu
základného práva oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného, garantovaného v čl. 46
ods. 1 ústavy by v zásade mohlo dôjsť len v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní
preverovaniu skutočností nasvedčujúcich tomu, že mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu,
nevenovali náležitú pozornosť (m. m. napr. III. ÚS 287/06), čo sa však v posudzovanom
prípade nestalo.
26. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že uznesením generálneho prokurátora bolo zamedzené
v pokračovaní vyšetrovania, a teda rozhodnutie bolo predčasné, považuje ústavný súd sa
potrebné zdôrazniť, že ani uznesenie generálneho prokurátora nebráni sťažovateľovi v tom,
aby v jeho trestnej veci predložil vyšetrovateľovi nové dôkazy. Ak by išlo o dôkazy, ktoré
by mali vplyv na skutkový stav veci a potenciálne aj jeho právne posúdenie, v takom
prípade by vyšetrovateľ nebol viazaný právnym názorom vysloveným generálnym
prokurátorom v napadnutom uznesení. Z uvedeného dôvodu teda nemožno konštatovať, že
uznesenie generálneho prokurátora „zamedzilo v pokračovaní vyšetrovania“, ako to tvrdí
sťažovateľ. Naopak, po uznesení generálneho prokurátora zostal trestný proces otvorený
so zachovaním práva sťažovateľa na využitie (vyčerpanie) nových prostriedkov ochrany
(napr. nová sťažnosť proti rozhodnutiu vyšetrovateľa).
27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil také pochybenie
v uznesení generálneho prokurátora, ktoré by mohlo viesť k záverom o porušení
sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
28. Vzhľadom na uvedené, predovšetkým na otvorenie priestoru pre nové prostriedky
ochrany (bod 25 in fine), ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d)
zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 30. júna 2020
Martin Vernarský predseda senátu