Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 334/2020
PDF · 146.05 KB
No categories available
II. ÚS 334/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Okresnej
hospodářskej komory Hodonín, Svatoborská 591, Kyjov, Česká republika, IČ 48 532 312,
zastúpenej URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska
kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej
Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 17/2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 73/2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Okresnej hospodářskej komory Hodonín o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla
2020 doručená ústavná sťažnosť Okresnej hospodářskej komory Hodonín, Svatoborská 591,
Kyjov, Česká republika, IČ 48 532 312 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej URBAN
STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a jej práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 17/2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 73/2019.
2. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka ústavný súd oboznamuje, že je účastníčkou
označených konaní vedených pred okresným súdom v prvom stupni a pred krajským súdom
ako súdom odvolacím, a to v postavení žalobkyne, kde sa na základe návrhu podaného
14. januára 2013 domáhala určenia, že odstúpenie od špecifikovanej zmluvy o poskytnutí
finančného príspevku uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným 27. júla 2009 listom
odporcu z 1. augusta 2012 je neplatné.
3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka dôvodí, že konanie v jej právnej veci
trvá už viac ako sedem rokov a nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Postup okresného súdu
hodnotí ako neefektívny, dôvodiac tým, že okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol
rozsudkom z 24. októbra 2016, keď návrh sťažovateľky zamietol, pričom po vykonaní
rozsiahleho dokazovania dôvodil tým, že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení. Sťažovateľka argumentuje, že preukázanie naliehavého
právneho záujmu je conditio sine qua non určovacej žaloby, preto mal okresný súd, ak bol
toho názoru, že táto podmienka nie je splnená, návrh hneď zamietnuť bez vykonania
dokazovania. Tento prvý rozsudok okresného súdu bol podľa vyjadrenia sťažovateľky
zrušený uznesením krajského súdu z 10. mája 2018 a vec vrátená okresnému súdu na nové
prejednanie a rozhodnutie. Aj táto skutočnosť vypovedá podľa mienky sťažovateľky
o neefektívnosti postupu okresného súdu. Ďalej uvádza, že okresný súd svoj druhý rozsudok
vydal 20. septembra 2018, pričom ním návrh sťažovateľky opäť zamietol, opäť poukazom
na nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Sťažovateľka aj druhý
prvostupňový rozsudok napadla 31. októbra 2018 odvolaním. Na tomto mieste poukazuje
na to, že krajský súd o jej odvolaní dosiaľ nerozhodol. Sťažovateľka dodáva, že ochranu
svojich práv v konaní pred krajským súdom uplatnila aj prostredníctvom sťažnosti
na prieťahy v konaní, na základe ktorej predseda krajského súdu síce skonštatoval
dôvodnosť sťažnosti, avšak zbytočné prieťahy ospravedlnil aktuálnou zaťaženosťou vo veci
sťažovateľky konajúceho senátu. Podľa sťažovateľky je tak evidentné, že krajský súd ako
súd odvolací je nečinný už dvanásť mesiacov, pričom predseda krajského súdu po prijatí
sťažnosti sťažovateľky nevykonal vo veci žiadnu nápravu.
4. Hodnotiac predmet označeného konania ako v určitej miere právne zložitý,
poukazujúc na ukončené dokazovanie a svoj aktívny prístup v konaní, sťažovateľka
považuje postup konajúcich súdov za poznačený zbytočnými prieťahmi majúcimi
za následok porušenie všetkých jej v ústavnej sťažnosti označených práv.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38
ods. 2 listiny a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojení s čl. 47 charty postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
26 Cb 17/2013 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 73/2019,
prikázal obom súdom konať vo veci sťažovateľky bez zbytočných prieťahov a priznal jej
tiež primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 16 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie
konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný
navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti
navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti
ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou
osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých svojich
označených práv postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v označených
konaniach, keď oba súdu podľa jej mienky nekonajú bez zbytočných prieťahov.
11. Je objektívnou skutočnosťou, že v napadnutom konaní nepostupoval okresný súd
a ani krajský súd v súlade s požiadavkou na postup súdu bez zbytočných prieťahov, čo
napokon uznal vo vzťahu k odvolaciemu konaniu aj samotný predseda krajského súdu.
Z listu predsedu krajského súdu sp. zn. 1 Spr 39/2020 zo 17. februára 2020, ktorým bola
vybavená sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní, vyplýva, že sa predseda krajského
súdu zaviazal dohliadnuť na plynulosť postupu krajského súdu v pokračujúcej fáze
odvolacieho konania, pričom tiež sťažovateľke oznámil aj termín vydania rozhodnutia (apríl
2020).
12. Na základe súčinnosti poskytnutej zo strany okresného súdu ústavný súd zistil, že
krajský súd o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol 30. apríla 2020, keď svojím
rozhodnutím potvrdil prvostupňový rozsudok. Vec sťažovateľky je tak rozhodnutím
krajského súdu meritórne skončená.
13. Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že sťažnosť
na prieťahy v konaní pred všeobecným súdom, ktorú sťažovateľka predsedovi krajského
súdu adresovala, bola v jej prípade skutočne efektívna a splnila požadovaný účel, keďže
následne po vybavení sťažnosti na prieťahy v konaní krajský súd obnovil plynulosť konania
smerujúcu k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky a v zmysle informácie predsedu
krajského súdu obsiahnutej v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky bolo odvolacie
rozhodnutie prijaté v stanovenom čase, a to 30. apríla 2020.
14. V danej situácii by ingerencia ústavného súdu znamenala duplicitné poskytnutie
ochrany základnému právu sťažovateľky zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a právu sťažovateľky zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namieta,
čo je v rozpore s primárnym účelom ústavnej sťažnosti, ktorým je poskytnutie ochrany
právam, ktorých porušenie sa namieta, v prípadoch, v ktorých ostatné právne prostriedky
nápravy zlyhali, resp. neviedli k náprave.
15. Ústavný súd preto dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľky je potrebné
v časti namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
16. Pokiaľ ide o sťažovateľkou uplatnenú námietku porušenia čl. 47 charty postupom
okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach, ústavný súd ju tiež odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože
ustanovenie čl. 47 charty nie je na vec sťažovateľky aplikovateľné ratione materiae.
Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jej
aplikovateľnosti v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej
zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva
Európskej únie (ďalej len „Únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy,
1. decembra 2009. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie
sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc
sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc
potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. Podľa čl. 51 ods. 1 charty
ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány,
úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.
Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú na vysvetlivky
vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.
17. Z citovaných ustanovení charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné
interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré
boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,
s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997
vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie potvrdil svoju
judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce
z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné
pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000
vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37). Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc
na citované ustanovenia charty, ako aj na vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu, je
aplikácia charty v posudzovanej veci vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž
vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje na inštitúcie a orgány Únie. V prípade
členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci
rozsahu pôsobnosti práva Únie. V prípade sťažovateľky súd rozhoduje o jej veci na základe
vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva Únie, teda nejde o žiaden
z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu Únie (rozsudok z 13. 7.
1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika
chcela odchýliť od práva Únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925)
alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva Únie, ktoré by sa malo v posudzovanom
prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025). Preto aj túto
časť ústavnej sťažnosti ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
18. Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia a ďalšími sťažovateľkou uplatnenými návrhmi sa už ďalej
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu