Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 340/2020
PDF · 105.52 KB
No categories available
II. ÚS 340/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra
2020 v konaní o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 52/2019 a jeho uznesením z 24. januára 2020 takto
rozhodol:
Konanie o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti ,
z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája
2020 doručená (na poštovú prepravu podaná 14. mája 2020) ústavná sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpená advokátom , ,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 52/2019 a jeho uzneseniami
z 23. októbra 2019 a 24. januára 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala
okresnému súdu 1. júla 2019 žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd
sťažovateľke 27. septembra 2019 doručil výzvu k zaplateniu súdneho poplatku za podanú
žalobu v lehote desiatich dní od doručenia výzvy. Sťažovateľka uvádza, že súdny poplatok
uhradila, keď bola platba odpísaná z jej účtu 7. októbra 2019, teda presne na desiaty deň
súdom určenej lehoty. Sťažovateľke však bolo doručené uznesenie okresného súdu sp. zn.
42 C 52/2019 z 23. októbra 2019 o zastavení konania a vrátení uvedeného súdneho poplatku
s odôvodnením, že konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku, resp. jeho
zaplatenie po uplynutí určenej lehoty s odkazom na § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). O sťažnosti, ktorú
sťažovateľka proti označenému rozhodnutiu okresného súdu podala, rozhodol okresný súd
uznesením sp. zn. 42 C 52/2019 z 24. januára 2020, ktorým ju podľa § 250 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov ako nedôvodnú
zamietol.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že okresný súd svoj postup zdôvodnil
argumentáciou, podľa ktorej má lehota na zaplatenie súdneho poplatku striktne
hmotnoprávny charakter, a teda v posledný deň lehoty musí byť súdny poplatok v plnej
výške pripísaný na účet konajúceho súdu, čo sa v sťažovateľkinom prípade nestalo.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na relevantnú právnu úpravu, a to
na ustanovenie § 14 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré odkazuje na ustanovenia
Civilného sporového poriadku, a teda aj na pravidlá o počítaní lehôt, ktoré sa primerane
použijú aj na konanie vo veciach poplatkov. Podľa názoru sťažovateľky za rozhodný
moment pre posúdenie otázky, či bola poplatková povinnosť splnená včas v určenej lehote,
je nutné považovať moment, keď poplatník fakticky prestal disponovať s finančnými
prostriedkami a tieto „odovzdal“ na spracovanie platby. Interpretáciu charakteru lehoty
na splnenie poplatkovej povinnosti stanovenej ustanovením § 10 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch, ktorú zvolil okresný súd, tak považuje sťažovateľka za nesprávnu.
Sťažovateľka na tomto mieste dôvodí, že lehota na zaplatenie súdneho poplatku je lehotou,
ktorá sa javí mať aj v rámci jazykového a systematického výkladu zákona o súdnych
poplatkoch kvalitu poriadkovú, sudcovskú, keďže jej dĺžka nie je zákonom stanovená
absolútne a súd ňou môže disponovať, čo vyjadruje podľa sťažovateľky aj samotná dikcia
ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch formuláciou spôsobu jej určenia, a to
tak, že jej dĺžku určí súd „spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy“.
Sťažovateľka je tak toho názoru, že ide o lehotu, ktorá má skôr procesný ako hmotnoprávny
charakter. V neposlednom rade poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu o zásade ústavne
konformného výkladu, podľa ktorej v prípadoch, v ktorých prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, má byť uprednostnený výklad, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
a právnických osôb.
5. Odvolávajúc sa na prezentovanú argumentáciu, sťažovateľka vníma postup
okresného súdu ako príliš formalistický a vedúci k odňatiu jej práva na súdnu ochranu
v predmetnej právnej veci. Interpretáciu, ktorú v jej veci okresný súd pri aplikácii zákona
o súdnych poplatkoch zvolil, hodnotí ako denegatio iustitiae, keďže v danom prípade nejde
o nemožnosť realizovať jeden procesný úkon v rámci inak spravodlivo vedenej veci, ale
o nemožnosť obhajovať svoj nárok a domáhať sa meritórneho rozhodnutia pred nestranným
a nezávislým súdom. Sťažovateľka tak v závere dôvodí, že takýmto postupom okresného
súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.
6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným postupom okresného súdu a jeho uzneseniami
z 23. októbra 2019 a 24. januára 2020, označené rozhodnutia zrušil a vrátil vec
sťažovateľky okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal jej tiež náhradu
trov právneho zastúpenia.
7. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 340/2020-11 zo 7. júla 2020 prijal ústavnú
sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
42 C 52/2019 a jeho uznesením z 24. januára 2020 na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti
ústavnú sťažnosť odmietol. Následne 17. septembra 2020 bolo ústavnému súdu doručené
podanie sťažovateľky, v ktorom sťažovateľka ústavnému súdu oznámila, že svoju ústavnú
sťažnosť berie späť v celom rozsahu, keďže vo veci samej v základnom konaní sa
s protistranou dohodla na mimosúdnom riešení sporu. Na základe uvedeného tak ústavnému
súdu navrhla, aby konanie o jej ústavnej sťažnosti vedené pred ústavným súdom bolo
zastavené a aby žiadnemu účastníkovi konania nebola priznaná náhrada trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a posúdenie veci ústavným súdom
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 127 zákona o ústavnom súde ak sťažovateľ vezme svoju ústavnú
sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej uznesením zastaví.
12. V posudzovanom prípade vzhľadom na to, že sťažovateľka vzala svoju ústavnú
sťažnosť v celom rozsahu späť (pozri bod 7 odôvodnenia tohto uznesenia), ústavný súd
rozhodol o nej tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu