Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 478/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

zastúpeného advokátom

JUDr. Dušanom Klimom, Sládkovičova 61, Žiar nad Hronom, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) a c), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -265 zo 17. mája 2018 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -265 zo 17. mája 2018 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. decembra 2019 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ

vystupoval v procesnom postavení žalobcu proti svojmu bývalému zamestnávateľovi ako

žalovanému o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru pred Okresným súdom

Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“). Rozsudkom okresného súdu č. k.

-212 z 2. decembra 2016 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Sťažovateľ

podal na krajskom súde odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím

tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu podal dovolanie odôvodnené podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 , ktoré najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol vo vzťahu k namietanej

vade zmätočnosti podľa pre neprípustnosť podľa

a vo vzťahu k namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

podľa pre procesnú neprípustnosť podľa .

3. Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy sa riadne nevysporiadali so všetkými

tvrdeniami, ktoré sťažovateľ v konaní namietal. Tieto tvrdenia sa týkali najmä zdravotného

stavu sťažovateľa, ktorý podľa svojich tvrdení bol nútený vykonávať prácu, ktorá nebola pre

neho z dôvodu zdravotného stavu vhodná. V rozpore s krajský súd z vlastnej

iniciatívy nevykonal dokazovanie v tomto smere.

4. Sťažovateľovi bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď v prvom prípade bol

upozornený, že porušuje pracovnú disciplínu z dôvodu sedenia na zábradlí, čím porušil

predpisy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej len „BOZP“). Sťažovateľ rozporuje,

že v tomto prípade sa nedopustil vôbec tvrdeného porušenia pracovnej disciplíny, pretože

jeho konanie bolo všeobecne tolerované a rovnako sa správali aj ostatní zamestnanci,

pričom nikdy na prípadné porušenie pracovnej disciplíny upozornení neboli, navyše

poukázal aj na skutočnosť, že v tomto prípade nemožno objekt, na ktorom sťažovateľ sedel,

označiť ako zábradlie, pretože v zmysle československých technických noriem nenapĺňa

znaky tohto pojmu. Výpovedný dôvod bol podľa jeho názoru nesprávne formulovaný po

právnej, ale aj technickej stránke. Sťažovateľ uvádza, že svoju prácu vykonával spôsobom,

ako mu to jeho zdravotný stav dovoľoval, pričom bolo zodpovednosťou zamestnávateľa ako

žalovaného zabezpečiť, aby bol sťažovateľ schopný vykonávať svoju prácu v súlade

s predpismi BOZP. Ďalej uviedol, že jeho prácu ani nebolo možné vykonať inak, ako

porušením predpisov BOZP, za čo by mal niesť zodpovednosť zamestnávateľ, ktorý miesto

výkonu práce riadne nepripravil a nezabezpečil. V druhom prípade mal nechať sťažovateľ

pri práci so žeriavom zavesené bremeno na okruhoch a odísť na prestávku, čo bolo

vyhodnotené ako porušenie predpisov BOZP. Výpoveď daná sťažovateľovi je podľa jeho

názoru účelová a diskriminujúca. S týmito okolnosťami sa podľa mienky sťažovateľa

všeobecné súdy riadne nevysporiadali, svoje rozhodnutia zaťažili nedostatkom odôvodnenia

a porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa

, listiny a dohovoru.

5. Okrem toho sťažovateľ uvádza, že výpoveď nebola riadne prerokovaná

so zástupcami zamestnancov, čo zakladá neplatnosť takejto výpovede. Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. .

6. Namietané porušenie a vidí sťažovateľ v tom, že

s uvedenými skutočnosťami týkajúcimi sa najmä výpovedných dôvodov sa konajúce súdy

vôbec nevysporiadali, neprihliadli na Protokol Inšpektorátu práce Banská Bystrica

z 22. augusta 2016, nezohľadnili, že sťažovateľ nebol oboznámený s bezpečnostnými

pravidlami pre prácu s bremenami.

7. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania, základného práva na verejné prerokovanie veci a základného práva

vyjadriť sa k podstatným dôkazom podľa v spojení so základným

právom podľa , listiny a dohovoru, ktorého obsahom je právo

na zákonný proces a predchádzanie prekvapivým rozhodnutiam, sťažovateľ uvádza, že

odvolací súd porušil a nenariadil ústne pojednávanie v rámci odvolacieho

konania, čím spôsobil, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je prekvapivé. Krajský súd

vo svojom rozhodnutí odkázal na závery súdu prvej inštancie, ktoré podľa sťažovateľa

neboli riadne odôvodnené, z tohto dôvodu mal krajský súd nariadiť pojednávanie vo veci

a odstrániť tieto vady rozhodnutia okresného súdu za súčasnej prítomnosti oboch

procesných strán konania v súlade so zachovaním princípu kontradiktórnosti.

8. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta záver

najvyššieho súdu o nemožnosti domáhať sa prieskumu vykonaného dokazovania

v dovolacom konaní, ktorý podľa jeho názoru odporuje ustálenej rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu k výkladu , poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. , ako aj na judikatúru ústavného súdu, čo je v rozpore

s ústavnými právami sťažovateľa garantované v , listiny a

dohovoru. Sťažovateľ uvádza, že «V zmysle starej právnej zásady „ex iniuria ius non

oritur“ (z nepráva nevzniká právo) máme za to, že sťažovateľ splnil všetky zákonné

podmienky, pre ktoré malo byť dovolanie prijaté. Kde z nezákonnej výpovede, ako

i diskriminácie sťažovateľa pre jeho zdravotné problémy, nemožno jednoznačne založiť

zákonný stav a proces.».

9. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom

tak, že vysloví porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) a c),

, , základného práva podľa listiny a práva podľa

dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ žiada ústavný súd o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 eur z dôvodu intenzity a rozsahu

zásahu do základných práv sťažovateľa. Zároveň si sťažovateľ uplatňuje nárok na náhradu

trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú

životnú úroveň,

b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii

v zamestnaní,

c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,

e) primeraný odpočinok po práci,

f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,

g) právo na kolektívne vyjednávanie.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

18. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní a ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

podľa a , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 v spojení s listiny a právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania a vyjadriť sa k podstatným dôkazom podľa

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodov založených na

spochybňovaní platnosti výpovede danej sťažovateľovi najmä z ohľadu skutkového

posúdenia výpovedných dôvodov a neprerokovaní výpovede vopred so zástupcami

zamestnancov. Z procesného hľadiska namieta, že krajský súd nenariadil pojednávanie

o jeho odvolaní, čím porušil zásadu kontradiktórnosti a svoje rozhodnutie zaťažil vadou

prekvapivosti. Najvyšší súd odmietol jeho dovolanie v rozpore so svojou ustálenou

judikatúrou tým, že sa odmietol zaoberať prieskumom vykonaného dokazovania.

21. Aj keď sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta porušenie čl. 36 listiny

a čl. 6 dohovoru ako celku, z obsahu ústavnej sťažnosti bolo zrejmé, že namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu, ktoré je obsiahnuté v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj

porušenie práva na spravodlivé konanie zahrnuté v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu

ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov v uvedenom rozsahu.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1, v spojení s listiny a dohovoru

rozhodnutím krajského súdu

22. Sťažovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu napáda jednak nesprávnosť

vyhodnotenia skutkových okolností veci, nedostatky v procesnom postupe krajského súdu

a nesprávne posúdenie platnosti výpovede s ohľadom na prerokovanie výpovede zástupcami

zamestnancov. Rovnako aj v podanom dovolaní sťažovateľ vytýkal krajskému súdu

nedostatok riadneho odôvodnenia jeho rozhodnutia a nevysporiadanie sa s podstatnými

tvrdeniami sťažovateľa, čo podradil pod dovolací dôvod podľa ,

a nezohľadnenie ustálenej judikatúry najvyššieho súdu z hľadiska prerokovania výpovede

zástupcami zamestnancov, čo podradil pod dovolací dôvod podľa .

Napokon aj v podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakuje svoju argumentáciu

s následkom tvrdeného namietaného porušenia sťažovateľom označených základných práv.

V tejto časti ústavný súd konštatuje, že ak sa argumentmi sťažovateľa proti napadnutému

rozsudku krajského súdu v rámci posudzovania dovolacích dôvodov zaoberal najvyšší súd,

a to v miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie ochrany sťažovateľom označeného

základného práva, ústavný súd nemá na opätovné posúdenie týchto argumentov právomoc

( ).

23. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov

poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia

s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť z uvedených dôvodov (bod 31

tohto odôvodnenia) podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie ( ).

III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1, v spojení s listiny a dohovoru

rozhodnutím najvyššieho súdu

24. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

25. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

ktorý odmietol sťažovateľom podané dovolanie odôvodnené podľa , ako

aj . Sťažovateľ ako vadu zmätočnosti podľa

uviedol, že krajský súd nereparoval nezrovnalosti vo vykonanom dokazovaní pred súdom

prvej inštancie, rozhodol bez nariadenia pojednávania, závery krajského súdu v napadnutom

rozhodnutí sú nedostatočne odôvodnené, rozhodnutie krajského súdu je prekvapivé

a krajský súd sa adekvátnym spôsobom nevyjadril k spochybneniu oboch výpovedných

dôvodov najmä po skutkovej stránke, a to konkrétne k námietke zdravotnej nespôsobilosti

sťažovateľa vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a k posúdeniu okolnosti, že

sťažovateľ sa nedopustil konania klasifikovaného ako menej závažné porušenie pracovnej

disciplíny, tak ako to bolo vymedzené vo výpovedi.

26. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nenariadenia pojednávania odvolacím

súdom najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že krajský súd vyhodnotil skutkový

stav zistený okresným súdom ako dostatočný na podklad pre jeho rozhodnutie a z tohto

dôvodu nebol povinný nariaďovať pojednávanie v zmysle .

27. Najvyšší súd neidentifikoval ani namietanú prekvapivosť rozhodnutia krajského

súdu, uviedol, že oba súdy nižších stupňov dospeli k rovnakým právnym záverom, že

sťažovateľ sa dopustil opakovaného porušenia pracovnej disciplíny a písomná výpoveď

daná sťažovateľovi je platná.

28. Najvyšší súd preskúmal aj tvrdený nedostatok odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu. Konkrétne uviedol, že krajský súd považoval za preukázané, že sťažovateľ

bol vopred oboznámený s príslušnými predpismi BOZP, rovnako bolo preukázané, že sa

dopustil konania vyhodnoteného ako porušenie pracovnej disciplíny, výpoveď bola riadne

vopred prerokovaná zástupcami zamestnancov. Zdôraznil, že prevažná časť argumentácie

dovolateľa sa týkala rozporovania skutkových zistení, z odôvodnenia rozhodnutia krajského

súdu jasne vyplýva, z akých dôkazov vychádzal pri ustálení skutkového stavu veci a pri

následnej aplikácii príslušných právnych noriem.

29. Uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa sťažovateľ

odôvodnil tým, že krajský súd svojím záverom, že k prerokovaniu výpovede danej

sťažovateľovi došlo v súlade s príslušnými ustanoveniami , rozhodol

v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu v otázke prerokovania výpovede

zástupcami zamestnancov vopred (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ),

pričom dôkazné bremeno preukázať prerokovanie výpovede zo strany zástupcov

zamestnancov vopred zaťažuje zamestnávateľa.

30. Vo vzťahu k uvedenej dovolacej námietke sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že

má povahu rozporovania zisteného skutkového stavu a záverov krajského súdu o neunesení

dôkazného bremena sťažovateľa, pokiaľ ide o tvrdenie, že k prerokovaniu výpovede

zo strany zástupcov zamestnancov nedošlo riadne, resp. vopred pred jej doručením

sťažovateľovi. Z dôvodu ich skutkového charakteru nie sú spôsobilým dovolacím dôvodom

podľa , ktorý je zameraný na posudzovanie a riešenie právnych otázok zásadných

pre rozhodnutie vo veci za splnenia ďalších obmedzení vyplývajúcich z .

31. Z uvedených dôvodov bolo dovolanie sťažovateľa najvyšším súdom odmietnuté

v časti namietajúcej vady zmätočnosti podľa pre neprípustnosť podľa

a v časti namietajúcej nesprávne posúdenie veci v zmysle

písm. a) ako procesne neprípustné podľa .

32. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu netrpí žiadnymi

vážnymi nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do sťažovateľovho základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd sa vysporiadal

s námietkami sťažovateľa uplatnenými v podanom dovolaní spôsobom zodpovedajúcim

požiadavkám na rozhodovanie najvyššieho súdu o podanom dovolaní. Dovolanie je

mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého účelom je identifikovať zásadné vady

zaťažujúce konania pred súdmi nižších stupňov, resp. zjednocovať judikatúru všeobecných

súdov. Dovolanie nie je prostriedkom na opätovné rozporovanie zisteného skutkového stavu

veci za situácie, ak v procese dokazovania mali strany sporu reálnu možnosť uplatnenia

prostriedkov procesného útoku a na ich argumenty bola daná relevantná odpoveď.

33. Ústavný súd zhodne s najvyšším súdom posúdil námietky sťažovateľa ako

spochybňovanie ustáleného skutkového stavu veci za situácie, keď aj dovolací súd vyslovil

záver, že rozhodnutie krajského súdu sa s nárokom sťažovateľa vysporiadalo spôsobom

zodpovedajúcim právu na spravodlivé súdne konanie v rámci posudzovania tvrdeného

nedostatočného odôvodnenia tohto rozhodnutia.

34. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

nenariadením pojednávania v odvolacom konaní ústavný súd v zhode s najvyšším

súdom uvádza, že na nariadenie pojednávania nebol daný zákonný dôvod podľa § 385

ods. 1 . Ak sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom veci a svoje

rozhodnutie nezaložil na skutočnostiach, ktoré by vyplynuli z nevykonaných dôkazov alebo

na zistenie ktorých bolo potrebné dokazovanie zopakovať alebo vykonané dôkazy odlišne

hodnotiť, nemožno uvažovať o porušení niektorého z čiastkových práv zahrnutých

v namietanej ústavnej norme. Právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania

(sporovej strany) je dodržané, ak nedôjde k porušeniu noriem procesného práva. Tým

rovnako nemôže byť porušené ani právo účastníka konania vyjadriť sa k prejednávanej veci.

35. Ak sťažovateľ namieta odmietnutie dovolania podaného podľa § 421 ods. 1

písm. a) najvyšším súdom z dôvodu, že týmto spôsobom sa nemožno domáhať nápravy

skutkového stavu veci, argumentujúc judikatúrou k dôvodu dovolania podľa § 420 písm. f)

, táto jeho argumentácia je od základu mylná. Pri preskúmavaní dovolacieho dôvodu

spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení je a priori vylúčené, aby dovolací súd

vstupoval do skutkových okolností veci, keď jeho úlohou je riešiť iba právne posúdenie

veci.

36. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

37. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa a v spojení

s čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože neidentifikoval žiadne

namietané porušenie sťažovateľom označených práv.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1

písm. b) a c) napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj najvyššieho

súdu

38. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky, a to v rozsahu zabezpečenia ochrany proti

svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní a zabezpečenia

ochrany bezpečnosti a zdravia pri práci podľa a .

39. Ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania [) ]

podľa názoru ústavného súdu neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného

právneho pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s ústavnými a zákonnými

limitmi na takýto postup zamestnávateľa ().

40. Základné právo odvádzané od je priznané zamestnancom

a jeho obsah je daný zákonom, ktorý bližšie upraví, akým spôsobom sa napĺňajú garancie

obsiahnuté v tomto článku . Sťažovateľ využil uvedený zákonný postup, žalobou sa

domáhal učenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom konajúci súd zhodnotil,

či došlo k naplneniu zákonných požiadaviek na ochranu zamestnanca. Uvedené naznačuje,

že ochrana zamestnanca garantovaná v bola sťažovateľovi reálne

poskytnutá (). Z tohto dôvodu aj v tejto časti ústavný súd zhodnotil podanú

ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú aj po zohľadnení záverov uvedených v bode

32 tohto rozhodnutia. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal aj diskriminačný

charakter výpovede. Tento charakter námietok použil sťažovateľ až v konaní pred ústavným

súdom, a preto všeobecné súdy k tejto otázke ani nemohli zaujať stanovisko. Nad rámec

uvedených záverov ústavný súd dodáva, že ani skutková stránka veci ustálená všeobecnými

súdmi nedáva podklad na potvrdenie sťažovateľovej mienky v tomto ohľade.

41. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej

predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu