Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 478/2020
PDF · 454.93 KB
No categories available
IV. ÚS 478/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
zastúpeného advokátom
JUDr. Dušanom Klimom, Sládkovičova 61, Žiar nad Hronom, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) a c), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 16 CoPr 1/2017-265 zo 17. mája 2018 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 38/2019 z 18. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) a c), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 16 CoPr 1/2017-265 zo 17. mája 2018 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 38/2019 z 18. decembra 2019 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ
vystupoval v procesnom postavení žalobcu proti svojmu bývalému zamestnávateľovi ako
žalovanému o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru pred Okresným súdom
Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“). Rozsudkom okresného súdu č. k.
12 Cpr 1/2015-212 z 2. decembra 2016 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Sťažovateľ
podal na krajskom súde odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím
tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu podal dovolanie odôvodnené podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a podľa § 421
ods. 1 CSP, ktoré najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol vo vzťahu k namietanej
vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP pre neprípustnosť podľa § 447 písm. c) CSP
a vo vzťahu k namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP pre procesnú neprípustnosť podľa § 447 písm. f) CSP.
3. Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy sa riadne nevysporiadali so všetkými
tvrdeniami, ktoré sťažovateľ v konaní namietal. Tieto tvrdenia sa týkali najmä zdravotného
stavu sťažovateľa, ktorý podľa svojich tvrdení bol nútený vykonávať prácu, ktorá nebola pre
neho z dôvodu zdravotného stavu vhodná. V rozpore s § 319 CSP krajský súd z vlastnej
iniciatívy nevykonal dokazovanie v tomto smere.
4. Sťažovateľovi bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) zákona
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“)
pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď v prvom prípade bol
upozornený, že porušuje pracovnú disciplínu z dôvodu sedenia na zábradlí, čím porušil
predpisy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej len „BOZP“). Sťažovateľ rozporuje,
že v tomto prípade sa nedopustil vôbec tvrdeného porušenia pracovnej disciplíny, pretože
jeho konanie bolo všeobecne tolerované a rovnako sa správali aj ostatní zamestnanci,
pričom nikdy na prípadné porušenie pracovnej disciplíny upozornení neboli, navyše
poukázal aj na skutočnosť, že v tomto prípade nemožno objekt, na ktorom sťažovateľ sedel,
označiť ako zábradlie, pretože v zmysle československých technických noriem nenapĺňa
znaky tohto pojmu. Výpovedný dôvod bol podľa jeho názoru nesprávne formulovaný po
právnej, ale aj technickej stránke. Sťažovateľ uvádza, že svoju prácu vykonával spôsobom,
ako mu to jeho zdravotný stav dovoľoval, pričom bolo zodpovednosťou zamestnávateľa ako
žalovaného zabezpečiť, aby bol sťažovateľ schopný vykonávať svoju prácu v súlade
s predpismi BOZP. Ďalej uviedol, že jeho prácu ani nebolo možné vykonať inak, ako
porušením predpisov BOZP, za čo by mal niesť zodpovednosť zamestnávateľ, ktorý miesto
výkonu práce riadne nepripravil a nezabezpečil. V druhom prípade mal nechať sťažovateľ
pri práci so žeriavom zavesené bremeno na okruhoch a odísť na prestávku, čo bolo
vyhodnotené ako porušenie predpisov BOZP. Výpoveď daná sťažovateľovi je podľa jeho
názoru účelová a diskriminujúca. S týmito okolnosťami sa podľa mienky sťažovateľa
všeobecné súdy riadne nevysporiadali, svoje rozhodnutia zaťažili nedostatkom odôvodnenia
a porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru.
5. Okrem toho sťažovateľ uvádza, že výpoveď nebola riadne prerokovaná
so zástupcami zamestnancov, čo zakladá neplatnosť takejto výpovede. Sťažovateľ v tejto
súvislosti poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Mcdo 14/2013.
6. Namietané porušenie čl. 36 ods. 1 písm. b) a c) ústavy vidí sťažovateľ v tom, že
s uvedenými skutočnosťami týkajúcimi sa najmä výpovedných dôvodov sa konajúce súdy
vôbec nevysporiadali, neprihliadli na Protokol Inšpektorátu práce Banská Bystrica
z 22. augusta 2016, nezohľadnili, že sťažovateľ nebol oboznámený s bezpečnostnými
pravidlami pre prácu s bremenami.
7. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania, základného práva na verejné prerokovanie veci a základného práva
vyjadriť sa k podstatným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení so základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru, ktorého obsahom je právo
na zákonný proces a predchádzanie prekvapivým rozhodnutiam, sťažovateľ uvádza, že
odvolací súd porušil § 385 ods. 1 CSP a nenariadil ústne pojednávanie v rámci odvolacieho
konania, čím spôsobil, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je prekvapivé. Krajský súd
vo svojom rozhodnutí odkázal na závery súdu prvej inštancie, ktoré podľa sťažovateľa
neboli riadne odôvodnené, z tohto dôvodu mal krajský súd nariadiť pojednávanie vo veci
a odstrániť tieto vady rozhodnutia okresného súdu za súčasnej prítomnosti oboch
procesných strán konania v súlade so zachovaním princípu kontradiktórnosti.
8. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta záver
najvyššieho súdu o nemožnosti domáhať sa prieskumu vykonaného dokazovania
v dovolacom konaní, ktorý podľa jeho názoru odporuje ustálenej rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu k výkladu § 420 písm. f) CSP, poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017, ako aj na judikatúru ústavného súdu, čo je v rozpore
s ústavnými právami sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6
dohovoru. Sťažovateľ uvádza, že «V zmysle starej právnej zásady „ex iniuria ius non
oritur“ (z nepráva nevzniká právo) máme za to, že sťažovateľ splnil všetky zákonné
podmienky, pre ktoré malo byť dovolanie prijaté. Kde z nezákonnej výpovede, ako
i diskriminácie sťažovateľa pre jeho zdravotné problémy, nemožno jednoznačne založiť
zákonný stav a proces.».
9. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom
tak, že vysloví porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) a c),
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6
dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ žiada ústavný súd o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 eur z dôvodu intenzity a rozsahu
zásahu do základných práv sťažovateľa. Zároveň si sťažovateľ uplatňuje nárok na náhradu
trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú
životnú úroveň,
b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii
v zamestnaní,
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci,
f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,
g) právo na kolektívne vyjednávanie.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
18. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu
zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní a ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) a c) ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny a právom na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania a vyjadriť sa k podstatným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodov založených na
spochybňovaní platnosti výpovede danej sťažovateľovi najmä z ohľadu skutkového
posúdenia výpovedných dôvodov a neprerokovaní výpovede vopred so zástupcami
zamestnancov. Z procesného hľadiska namieta, že krajský súd nenariadil pojednávanie
o jeho odvolaní, čím porušil zásadu kontradiktórnosti a svoje rozhodnutie zaťažil vadou
prekvapivosti. Najvyšší súd odmietol jeho dovolanie v rozpore so svojou ustálenou
judikatúrou tým, že sa odmietol zaoberať prieskumom vykonaného dokazovania.
21. Aj keď sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta porušenie čl. 36 listiny
a čl. 6 dohovoru ako celku, z obsahu ústavnej sťažnosti bolo zrejmé, že namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu, ktoré je obsiahnuté v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
porušenie práva na spravodlivé konanie zahrnuté v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu
ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov v uvedenom rozsahu.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozhodnutím krajského súdu
22. Sťažovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu napáda jednak nesprávnosť
vyhodnotenia skutkových okolností veci, nedostatky v procesnom postupe krajského súdu
a nesprávne posúdenie platnosti výpovede s ohľadom na prerokovanie výpovede zástupcami
zamestnancov. Rovnako aj v podanom dovolaní sťažovateľ vytýkal krajskému súdu
nedostatok riadneho odôvodnenia jeho rozhodnutia a nevysporiadanie sa s podstatnými
tvrdeniami sťažovateľa, čo podradil pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP,
a nezohľadnenie ustálenej judikatúry najvyššieho súdu z hľadiska prerokovania výpovede
zástupcami zamestnancov, čo podradil pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP.
Napokon aj v podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakuje svoju argumentáciu
s následkom tvrdeného namietaného porušenia sťažovateľom označených základných práv.
V tejto časti ústavný súd konštatuje, že ak sa argumentmi sťažovateľa proti napadnutému
rozsudku krajského súdu v rámci posudzovania dovolacích dôvodov zaoberal najvyšší súd,
a to v miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie ochrany sťažovateľom označeného
základného práva, ústavný súd nemá na opätovné posúdenie týchto argumentov právomoc
(§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
23. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov
poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia
s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť z uvedených dôvodov (bod 31
tohto odôvodnenia) podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozhodnutím najvyššieho súdu
24. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
25. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,
ktorý odmietol sťažovateľom podané dovolanie odôvodnené podľa § 420 písm. f) CSP, ako
aj § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Sťažovateľ ako vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP
uviedol, že krajský súd nereparoval nezrovnalosti vo vykonanom dokazovaní pred súdom
prvej inštancie, rozhodol bez nariadenia pojednávania, závery krajského súdu v napadnutom
rozhodnutí sú nedostatočne odôvodnené, rozhodnutie krajského súdu je prekvapivé
a krajský súd sa adekvátnym spôsobom nevyjadril k spochybneniu oboch výpovedných
dôvodov najmä po skutkovej stránke, a to konkrétne k námietke zdravotnej nespôsobilosti
sťažovateľa vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a k posúdeniu okolnosti, že
sťažovateľ sa nedopustil konania klasifikovaného ako menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny, tak ako to bolo vymedzené vo výpovedi.
26. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nenariadenia pojednávania odvolacím
súdom najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že krajský súd vyhodnotil skutkový
stav zistený okresným súdom ako dostatočný na podklad pre jeho rozhodnutie a z tohto
dôvodu nebol povinný nariaďovať pojednávanie v zmysle § 385 ods. 1 CSP.
27. Najvyšší súd neidentifikoval ani namietanú prekvapivosť rozhodnutia krajského
súdu, uviedol, že oba súdy nižších stupňov dospeli k rovnakým právnym záverom, že
sťažovateľ sa dopustil opakovaného porušenia pracovnej disciplíny a písomná výpoveď
daná sťažovateľovi je platná.
28. Najvyšší súd preskúmal aj tvrdený nedostatok odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu. Konkrétne uviedol, že krajský súd považoval za preukázané, že sťažovateľ
bol vopred oboznámený s príslušnými predpismi BOZP, rovnako bolo preukázané, že sa
dopustil konania vyhodnoteného ako porušenie pracovnej disciplíny, výpoveď bola riadne
vopred prerokovaná zástupcami zamestnancov. Zdôraznil, že prevažná časť argumentácie
dovolateľa sa týkala rozporovania skutkových zistení, z odôvodnenia rozhodnutia krajského
súdu jasne vyplýva, z akých dôkazov vychádzal pri ustálení skutkového stavu veci a pri
následnej aplikácii príslušných právnych noriem.
29. Uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sťažovateľ
odôvodnil tým, že krajský súd svojím záverom, že k prerokovaniu výpovede danej
sťažovateľovi došlo v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, rozhodol
v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu v otázke prerokovania výpovede
zástupcami zamestnancov vopred (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Mcdo 14/2013),
pričom dôkazné bremeno preukázať prerokovanie výpovede zo strany zástupcov
zamestnancov vopred zaťažuje zamestnávateľa.
30. Vo vzťahu k uvedenej dovolacej námietke sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že
má povahu rozporovania zisteného skutkového stavu a záverov krajského súdu o neunesení
dôkazného bremena sťažovateľa, pokiaľ ide o tvrdenie, že k prerokovaniu výpovede
zo strany zástupcov zamestnancov nedošlo riadne, resp. vopred pred jej doručením
sťažovateľovi. Z dôvodu ich skutkového charakteru nie sú spôsobilým dovolacím dôvodom
podľa § 421 CSP, ktorý je zameraný na posudzovanie a riešenie právnych otázok zásadných
pre rozhodnutie vo veci za splnenia ďalších obmedzení vyplývajúcich z § 421 CSP.
31. Z uvedených dôvodov bolo dovolanie sťažovateľa najvyšším súdom odmietnuté
v časti namietajúcej vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP pre neprípustnosť podľa
§ 447 písm. c) CSP a v časti namietajúcej nesprávne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1
písm. a) CSP ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP.
32. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu netrpí žiadnymi
vážnymi nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do sťažovateľovho základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd sa vysporiadal
s námietkami sťažovateľa uplatnenými v podanom dovolaní spôsobom zodpovedajúcim
požiadavkám na rozhodovanie najvyššieho súdu o podanom dovolaní. Dovolanie je
mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého účelom je identifikovať zásadné vady
zaťažujúce konania pred súdmi nižších stupňov, resp. zjednocovať judikatúru všeobecných
súdov. Dovolanie nie je prostriedkom na opätovné rozporovanie zisteného skutkového stavu
veci za situácie, ak v procese dokazovania mali strany sporu reálnu možnosť uplatnenia
prostriedkov procesného útoku a na ich argumenty bola daná relevantná odpoveď.
33. Ústavný súd zhodne s najvyšším súdom posúdil námietky sťažovateľa ako
spochybňovanie ustáleného skutkového stavu veci za situácie, keď aj dovolací súd vyslovil
záver, že rozhodnutie krajského súdu sa s nárokom sťažovateľa vysporiadalo spôsobom
zodpovedajúcim právu na spravodlivé súdne konanie v rámci posudzovania tvrdeného
nedostatočného odôvodnenia tohto rozhodnutia.
34. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy nenariadením pojednávania v odvolacom konaní ústavný súd v zhode s najvyšším
súdom uvádza, že na nariadenie pojednávania nebol daný zákonný dôvod podľa § 385
ods. 1 CSP. Ak sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom veci a svoje
rozhodnutie nezaložil na skutočnostiach, ktoré by vyplynuli z nevykonaných dôkazov alebo
na zistenie ktorých bolo potrebné dokazovanie zopakovať alebo vykonané dôkazy odlišne
hodnotiť, nemožno uvažovať o porušení niektorého z čiastkových práv zahrnutých
v namietanej ústavnej norme. Právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania
(sporovej strany) je dodržané, ak nedôjde k porušeniu noriem procesného práva. Tým
rovnako nemôže byť porušené ani právo účastníka konania vyjadriť sa k prejednávanej veci.
35. Ak sťažovateľ namieta odmietnutie dovolania podaného podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP najvyšším súdom z dôvodu, že týmto spôsobom sa nemožno domáhať nápravy
skutkového stavu veci, argumentujúc judikatúrou k dôvodu dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP, táto jeho argumentácia je od základu mylná. Pri preskúmavaní dovolacieho dôvodu
spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení je a priori vylúčené, aby dovolací súd
vstupoval do skutkových okolností veci, keď jeho úlohou je riešiť iba právne posúdenie
veci.
36. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
37. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení
s čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože neidentifikoval žiadne
namietané porušenie sťažovateľom označených práv.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1
písm. b) a c) ústavy napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj najvyššieho
súdu
38. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky, a to v rozsahu zabezpečenia ochrany proti
svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní a zabezpečenia
ochrany bezpečnosti a zdravia pri práci podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) a c) ústavy.
39. Ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania [čl. 36 písm. b) ústavy]
podľa názoru ústavného súdu neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného
právneho pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s ústavnými a zákonnými
limitmi na takýto postup zamestnávateľa (IV. ÚS 150/03).
40. Základné právo odvádzané od čl. 36 ods. 1 ústavy je priznané zamestnancom
a jeho obsah je daný zákonom, ktorý bližšie upraví, akým spôsobom sa napĺňajú garancie
obsiahnuté v tomto článku ústavy. Sťažovateľ využil uvedený zákonný postup, žalobou sa
domáhal učenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom konajúci súd zhodnotil,
či došlo k naplneniu zákonných požiadaviek na ochranu zamestnanca. Uvedené naznačuje,
že ochrana zamestnanca garantovaná v čl. 36 ods. 1 ústavy bola sťažovateľovi reálne
poskytnutá (IV. ÚS 150/03). Z tohto dôvodu aj v tejto časti ústavný súd zhodnotil podanú
ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú aj po zohľadnení záverov uvedených v bode
32 tohto rozhodnutia. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal aj diskriminačný
charakter výpovede. Tento charakter námietok použil sťažovateľ až v konaní pred ústavným
súdom, a preto všeobecné súdy k tejto otázke ani nemohli zaujať stanovisko. Nad rámec
uvedených záverov ústavný súd dodáva, že ani skutková stránka veci ustálená všeobecnými
súdmi nedáva podklad na potvrdenie sťažovateľovej mienky v tomto ohľade.
41. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej
predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu