Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 512/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti U. S. Steel Košice, s. r. o.,

Vstupný areál U. S. Steel, Košice, IČO 36 199 222, zastúpenej spoločnosťou

JUDr. Dr. Michaela Stessl, advokátka, s. r. o., Suché mýto 1, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Dr. Michaely Stessl, vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája 2020

a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti U. S. Steel Košice, s. r. o., p r i j í m a

na ďalšie konanie v celom rozsahu.

2. Návrhu na vydanie dočasného opatrenia n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti U. S. Steel Košice, s. r. o., Vstupný areál

U. S. Steel, Košice, IČO 36 199 222 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. mája 2020

(ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že na Okresnom súde Košice II (ďalej

len „okresný súd“) bola 7. septembra 2016 podaná žaloba , (ďalej len

„žalobca“), proti sťažovateľke, v ktorej sa domáhal vydania rozsudku, ktorým súd určí,

že skončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu zrušenia jeho pracovnej pozície

na základe rozhodnutia o organizačnej zmene je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá.

Žalobca sa v žalobe domáhal aj zaplatenia náhrady mzdy vo výške jeho priemerného

zárobku od 1. augusta 2016 do času, keď mu sťažovateľka umožní pokračovať v práci,

spolu s úrokom z omeškania. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 12. decembra 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým

vyslovil, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, a to z jediného dôvodu, ktorým bola

skutočnosť, že rozhodnutie o organizačnej zmene podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce nebolo v súlade s rozhodovaním o obchodnom vedení sťažovateľky ako spoločnosti

s ručením obmedzeným podľa . Súčasne okresný súd

neidentifikoval žiadny rozpor s kolektívnou zmluvou, dobrými mravmi, žiadne obchádzanie

kolektívnej zmluvy, ani Memoranda o porozumení medzi Slovenskou

republikou, United States Steel Corporation a sťažovateľkou.

3. Na základe odvolania sťažovateľky vo veci rozhodoval Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2018 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu žalobcu zamietol.

4. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie podľa § 420 písm. f)

a (ďalej len „“). Najvyšší súd

napadnutým rozhodnutím zmenil rozsudok krajského súdu tak, že potvrdil rozsudok

okresného súdu, pričom prípustnosť dovolania podľa neidentifikoval,

k prípustnosti dovolania podľa sa najvyšší súd podľa

sťažovateľky jasne nevyjadril. Najvyšší súd pripustil, že zákon výslovne neupravuje, kto je

oprávnený vykonávať u zamestnávateľa tzv. faktické úkony, a preto je potrebné vychádzať

zo zásad zakotvených v a a . Rovnako uviedol,

že by sa mohol javiť ako správny záver krajského súdu, že rozhodnutie o organizačnej

zmene je výlučným inštitútom pracovného práva, ktorý je upravený ,

a preto je potrebné rozhodnutie o organizačnej zmene posudzovať podľa § 9 Zákonníka

práce. Následne najvyšší súd konštatoval, že súhlasí aj s názorom okresného súdu,

že výpoveď je potrebné vnímať ako výsledok komplexu skutočností a špecifík konkrétneho

prípadu, pričom poukázal na to, že (i) výpoveď bola iba jedna z mnohých, ku ktorým

sťažovateľka pristúpila, a (ii) Rada odborov KOVO nesúhlasila s výpoveďami

a považovala plánované prepúšťanie 29 pracovných miest každý mesiac za obchádzanie

.

5.1 Sťažovateľka zastáva názor, že rozsudok najvyššieho súdu porušuje čl. 46 ods. 1

a dohovoru najmä extrémne nesprávnou interpretáciou hmotnoprávnych

noriem, ktorá odporuje ich účelu, je v rozpore s právnou praxou aj právnou doktrínou. Záver

najvyššieho súdu, podľa ktorého rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách je

rozhodnutím, ktoré spadá do obchodného vedenia spoločnosti, a teda malo byť prijaté

so súhlasom väčšiny konateľov, je arbitrárny, nemá podklad v právnych normách,

judikatúre ani v právnej doktríne, nie je odôvodnený, a preto je ústavne neospravedlniteľný

a neudržateľný. Podstatou ústavnej sťažnosti je podľa sťažovateľky okrem iného

z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná interpretácia najvyššieho súdu,

na základe ktorej je pre pracovnoprávne vzťahy prípustná aplikácia inštitútu obchodného

vedenia prostredníctvom subsidiárneho použitia . Okrem uvedeného

najvyšší súd v rozpore s dlhodobou rozhodovacou praxou a právnou doktrínou

a bez akéhokoľvek racionálneho vysvetlenia spája s porušením obchodného vedenia podľa

neplatnosť právnych úkonov. Najvyšší súd poprel význam

a účel obchodného vedenia podľa , pokiaľ uvedené

ustanovenie zamerané na ochranu obchodnej spoločnosti aplikoval proti jej vôli

(sťažovateľka sa v konaní bránila) a v jej neprospech (sťažovateľke vzniká škoda).

5.2 Sťažovateľka považuje za nesprávne a právne neudržateľné vyhodnocovať

náležitosti právneho úkonu – výpovede podľa ustanovenia jedného právneho predpisu

() a náležitosti faktického úkonu zamestnávateľa – rozhodnutia

o organizačnej zmene, ktorý je len hmotnoprávnym predpokladom, podľa ustanovenia iného

právneho predpisu (), a to bez explicitného zákonného prepojenia.

Rovnako sťažovateľka považuje za nelogické klásť vyššie právno-formálne nároky

na faktické úkony, ktoré sú predpokladom právnych úkonov, než na právne úkony samotné

(a v konečnom dôsledku rozširovať dôvody neplatnosti skončenia pracovného pomeru

nad rámec ). Sťažovateľka poukazuje na to, že výpoveď založená na

ods. 1 písm. b) , ktorej hmotnoprávnym predpokladom je prijatie

organizačnej zmeny, je štandardným a v praxi využívaným spôsobom ukončenia

pracovného pomeru. Za desaťročia aplikácie tejto právnej úpravy sa ešte nevyskytol prípad,

keď by najvyšší súd ako dovolací orgán riešil otázku prepojenia obchodného vedenia

a rozhodnutia o organizačnej zmene.

5.3 Najvyšším súdom poskytnuté chápanie obchodného vedenia je v príkrom rozpore

s právnou doktrínou aj rozhodovacou praxou súdov. Sťažovateľka poukázala

na nesprávnosť interpretácie pojmu obchodné vedenie v napadnutom rozhodnutí (bod 23).

Podľa názoru sťažovateľky je neprípustné, aby sa pod pojem obchodné vedenie

subsumovali všetky otázky, ktoré majú vplyv na riadenie a chod spoločnosti. Pojem

obchodné vedenie nie je závislý od subjektu, ktorý o ňom rozhoduje. O obchodnom vedení

štandardne rozhodujú konatelia ( ), ale rozhodnutie

o obchodnom vedení môže patriť aj valnému zhromaždeniu (§ 125 ods. 3 Obchodného

zákonníka). Rozhodnutia o obchodnom vedení obchodnej spoločnosti nie sú právnymi

úkonmi, preto nie je možné hovoriť o ich platnosti, resp. neplatnosti. Obchodné vedenie

a súhlas väčšiny konateľov má smerovať k ochrane spoločnosti a všetkých jej spoločníkov,

a to prostredníctvom nároku na náhradu škody, nie na zneplatnenie právnych úkonov.

Najvyšší súd, dospejúc v napadnutom rozhodnutí k odlišným právnym názorom týkajúcim

sa obchodného vedenia spoločnosti s ručením obmedzeným, tak podľa sťažovateľky

rozhodol v rozpore so zmyslom a s účelom tejto normy.

5.4 Sťažovateľka tiež uviedla, že v prejednávanej veci išlo o rozhodnutie

o organizačnej zmene týkajúce sa jednej osoby. Jeden zamestnanec, resp. jedna pracovná

pozícia nemôže u sťažovateľky s rádovo 10 000 zamestnancami dosahovať taký vplyv

na podnik spoločnosti, aby sa rozhodovanie o zrušení tejto pracovnej pozície dostalo

na úroveň obchodného vedenia. Porušením pravidiel obchodného vedenia sa rozumie

situácia, keď štatutárny orgán koná navonok bez toho, aby došlo k príslušnému rozhodnutiu

o obchodnom vedení, prípadne situácia, keď štatutárny orgán koná na škodu spoločnosti.

Judikatúra však jednotne stanovuje, že následkom takéhoto konania navonok

bez podkladového rozhodnutia zásadne nie je neplatnosť konania či právneho úkonu, ale iba

zodpovednosť člena štatutárneho orgánu za spôsobenú škodu (rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. ). Podľa názoru sťažovateľky porušenie pravidiel obchodného

vedenia spoločnosti, ktoré je faktickým konaním vždy mimo právnych úkonov,

bez následkov na účastníkov právnych vzťahov, nemôže mať za následok neplatnosť

právneho úkonu, a to aj v prípade, ak by právny úkon mal fakticky alebo právne

z rozhodnutia v rámci obchodného vedenia vychádzať.

5.5 Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uvádza pojem „de facto hromadné

prepúšťanie“. Obviňovať sťažovateľku z obchádzania právnej úpravy o hromadnom

prepúšťaní za to, že dochádzalo k prepúšťaniu zamestnancov v počtoch nižších ako

stanovených v , je neoprávnené a scestné. V tejto súvislosti si

sťažovateľka dovoľuje tvrdiť, že ide o prekvapivé rozhodnutie najvyššieho súdu, pretože

o „de facto hromadnom prepúšťaní“ sa vôbec v konaní nepojednávalo.

6. Napadnuté rozhodnutie podľa sťažovateľky porušuje a

ods. 1 dohovoru tiež nedostatočným odôvodnením.

6.1 Najvyšší súd vôbec nevymedzil dovolací dôvod napriek tomu, že prípustnosť

dovolania nie je automatická. Pokiaľ malo byť dovolanie odôvodnené podľa § 421 ods. 1

písm. b) , bolo povinnosťou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania odôvodniť.

Ak teda žalobca ako dovolateľ prípustnosť dovolania odôvodnil ,

pričom právnu otázku neprecizoval a definoval ju iba vo vzťahu k individuálnemu súdnemu

sporu, z obsahu podaného dovolania nevyplýva vymedzenie právnej otázky spôsobom

vyžadovaným a predpokladaným týmto zákonným procesným ustanovením. S touto

skutočnosťou sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal. Najvyšší súd sa nepodujal riešiť dôležitú

právnu otázku, ktorá ešte nebola riešená a ktorá by mala byť smerodajná pre posudzovanie

ďalších obdobných prípadov, ale podujal sa riešiť konkrétny špecifický prípad.

Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd konal aktivisticky, nad rámec svojich

zákonných možností.

6.2. Najvyšší súd sa absolútne nezaoberal obsahom sťažovateľkinho vyjadrenia

k dovolaniu vrátane poskytnutej právnej analýzy, ktorou sťažovateľka vyvracala jednotlivé

argumenty uvádzané žalobcom v dovolaní, a teda jej vyjadrenie v enormnej miere

presahovalo výrok, že rozhodnutie o organizačnej zmene nie je rozhodnutím o obchodnom

vedení spoločnosti. Okrem uvedeného najvyšší súd nesprávne uviedol aj petit sťažovateľky,

ktorá navrhovala dovolanie odmietnuť, nie zamietnuť. Aj keď si je sťažovateľka vedomá

toho, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, takéto

flagrantné nezaujatie stanoviska vo vzťahu k jej argumentom nie je možné považovať

za súladné s a dohovoru.

7. Sťažovateľka zastáva názor, že rozsudok najvyššieho súdu porušuje čl. 46 ods. 1

a dohovoru aj odôvodnením, ktoré je zjavne protirečivé, popiera pravidlá

formálnej a právnej logiky a je založené na nesprávnych tvrdeniach. Sťažovateľka

v ústavnej sťažnosti poukázala na päť konkrétnych protirečivých alebo objektívne

nesprávnych tvrdení najvyššieho súdu uvedených v napadnutom rozhodnutí. Uvádzanie

skutočností, ktoré podľa názoru sťažovateľky nemajú oporu v spise a nie sú pravdivé, najmä

pokiaľ ide o skutočnosti, o ktoré najvyšší súd pravdepodobne oprel svoje rozhodnutie, je

absolútnym popretím práv sťažovateľky vyplývajúcich z a

dohovoru.

8. Napadnuté rozhodnutie porušuje a dohovoru

s poukazom na aj tým, že je v rozpore s princípom právnej istoty. Sťažovateľka

poukazuje na to, že splnila všetky zákonné predpoklady pre ukončenie pracovného pomeru

so žalobcom. Najvyšší súd bez opory v zákone alebo v rozhodovacej praxi súdov však

identifikoval ďalšiu podmienku, ktorú mala sťažovateľka údajne splniť na platné ukončenie

pracovného pomeru. Takéto konanie je v rozpore s princípom právnej istoty. Navyše,

z napadnutého rozhodnutia podľa sťažovateľky nie je jasné, kedy a za akých okolností má

rozhodovanie o organizačnej zmene spadať pod režim rozhodovania o obchodnom vedení

spoločnosti, čo je v rozpore s tým, že argumentácia dovolacieho súdu má byť spoľahlivým

návodom pre obdobné situácie aj v budúcnosti.

8.1 Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že pri ukončovaní pracovného pomeru

so žalobcom splnila všetky zákonné predpoklady:

• prijala organizačnú zmenu, a to v písomnej forme;

• doručila písomnú výpoveď žalobcovi;

• vo výpovedi vymedzila dôvod predpokladaný podľa

písm. b), ktorý nebolo možné skutkovo zameniť s iným dôvodom;

• výpoveď prerokovala so zástupcami zamestnancov;

• splnila si ponukovú povinnosť voči žalobcovi.

Požiadavka, aby sťažovateľka prijala rozhodnutie o organizačnej zmene väčšinou

konateľov, nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia.

8.2 Sťažovateľka poukazuje aj na neprijateľný stav absolútnej právnej neistoty, keď

zamestnávateľ majúci väčší počet konateľov nebude môcť predvídať, či rozhodnutie

o organizačnej zmene musí prijať väčšinou konateľov, resp. kedy a za akých okolností ho

musí prijať väčšinou konateľov.

9. Rozsudok najvyššieho súdu podľa sťažovateľky porušuje

a čl. 1 dodatkového protokolu tým, že jej vlastnícke právo je obmedzované bez opory

v zákone, teda v rozpore so zásadou legality. Je nepochybné, že sťažovateľka chcela

pristúpiť k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu, a teda prostriedky, ktoré mali byť alokované

na mzdové náklady pre žalobcu, chcela využiť iným spôsobom. Žalobca si uplatnil náhradu

mzdy vo výške jeho priemerného zárobku od 1. augusta 2016 do času, keď mu sťažovateľka

umožní pokračovať v práci, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z jednotlivých

mesačných súm až do zaplatenia. Žalobca špecifikoval svoj priemerný mesačný zárobok

(za 3. štvrťrok 2016) vo výške 37 958,52 €. Pokiaľ by mala mať sťažovateľka splniť

povinnosť, k akej ju zaväzuje najvyšší súd, a pokiaľ by takýmto spôsobom malo byť

obmedzené jej vlastnícke právo, muselo by to byť ustanovené zákonom, a nie arbitrárnym

rozhodnutím.

10. Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd uznesením rozhodol, že

„Okresnému súdu Košice II zakazuje v konaní sp. zn. vydať rozsudok vo veci

samej, a to až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v tomto

konaní.“.

10.1 Návrh na vydanie predmetného dočasného opatrenia sťažovateľka odôvodnila

tým, že napadnuté rozhodnutie bude podkladom pre konanie o náhrade mzdy žalobcu, ktoré

je vedené okresným súdom pod sp. zn. (ďalej aj „konanie o náhrade mzdy“).

Ak by ústavný súd nerozhodol pozitívne o navrhovanom dočasnom opatrení, okresný súd,

postupujúc podľa napadnutého rozhodnutia, pravdepodobne vyhovie, prípadne čiastočne

vyhovie žalobe žalobcu. Otázny bude iba rozsah náhrady mzdy, ktorú okresný súd prizná

žalobcovi.

10.2 Závažná ujma, ktorá sťažovateľke hrozí, spočíva v tom, že na základe rozsudku

vydaného okresným súdom v konaní o náhrade mzdy bude povinná vyplatiť žalobcovi

náhradu mzdy v státisícoch eur, pričom v prípade vyhovenia jej ústavnej sťažnosti bude

o tejto náhrade mzdy rozhodované na základe protiústavného rozsudku najvyššieho súdu.

Pri vyslovení protiústavnosti napadnutého rozhodnutia bez pozitívneho rozhodnutia

o dočasnom opatrení by sa sťažovateľka nachádzala vo výrazne skomplikovanej právnej

situácii v súvislosti s vymáhaním takto vyplatenej náhrady mzdy.

10.3 Sťažovateľka si rovnako dovoľuje poukázať na skutočnosť, že pozícia žalobcu

nebude dočasným opatrením nijako ohrozená, keďže v prípade, ak nebude jej ústavnej

sťažnosti vyhovené, okresný súd bude môcť v konaní o náhrade mzdy vydať rozsudok

vo veci samej, ktorým mu náhradu mzdy prizná. V takomto prípade žalobca nebude

ohrozený ani z hľadiska obdobia, počas ktorého okresný súd nebude môcť konať, pretože

úroky z omeškania z náhrady mzdy budú počas trvania dočasného opatrenia plynúť.

10.4 Sťažovateľka tiež uviedla, že žalobca je aktuálne v zmysle rozsudku najvyššieho

súdu jej zamestnancom so všetkými s tým súvisiacimi dôsledkami (napr. vyplácanie mzdy,

resp. náhrady mzdy). Zároveň si sťažovateľka dovoľuje poukázať aj na skutočnosť,

že žalobca bol podľa verejne dostupných zdrojov počas trvania súdneho sporu týkajúceho sa

neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru so sťažovateľkou zárobkovo činný.

10.5 Z už uvedených dôvodov navrhované dočasné opatrenie nie je podľa názoru

sťažovateľky v rozpore s verejným záujmom. V prípade nerozhodnutia o dočasnom opatrení

hrozí sťažovateľke väčšia ujma, než aká môže vzniknúť žalobcovi v prípade rozhodnutia

o dočasnom opatrení.

11. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája 2020 porušené boli.

2. Základné právo Sťažovateľky vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1

Slovenskej republiky a jej právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája 2020

porušené boli.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája

2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti U. S. Steel Košice, s.r.o. priznáva náhradu trov konania v sume

450,28 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jej advokáta,

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

18. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok okresného súdu,

ktorým tento vyhovel žalobe žalobcu a vyslovil, že skončenie pracovného pomeru zo strany

sťažovateľky bolo neplatné. Napadnuté rozhodnutie považuje sťažovateľka za arbitrárne,

neodôvodnené, z ústavného hľadiska za neudržateľné a neospravedlniteľné. Najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí aplikoval taký výklad právnej normy, ktorý je popretím zmyslu

právnej úpravy zakotvenej v , ako aj v .

19. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom

súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti

predpísané (, , ) a či nie sú dané dôvody na jej

odmietnutie podľa . Keďže nezistil nedostatky

v zákonom predpísaných náležitostiach a ani dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku

opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal

ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu.

IV.

Prerokovanie návrhu na vydanie dočasného opatrenia

20. Podľa môže ústavný súd na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení. Pritom takéto dočasné opatrenie nesmie byť v rozpore

s verejným záujmom a zároveň výkon napadnutého rozhodnutia znamená pre sťažovateľa

väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám. Dočasným opatrením ústavný súd

najmä uloží orgánu verejnej moci, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva

a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu, a tretím osobám môže uložiť, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

21. Sťažovateľka navrhovala, aby ústavný súd zakázal okresnému súdu v konaní

o náhrade mzdy žalobcu vedenom pod sp. zn. vydať rozsudok vo veci samej.

Potrebu vydania tohto dočasného opatrenia odôvodnila tým, že ústavný súd bude

rozhodovať v jej veci o ústavnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré bude podkladom

pre konanie o náhrade mzdy žalobcu. Závažná ujma, ktorá sťažovateľke hrozí, spočíva

podľa jej názoru v tom, že na základe rozsudku vydaného okresným súdom v konaní

o náhrade mzdy bude povinná vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy v státisícoch eur.

Sťažovateľka tiež uviedla, že pozitívnym rozhodnutím o jej návrhu na vydanie dočasného

opatrenia nebude pozícia žalobcu nijako ohrozená a tento návrh nie je ani v rozpore

s verejným záujmom.

22. Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci sťažovateľka nemala žiadať

ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia, ale z jej strany bolo (z dôvodu procesnej

subsidiarity) potrebné uprednostniť postup vyplývajúci z , teda navrhnúť

okresnému súdu prerušenie dotknutého konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti.

23. Ústavný súd vzhľadom na uvedené uzavrel, že v prerokúvanej veci neboli

splnené podmienky na vydanie dočasného opatrenia v zmysle § 130 zákona o ústavnom

súde, a preto rozhodol o návrhu sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu