Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 521/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou

JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o., Staré Grunty 162, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Peter Kubík, vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. augusta 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. októbra 2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“) a

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. augusta 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 28. novembra 2019 Sudcovská rada Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „sudcovská rada“) na svojom zasadnutí

bez pripomienok prerokovala návrh rozvrhu práce najvyššieho súdu pre rok 2020.

3. Uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný

súd“) sp. zn. zo 14. marca 2020 bola sťažovateľka vzatá do väzby.

4. Dňa 28. mája 2020 bolo vydané opatrenie č. 9, ktorým predseda najvyššieho súdu

zmenil rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2020 tak, že jednému zo senátov trestného

kolégia zastavil nápad väzobných vecí.

5. Sťažovateľka 8. júla 2020 podala žiadosť o prepustenie z väzby.

6. Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. z 5. augusta 2020 bola

žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby zamietnutá.

7. Sťažnosť podaná sťažovateľkou 7. augusta 2020 proti uzneseniu špecializovaného

súdu bola uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. augusta 2020

zamietnutá.

8. Dňa 28. augusta 2020 bolo vydané opatrenie č. 14, ktorým predseda najvyššieho

súdu vo vzťahu k dotknutému senátu zrušil predchádzajúce zastavenie nápadu väzobných

vecí.

9. Sťažovateľka s poukazom na príslušné ustanovenia , dohovoru, zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o náležitostiach rozvrhu práce v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), rozvrhu práce najvyššieho súdu a judikatúry ústavného súdu,

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a najvyššieho súdu tvrdí,

že opatrenie predsedu najvyššieho súdu č. 9 z 28. mája 2020 (podľa ktorého v senáte 1T

sa dopĺňa poznámka o zastavení nápadu väzobných vecí) nie je v súlade so zákonom.

10. Predmetné opatrenie mala sudcovská rada prerokovať buď 28. mája 2020

(údaj podľa zápisnice sudcovskej rady o elektronickom hlasovaní), alebo 29. mája 2020

(údaj podľa opatrenia č. 9), a to per rollam.

11. Vady tohto opatrenia (počas účinnosti ktorého napadla na najvyšší súd sťažnosť

podaná sťažovateľkou proti uzneseniu špecializovaného súdu a ktoré majú preto vo veci

sťažovateľky bezprostrednú relevanciu) siahajú od relatívne zanedbateľných formálnych

nedostatkov k zásadným materiálnym vadám majúcim priame ústavnoprávne implikácie.

12. Sťažovateľka si uvedomuje, že absencia predpísaného označenia opatrenia

ako dodatku a možno dokonca ani absencia okrúhlej úradnej pečiatky najvyššieho súdu

sama osebe nepredstavuje vadu spôsobilú efektívne zasiahnuť do jej práva na zákonného

sudcu. Pri výklade vychádzajúcom najvyššiemu súdu v ústrety nemá povahu takejto vady

ani fakt, že v rozpore s požiadavkou dostatočného časového predstihu bola „legisvakančná

lehota“ určená na sobotu 30. mája a nedeľu 31. mája. Je absurdné predstierať, že požiadavka

dostatočného časového predstihu môže byť splnená v situácii, keď v piatok 29. mája

(resp. štvrtok 28. mája) údajne sudcovská rada per rollam prerokovala návrh opatrenia č. 9

s tým, že v pondelok 1. júna nadobudlo účinnosť. V takom prípade totiž predmetné pravidlo

nemá absolútne žiadny význam a rozvrh práce je možné meniť zo dňa na deň.

13. Odhliadnuc od týchto nedostatkov, ilustrujúcich arbitrárnosť pri úprave rozvrhu

práce najvyššieho súdu, za podstatne zásadnejšie vady považuje sťažovateľka najmä

absenciu prerokovania návrhu opatrenia č. 9 s predsedom príslušného senátu pred jeho

predložením do sudcovskej rady, ako aj absenciu regulárneho prerokovania návrhu

opatrenia č. 9 sudcovskou radou.

14. Návrh zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu z 28. mája 2020, o ktorom v ten

istý deň hlasovala sudcovská rada, celkom zjavne nemohol byť predsedom kolégia

prerokovaný s predsedom príslušného senátu predtým, ako bol predložený sudcovskej rade.

Už tento fakt sám osebe zakladá zjavný rozpor so všeobecnými pravidlami tvorby a úpravy

rozvrhu práce najvyššieho súdu.

15. Zároveň je zrejmé, že v piatok 29. mája 2020 (dátum uvádzaný v opatrení č. 9),

resp. vo štvrtok 28. mája 2020 (dátum uvádzaný sudcovskou radou) k žiadnemu

elektronickému prerokovaniu návrhu zmeny rozvrhu práce sudcovskou radou nedošlo a ani

nemohlo dôjsť. Došlo len k elektronickému hlasovaniu o opatrení č. 9, ktorému však žiadne

prerokovanie nepredchádzalo, pričom z dokumentov sudcovskej rady vyplýva,

že k hlasovaniu došlo už v ten istý deň, ako bolo opatrenie č. 9 vydané (t. j. 28. mája 2020).

16. Zo zápisnice o elektronickom hlasovaní členov sudcovskej rady najvyššieho súdu

z 28. mája 2020 vyplýva, že sa sudcovská rada v daný deň uzniesla na uznesení č. 23/2020,

podľa ktorého „Sudcovská rada Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prerokovala návrh

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prerokovanie Opatrenia č. 9, ktorým sa

mení Rozvrh práce Najvyššieho súdu SR na rok 2020. Sudcovská rada najvyššieho súdu

nemá námietky k návrhu Opatrenia č. 9, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho

súdu SR na rok 2020.“.

17. Samotná zápisnica je však len zápisnicou o elektronickom hlasovaní, ktorému

žiadne rokovanie nepredchádzalo. Nie je z nej zrejmé, kto a kedy rokovanie zvolal a viedol,

ale ani to, aký program rokovania navrhol. Pritom podľa čl. IV ods. 4 rokovacieho poriadku

sudcovskej rady platí, že sa rokovanie zvoláva písomnou pozvánkou doručenou všetkým

členom sudcovskej rady najmenej 3 dni (5 dní v prípadoch prerokovávania obzvlášť

významných materiálov) pred rokovaním sudcovskej rady. V pozvánke sa uvedie

navrhovaný program rokovania sudcovskej rady a pripoja sa k nej materiály, ktoré budú

prerokovávané. Je objektívne nemožné, aby o návrhu zmeny rozvrhu práce vydaného

28. mája 2020 sudcovská rada v ten istý deň rokovala v súlade s rokovacím poriadkom.

Nerokovala o ňom vôbec. Jej členovia sa elektronickým hlasovaním uzniesli, že nemajú

námietky.

18. Rokovací poriadok tiež predpokladá, že každý prerokovaný bod sa otvára

prednesom navrhovateľa a vedie sa o ňom rozprava a že návrhy sa predkladajú v lehotách

podľa čl. IV. Naopak, vôbec nepredpokladá, že by sa mohlo hlasovať, či dokonca rokovať

formou per rollam. Je to logické, lebo prerokovanie návrhu zmeny tak zásadných pravidiel,

aké sú obsahom rozvrhu práce, je v kolektívnom orgáne (na rozdiel od samotného

hlasovania) jednoducho pojmovo nespôsobilé byť predmetom per rollam. Táto forma je

z povahy veci dostupná pre hlasovanie a nepoužiteľná pre „prerokovanie“. Tomuto záveru

zodpovedá aj znenie rokovacieho poriadku sudcovskej rady, ktorý celkom jednoznačne

rozlišuje medzi inštitútom rokovania a inštitútom hlasovania.

19. Odhliadnuc od zjavného rozporu uznesenia sudcovskej rady s jej vlastným

rokovacím poriadkom platí, že ak by mal byť ústavne konformný postup, v rámci ktorého sa

v ten istý deň návrh zmeny rozvrhu práce vydá, prerokuje medzi predsedom kolégia

a predsedom senátu, predloží sudcovskej rade a v nej hneď aj elektronicky „prerokuje“,

potom žiadne pravidlo ustanovené pre vykonávanie zmien v rozvrhu práce zákonom

o súdoch, vyhláškou a dokonca aj samotným rozvrhom práce nemá žiadny význam.

V takom prípade spôsob, akým sa na najvyššom súde určuje zákonný sudca, podlieha

jedinému pravidlu: môže sa všetko a nemusí sa nič.

20. Ak by aj ústavný súd dospel k záveru, že návrh zmeny rozvrhu práce v podobe

opatrenia č. 9 bol prerokovaný aj medzi predsedom kolégia a predsedom senátu a v lehote

najmenej 5 dní vopred predložený na rokovanie sudcovskej rady, ktorá ho per rollam nielen

odhlasovala, ale o ňom predpísaným spôsobom aj rokovala, alebo aspoň k záveru, že ak sa

to aj nestalo, nie je to dôležité, základná námietka sťažovateľky sa opiera priamo o ústavnú

judikatúru a týka sa samotnej podstaty vzťahu medzi , zákonom a rozvrhom práce.

21. Táto námietka vychádza z absencie prípustného dôvodu zmeny vykonanej

v rozvrhu práce opatrením č. 9. Zastavenie nápadu väzobných vecí do senátu 1T

jednoducho nemá žiadnu oporu v zákone.

22. V zmysle ústavnej judikatúry platí, že k porušeniu práva na zákonného sudcu

dôjde nielen v prípade, ak bola vec pridelená v rozpore s rozvrhom práce, ale aj v prípade,

ak bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce, ktorý ale nebol schválený alebo upravený

v súlade so zákonom.

23. Zákon v procese tvorby, úpravy a aplikácie rozvrhu práce zakazuje svojvôľu.

Akákoľvek svojvôľa (napr. absencia niektorého z taxatívnych dôvodov zmeny podľa § 50

ods. 2 zákona o súdoch) predstavuje rozpor so zákonom. Rozpor rozvrhu práce so zákonom

je v kontexte práva na zákonného sudcu rozporom s , čo výslovne a priamo

potvrdzuje aj ústavná judikatúra.

24. V danom prípade preto ide o právne jednoduchú vec. Rozvrh práce bol opatrením

č. 9 upravený v rozpore so zákonom. Tento rozpor je zjavný a je daný porušením

základných procesných požiadaviek kladených na zmenu rozvrhu práce, no predovšetkým

absenciou niektorého zo zákonom predpokladaných dôvodov, pričom v konečnom dôsledku

predstavuje porušenie práva sťažovateľky podľa a v spojení s

dohovoru.

25. V širšom rámci možno povedať, že medzi opatrením, ktoré päťčlennú množinu

senátov redukovalo na štvorčlennú, a opatrením, ktoré by ju redukovalo na trojčlennú alebo

dvojčlennú množinu, či dokonca len na jediný senát, nie je žiadny kvalitatívny rozdiel.

Rozdiel je výlučne v rozsahu redukcie, nie v jej povahe a účinkoch. Ak by totiž bolo možné

ústavne aprobovať nezákonné zastavenie nápadu jednému senátu, potom neexistuje dôvod,

pre ktorý by nebolo možné urobiť to isté ďalšiemu či ďalším senátom a rozvrh práce tým

z ústavne relevantného pravidla premeniť na nezáväzný, orientačný odhad a právo

na zákonného sudcu kompletne vyprázdniť.

26. Sťažovateľka považuje za nepochybné, že takýto postup priamo odporuje

relevantnej judikatúre ESĽP a že v prípade posúdenia jej veci by ESĽP musel konštatovať

porušenie jej práva na zákonného sudcu. Postup, ktorý predchádzal prideleniu jej sťažnosti

proti uzneseniu špecializovaného súdu, zakladá bezprostrednú potrebu ústavnej nápravy.

Sťažovateľka nenachádza žiadny právne významný dôvod, pre ktorý by jej mala byť

odopretá vnútroštátna ústavná ochrana jej práv na úrovni, na akej ju a dohovor

priznávajú každému.

27. Je pozoruhodné, že len niekoľko dní po rozhodnutí najvyššieho súdu opatrením

č. 14 bol rozvrh práce upravený tak, že sa pôvodne vylúčený senát opätovne zaradil

do prideľovania nápadu (jeho vylúčenie bolo zrušené).

28. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky nebyť odňatá zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 a práva na slobodu podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 24. augusta 2020, sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa zo dňa 24. augusta 2020,

sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov

právneho zastúpenia, na účet jej právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

29. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

30. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

31. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

32. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

33. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

34. Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

35. Jadrom (a zároveň jediným argumentom) ústavnej sťažnosti je tvrdenie

sťažovateľky, podľa ktorého došlo k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, keďže

najvyšší súd v opravnom konaní (pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jej väzby) nebol správne

obsadený. O veci síce rozhodoval senát ustálený náhodným výberom postupom podľa

platného rozvrhu práce, avšak samotný rozvrh práce (a to konkrétne jeho dodatok prijatý

opatrením č. 9 z 28. mája 2020, ktorým jednému z piatich do úvahy prichádzajúcich senátov

bol dočasne pozastavený nápad väzobných vecí) bol z viacerých formálnych, ale najmä

vecných dôvodov v rozpore so zákonom a . To podľa názoru sťažovateľky znamená,

že množina senátov, z ktorých sa mal náhodný výber zákonných sudcov (zákonného senátu)

uskutočniť, sa protiústavne a protizákonne redukovala o jeden senát (na náhodný výber teda

zostali namiesto piatich senátov iba štyri senáty). Táto skutočnosť v konečnom dôsledku

znamená, že zákonní sudcovia neboli ustálení ústavne a zákonne konformným spôsobom.

36. Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako rozhodujúca tá skutočnosť, že

sťažovateľka (resp. jej obhajca) v čase, keď o jej riadnom opravnom prostriedku (sťažnosti

proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. z 5. augusta 2020)

mal rozhodovať najvyšší súd, musela, resp. mala vedieť o existencii opatrenia č. 9

z 28. mája 2020, keďže toto (rovnako ako samotný rozvrh práce najvyššieho súdu, zmeny

ktorého sa opatrenie č. 9 týkalo) bolo zverejnené na internetovej stránke najvyššieho súdu.

Sťažovateľka teda mala, resp. mala mať už pred rozhodovaním najvyššieho súdu

(ku ktorému došlo 24. augusta 2020) vedomosť o skutočnosti, ktorá podľa jej názoru

zakladá dôvody protiústavného a protizákonného ustálenia zákonných sudcov (zákonného

senátu) najvyššieho súdu majúcich konať a rozhodnúť o jej riadnom opravnom prostriedku.

Z povahy argumentácie sťažovateľky vyplýva, že vôbec nemusela vedieť, ktorý senát,

resp. v akom zložení bude v jej veci v opravnom konaní rozhodovať, pretože pri postupe

vyplývajúcom z opatrenia č. 9 sa v zmysle jej argumentácie zákonní sudcovia ústavne

a zákonne konformným spôsobom vybrať vôbec nedali.

37. Ak bola sťažovateľka za uvedeného stavu presvedčená o tom, že v jej veci

nekonajú na najvyššom súde zákonní sudcovia (zákonný senát), mohla a mala túto námietku

v konaní ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu uplatniť, k čomu však zrejme nedošlo

(sťažovateľka netvrdí a nedokladá, že by takúto námietku na najvyššom súde uplatnila).

Mohla tak postupovať vo forme námietky zaujatosti členov konajúceho senátu s tým,

že sa títo navonok z objektívneho hľadiska nejavia ako nezaujatí, keďže v prejednávanej

veci nie sú kompetentní rozhodovať.

38. Vzhľadom na ustanovenie (pozri bod 34)

v prípade takých sudcov (členov senátu), ktorých nemožno považovať za zákonných

sudcov, možno spochybniť ich nezaujatosť pre pomer k prejednávanej veci. Na základe

argumentu a contrario možno totiž dospieť k výkladovému záveru, podľa ktorého

nezaujatosť sudcu spochybňuje nielen jeho pomer k veci, ale aj absencia zákonom

predpísaného pomeru (vzťahu) k prejednávanej veci.

39. Možno konštatovať, že sťažovateľka nevyčerpala právny prostriedok, ktorý jej

priznáva zákon na ochranu jej základných práv a slobôd, čo zakladá neprípustnosť podanej

ústavnej sťažnosti. K tomu treba dodať, že sťažovateľka ani len netvrdí (tým menej

preukazuje), že zákonom priznaný právny prostriedok ochrany jej označených práv

nevyčerpala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Práve preto ani neprichádzal do úvahy

prípadný postup ústavného súdu podľa .

40. Napokon ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého sú

sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ,

ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,

jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje

ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie

preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1, pričom právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

41. Z citovaných ustanovení vyplýva, že všeobecné súdy nie sú viazané

takými právnymi predpismi, ktoré nie sú všeobecne záväzné (napr. internými právnymi

predpismi vydanými na základe zákonného zmocnenia, avšak nepublikovanými v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky). Všeobecné súdy majú právo ústavnosť a zákonnosť

právnych predpisov, ktoré nie sú všeobecne záväzné, samostatne preskúmavať a v prípade

záveru o ich neústavnosti, resp. nezákonnosti aplikovať priamo ústavu, resp. zákon

(teda neprihliadnuť na takýto všeobecne nezáväzný právny predpis).

42. Z úvah uvedených v bode 40 a 41 vyplýva, že ak by bola sťažovateľka námietku

nesprávneho zloženia senátu najvyššieho súdu uplatnila, najvyšší súd by mal oprávnenie

takúto námietku vecne skúmať (teda napr. dospieť aj k záveru zhodnému s názorom

sťažovateľky, podľa ktorého opatrenie č. 9 bolo v rozpore s a so zákonom).

43. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu