Rozhodnutia odvolávajúce sa na tento prípad

ustálenou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. napr. II. ÚS 441/2018, II. ÚS 579/2020), pričom zároveň z obsahu upovedomenia vyplýva, že sťažovateľ mal v trestnomzákladné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby (m. m. napr. II. ÚS 441/2018, II. ÚS 579/2020). Dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku totiž zodpovedázn. 4Tdo/71/2015 z 28. júla 2016; m. m. tiež napríklad II. ÚS 441/2018, II. ÚS 579/2020). V sťažovateľovom prípade však nejde o takýto prípad. Ak sťažovateľ zastúpený

uzneseniu krajského súdu ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 579/2020-10 z 15. decembra 2020 odmietol s odôvodnením, že sťažovateľ nevyčerpal účinný11/2016). 25. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na uznesenie č. k. II. ÚS 579/2020-10 z 15. decembra 2020, ktorým ústavný súd odmietol jeho skoršiu ústavnúprerokúvanej ústavnej sťažnosti. Z bodov 18 až 24 odôvodnenia uznesenia sp. zn. II. ÚS 579/2020 vyplýva, že ústavný súd sa týmito námietkami vecne zaoberal so záverom, že