Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6To-28-2021.pdf
PDF · 345.54 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/28/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jej predsedníčky JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Dušana Szabó, v trestnej veci obžalovaných W. Z., nar. XX.XX.XXXX v G., pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c), písm. e) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a § 127 ods. 3 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a iné, a R. W., nar. XX.XX.XXXX v Y., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného W. Z., prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava a poškodenej W. Z. proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 30.10.2020, č. k. 9Tk/2/2019-1969, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.02.2022 v Trnave, takto
rozhodol:
I.
Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e) Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovanému W. Z. v celom rozsahu zrušuje.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný
W. Z. nar. XX.XX.XXXX v G., trvale bytom O. Q. č. XXX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Prešov,
uznáva za vinného, že
vediac o poškodenej W. Z., nar. XX.XX.XXXX a poškodenej S. Z., nar. XX.XX.XXXX, že sa jedná o dôchodkyne vo veku prevyšujúcom 60 rokov a očakávajúc vzhľadom k veku poškodených a s ním spojenému zdravotnému stavu ich fyzickú bezbrannosť, zhoršené vnímanie, nižšiu mieru prípadného odporu, umocnenie účinku násilia a tým zvýšenie šance na úspešné dosiahnutie svojho zámeru v podobe odcudzenia nestotožnených hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v rodinnom dome č. XXX v obci O. Q. vo vlastníctve poškodených, dňa 11.12.2018 v presne nezistenom čase približne o 16:30 hod. v obci O. Q. vyzbrojený podlhovastou sečnou zbraňou - mačetou čiernej farby o dĺžke približne 55 cm s čepeľou o dĺžke približne 35 cm nezisteným spôsobom prekonal súvislé oplotenie uzavretého pozemku prislúchajúceho k rodinného domu č. XXX v obci O. Q., dosahujúce v najnižšom bode výšku 187 cm, čím sa dostal na tento pozemok, kde následne obžalovaný W. Z. po násilnom prekonaní dvierok na elektrickej rozvodnej skrinke nachádzajúcej sa pri vchodových dverách do tohto rodinného domu, vypol hlavný istič, čím tento rodinný dom poškodených odstavil od prívodu elektrickej energie, aby sa v ňom nedalo zažať svetlo, vzápätí nezisteným spôsobom vošiel vyzbrojený mačetou do vnútra tohto rodinného domu a začal prehľadávať jeho jednotlivé miestnosti za účelom nálezu vecí vhodných na odcudzenie, počas čoho obžalovaný W. Z. v kuchyni stretol poškodenú S. Z. a túto začal s rukoväťou mačety, ako aj ostrou hranou jej čepele fyzicky napádať opakovanými prudkými údermi smerovanými do oblasti jej
hlavy, predovšetkým strednej tretiny tváre, následkom čoho poškodená S. Z. spadla na zem, kde ostala nevládne ležať, v príčinnej súvislosti s čím utrpela ťažké život ohrozujúce zranenia vyžadujúce intenzívnu liečbu spojenú so závažným sťažením obvyklého spôsobu života s dobou liečenia presahujúcou 6 týždňov, ktoré by bez poskytnutia urýchlenej odbornej lekárskej pomoci viedli k letálnemu koncu, a to otras mozgu, dve sečné rany na ľavej strane nadočnicovej oblasti s prechodom ku spánkovej kosti, jednu sečnú ranu v oblasti brady na pravej strane, pohmoždenie s podliatinami na čele obojstranne, tržnú, tržnozhmoždenú ranu pod ľavým okom, abrupciu, odtrhnutie veľkého hrboľa pravej ramennej kosti, zlomeninu kruhovitého /coronoideus/ výbežku sánky na ľavej strane, zlomeninu tvárového skeletu typu LeFort II na ľavej strane, zakrvácanie - hemosinus ľavej čeľustnej dutiny a akútnu respiračnú insuficienciu aspiráciu krvi do dýchacích ciest, pričom po tom, ako poškodená W. Z. v tejto súvislosti započula šramotenie v kuchyni a chcela ísť skontrolovať situáciu, obžalovaný W. Z. aj túto vo dverách vedúcich z jej obývacej izby do kuchyne fyzicky napadol opakovanými prudkými údermi rukoväťou mačety smerujúcimi do oblasti jej hlavy, predovšetkým strednej tretiny tváre, čo viedlo k pádu poškodenej na zem a spôsobeniu ťažkých život ohrozujúcich zranení vyžadujúcich si intenzívnu liečbu presahujúcou 6 týždňov a so závažným sťažením obvyklého spôsobu života poškodenej W. Z. od 11.12.2018 do 08.02.2019, ktoré by bez poskytnutia urýchlenej odbornej lekárskej pomoci viedli k letálnemu koncu, a to otrasu mozgu, polytraumy s traumatickým šokom a poúrazovou chudokrvnosťou, zlomeniny nosa s posunom lomných plôch a epistaxou - krvácaním z nosa, pohmoždenia brušnej steny v podrebrí obojstranne s pohmatovou citlivosťou, pohmoždenia s okoloočnicovou podliatinou a odierkami obojstranne, podliatiny v záhlaví, tržnozhmoždených rán na brade, spodnej vonkajšej a vnútornej pere, ľavom obočí, nose, zlomeniny tela stavca Th 12, pohmoždenia ľavého bulbu so zakrvácaním spojovky, zlomeniny dolnej časti rádia vretennej kosti vľavo vnútrokĺbovej s posunom lomných plôch, respiračnej insuficiencie, tracheostomie, zlomeniny krídlovitého výbežku klinovej kosti vľavo, zlomeniny tela sánky s posunom lomnej plochy 2,5 mm medzi zubami č. 31 - 32 /vľavo/, luxácie - vykĺbenia v sánkovom kĺbe obojstranne so zlomeninou processus condylaris, zlomeniny chirurgického krčku ľavej ramennej kosti viacpočetnej s posunom lomnej plochy, zlomeniny tvárového skeletu typu LeFort II viacpočetnej s posunmi lomných plôch, pneumoorbitu - voľného vzduchu v ľavej očnici, hemosínus - zakrvácaniu v ľavej čeľustnej dutine, následne obžalovaný W. Z. takto zranené poškodené v kritickom stave zanechal bez pomoci v ich rodinnom dome, z ktorého bez odcudzenia akýchkoľvek vecí vzápätí náhle odišiel a nezisteným spôsobom opustil pozemok poškodených,
teda
- dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, a ktorého sa dopustil v úmysle usmrtiť iného a čin spáchal na dvoch osobách, na chránených osobách - osobách vyššieho veku, pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo,
- neoprávnene vnikol do obydlia iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - vlámaním,
čím spáchal
- obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a § 127 ods. 3 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona,
- prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona.
Za to sa odsudzuje:
podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 (dvadsaťpäť) rokov.
Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona sa vo vzťahu k obžalovanému W. Z. ruší výrok o treste rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 29.07.2020, právoplatný dňa 14.08.2020, sp. zn. 27T/12/2019, ako
aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky.
Podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaný povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody: 1. oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, 2. osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho bydliska, prvý krát do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, 3. vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.
Podľa § 77 ods. 2 Trestného zákona a § 51 ods. 3 písm. b) Trestného zákona sa obžalovanému v rámci výkonu ochranného dohľadu ukladá obmedzenie - zákaz požívať alkoholické nápoje a iné návykové látky.
Podľa § 77 ods. 2 Trestného zákona a § 51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona sa obžalovanému v rámci výkonu ochranného dohľadu ukladá primeraná povinnosť - podrobiť sa psychoterapii a psychologickému poradenstvu.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sa obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť:
- poškodenej S. Z., nar. XX.XX.XXXX vo O. Q., trvale bytom: O. Q. XXX škodu vo výške 8.013,60 Eur,
- poškodenej W. Z., nar. XX.XX.XXXX vo O. Q., trvale bytom: O. Q. XXX škodu vo výške 13.451,40 Eur,
- poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom: Panónska cesta 2, Bratislava
- mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874 škodu vo výške 26.027,37 Eur.
Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku sa poškodené S. Z. a W. Z. so zvyškom ich nárokov na náhradu škody odkazujú na civilný proces.
II. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava vo vzťahu k obžalovanému R. W. a poškodenej W. Z. zamietajú.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného W. Z. vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a § 127 ods. 3 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a § 127 ods. 3 Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že vediac o poškodenej W. Z., nar. XX.XX.XXXX a poškodenej S. Z., nar. XX.XX.XXXX, že sa jedná o dôchodkyne vo veku prevyšujúcom 60 rokov a očakávajúc vzhľadom k veku poškodených a s ním spojenému zdravotnému stavu ich fyzickú bezbrannosť, zhoršené vnímanie, nižšiu mieru prípadného odporu, umocnenie účinku násilia a tým zvýšenie šance na úspešné dosiahnutie svojho zámeru v podobe odcudzenia nestotožnených hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v rodinnom dome č. XXX v obci O. Q. vo vlastníctve poškodených, dňa 11.12.2018 v presne nezistenom čase približne o 16:30 hod. v obci O. Q. vyzbrojený podlhovastou sečnou zbraňou - mačetou čiernej farby o dĺžke približne 55 cm s čepeľou o dĺžke približne 35 cm nezisteným spôsobom prekonal súvislé oplotenie uzavretého pozemku prislúchajúceho k rodinného domu č. XXX v obci O. Q., dosahujúce v najnižšom bode výšku 187 cm, čím sa dostal na tento pozemok, kde následne obžalovaný W. Z. po násilnom prekonaní dvierok na elektrickej rozvodnej skrinke nachádzajúcej sa pri vchodových dverách do tohto rodinného domu, vypol hlavný istič, čím tento rodinný dom poškodených odstavil od prívodu elektrickej energie, aby sa v ňom nedalo zažať svetlo, vzápätí
nezisteným spôsobom vošiel vyzbrojený mačetou do vnútra tohto rodinného domu a začal prehľadávať jeho jednotlivé miestnosti za účelom nálezu vecí vhodných na odcudzenie, počas čoho obžalovaný W. Z. v kuchyni stretol poškodenú S. Z. a túto začal s rukoväťou mačety, ako aj ostrou hranou jej čepele fyzicky napádať opakovanými prudkými údermi smerovanými do oblasti jej hlavy, predovšetkým strednej tretiny tváre, následkom čoho poškodená S. Z. spadla na zem, kde ostala nevládne ležať, v príčinnej súvislosti s čím utrpela ťažké život ohrozujúce zranenia vyžadujúce intenzívnu liečbu spojenú so závažným sťažením obvyklého spôsobu života s dobou liečenia presahujúcou 6 týždňov, ktoré by bez poskytnutia urýchlenej odbornej lekárskej pomoci viedli k letálnemu koncu, a to otras mozgu, dve sečné rany na ľavej strane nadočnicovej oblasti s prechodom ku spánkovej kosti, jednu sečnú ranu v oblasti brady na pravej strane, pohmoždenie s podliatinami na čele obojstranne, tržnú, tržnozhmoždenú ranu pod ľavým okom, abrupciu, odtrhnutie veľkého hrboľa pravej ramennej kosti, zlomeninu kruhovitého /coronoideus/ výbežku sánky na ľavej strane, zlomeninu tvárového skeletu typu LeFort II na ľavej strane, zakrvácanie - hemosinus ľavej čeľustnej dutiny a akútnu respiračnú insuficienciu aspiráciu krvi do dýchacích ciest, pričom po tom, ako poškodená W. Z. v tejto súvislosti započula šramotenie v kuchyni a chcela ísť skontrolovať situáciu, obžalovaný W. Z. aj túto vo dverách vedúcich z jej obývacej izby do kuchyne fyzicky napadol opakovanými prudkými údermi rukoväťou mačety smerujúcimi do oblasti jej hlavy, predovšetkým strednej tretiny tváre, čo viedlo k pádu poškodenej na zem a spôsobeniu ťažkých život ohrozujúcich zranení vyžadujúcich si intenzívnu liečbu presahujúcou 6 týždňov a so závažným sťažením obvyklého spôsobu života poškodenej W. Z. od 11.12.2018 do 08.02.2019, ktoré by bez poskytnutia urýchlenej odbornej lekárskej pomoci viedli k letálnemu koncu, a to otrasu mozgu, polytraumy s traumatickým šokom a poúrazovou chudokrvnosťou, zlomeniny nosa s posunom lomných plôch a epistaxou - krvácaním z nosa, pohmoždenia brušnej steny v podrebrí obojstranne s pohmatovou citlivosťou, pohmoždenia s okoloočnicovou podliatinou a odierkami obojstranne, podliatiny v záhlaví, tržnozhmoždených rán na brade, spodnej vonkajšej a vnútornej pere, ľavom obočí, nose, zlomeniny tela stavca Th 12, pohmoždenia ľavého bulbu so zakrvácaním spojovky, zlomeniny dolnej časti rádia vretennej kosti vľavo vnútrokĺbovej s posunom lomných plôch, respiračnej insuficiencie, tracheostomie, zlomeniny krídlovitého výbežku klinovej kosti vľavo, zlomeniny tela sánky s posunom lomnej plochy 2,5 mm medzi zubami č. 31 - 32 /vľavo/, luxácie - vykĺbenia v sánkovom kĺbe obojstranne so zlomeninou processus condylaris, zlomeniny chirurgického krčku ľavej ramennej kosti viacpočetnej s posunom lomnej plochy, zlomeniny tvárového skeletu typu LeFort II viacpočetnej s posunmi lomných plôch, pneumoorbitu - voľného vzduchu v ľavej očnici, hemosínus - zakrvácaniu v ľavej čeľustnej dutine, následne obžalovaný W. Z. takto zranené poškodené v kritickom stave zanechal bez pomoci v ich rodinnom dome, z ktorého bez odcudzenia akýchkoľvek vecí vzápätí náhle odišiel a nezisteným spôsobom opustili pozemok poškodených. Okresný súd ho za to napadnutým rozsudkom odsúdil podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 38 ods. 2 a § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona sa vo vzťahu k obžalovanému W. Z. zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 29.07.2020, sp. zn. 27T/12/2019, právoplatný dňa 14.08.2020, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Napadnutým rozsudkom okresný súd obžalovanému zároveň podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil ochranný dohľad na 3 (tri) roky, pričom mu podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona uložil povinnosť oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, ďalej povinnosť osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho bydliska, prvýkrát do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a zároveň povinnosť vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. Okresný súd tiež obžalovanému podľa § 77 ods. 2 Trestného zákona a § 51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona uložil po dobu ochranného dohľadu povinnosť - podrobiť sa psychoterapii a psychologickému poradenstvu. Okresný súd ďalej napadnutým rozsudkom podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej S. Z. škodu vo výške 29.332,56 eur, poškodenej W. Z. škodu vo výške 37.057,76 eur a poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. škodu vo výške 26.027,37 eur. Zároveň okresný súd obžalovaného R. W. podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku spod obžaloby podanej na neho prokurátorom Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 29.11.2019 sp. zn. Kv 117/18/2200-119 pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. d) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 11.12.2018 v presne nezistenom čase približne o 16:30 hod. v obci O.'ký Q. po vzájomnej dohode obohatiť sa pri uplatnení hrozby ublíženia na zdraví na úkor poškodenej W. Z., nar. XX.XX.XXXX a poškodenej S. Z., nar. XX.XX.XXXX, vediac o týchto poškodených sestrách, že sa jedná o dôchodkyne a očakávajúc vzhľadom k veku poškodených a s ním spojenému zdravotnému stavu ich fyzickú bezbrannosť, zhoršené vnímanie, nižšiu mieru prípadného· odporu, umocnenie účinku hrozby násilia a tým zvýšenie šance na úspešné dosiahnutie svojho zámeru, obvinený W. Z., vyzbrojený na tento účel Podlhovastou sečnou zbraňou - mačetou čiernej farby o dĺžke približne 55 cm s čepeľou o dĺžke približne 35 cm, spolu s obvineným R. W., nezisteným spôsobom prekonali súvislé oplotenie uzavretého pozemku prislúchajúceho k rodinného domu č. XXX v obci O. Q., dosahujúce v najnižšom bode výšku 187 cm, čím sa obaja dostali na tento pozemok, kde následne obvinený R. W. dával pozor, aby obvinený W. Z. nerušene, po násilnom prekonaní dvierok na elektrickej rozvodnej skrinke nachádzajúcej sa pri vchodových dverách do tohto rodinného domu, vypol hlavný istič, čím tento rodinný dom poškodených odstavil od prívodu elektrickej energie, aby sa v ňom nedalo zažať svetlo, vzápätí nezisteným spôsobom vošiel vyzbrojený mačetou do vnútra tohto rodinného domu a začal prehľadávať jeho jednotlivé miestnosti za účelom nálezu vecí vhodných na odcudzenie, počas čoho obvinený W. Z. v kuchyni natrafil na poškodenú S. Z. a túto začal s rukoväťou mačety, ako aj ostrou hranou jej čepele fyzicky napádať opakovanými prudkými údermi smerovanými do oblasti jej hlavy, predovšetkým strednej tretiny tváre, následkom čoho poškodená S. Z. spadla na zem, kde ostala nevládne ležať, v príčinnej súvislosti s čím utrpela ťažké život ohrozujúce zranenia vyžadujúce intenzívnu liečbu spojenú so sťažením obvyklého spôsobu života s dobou liečenia presahujúcou 6 týždňov, ktoré by bez poskytnutia urýchlenej odbornej lekárskej pomoci viedli k letálnemu koncu, a to otras mozgu, dve sečné rany na ľavej strane nadočnicovej oblasti s prechodom ku spánkovej kosti, jednu sečnú ranu v oblasti brady na pravej strane, pohmoždenie s podliatinami na čele obojstranne, tržnú, tržnozhmoždenú ranu pod ľavým okom, abrupciu - odtrhnutie veľkého hrboľa pravej ramennej kosti, zlomeninu kruhovitého /coronoideus/ výbežku sánky na ľavej strane, zlomeninu tvárového skeletu typu LeFort II na ľavej strane, zakrvácanie - hemosinus ľavej čeľustnej dutiny a akútnu respiračnú insuficienciu aspiráciu krvi do dýchacích ciest, pričom po tom, ako poškodená W. Z. v tejto súvislosti započula šramotenie v kuchyni a chcela ísť skontrolovať situáciu, obvinený W. Z. aj túto vo dverách vedúcich z jej obývacej izby do kuchyne fyzicky napadol opakovanými prudkými údermi rukoväťou mačety smerujúcimi do oblasti jej hlavy, predovšetkým strednej tretiny tváre, čo viedlo k pádu poškodenej na zem a spôsobeniu ťažkých život ohrozujúcich zranení vyžadujúcich si intenzívnu liečbu spojenú so sťažením obvyklého spôsobu života s dobou liečenia presahujúcou 6 týždňov, ktoré by bez poskytnutia urýchlenej odbornej lekárskej pomoci viedli k letálnemu koncu, a to otrasu mozgu, polytraumy s traumatickým šokom a poúrazovou chudokrvnosťou, zlomeniny nosa s posunom lomných plôch a epistaxou - krvácaním z nosa, pohmoždenia brušnej steny v podrebrí obojstranne s pohmatovou citlivosťou, pohmoždenia s okoloočnicovou podliatinou a odierkami obojstranne, podliatiny v záhlaví, tržnozhmoždených rán na brade, spodnej vonkajšej a vnútornej pere, ľavom obočí, nose, zlomeniny tela stavca Th 12, pohmoždenia ľavého bulbu so zakrvácanim spojovky, zlomeniny dolnej časti rádia vretennej kosti vľavo vnútrokĺbovej s posunom lomných plôch, respiračnej insuficiencie, tracheostomie, zlomeniny krídlovitého výbežku klinovej kosti vľavo, zlomeniny tela sánky s posunom lomnej plochy 2,5 mm medzi zubami č. 31 - 32 /vľavo/, luxácie - vykĺbenia v sánkovom kĺbe obojstranne so zlomeninou processuscondylaris, zlomeniny chirurgického krčku ľavej ramennej kosti viacpočetnej s posunom lomnej plochy, zlomeniny tvárového skeletu typu LeFort II viacpočetnej s posunmi lomných plôch, pneumoorbity - voľného vzduchu v ľavej očnici, hemosínus - zakrvácaniu v ľavej čeľustnej dutine, následne obvinený W. Z. takto zranené poškodené v kritickom stave zanechal bez pomoci v ich rodinnom dome, z ktorého bez odcudzenia akýchkoľvek vecí vzápätí náhle odišiel a spoločne s obvineným R. W. opustili pozemok poškodených prekonaním murovaného oplotenia nachádzajúceho sa v zadnej časti záhrady, oslobodil, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný R. W..
Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku okresný súd poškodených S. Z., W. Z. a spoločnosť Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., odkázal s uplatnenými nárokmi na náhradu škody na civilný proces.
A napokon podľa § 289 ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku okresný súd vyhradil rozhodnutie o ochrannom opatrení zhabaní veci - podlhovastej sečnej zbrane (mačety) čiernej farby s puzdrom čiernej farby verejnému zasadnutiu.
Výrok o vine okresný súd odôvodnil tak, že dokazovaním vykonanom na hlavnom pojednávaní mal za preukázané, že dňa 11.12.2018 okolo 16.30 hod. minimálne jedna osoba vyzbrojená podlhovastou sečnou zbraňou - mačetou čiernej farby o dĺžke približne 55 cm s čepeľou o dĺžke približne 35 cm neoprávnene vnikla na pozemok prislúchajúci k rodinnému domu č. XXX v obci O. Q. prekonaním súvislého oplotenia uzavretého pozemku dosahujúceho v najnižšom bode výšku 187 cm, v ktorom sa v tom čase nachádzali poškodená W. Z. a poškodená S. Z., následne k násilnému vniknutiu do rozvodovej skrine nachádzajúcej sa pri vchodových dverách do rodinného domu a k vypnutiu hlavného ističa, čím bol prerušený prívod elektrickej energie do rodinného domu. Táto osoba následne neoprávnene vnikla aj do rodinného domu poškodených, kde prehľadávala miestnosti rodinného domu za účelom odcudzenia vecí, ktoré sa v nich nachádzali. Počas tohto konania táto osoba stretla poškodenú S. Z., ktorú napadla spôsobom, že ju začala s rukoväťou mačety, ako aj ostrou hranou jej čepele fyzicky udierať opakovanými prudkými údermi smerovanými do oblasti jej hlavy, predovšetkým strednej tretiny tváre, následkom čoho poškodená S. Z. spadla na zem, kde zostala nevládne ležať, v príčinnej súvislosti s čím utrpela ťažké život ohrozujúce zranenia vyžadujúce intenzívnu liečbu spojenú so závažným sťažením obvyklého spôsobu života s dobou liečenia presahujúcou 6 týždňov, ktoré by bez poskytnutia urýchlenej odbornej lekárskej pomoci viedli k letálnemu koncu, a to otras mozgu, dve sečné rany na ľavej strane nadočnicovej oblasti s prechodom ku spánkovej kosti, jednu sečnú ranu v oblasti brady na pravej strane, pohmoždenie s podliatinami na čele obojstranne, tržnú, tržnozhmoždenú ranu pod ľavým okom, abrupciu, odtrhnutie veľkého hrboľa pravej ramennej kosti, zlomeninu kruhovitého /coronoideus/ výbežku sánky na ľavej strane, zlomeninu tvárového skeletu typu LeFort II na ľavej strane, zakrvácanie - hemosinus ľavej čeľustnej dutiny a akútnu respiračnú insuficienciu aspiráciu krvi do dýchacích ciest. Následne prišlo k stretu tejto osoby s poškodenou W. Z. a k napadnutiu poškodenej W. Z. vo dverách vedúcich z jej obývacej izby do kuchyne, a to opakovanými prudkými údermi rukoväťou mačety smerujúcimi do oblasti jej hlavy, predovšetkým strednej tretiny tváre, čo viedlo k pádu poškodenej na zem a spôsobeniu ťažkých život ohrozujúcich zranení vyžadujúcich si intenzívnu liečbu presahujúcou 6 týždňov a so závažným sťažením obvyklého spôsobu života poškodenej W. Z. od 11.12.2018 do 08.02.2019, ktoré by bez poskytnutia urýchlenej odbornej lekárskej pomoci viedli k letálnemu koncu, a to otrasu mozgu, polytraumy s traumatickým šokom a poúrazovou chudokrvnosťou, zlomeniny nosa s posunom lomných plôch a epistaxou - krvácaním z nosa, pohmoždenia brušnej steny v podrebrí obojstranne s pohmatovou citlivosťou, pohmoždenia s okoloočnicovou podliatinou a odierkami obojstranne, podliatiny v záhlaví, tržnozhmoždených rán na brade, spodnej vonkajšej a vnútornej pere, ľavom obočí, nose, zlomeniny tela stavca Th 12, pohmoždenia ľavého bulbu so zakrvácaním spojovky, zlomeniny dolnej časti rádia vretennej kosti vľavo vnútrokĺbovej s posunom lomných plôch, respiračnej insuficiencie, tracheostomie, zlomeniny krídlovitého výbežku klinovej kosti vľavo, zlomeniny tela sánky s posunom lomnej plochy 2,5 mm medzi zubami č. 31 - 32 /vľavo/, luxácie - vykĺbenia v sánkovom kĺbe obojstranne so zlomeninou processus condylaris, zlomeniny chirurgického krčku ľavej ramennej kosti viacpočetnej s posunom lomnej plochy, zlomeniny tvárového skeletu typu LeFort II viacpočetnej s posunmi lomných plôch, pneumoorbitu - voľného vzduchu v ľavej očnici, hemosínus - zakrvácaniu v ľavej čeľustnej dutine. Následne táto osoba opustila rodinný dom poškodených i pozemok k nemu prislúchajúci a odišla na neznáme miesto. Vyššie uvedený záver podľa názoru okresného súdu vyplynul z výpovede poškodenej W. Z., zápisnice o obhliadke miesta činu zo dňa 11.12.2018, zo dňa 12.12.2018, zo dňa 26.03.2019, znaleckých posudkov znalca MUDr. Zdena Moresa č. 16/2019 (č. l. 464-558) a č. 17/2019 (č. l. 561-597). Následne sa okresný súd zameral na zistenie, či páchateľmi tohto skutku boli obžalovaní W. Z. a R. W.. K obžalovanému Z. okresný súd uviedol, že podozrenie zo stíhaného skutku vyplynulo z výpovedí viacerých svedkov, ktorí ho označili ako osobu bez finančných prostriedkov, ktorá súvisle nikde nepracovala, holdovala alkoholu a drogám a v dôsledku ich požitia bola agresívna a vyvolávala vo O. Q. nepokoje. Obžalovaný bol v rozhodnom čase podozrivý, že pred stíhaným skutkom so zbraňou fyzicky napadol svoju vtedajšiu priateľku, ktorej spôsobil pomerne závažné zranenia, za čo bol následne právoplatne odsúdený. Obžalovaný poškodené preukázateľne poznal, pričom rodinný dom poškodených sa nachádzal v blízkosti osady, v ktorej obžalovaný žil a cez lávku cez potok okolo poškodených chodieval do dediny. Z výpovede svedkyne F. J. vyplynulo, že keď sa robil chodník v blízkosti rodinného domu poškodených, obžalovaný sa s nimi rozprával a niekoľkokrát im aj s robotníkmi hrozil rukami a vulgárne im nadával. Finančne obžalovanému príležitostne vypomáhal svedok V. X. s
tým, že si to obžalovaný u neho odpracuje. Obžalovaný u svedka nejaké práce vykonal, avšak stále zostal svedkovi dlžný peniaze a svoje sľuby nesplnil.
Okresný súd konštatoval, že samotný skutok musel páchateľ spáchať tým spôsobom, že prekonal oplotenie pozemku vo vlastníctve poškodených, na ktorom stál rodinný dom. Keďže sa jednalo o oplotenie vysoké cca 187 cm, páchateľ musel použitím sily toto oplotenie prekonať, čím je naplnený znak vlámania sa na pozemok poškodených.
Z výpovede poškodenej W. Z. okresný súd zistil, že páchateľ vypol prívod elektrickej energie do rodinného domu tým, že vypol istič v rozvodnej skrini pred vchodom do rodinného domu. Tým, že páchateľ poškodil klinec, ktorý zabezpečoval zavreté dvierka na rozvodnej skrini, je zrejmé, že s ním manipulovala neznáma osoba, ktorá sa ponáhľala. Ohnutie klinca pri rozvodnej skrini potvrdili svedkovia R. O. a X. H.. Páchateľ sa teda musel pred rozvodnou skriňou nachádzať a na tomto mieste mohol zanechať daktyloskopické stopy, stopy DNA alebo pachovú stopu.
Orgány činné v trestnom konaní z predpokladaného miesta, na ktorom páchateľ musel istú dobu stáť, odobrali pachovú stopu. Samotné odobratie pachovej stopy z miesta činu okresný súd vyhodnotil ako správne, za dodržania všetkých predpisov, ktorých účelom je zabránenie znehodnotenia pachovej stopy, alebo jej kontaminácie. Na základe správy o výsledku porovnávacích pachových stôp bola zistená pachová totožnosť medzi pachovou stopou z podlahy pod skrinkou s poistkami a pachovou stopou odobratou od obžalovaného W. Z.. Okresný súd nemal pochybnosti o správnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní pri zaisťovaní pachových stôp ako aj ich následnej komparácii, a preto mal za preukázané, že obžalovaný W. Z. sa v čase od 02.12.2018 až 11.12.2018 nachádzal pred rozvodnou skriňou pred rodinným domom poškodených.
Okresný súd konštatoval, že nakoľko k manipulácii s ističom v rozvodnej skrini treťou osobou došlo v deň skutku dňa 11.12.2018 páchateľom, je pravdepodobné, že pachová stopa bola obžalovaným na mieste činu zanechaná dňa 11.12.2018.Vypnutím dodávky elektrickej energie sa páchateľ snažil dosiahnuť, aby nemohol byť poškodenými stotožnený v prípade, ak by prišlo k jeho stretu s nimi, z čoho možno predpokladať, že ho poškodené mohli poznať. Keď páchateľ vnikol do rodinného domu poškodených snažil sa nájsť hnuteľné veci vhodné na odcudzenie. Uvedený postup páchateľa nasvedčuje, že sa snažil odcudziť hnuteľné veci poškodených, teda mal v úmysle dopustiť sa krádeže. Okresný súd konštatoval, že nebolo preukázané, či páchateľ odcudzil z rodinného domu poškodených hnuteľné veci a teda konaním páchateľa nebola naplnená základná skutková podstata trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona a ani podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.07.2019.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri snahe páchateľa odcudziť hnuteľné veci poškodených prišlo k stretu medzi páchateľom a poškodenou S. Z.. Páchateľ napadol poškodenú za použitia sečnej zbrane a spôsobil jej sečné a iné zranenia najmä v oblasti hlavy, ktoré v znaleckom posudku špecifikoval znalec MUDr. Zdeno Mores. Z jednotlivých zranení je zrejmé, že páchateľ útočil na hlavu poškodenej, teda na miesto, kde je najväčší predpoklad spôsobenia smrteľných zranení. Najmä sečné zranenia, ktoré poškodená utrpela, mali z pohľadu zavinenia páchateľa zásadný význam, nakoľko takýmto spôsobom útoku páchateľ evidentne chcel usmrtiť poškodenú, nakoľko čo i len jedným úderom mačetou do oblasti hlavy jej mohol kedykoľvek spôsobiť smrteľné zranenie. V prípade páchateľa sa jednalo dokonca o niekoľko úderov a ustali až vo chvíli, keď poškodená padla na zem. Na tom, že k dokonaniu trestného činu nedošlo, mala zásadný význam tá skutočnosť, že páchateľ vzhľadom na zlé svetelné podmienky nevedel, že poškodená S. Z. nie je mŕtva a najmä zaregistroval v dome ďalšiu osobu
- poškodenú W. Z., ktorá počula hluk z útoku na jej sestru a rozhodla sa ísť skontrolovať, čo sa stalo. Vzhľadom k tomu potom okresný súd dospel k záveru, že páchateľ svojim konaním naplnil skutkovú podstatu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko život poškodenej S. Z. sa podarilo zachrániť včasným poskytnutím zdravotnej starostlivosti.
Okresný súd ďalej konštatoval, že následne prišlo k stretu páchateľa s poškodenou W. Z., kedy páchateľ za použitia rúčky mačety poškodenú niekoľkokrát udrel do oblasti hlavy, až kým nespadla na zem a spôsobil jej zranenia najmä v oblasti hlavy, ktoré v znaleckom posudku špecifikoval znalec MUDr. Zdeno Mores. Pri tomto útoku už páchateľ kontroloval svoj útok, nakoľko sa obmedzil na údery a nie sečné rany do oblasti hlavy poškodenej, ako v prípade poškodenej S. Z.. Napriek skutočnosti, že páchateľ
opätovne útočil na hlavu poškodenej, nemožno zo samotného zamerania spôsobu útoku bez dôvodných pochybností dospieť k záveru, že úmyslom páchateľa bolo poškodenú W. Z. usmrtiť, nakoľko v tomto prípade by jej s najväčšou pravdepodobnosťou taktiež spôsobil sečné zranenia, ktoré môžu mať výrazne devastačnejšie účinky. Z akého dôvodu páchateľ zmenil spôsob útoku nie je podľa názoru okresného súdu možné jednoznačne ustáliť, avšak možno predpokladať, že po prvotnom útoku na poškodenú S. Z. mal páchateľ záujem, čo najskôr z miesta činu utiecť a teda svoj druhý útok obmedzil na minimum s cieľom spacifikovať poškodenú W. Z. a z miesta činu utiecť. Zároveň tak okresný súd dospel k záveru, že páchateľ svojim konaním naplnil skutkovú podstatu zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko opakovanými údermi so zbraňou do oblasti hlavy poškodenej W. Z. jej chcel spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví.
Sečná zbraň - mačeta bola orgánmi činnými v trestnom konaní nájdená v potoku za domom poškodených dňa 11.12.2018. Na mačete boli nájdené stopy, ktoré naznačovali, že by sa mohlo jednať o biologický materiál, a preto bola mačeta podrobená znaleckému skúmaniu. Zo znaleckého posudku Kriminalistického a expertízne ústavu PZ ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2018/15845 zo dňa 16.05.2019 vyplynulo, že na vecnej stope č. 8 - mačeta čiernej farby s puzdrom nájdená v potoku za domom o dĺžke približne 500 mm (čepeľ 350 mm) s plastovou rukoväťou čierno-sivej farby s textilnou šnúrkou bola zistená prítomnosť krvi na čepeli mačety, bolo odobratých 11 biologických stôp, z ktorých bola izolovaná DNA, pričom 4 stopy pochádzali od jednej osoby ženského pohlavia, a to od poškodenej S. Z.. Pre identifikáciu páchateľa tak malo zásadný význam zistenie, kto dňa 11.12.2018 mal predmetnú mačetu v držbe. Z výsluchu V. Y. jednoznačne vyplynulo, že sa jedná o mačetu v jeho vlastníctve, nakoľko ju na hlavnom pojednávaní sám opoznal. Poprel však, že by mal túto mačetu v rozhodnom čase v držbe. Uviedol, že túto mačetu už dávnejšie požičal B. Z., a keď bol dva týždne alebo mesiac pred skutkom v dome u obžalovaného W. Z., tak tam túto mačetu u obžalovaného videl a obžalovaného požiadal, aby mu ju priniesol naspäť. A svedok B. Z. v prípravnom konaní uviedol, že mačetu mal aj on aj obžalovaný W. Z., čo na hlavnom pojednávaní poprel. Aj svedkovia V. N. a O. N. uviedli, že počuli, že obžalovaný po obci pobehoval s mačetou, pričom svedok V. N. uviedol, že mu ju mal predať svedok V. Y..
Okresný súd zároveň dospel k záveru, že páchateľ musel poznať obec O. Q., nakoľko túto skutočnosť potvrdzuje aj úniková trasa páchateľa z miesta činu, ktorá viedla cez potok do osady, kde býval aj obžalovaný W. Z.. Bydlisko, príp. skrýša páchateľa, sa musela nachádzať v blízkosti bydliska poškodených, čím bolo eliminované riziko stretnutia svedkov, ktorí by boli schopní páchateľa identifikovať. Uvedený záver súdu napĺňa aj miesto bydliska obžalovaného W. Z.. Zároveň z výpovede svedkov G. W., V. N., Bc. L. V. a práp. B. J. mal okresný súd za preukázané, že obžalovaný sa v deň skutku vo večerných hodinách prezliekol do iného oblečenia, čo u neho bolo nezvyklé. Rovnako mal za preukázané, že pálil oblečenie a obuv (či sa jednalo o oblečenie a obuv, ktoré mal oblečené pred spáchaním skutku, sa nepodarilo preukázať).
Okresný súd napokon konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal bez dôvodných pochybností preukázané, že páchateľom predmetného skutku je obžalovaný W. Z., ktorého výpoveď vzhľadom na vykonané dokazovanie vyhodnotil ako nevierohodnú. Zásadný význam pre určenie viny obžalovaného mala jeho pachová stopa zaistená na mieste činu, držba mačety obžalovaným, s ktorou boli poškodené napadnuté, výpovede svedkov opisujúcich prezlečenie sa obžalovaného v deň skutku a následné pálenie šatstva, prezentácia určitého finančného zisku v deň skutku a následné opustenie miesta bydliska obžalovaným, teda radikálna zmena života.
Obžalovaný W. Z. žil vo O. Q. takmer celý svoj život, poškodené poznal, sám uviedol, že poškodené majú 60 rokov, a preto súd dospel k záveru, že obžalovaný vedel, že sú osobami vyššieho veku, keď poškodená W. Z. mala v čase spáchania skutku 77 rokov a poškodená S. Z. 78 rokov, pričom práve vek poškodených bol motiváciou obžalovaného spáchať predmetný trestný čin, nakoľko obžalovaný chcel vzhľadom k veku poškodených a s ním spojenému zdravotnému stavu využiť ich fyzickú bezbrannosť, zhoršené vnímanie, nižšiu mieru prípadného odporu, umocnenie účinku násilia a tým zvýšenie šance na úspešné spáchanie stíhaného skutku.
Obžalovaný W. Z. svojim konaním podľa názoru okresného súdu naplnil skutkovú podstatu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a § 127 ods. 3 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, skutkovú podstatu zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a § 127 ods. 3 Trestného zákona a skutkovú podstatu prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, nakoľko vzhľadom na osobu obžalovaného, spôsob spáchania činu, mieru zavinenia obžalovaného, okresný súd vyhodnotil závažnosť tohto prečinu ako vyššiu než nepatrnú. Pokiaľ ide o formu zavinenia obžalovaného W. Z. okresný súd bol toho názoru, že obžalovaný konal v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný chcel poškodenú S. Z. usmrtiť, poškodenej W. Z. spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví a porušiť domovú slobodu poškodených.
Zohľadnením spôsobu útoku obžalovaného na poškodené, potom okresný súd uviedol, že nemožno bez dôvodných pochybností konštatovať, že obžalovaný mal úmysel usmrtiť aj poškodenú W. Z.. S poukazom na uvedené potom nebol naplnený kvalifikačný znak obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, teda spáchanie trestného činu na dvoch osobách.
Rovnako podľa názoru okresného súdu neobstojí ani kvalifikačný znak podľa § 145 ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Obžalovaný sa nedopustil trestného činu vraždy v úmysle získať majetkový prospech, nakoľko v takomto prípade by bol jeho postup opačný, ako ho ustálil okresný súd, teda najprv by sa pokúsil usmrtiť poškodenú/poškodené a následne by prehľadal ich rodinný dom a odcudzil vybrané veci. Z priebehu skutku je však zrejmé, že po útoku na poškodené sa obžalovaný snažil čo najrýchlejšie opustiť miesto činu, dokonca bez toho, aby majetkový prospech získal. Úmysel usmrtiť poškodenú S. Z. a poškodenej W. Z. spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví obžalovaný prijal vtedy, keď prišlo k ich vzájomnému stretu. Okresný súd zvýraznil, že v trestnom konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by naznačoval prokurátorom prezentované tvrdenia v podanej obžalobe o týchto skutočnostiach.
Pokiaľ ide o výrok o treste okresný súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol najmä na okolnosti a spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na osobu obžalovaného W. Z., jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
S poukazom na odsúdenie obžalovaného Okresným súdom Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 27T/12/2019 zo skutok zo dňa 20.04.2018 okresný súd obžalovanému ukladal súhrnný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, nakoľko dospel k záveru, že trestný čin, ktorý je predmetom obžaloby v tejto trestnej veci (zo dňa 11.12.2018), je vo viacčinnom súbehu so zločinom ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného, za ktorý bol obžalovaný odsúdený rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 29.07.2020, sp. zn. 27T/12/2019, pretože skutok v tejto trestnej veci bol spáchaný dňa 20.04.2018.
Pri obzvlášť závažnom zločine vraždy podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona (trestný čin najprísnejšie trestný) je trestná sadzba trestu odňatia slobody určená od 20 do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Skúmajúc pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, dospel okresný súd k záveru, že nie je potrebné upraviť zákonom stanovenú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody, a to z dôvodu neexistencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Z dôvodu, že sa obžalovaný dopustil viacerých trestných činov vo viacčinnom súbehu, v jednom prípade obzvlášť závažného zločinu a v druhom prípade zločinu okresný súd s poukazom na aplikáciu § 41 ods. 2 Trestného zákona zvýšil hornú sadzbu trestu odňatia slobody o 1/3.
Okresný súd sa zaoberal aj možnosťou uloženia trestu odňatia slobody na doživotie, najmä s poukazom na negatívne posudky znalkýň MUDr. Dany Šedivej a Mgr. Mariany Ťapušíkovej ohľadne možnej resocializácie obžalovaného. Obe znalkyne konštatovali, že obžalovaný trpí disociálnou poruchou osobnosti, ktorá je jeho trvalou osobnostnou výbavou, ktorá je neliečiteľná. V prípade abstinencie obžalované od alkoholu a drog, spolupráci s psychológom bol okresný súd tohto názoru, že nie je nevyhnutné obžalovanému ukladať trest odňatia slobody na doživotie, nakoľko jeho osobnostná výbava nie je pokrytá jeho zavinením a trpí ňou 10 -20 percent populácie. Bolo by nespravodlivé, aby takáto osoba bola len s poukazom na disociálnu poruchu odsúdená na doživotie a osoba, ktorá ňou netrpí nie. Obžalovaný napriek závažnosti trestného činu vraždy tento nedokonal a z miesta činu utiekol, napriek tomu, že mohol predpokladať prežitie poškodených. Útok voči poškodenej W. Z. obmedzil na tupé údery, zrejme uvedomujúc si závažnosť svojho konania voči poškodenej S. Z.. Okresný súd súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov považoval za primeraný a obžalovaného na výkon uloženého trestu
odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, a to s poukazom na závažnosť spáchanej trestnej činnosti - obzvlášť závažný zločin.
Okresný súd uložil obžalovanému podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona obligatórne ochranný dohľad v trvaní 3 rokov, ktorého dĺžku považoval za primeranú závažnosti spáchaného trestného činu a výške uloženého trestu odňatia slobody. Zároveň okresný súd podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona určil, že obžalovaný je po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody povinný oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho bydliska, prvýkrát do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. V rámci výkonu ochranného dohľadu obžalovanému uložil primeranú povinnosť, a to podrobiť sa psychoterapii a psychologickému poradenstvu, ktorá má obžalovanému napomôcť pri eliminácii negatívnych dôsledkov disociálnej poruchy, a tým napomôcť predchádzaniu trestnej činnosti.
Okresný súd obžalovanému neukladal ochranné liečenie, nakoľko toto mu bolo uložené už rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 29.07.2020, sp. zn. 27T/12/2019.
K výroku o náhrade škody okresný súd uviedol, že so súhlasom procesných strán bola na hlavnom pojednávaní prečítaná výpoveď svedkyne-poškodenej Mgr. R. N., opatrovníčky poškodenej S. Z., ktorá uviedla, že nebola priamym svedkom skutku. Poškodená S. Z. je umiestnená v X. X. B. M., nakoľko sa o seba nevedela postarať. Pred skutkom bola sebestačná a samostatná. Uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 8.013,60 eur. So súhlasom procesných strán bola na hlavnom pojednávaní prečítaná výpoveď svedka -poškodeného Mgr. G. W., zástupcu pošk. spol. Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s., ktorý uviedol, že poškodená spoločnosť uhradila za liečebné náklady poškodenej S. Z. sumu 3.954,98 eur a poškodenej W. Z. sumu 22.072,39 eur. Uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 26.027,37 eur. Spl. zástupca poškodených S. Z. a W. Z. uplatnil nárok na náhradu škody za poškodenú S. Z. vo výške 8.013,60 eur titulom bolestného, vo výške 7.473,62 eur titulom nákladov spojených s liečením a ošetrovaním, vo výške 1.845,04 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a vo výške 12.000 eur titulom nemajetkovej ujmy a za poškodenú W. Z. vo výške 13.451,40 eur titulom bolestného, vo výške 1.842,12 eur titulom nákladov spojených s liečením a ošetrovaním, vo výške 25.057,76 Eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a vo výške 12.000 eur titulom nemajetkovej ujmy. Poškodení svoje nároky na náhradu škody preukázali znaleckými posudkami znalca MUDr. Zdena Moresa č. 16/2019, č. 17/2019, č. 26/2020 a č. 27/2020 a listinnými dôkazmi (č. l. 1594 -1636), (č. l. 187j -187n).
S poukazom na skutočnosť, že všetky uplatnené nároky poškodených boli spôsobené v príčinnej súvislosti so spáchaním stíhaného trestného činu, z ktorého spáchania bol uznaný za vinného obžalovaný W. Z., okresný súd priznal poškodeným nárok na náhradu škody. Nakoľko poškodení uplatnili nárok na náhradu škody aj voči obžalovanému R. W., ktorý bol spod obžaloby oslobodený, okresný súd ich s uplatnenými nárokmi na náhradu škody voči obžalovanému R. W. odkázal na civilný proces.
K výroku o vine obžalovaného W. okresný súd uviedol, že primárnym dôkazom, ktorý mal podľa podanej obžaloby preukazovať vinu obžalovaného R. W. bolo zaistenie pachovej stopy obžalovaného R. W. na tehle, ktorá sa nachádzala na pozemku okolo rodinného domu poškodených, ktorá pravdepodobne odpadla z oplotenia. Orgány činné v trestnom konaní z tehly z oplotenia, kadiaľ mohol smerovať únik páchateľa, odobrali pachovú stopu. Na základe správy o výsledku porovnávacích pachových stôp zo dňa 27.03.2019 (chybne uvedený dátum 27.02.2019) a 24.10.2019 bola zistená pachová totožnosť medzi pachovou stopou padnutej tehle z oplotenia a pachovou stopou odobratou od obžalovaného R. W..
Okresný súd nemal pochybnosti o správnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní pri zaisťovaní pachových stôp ako aj ich následnej komparácii, a preto mal za preukázané, že pachovú stopu na tehle zanechal obžalovaný R. W.. Zároveň však mal pochybnosti, kedy a akým spôsobom obžalovaný R. W. mal predmetnú pachovú stopu na tehle zanechať. Z časového hľadiska sa mohlo jednať o obdobie asi 9 dní pred skutkom. Obžalovaný však mohol na mieste pachovú stopu zanechať viacerými spôsobmi. Stačí, ak sa dotkol tejto časti plota, sedel na nej a pod. Nie je možné potom podľa názoru okresného súdu bez dôvodných pochybností ustáliť, že pachovú stopu tam obžalovaný zanechal práve pri úteku z miesta činu dňa 11.12.2018. Rovnako pravdepodobné je, že túto tehlu mohla z oplatenia zhodiť aj osoba
páchateľa, ktorá je rozdielna od osoby, ktorá pachovú stopu zanechala. Okresný súd zároveň dospel k záveru, že v trestnom konaní tento nepriamy dôkaz proti obžalovanému R. W. zostal osamotený a dodal, že pachová stopa zanechaná zvonka oplotenia poškodených, nie je relevantným dôkazom, a to ani v prípade, ak by ju orgány činné v trestnom konaní stotožnili s obžalovaným R. W., nakoľko ju tam mohol zanechať obžalovaný, príp. akákoľvek osoba, ktorá sa cca 9 dní pred skutkom zvonku oprela alebo inak dotkla oplotenia pozemku poškodených. Naviac určitú dávku pochybnosti o spáchaní trestného činu obžalovaným W. Z. s obžalovaným R. W. vyvolával u okresného súdu aj ich vzájomný vzťah, ktorí svedkovia prevažne hodnotili ako negatívny, vzhľadom na rozpory z minulosti (nevyplatenie mzdy obž. R. W. a zničenie motorového vozidla obž. W. Z.).
Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nebolo bez dôvodných pochybností preukázané, že sa obžalovaný R. W. dopustil stíhaných trestných činov, a preto ho podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil spod podanej obžaloby, nakoľko nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný R. W..
Rozsudok okresného súdu bol napadnutý odvolaním obžalovaného Z. v celom rozsahu, odvolaním prokurátora v neprospech obžalovaných a to pre nesprávnosť výroku o vine a výroku o treste v prípade obžalovaného Z., ako aj nesprávnosť oslobodzujúceho výroku v prípade obžalovaného W. a odvolaním poškodenej W. Z.. Obžalovaný Z. odôvodnil odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu (č. l. 1996 - 2005) a uviedol, že súd sa nevysporiadal ani s jedným dôkazom svedčiacim v prospech obžalovaného, keď pachová stopa nebola zaistená priamo v dome, kde boli napadnuté poškodené a teda nebolo potvrdené, že sa nachádzal v dome poškodených, kde došlo ku skutku, poškodené obžalovaného poznali, avšak vo svojich výpovediach tvrdili, že páchateľa nepoznali, v dome boli zaistené viaceré stopy DNA, odtlačky prstov a topánok, ani jedna z týchto stôp nebola stotožnená s obžalovaným, obžalovaný bol približne do pol hodiny po príchode polície na miesto skutku kontrolovaný hliadkou OOPZ, pričom nemal na sebe žiadne stopy krvi, mal čisté oblečenie a topánky, nasadený pes neoznačil obžalovaného a ani jeho obydlie, po skutku bola vykonaná neoficiálna prehliadka domu obžalovaného a nebolo zistené ani pálenie topánok v piecke, čo by si polícia určite všimla. Dospel tak k záveru, že z vykonaného dokazovania nevyplýva jediný dôkaz, ktorý by obžalovaného jednoznačne usvedčoval a zároveň nedal sa spochybniť. Obžalovaný následne špekuloval, že do domu nevošiel a nenapadol poškodené, do domu vošla iná osoba, jeho pachová stopa bola na miesto prenesená príslušníkmi OOPZ, ktorí vykonávali kontrolu obydlia obžalovaného po skutku. Ďalej obžalovaný uviedol niekoľko poznámok k jednotlivým bodom odôvodnenia rozsudku:
- Nedostatok finančných prostriedkov pretrváva u neho celý život, pričom sa v minulosti nedopustil žiadneho násilného konania v záujme zmocniť sa cudzej veci.
- Z výsluchu svedkov nevyplýva, že by sa po požití alkoholu správal agresívne fyzicky, ale okresný súd tento záver oprel o výpovede svedkov: N., N. a L. N., W., Y. a N. (navyše svedok N. je nedôveryhodný).
- Poukázal na výpoveď svedkyne J..
- Kritizoval, že súd v rozpore so znaleckým posudkom uviedol, že nemá pochybnosť o správnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní pri zaisťovaní pachových stôp. Poukázal na videozáznam, z ktorého vyplynulo, že pachové konzervy rozostavuje osoba, ktorá psa kategórie MPK1 vedie na vôdzke, čo je porušením predpisov. Navyše znalec si pred vypracovaním svojho posudku ani len nepozrel video z porovnávania pachových stôp, napriek tomu vypracoval znalecký posudok.
- K prenosu pachovej stopy uviedol, že cez oblečenie a obuv môže dôjsť k prenosu pachovej stopy, pričom na mieste činu sa nachádzalo väčšie množstvo policajtov, ktorí kontrolovali aj obžalovaného a jeho obydlie a tak mohlo týmto spôsobom dôjsť k prenosu pachovej stopy. Obžalovaný zároveň uviedol, že súd ustálil vinu obžalovaného na základe (i) výsluchu svedkov o prejavoch agresie u obžalovaného (zhrnuté vyššie), (ii) tvrdenia svedka vypočutého nekontradiktórnym spôsobom pred vznesením obvinenia, ktorý povedal, že iná osoba mu údajne povedala, že obžalovaný mal mokré topánky, (iii) z výpovede svedka (pôvodne podozrivého), ktorý tvrdil, že obžalovaný pálil v piecke nejaké topánky a oblečenie a (iv) v spojení s pachovou stopou, ktorá bola zaistená s viacerými chybami, (v) komparáciou, ktorá prebehla v rozpore s pravidlami vyplývajúcimi z nariadenia prezidenta PZ. Tento okruh nepriamych dôkazov nie je podľa obžalovaného uzavretý, pachová stopa nevylučuje, že skutok mohla spáchať iná osoba, nevylučuje možnosť prenosu pachovej stopy nechtiac na topánkach príslušníkov PZ nachádzajúcich sa na mieste činu. Priamo v dome poškodených, t. j. na mieste kde boli napadnuté, nebola zistená pachová stopa stotožnená s obžalovaným. Preto obžalovaný dospel napokon
k záveru, že súd mal v hodnotení dôkazov viesť rovnaké úvahy, aké súd viedli pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k obžalovanému W.. Obžalovaný poukázal na dôkazy svedčiace v jeho prospech nasledovne:
- Odborné stanovisko z tzv. detektora lži svedka B. Z., ktorého záverom je, že klamal pri odpovedi „nie“ na otázku, či napadol poškodené a bol v čase útoku v ich dome. Aj keď tento výsledok nemôže slúžiť ako dôkaz o vine, možno ho použiť ako dôkaz o prípadnej nevine.
- Žiadna DNA stopa odobratá z miesta činu nebola stotožnená s obžalovaným, čo platí aj o odobratých odtlačkoch.
- Ani jedna stopa z trasológie nebola stotožnená s topánkou obžalovaného.
- Po skutku sa nachádzala polícia v dome obžalovaného, fyzicky ho kontrolovala a nezaznamenali nič podozrivé, žiadne stopy krvi ani podozrivé pálenie oblečenia.
- Na mačete neboli zaistené stopy DNA a teda nie je nepochybne preukázané, že ju obžalovaný držal v ruke.
- Nasadený služobný pes po skutku neoznačil obžalovaného.
- Samotný spôsob vykonania skutku je vo vzťahu k dôkazom nepravdepodobný. Obžalovaný zároveň uviedol, že ak by tento skutok spáchal pod vplyvom drog a alkoholu, vzhľadom na jeho nízke intelektové schopnosti je ťažko predstaviteľné, že by si tento skutok vopred naplánoval tak, že pôjde napadnúť poškodené s mačetou, vypne elektrinu v poistkovej skrini, vráti sa do svojho obydlia, kde sa dôkladne poumýva, oblečie si na tento účel pripravené a odložené čisté oblečenie s úplne novými topánkami, aby zakryl stopy svojho činu a následne sa pokojne vyberie na prechádzku smerom k miestu činu, kde stretne policajtov, to všetko pod vplyvom omamných látok a alkoholu. Vo vzťahu k použitiu dôkazu pachovej stopy uviedol, že bolo ustálené, že je možné ju použiť len ako nepriamy dôkaz a na uznanie viny je potrebný ďalší rad dôkazov, ktoré nevyvolávajú pochybnosť o tom, že skutku sa dopustil obžalovaný. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok NS SR, sp. zn. 4Tdo/49/2016 a rozsudok NS ČR, sp. zn. 8Tdo/1706/2016. Obžalovaný navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť, nakoľko skutkový stav nebol správne zistený a nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, alternatívne žiadal, aby sa súd zaoberal otázkou, či je preukázaný úmysel páchateľa usmrtiť poškodené a či je skutok správne právne kvalifikovaný a zároveň, aby mu bol uložený trest kratšieho trvania so zohľadnením toho, že nedošlo k dokonaniu trestného činu. K odvolaniu obžalovaného Z. sa vyjadril prokurátor (č. l. 2028 - 2034) rozsiahlym spôsobom a v konečnom dôsledku navrhol odvolanie obžalovaného postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť.
Prokurátor vo svojom odvolaní (č. l. 2006 - 2014) uviedol, že odvolaním nenapáda konanie, ktoré rozsudku predchádzalo. Avšak okresný súd sa dopustil pochybení v procese vyhodnocovania jednotlivých dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, predovšetkým do ich spôsobilosti preukázať vinu aj obžalovaného W. zo spáchania žalovanej trestnej činnosti a zároveň okresný súd podkvalifikoval skutok spáchaným obžalovaným Z. a tak mu uložil neprimerane nízky trest. K výroku o vine obžalovaného Z. vyjadril nesúhlas s vypustením kvalifikačného momentu podľa § 145 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, t. j. spáchanie trestného činu vraždy na dvoch osobách a argumentoval, že zo znaleckého posudku znalca MUDr. Zdena Moresa č. 16/2019 vyplýva, že v príčinnej súvislosti so spáchaním žalovaného skutku bola poškodenej W. Z. opakovaným pôsobením tupého násilia tvrdým predmetom, smerujúcim predovšetkým do oblasti strednej tretiny jej tváre, spôsobená polytrauma (okrem iného aj vo forme trojitej zlomeniny sánky, vedúcej k vykĺbeniu zo spojenia so spánkovou kosťou), ktorá bola bodovo ohodnotená na 705 bodov - t. j. podstatne viac ako v prípade poškodenej S. Z. (420 bodov); charakter a intenzita bolesti pociťovanej poškodenou W. Z. bola veľká, čo súviselo s uplatnením násilia značnej intenzity, pričom sa jednalo o mimoriadne brutálny útok smerujúci proti mozgu ako životne najdôležitejšiemu orgánu, po ktorom, ak by poškodenej W. Z. nebola poskytnutá pomoc, resp. ak by po napadnutí ostala v bezvedomí a nemohla si privolať pomoc, krvácanie z tak početných ranných plôch na hlave, ako i lomných plôch zlomenín, ju mohlo ohroziť na živote i stratou krvi (pokles hemoglobínu z úrovne 12,2 na 7,3); z výsluchu znalca MUDr. Zdena Moresa na hlavnom pojednávaní dňa 28.05.2020 vyplýva, že poškodená W. Z. po čine masívne krvácala do dýchacích ciest a keby jej nebola poskytnutá rýchla zdravotná pomoc, tak by mohlo dôjsť k letálnemu koncu, teda ak by nebola intubovaná, hrozilo by jej zadusenie krvou - aspiráciou krvi do pľúc; podľa početnosti povrchových poranení tvárovej oblasti na hlave, na čele a záhlaví v oblasti pery a nosa sa dá usudzovať, že išlo o viac, najmenej štyri údery, ak nepočítame zranenia spôsobené pádom; zo zápisnice o výsluchu poškodenej W. Z. v prípravnom konaní zo dňa 14.02.2019, prečítanej na hlavnom pojednávaní, je zistiteľné, že
na páchateľa natrafila bezprostredne po otvorení dverí vedúcich z jej izby do kuchyne, obdobne dňa 17.10.2019 v prípravnom konaní pri výsluchu zaznamenanom technickými prostriedkami vypovedala, že ako otvorila dvere, páchateľ ju niečím zasiahol do tváre; z výsluchu svedka kpt. Bc. V. Z. na hlavnom pojednávaní dňa 02.07.2020 vyplýva, že aj napriek svojej dlhoročnej policajnej praxi tak zbitú ženu, ako bola poškodená W. Z. po tom, čo sa dostavil na miesto činu, nikdy v živote nevidel a z výsluch svedka W. O. na hlavnom pojednávaní dňa 04.08.2020 vyplýva, že zo spôsobených poranení obom poškodeným pri ich náleze striekala krv. Vo svetle výsledkov dokazovania potom prokurátor namietal, že nemožno akceptovať súdom I. stupňa prezentovaný skutkový záver, že obžalovaný Z. svoj útok namierený proti poškodenej W. Z. nejako „kontroloval“, či nebodaj „obmedzil na minimum“. Zo samotnej skutočnosti, že menovanej poškodenej neboli spôsobené sečné rany a teda je na mieste usudzovať, že obžalovaný Z. už v tomto prípade ostrou hranou čepele použitej mačety neútočil, nemožno podľa neho bezpečne dovodiť, že jeho (ani nepriamym) úmyslom nebolo poškodenú W. Z. usmrtiť. Vykonaným dokazovaním totiž boli ustálené viaceré závažné atribúty predmetného útoku, a to nielen pokiaľ ide o jeho zameranie na kritickú oblasť tvárového skeletu, ale aj pôsobenie tupého násilia tvrdým predmetom, vrátane intenzity a početnosti úderov. Zmienenú zmenu spôsobu útoku na poškodenú W. Z. v porovnaní s poškodenou S. Z. nie je na mieste podľa názoru prokurátora procesne preceňovať a pripisovať jej takéto kvalifikačné následky, v konečnom dôsledku favorizujúce postavenie obžalovaného. Nespôsobenie sečných rán poškodenej W. Z. je s prihliadnutím na priestorové možnosti vysvetliteľné tým, že poškodená W. Z. na obžalovaného W. Z. natrafila vo dverách (čo sa napokon premietlo aj do skutkovej vety napadnutého rozsudku), t. j. náhle, následkom čoho musela byť vzdialenosť medzi nimi v kritickom okamihu minimálna. Za danej situácie zodpovedalo okamžitej reakcii páchateľa skôr použitie rúčky mačety, nakoľko pre napriahnutie sa s celou mačetou a opakované zasiahnutie poškodenej W. Z. pomocou ostrej hrany jej čepele skrátka nebol dostatok priestoru ani času.
Podľa názoru prokurátora potom nie celkom zrozumiteľne vyznievajú na toto nadväzujúce úvahy súdu I. stupňa, v zmysle ktorých malo byť cieľom tohto útoku výlučne spacifikovanie poškodenej W. Z. s nadväzujúcim útekom z miesta činu. Napriek veku a fyzickému vzhľadu poškodenej sa obžalovaný Z. uchýlil k mimoriadne brutálnemu útoku smerujúcemu na hlavu okrem iného aj poškodenej W. Z., a to uplatnením tupého násilia značnej intenzity, ktoré v konečnom dôsledku spôsobilo ďaleko závažnejšie následky na jej zdraví v porovnaní so sečnými ranami, aké utrpela jej sestra poškodená S. Z.. Z tohto uhla pohľadu sa tak po prvotnom napadnutí poškodenej S. Z. nejednalo o minimalizáciu útoku voči poškodenej W. Z., ale naopak - o gradáciu jeho brutality.
Prokurátor ďalej uviedol, že na podklade vykonaného dokazovania možno mať za preukázané, že motívom obžalovaného Z., ktorý ho viedol k neoprávnenému vniknutiu do obydlia poškodených, bolo získanie majetkového prospechu, z čoho napokon správne vychádzal aj prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že sa na tento účel vyzbrojil mačetou, jednoznačne indikuje, že s jej použitím pri sledovaní spomínaného zámeru obohatiť sa počítal. Vo svetle uvedeného je tak podľa názoru prokurátora dôvodné vychádzať z toho, že celý skutok spáchaný obžalovaným Z. dňa 11.12.2018 v čase okolo 16:30 hod. v obydlí poškodených bol vedený jeho úmyslom získať majetkový prospech, pričom zistenie, že po zaútočení na poškodené obžalovaný Z. ich rodinný dom náhle opustil bez zmocnenia sa akýchkoľvek vecí, nepreukazuje, že od svojho posesívneho motívu, ako základného kľúčového faktoru spustenia jeho spoločensky neakceptovateľného konania, v kritickom momente napadnutia sestier Z. ustúpil. Naopak, stretnutie obyvateľov rodinného domu, do ktorého sa obžalovaný Z. predtým vlámal, zjavne vyhodnotil ako ohrozenie svojej osoby pri sledovaní vopred prijatého zámeru ich okradnutia a to, že tento zámer v konečnom dôsledku nenaplnil, bolo najskôr dôsledkom spanikárenia a pudu sebazáchovy po uvedomení si potenciálnych nezvratných následkov svojho konania na zdraví a životoch poškodených sestier Z.. Napokon aj znalkyňa z odboru psychológia Mgr. Mariana Ťapušíková na hlavnom pojednávaní dňa 28.05.2020 zhodnotila osobnosť obžalovaného Z. nasledovne: „Toto je typ osobnosti, ktorá vidí to, že chce vec zobrať, zoberiem si ju, pretože ju chcem a budem riešiť okolnosti, ktoré s tým súvisia. Ak sa mi niekto postaví do cesty tak sa s ním vysporiadam.“ Na podklade vyjadreného tak prokurátor zotrval v presvedčení o dôvodnosti právnej kvalifikácie skutku spáchaného obžalovaným Z. ku škode oboch poškodených sestier Z. aj za uplatnenia kvalifikačného znaku podľa § 145 ods. 2 písm. e) Trestného zákona.
Pokiaľ ide o výrok o treste u obžalovaného Z. prokurátor namietal jeho neprimeranosť, nakoľko súd vychádzal z nesprávnej právnej kvalifikácie. A okrem toho prvostupňový súd podľa prokurátora rovnako
prehliadol dôvodnosť uplatnenia priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 písm. h) Trestného zákona, t. j. že obžalovaný Z. spáchal viac trestných činov, čo by malo za následok zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby v § 145 ods. 2 Trestného zákona o jednu tretinu v súlade s § 38 ods. 4 Trestného zákona. Upriamil pozornosť na to, že dôvodnosť uplatnenia priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona v prípade obžalovaného Z. nezakladá ukladanie súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona pri súčasnom uplatnení asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, t. j. viacčinný súbeh niektorého z trestných činov súdených v tomto konaní a zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, za spáchanie ktorého ku škode poškodenej V. T. bol obžalovaný Z. odsúdený rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 27T/12/2019 zo dňa 29.07.2020, právoplatným dňa 14.08.2020. Legitimita aplikácie § 37 písm. h) Trestného zákona sa v prípade obžalovaného Z. odvíja od toho, že v tomto konaní žalovaným skutkom naplnil zákonné znaky viacerých jednočinne sa zbiehajúcich trestných činov, a to nielen pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c), písm. e) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, ale aj dokonaného prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona.
Prokurátor sa tak nazdával, že súd I. stupňa mal obžalovanému Z. ukladať súhrnný trest odňatia slobody podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a § 37 písm. h) Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 41 ods. 2 Trestného zákona, t. j. v sadzbe 21 rokov a 8 mesiacov až 25 rokov alebo na doživotie. Z tohto pohľadu sa napadnutým rozsudkom obžalovanému Z. uložený trest odňatia slobody na 23 rokov nepodmienečne javí byť vymeraný skôr pri dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Toto prokurátor vzhľadom na skutočnosť, že by sa malo jednať o trest uložený súhrnne za všetky trestné činy súdené nielen v tomto konaní, ale aj v konaní vedenom pred Okresným súdom Galanta sp. zn. 27T/12/2019, pričom v prípade činu z nich najprísnejšie trestného boli obžalovaným Z. naplnené hneď viaceré okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby, nepovažoval za adekvátne a inicioval týmto preskúmanie, či pri určovaní výmery tohto trestu bolo súdom I. stupňa dostatočne prihliadnuté na všetky kritériá ukladania trestu definované Trestným zákonom v § 34 ods. 4. Po ich súhrnnom vyhodnotení bol prokurátor toho názoru, že obžalovanému Z. mal byť uložený trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov, prípadne na doživotie, a to s prihliadnutím na znalecky diagnostikovanú nevyliečiteľnú poruchu osobnosti, absenciu sebakritického náhľadu, gradáciu brutality delikventného konania a negatívnu resocializačnú prognózu
- nepravdepodobnosť prevýchovy vo výkone trestu odňatia slobody.
Odvolanie, ktoré sa týkalo obžalovaného W., prokurátor odôvodnil nasledovne:
„V prípade obž. R. W. bolo odvolanie proti napadnutému rozsudku intervenujúcim prokurátorom podané pre nesprávnosť výroku o vine, ktorým bol menovaný obžalovaný v celom rozsahu spod obžaloby oslobodený. Závery prípravného konania a nadväzujúce výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní v dostatočnom rozsahu preukázali vinu obž. R. W. zo spáchania minimálne tej časti žalovaného skutkového základu, ktorým naplnil zákonné znaky prečinu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a/)Trestného zákona. Na základe uvedeného teda nebol zákonný dôvod v celom rozsahu oslobodiť obž. R. W. spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku.
V nadväznosti na prijatie správneho a nepochybného záveru o tom, že žalovaný skutok definovaný v obžalobnom návrhu, a to aj vo vzťahu k participácii obž. R. W., sa stal a z trestnoprávneho hľadiska zakladá znaky konkrétneho trestného činu (kedy v opačnom prípade by nebolo možné pristúpiť k oslobodeniu menovaného práve s poukazom na ust. § 285 písm. c) Trestného poriadku), súd I. stupňa nesprávne vyhodnotil jednotlivé dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní čo do ich spôsobilosti preukázať vinu obž. R. W. zo spáchania prinajmenšom jednej zo zložiek žalovanej trestnej činnosti.
Prvostupňový súd vo svojom meritórnom rozhodnutí na jednej strane dospel k správnemu skutkovému záveru, v zmysle ktorého pachovú stopu č. 24, odobratú z tehly zaistenej pod murovaným oplotením pozemku poškodených z jeho vnútornej strany, zanechal obžalovaný R. W. (str. 20, ods. 3). Na toto skutkové zistenie však nadviazal úvahami, ktoré nemajú dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní, odvolávajúc sa pritom na pochybnosti, kedy a akým spôsobom bola predmetná pachová stopa obž. W. na dotknutej tehle zanechaná.
Na tomto mieste obžaloba v prvom rade akcentuje, že pri hľadaní odpovede na otázku ohľadom času vzniku pachovej stopy obž. W. na tehle zaistenej pod murovaným oplotením pozemku poškodených z vnútornej strany nie je náležité univerzálne vychádzať z jedného zo zovšeobecnených záverov znaleckého skúmania z odboru Veterinárstvo, odvetvia Kynológia, realizovaného znalcom Mgr. Jurajom Štaudingerom, v zmysle ktorého sa pachová stopa na danom absorbente za daných klimatických podmienok uchová maximálne 9,33 dní (str. 18, 25 znaleckého posudku č. 1/2019). Záver súdu I. stupňa, že z časového hľadiska by sa mohlo v prípade tejto pachovej stopy jednať o jej zanechanie asi 9 dní pred skutkom, vychádza z izolovaného hodnotenia znaleckého dokazovania bez toho, aby boli jeho výsledky posúdené aj v spojitosti s ďalšími zákonne vykonanými dôkazmi.
V naznačenom kontexte obžaloba upriamuje pozornosť odvolacieho súdu predovšetkým na svedeckú výpoveď poškodenej W. Z., ktorá pred vyšetrovateľom PZ vypovedala, že sa vo svojej záhrade vyskytovala denne, pričom nikdy predtým si spadnutú tehlu, prípadne poškodený plot vzadu, nevšimla. Aj podľa svedeckej výpovede na mieste zasahujúceho kriminalistického technika R. O. sa táto tehla javila byť čerstvo zhodená plota, práve z ktorého dôvodu na ňu priložil pachový snímač.
Taktiež nemožno prehliadnuť, že so spáchaním stíhaného skutku spája obž. W. aj ďalšia pachová stopa, ktorú služobný pes zachytil pri oplotení zvonka, t. j. nie na spadnutej tehle, ako to správne zdôraznil aj súd I. stupňa (str. 21, ods. 2). Psovod W. K. na hlavnom pojednávaní dňa 14.04.2020 v procesnom postavení svedka potvrdil, že práve na úrovni poškodenia murovaného oplotenia (tvarovo zodpovedajúcemu zaistenej tehle - pozn.), na predpokladanej únikovej trase páchateľa, zachytil služobný pes jeho stopu a sledoval ju doprava cez mostík, cez potok a následne asi 200 metrov k obydliam, do uličky k nejakému konkrétnemu domu - v zmysle svedeckých výpovedí obydliu obž. W.. Pokiaľ pritom ide o použitie služobného psa na sledovanie „horúcej“ stopy po pachovej dráhe páchateľa, z kriminalistickej praxe vyplýva, že sledovať takúto stopu je služobný pes schopný len niekoľko hodín po jej zanechaní. Je tomu tak z dôvodu, že páchateľ pri svojom pohybe v teréne vzhľadom k oblečeniu a obuvi štandardne zanecháva na prejdenej trajektórii len obmedzené množstvo molekúl pachu, ktoré za daných podmienok (exteriér, intravilán) podliehajú rýchlemu rozkladu. Preto záver súdu I. stupňa, že predmetnú pachovú stopu „tam mohol zanechať obžalovaný (R. W. - pozn.), prípadne akákoľvek osoba, ktorá sa cca 9 dní pred skutkom zvonku oprela alebo inak dotkla oplotenia pozemku poškodených“ (str. 21, ods. 3) je vecne nesprávny a nie je zrejmé, ako sa prvostupňový súd k takému niečomu dopracoval. Zodpovedanie otázky, aká je životnosť pachovej stopy, ktorú zachytí služobný pes po čo najskoršom dostavení sa na miesto činu a sleduje ju v priestore po pachovej dráhe páchateľa (čo v žiadnom prípade nemožno stotožňovať s pachovou stopou zanechanou páchateľom na konkrétnom absorbente, s ktorým prišiel do osobného kontaktu) totiž nebolo predmetom znaleckého skúmania.
Berúc do úvahy vyššie označené dôkazy vo vzájomných súvislostiach tak obžaloba nepovažuje za odôvodnené súdom I. stupňa prezentované pochybnosti ohľadom času zanechania pachovej stopy obž. W. na zaistenej tehle pochádzajúcej z murovaného oplotenia pozemku poškodených, keďže považuje za preukázané, že táto pachová stopa vznikla v inkriminovanom čase spáchania stíhaného skutku. Toto napokon v plnej miere korešponduje aj so záverom znalca Mgr. Juraja Štaudingera, ktorý vzhľadom k poveternostným podmienkam a miere pórovitosti použitého absorbentu síce ustálil životnosť tejto pachovej stopy v teoretickej rovine na úrovni maximálne 9 dní a 8 hodín (9,33 dňa), avšak vo svojom znaleckom posudku č. 1/2019 sa zároveň priklonil k názoru, že pachová stopa č. 24 vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou dňa 11.12.2018 v čase spáchania skutku (str. 19 znaleckého posudku), čo na hlavnom pojednávaní dňa 28.04.2020 ozrejmil tak, že vzal do úvahy výpovede jednotlivých svedkov, čas spáchania a oznámenia činu, ako aj čas obhliadky miesta činu.
V súvislosti s pachovou stopou identifikovanou na tehle zaistenej pod poškodenou časťou murovaného oplotenia pozemku poškodených vyznievajú ako nepodložene aj pochybnosti súdu I. stupňa ohľadom spôsobu, akým ju tam obž. W. mohol zanechať. Podľa názoru obžaloby nie je na tomto úseku žalovaného skutkového deja, z pohľadu výsledkov obhliadky miesta činu, adekvátne operovať s úvahou, že obž. W. sa predmetnej časti plota dotkol, prípadne na nej sedel (zrejme pred tým, ako odpadla z oplotenia do záhrady poškodených). Pokiaľ totiž uvážime, že táto časť murovaného oplotenia sa pôvodne nachádzala vo výške viac ako 2 metre nad úrovňou terénu priľahlého z vonkajšej časti oplotenia (fotky č. 36 a 37 z obhliadky miesta činu zo dňa 11.12.2018), je zrejmé, že mimovoľný dotyk, či jednoduché sedenie na tejto časti oplotenia len sotva prichádzalo do úvahy.
Obdobne ako v prípade podlahy pod poistnou skrinkou, ani na tehly nachádzajúce sa pod poškodenou časťou murovaného oplotenia pozemku poškodených nebola pozornosť orgánov činných v trestnom konaní zameraná náhodne. Svedok W. O., ktorý na mieste činu prvotne zasahoval ako príslušník OO PZ Cífer, uviedol, že na murovanom plote z tehál si všimol blato ako keby po topánkach, pričom k tomuto miestu sa nepribližoval a privolal psovoda, aby z daného miesta mohol začať stopovať páchateľa. Z výsluchu svedka W. K. - zasahujúceho psovoda vyplýva, že najlepšie miesto na použitie služobného psa sa mu javilo pri murovanom oplotení, kde bol plot nižší a kde zvnútra pozemku poškodených zbadal nejaké opadané časti plotu, po ktorých by sa dalo vyskočiť von, na základe čoho usúdil, že tadiaľto mohla viesť úniková trasa. Takýto predpoklad napokon opodstatňovali aj ďalšie výsledky vyšetrovania, najmä pokiaľ ide zaistenie mačety použitej na útok voči poškodeným v blízkom potoku tečúcom pozdĺž spomínaného murovaného oplotenia, opäť na úrovni jeho poškodenia z pohľadu priľahlej rómskej osady, ale aj lokalizačné faktory danej oblasti, ktoré obžalovaným umožňovali relatívne nepozorovane sa za miesta činu vzdialiť len tadiaľto, keďže pri prekračovaní hranice pozemku poškodených z akejkoľvek jeho inej strany by mohli byť ľahko spozorovaní inými osobami obývajúcimi v obci O. Q. susediace nehnuteľnosti. Na základe inkriminovaných spadnutých tehál nadobudol svedok W. K. celkom prirodzene dojem, že niekto tadiaľ preliezal a pohol s nimi, pričom služobný pes zachytil stopu práve na tejto úrovni murovaného oplatenia zvonku a prenasledoval ju až kým ju nestratil v oblasti pred obydlím obž. R. W.. To, že služobný pes neoznačil obž. R. W. priamo, vysvetlil pri svojom výsluchu psovod W. K., ktorý ho z vôdzky za účelom individuálnej identifikácie vtedy neodopol, nakoľko na to podľa jeho názoru neboli vhodné podmienky.
V konkrétnostiach posudzovanej trestnej veci sa ako krajne nepravdepodobná, a to aj s ohľadom na obmedzenú životnosť pachovej stopy, javí skutková alternatíva naznačovaná prvostupňovým súdom, v zmysle ktorej „túto tehlu mohla z oplotenia zhodiť aj osoba, ktorá je rozdielna od osoby, ktorá pachovú stopu zanechala" (str. 20, ods. 4), čiže po tom, čo obž. W. najskôr zanechal svoju pachovú stopu na dotknutej tehle, došlo následne k jej zhodeniu do záhrady inou osobou. Obžalovaný W. však trval na tom, že na pozemku poškodených sa nikdy nenachádzal a ani s nimi nikdy neprišiel do žiadneho kontaktu a pokiaľ by s tehlou, na ktorej predtým zanechal svoju pachovú stopu, bolo neskôr naozaj manipulované inou osobou, táto iná osoba by na predmetnom absorbente rovnako zanechala svoju pachovú stopu, čím by vznikla tzv. zmiešaná pachová stopa. Tu treba pripomenúť, že komparácia pachovej stopy č. 24 bola v prípravnom konaní vykonaná aj s porovnávacími pachovými vzorkami obž. Z. a svedkov V. Y. a B. Z., avšak na rozdiel od obž. W. zakaždým s negatívnym výsledkom.
V prípade zmieňovanej tehly je dôkazne relevantnou aj poloha, v ktorej bola pri vykonávaní obhliadky miesta činu zaistená. Táto tehla sa totižto nachádzala vo vnútri záhrady poškodených, a to priamo na úrovni zdokumentovaného poškodenia murovaného oplotenia (fotky č. 71 a 72 z obhliadky miesta činu zo dňa 11.12.2018). Z toho pohľadu je potom vysoko nepravdepodobné, aby pri náhodnom, trestnoprávne irelevantnom kontakte obž. W. s touto tehlou formou sedenia na murovanom oplotení, prípadne jednoduchého dotýkania sa tohto oplotenia, a to z jeho vonkajšej verejne prístupnej strany, odpadla časť z tohto oplotenia nesúca jeho pachovú stopu dovnútra pozemku poškodených. Naopak, s prihliadnutím na celkové dispozičné usporiadanie pozemku poškodených bola trasa, na ktorej bola zaistená inkriminovaná tehla, objektívne najvhodnejšia na únik páchateľov z miesta činu, pričom k zhodeniu tejto tehly z oplotenia na miesto jej neskoršieho zaistenia v záhrade poškodených najskôr viedlo zapretie sa o vrchný rad tehál pri snahe o prekonanie murovaného plotu zvnútra. Ako v plnej miere opodstatnený sa tento predpoklad ukázal neskôr po zistení, že (i) na tehle nachádzajúcej sa pod poškodenou časťou murovaného oplotenia bola zistená prítomnosť pachovej stopy inej ako domácej osoby - obž. W., (ii) z vonkajšej časti murovaného oplotenia, presne na úrovni jeho poškodenia, zachytil služobný pes „horúcu“ stopu páchateľa a túto nasledoval po pachovej dráhe až po obydlie obž. W. a (iii) v potoku pretekajúcom pozdĺž tejto časti murovaného oplotenia sa na úrovni jeho poškodenia našla aj mačeta použitá pri napadnutí poškodených, čo dokumentuje satelitný záber na pozemok poškodených a jeho okolie s vyznačením miesta zaistenia jednotlivých stôp.
Za vyššie rámcovo popísaného dôkazného stavu tak nebolo na mieste pochybovať o čase a spôsobe zanechania pachovej stopy obž. W. na zaistenej tehle s následkom jeho oslobodenia spod obžaloby v celom rozsahu. V tomto ohľade sa súd I. stupňa okrem nesprávneho vyhodnotenia pachových stôp, viažucich sa k osobe obž. W., nedôsledne vysporiadal aj so skutočnosťou, že obž. W. mal motív nezákonne sa obohatiť na úkor poškodených, na čas spáchania trestnej činnosti tvoriacej
predmet obžalobného návrhu nemá dôveryhodné alibi a jeho správanie sa po čine indikovalo osobnú zaangažovanosť do priebehu žalovaného skutkového deja, keďže od svedkov aktívne zisťoval stav vyšetrovania a snažil sa zmiasť jeho smer účelovým upriamením pozornosti na osobu E. V. ako podozrivého.
Meritórnemu rozhodnutiu o vine obž. W. je taktiež žiaduce vytknúť, že z jeho odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, ako sa súd I. stupňa vyrovnal s obhajobou obžalovaného (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku). V danom ohľade tak súd I. stupňa dostatočne neaplikoval ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku a ponechal úplne bez povšimnutia viacero významných okolností. Napriek faktu, že obžalovaný nemá povinnosť vypovedať pravdu, resp. má právo odoprieť vôbec vypovedať, v prípade jeho rozhodnutia vypovedať považuje zákon takúto výpoveď za dôkaz v zmysle zákonných ustanovení § 119 ods. 2, § 121 ods. 1, resp. § 258 Trestného poriadku, z čoho vyplývajú určité zákonné konzekvencie. Výpoveď obž. W. a jeho vyjadrenia, aj s ich protirečeniami a logickými nezmyslami, bol súd I. stupňa povinný práve s poukazom na § 2 ods. 12 Trestného poriadku brať do úvahy pri svojom rozhodovaní ako riadne vykonaný dôkaz, a preto sa následne aj mal s týmito vysporiadať. K tomuto však komplexne nepristúpil, keďže z napadnutého rozsudku nevyplýva prakticky žiadne vyhodnotenie výsluchu obž. W. ako dôkazu.
Obžalovaný W. pritom v priebehu celého konania konzistentne popieral, že by sa niekedy v minulosti na pozemku poškodených sestier Z., prípadne v ich dome, nachádzal. Opakovane verifikovanou metódou pachovej identifikácie však bola takáto obrana menovaného vyvrátená, keďže obž. W. (a to aj podľa súdu I. stupňa) sa preukázateľne dostal do kontaktu s tehlou pochádzajúcou z murovaného oplotenia ich pozemku, zaistenou z jeho vnútornej strany, t. j. v rámci uzavretého pozemku poškodených. Akékoľvek skutkové alternatívy, v zmysle ktorých by sa predmetná tehla, nesúca pachovú stopu obž. W., dostala na pozemok poškodených inak ako tým, že bola z jeho murovaného oplotenia zhodená manipuláciou obž. W., uskutočnenou zvnútra tohto uzatvoreného pozemku, považuje obžaloba za krajne nepravdepodobné
- mimo rámca racionálnych pochybností, a to aj s ohľadom na vyššie pertraktované časové a priestorové súvislosti jej vzniku a zaistenia. Na základe uvedeného považuje obžaloba na rozdiel od súdu I. stupňa za preukázané, že obž. W. sa v obydlí (na uzatvorenom pozemku) poškodených reálne nachádzal, a to práve v časovom rámci zapadajúcom do okamihu zaútočenia obž. Z. na poškodené sestry Z. vo vnútri ich domu. V prípade oboch obžalovaných totiž neboli nimi zanechané pachové stopy v rámci uzavretého pozemku poškodených zaistené v lokalitách náhodných, ale na miestach, pri ktorých bol už od počiatku vychádzajúc z prvotne zadokumentovaných okolností dôvodne predpokladaný vecný súvis s modus operandi uplatneným vtedy ešte neznámymi páchateľmi.
Pozitívny výsledok opakovaného porovnávania pachovej vzorky obž. R. W. s pachovou stopou zaistenou v rámci vykonávania obhliadky miesta činu pod č. 24 je pritom nutné interpretovať nie izolovane, ale v spojitosti s ďalšími zisteniami, ktorým však súd I. stupňa v konečnom dôsledku nepripísal charakter ani len nepriamych dôkazov, keď skonštatoval, že „v trestnom konaní tento nepriamy dôkaz (pachová stopa na tehle - pozn.) proti obžalovanému R. W. zostal osamotený“ (str. 20, ods. 5). S takýmto hodnotením sa obžaloba nestotožňuje, a to s poukazom na ďalšie produkované nepriame dôkazy, súhrnné vyhodnotenie ktorých je spôsobilé viesť k ustáleniu viny obž. R. W. na spáchaní stíhaného skutku minimálne v rozsahu naplnenia znakov skutkovej podstaty prečinu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona.
V tejto súvislosti je opätovne žiaduce akcentovať, že na čas spáchania skutku obž. W. nemá žiadne spoľahlivé alibi, hoci sa v priebehu hlavného pojednávania obhajoba usilovala presvedčiť konajúci senát o opaku. Obž. W. na hlavnom pojednávaní uviedol, že v inkriminovaný deň 11.12.2018 sa v čase medzi 11:00 a 12:00 hod. dostavil na svoj dom a začal pracovať na stierkovaní izby a obkladaní zárubní okrasnými tehličkami až do príchodu uniformovaných príslušníkov PZ. Zo zadokumentovaných časových súvislostí pritom vyplýva, že k tejto návšteve členov hliadok OO PZ Cífer a OO PZ Sládkovičovo sprevádzajúcich psovoda mohlo dôjsť najskôr v čase okolo 17:30 hod. Podľa obž. R. W. sa v čase prvej návštevy polície s ním v dome nachádzali aj W. N. a X. N., čo zodpovedá svedeckým výpovediam zasahujúcich príslušníkov PZ o personálnom zložení osadenstva tejto nehnuteľnosti v čase jej prvotnej kontroly, zatiaľ čo jeho deti N. W. a R. W. spolu s I. Z. a M. Z. odišli podľa obž. W. pred 16:00 hod. z domu na ulicu a vrátili sa až keď prichádzali policajti. Už len s poukazom na takýto popis dejovej línie samotným obž. W., ale aj ďalšie
zjavné diskrepancie, neostáva iné než prečítanú výpoveď svedkyne M. Z. vyhodnotiť ako absolútne nevierohodnú.
Z menovaných dvoch osôb, ktoré sa v čase prvotnej návštevy polície nachádzali spolu s obž. R. W. v jeho dome, bol v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní v procesnom postavení svedka vypočutý W. N., ktorý na jednej strane potvrdil svoju prítomnosť v dome obž. R. W. v čase príchodu príslušníkov PZ, na druhej strane vyvrátil tvrdenie obž. R. W. o tom, že od obeda až do príchodu polície vykonával v interiéri dokončovacie stavebné práce. Svedok W. N., ktorému v zmysle jeho vlastných tvrdení obž. R. W. v živote veľmi pomohol, ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní potvrdil, že dňa 11.12.2018, keď sa v čase okolo 17:00 hod. dostavil k obž. R. W. domov, tento sa tam nenachádzal a prišiel až neskôr s asi polhodinovým odstupom, kedy zrazu začal napriek tme pokračovať v obkladaní zárubne, čo podľa svedka u neho nebolo zvyčajné, keďže nikdy predtým ho v takomto čase obdobné práce vykonávať nevidel. Krátko na to sa k domu dostavili príslušníci PZ so služobným psom, ktorým sa vykonávanie takýchto prác o danej hodine rovnako zdalo zvláštne. O tom, že s vykonávaním deklarovaných činností sa v daný deň začalo až za tmy, vypovedal v prípravnom konaní aj svedok I. Z.. V súvislosti s predmetnými dokončovacími stavebnými prácami, ktoré obž. R. W. opakovane definoval ako stierkovanie izby a obkladanie zárubní okrasnými tehličkami s tým, že o obklade zárubní sa v tomto kontexte zmieňovali aj svedkovia W. N. a I. Z., zároveň tomu nasvedčuje aj fotodokumentácia z domovej prehliadky vykonanej u obž. R. W., vyznieva pozoruhodne svedecká výpoveď W. O.. Z tejto možno vyvodiť, že obž. W. po tom, čo služobný pes sledujúci stopu páchateľa zachytenú od murovaného oplotenia pozemku poškodených doviedol policajtov k jeho domu, týchto odmietol vpustiť dovnútra s odôvodnením, že kladú obkladačky na zem, teda v záujme zamedzenia možnosti dôkladnejšej kontroly predstieral okolnosti nekorešpondujúce s realitou.
Svedok W. N. okrem už uvedeného konzistentne vypovedal aj v časti popisujúcej telefonát obž. W. s neznámou osobou po cigánsky toho dňa večer, z ktorého vydedukoval, že sa týkal vyšetrovaného skutku, zároveň tento svedok vyvrátil viaceré tvrdenia obž. R. W. o tom, že na predmetnej zárubni pracoval len v daný deň, že toho dňa po návšteve polície už svoje obydlie neopustil a že sa s obyvateľmi O. Q. o možnom páchateľovi nerozprával, nakoľko ho to absolútne nezaujímalo. Pozoruhodným preto rovnako zostáva, odkiaľ mohol obž. W. už okolo 20:00 hod. dňa 11.12.2018 disponovať informáciou o blížiacej sa razii kukláčov, pred ktorou varoval svedka N., keď podľa vlastných vyjadrení svoje obydlie v ten večer neopustil, s nikým sa o skutku osobne nezhováral a telefonoval výlučne s matkou svojho syna X. N. ohľadom jeho vyzdvihnutia na druhý deň. Nie je pritom zrejmé, aký by na opísané krajne neštandardné správanie sa bezprostredne po spáchaní skutku, obraz o ktorom dotvárajú aj skutkové zistenia vypovedajúce o kolúznom pôsobení na potenciálnych svedkov, mal obž. W. dôvod, pokiaľ by so žalovaným skutkom nemal nič spoločné. Naopak, výsledky dokazovania týkajúce sa osobitne výkonu dokončovacích stavebných prác svedčia o snahe obž. R. W. dosiahnuť vyňatie svojej osoby z okruhu podozrivých už od počiatku.
Ako už bolo spomínané v predchádzajúcich pasážach tohto odôvodnenia, skutočnosť, že v obydlí poškodených došlo k zaisteniu dvoch rôznych pachových stôp, ako pôvodcovia ktorých boli stotožnení práve obž. W. Z. a obž. R. W., nemožno považovať za náhodnú ani z hľadiska vzájomného prepojenia týchto dvoch osôb. Hoci sa obž. R. W. na hlavnom pojednávaní snažil poprieť prakticky akýkoľvek kontakt s obž. W. Z. nad rámec vzájomného pozdravenia sa, a to či už v období spáchania skutku alebo neskôr, ďalšie výsledky dokazovania túto jeho verziu vyvrátili. Samotný obž. W. Z. opísal, ako si od obž. R. W. denne chodil pýtať cigarety a za týmto účelom sa k nemu dostavil aj večer dňa 11.12.2018, rovnako potvrdil, že obž. R. W. ho v období po skutku navštívil na východnom Slovensku v L., čomu napokon nasvedčovali aj oboznámené obraty na ním používanom bankovom účte vedenom na N. W.. O tom, že obž. R. W. hľadal v jeho dome v inkriminovaný večer obž. W. Z., ktorý sa s ním chcel rozprávať, opakovane vypovedal svedok W. N., čo pri zohľadnení aj ďalších svedeckých výpovedí potvrdzujúcich normálnu komunikáciu medzi obžalovanými vylučuje verziu o tom, že by ich vzájomné vzťahy mohli predstavovať prekážku v spolčení sa za účelom spáchania stíhaného skutku. S prihliadnutím na uvedené si obžaloba dovoľuje oponovať záveru súdu I. stupňa o existencii pochybnosti o spáchaní trestného činu obž. Z. a obž. W., poukazujúc pritom na ich „vzájomný vzťah, ktorý svedkovia prevažne hodnotili ako negatívny vzhľadom na rozpory z minulosti“ (str. 21, ods. 7). Svedecké výpovede, ktoré boli na tomto úseku protichodné, totiž neboli jediným prameňom dôkazne relevantných poznatkov o charaktere väzieb medzi oboma obžalovanými v čase bezprostredne pred a po spáchaní žalovaného skutku.
Skutkový záver o vzájomnej dohode, predmetom ktorej musel byť pri zachovaní zásad logiky v procese vyhodnocovania zabezpečenej dôkaznej situácie spoločný neoprávnený vstup obžalovaných do obydlia poškodených so zbraňou za účelom vlastného obohatenia sa, podporne zakladajú zistenia vzťahujúce sa na príjmové a majetkové pomery, ktoré ani jednému z obžalovaných bývajúcich v bezprostrednom susedstve nepostačovali na pokrytie svojich životných nákladov. Obž. W. síce deklaroval mesačný zárobok vo výške 1.700,- Eur, žiadnym dôkazom však toto svoje tvrdenie nepodložil, keď naopak od správcu dane bolo zistené, že daňové priznania nepodával, pričom vo výpise z ním používaného účtu neboli (na rozdiel od prechádzajúcich mesiacov) identifikované žiadne významnejšie príjmy už od mesiaca november 2018. Namiesto príjmovej však boli v priebehu trestného konania produkované presvedčivé zistenia k výdavkovej stránke hospodárenia obž. R. W.. Z výsluchu samotného obž. R. W., ako aj v tomto smere korešpondujúcich výsluchov svedkov O. N. a V. Y. je zistiteľné, že obž. R. W. míňal svoje financie aj na automaty, ktoré hrával pravidelne. Svedok W. N. v tejto súvislosti nielenže potvrdil záľubu obž. R. W. v hraní automatov, ale výslovne uviedol, že v období, kedy došlo k spáchaniu skutku, bol obž. W. úplne bez peňazí a nemal robotu, čo bol stav, ktorý u neho štandardne viedol k nervozite a hľadaniu rôznych, vrátane nezákonných spôsobov zadováženia si prostriedkov, o ktorých sa vo svojej svedeckej výpovedi na hlavnom pojednávaní zmienil aj svedok V. Y.. Súd I. stupňa síce uznal, že motív získať majetkový prospech možno aj v prípade obž. W. považovať za relevantný, vo svetle vyššie načrtnutých zistení však jeho nadväzujúci dôkazno-hodnotiaci úsudok, v zmysle ktorého „nebola preukázaná akútna potreba obžalovaného R. W., zabezpečovať si finančné prostriedky takýmto spôsobom, dokonca v spolupráci s obžalovaným W. Z.“, zostal z pohľadu obžaloby neudržateľný.
Na podklade vyjadreného možno zároveň uzavrieť, že veľká časť tvrdení obž. W., ktorými sa na hlavnom pojednávaní dňa 27.01.2020 snažil vyviniť (že poškodené nepozná a videl ich možno raz keď išiel okolo; že sa nikdy nenachádzal na pozemku poškodených; že dňa 11.12.2018 svoje obydlie od obeda neopustil; že v čase skutku stierkoval izbu a obkladal zárubne okrasnými tehličkami; že sa v období okolo spáchania skutku s obž. Z. nestretávali; že na hazardné hry míňal len zanedbateľné čiastky a pod.), nezapadá do ucelenej koncepcie ostatných dôkazov, s mnohými inými dôkazmi si tieto jeho obhajobné tvrdenia vzájomne odporujú a sú poznačené viacerými nejasnosťami ohľadom podstatných skutkových okolností, čím vo svetle vyššie konštatovaných východísk vyznievajú ako účelová obhajoba obžalovaného s cieľom vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti. Toto však pozornosti súdu I. stupňa pri oslobodzovaní obž. W. spod obžaloby v celom rozsahu podľa všetkého uniklo.
Vyššie prezentované vyhodnotenie dôkaznej situácie zadováženej k osobe obž. W. a jeho účasti na žalovanej trestnej činnosti našlo svoje exaktné vyjadrenie v právnej kvalifikácii konania kladeného mu za vinu v zmysle obžalobného návrhu, na dôvodnosti ktorého podľa názoru obžaloby nezmenilo nič ani dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní. Bolo totiž nespochybniteľne preukázané, že okrem už vyššie uvedeného pokrývalo zavinenie obž. W. aj osobný status poškodených, prejavujúci sa v ich vysokom veku, markantne prekračujúcom zákonnú hranicu 60 rokov pre uplatnenie kvalifikačného momentu spáchania trestného činu na chránenej osobe - osobe vyššieho veku. Zo zadokumentovaných okolností prípadu vyplynulo, že obž. W. prichádzal s poškodenými do pravidelného vizuálneho kontaktu, keďže býval v ich susedstve, naviac okolo rodinného domu poškodených viedla jedna z frekventovane využívaných migračných trás pre obyvateľov osady smerujúcich do OD Jednota. Na tomto mieste rovnako nemožno opomenúť, že sám obž. W. na hlavnom pojednávaní pripustil, že poškodené z videnia poznal, vedel o koho sa jedná a že bývajú v dome, na ktorého záhradu mal zo svojho pozemku dokonca priamy výhľad. Vo svetle týchto zistení možno len sotva akceptovať obranu obž. W., v rámci ktorej poškodeným tendenčne odhadol vek na úrovni 58 až 60 rokov, t. j. takmer o 20 rokov menej než v skutočnosti mali, čo je vzhľadom k fyziologickým zmenám sprevádzajúcim pokročilé štádium dôchodkového veku len ťažko predstaviteľné.
Pokiaľ by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu I. stupňa, že existencia dohody medzi obžalovaným W. Z. a obžalovaným R. W. o priebehu spáchania skutku nadväzujúceho na neoprávnené vniknutie do obydlia poškodených nebola preukázaná, domáha sa obžaloba preskúmania, či sumár nepriamych dôkazov nepreukazuje existenciu takejto dohody minimálne v rozsahu spoločného neoprávneného vstupu na pozemok a obž. W. tak neusvedčuje prinajmenšom zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Na tomto mieste obžaloba opätovne poukazuje na dôkazne podloženú skutočnosť, že obž. W. sa v obydlí poškodených - na ich uzatvorenom pozemku, po neoprávnenom vniknutí naň, fakticky vyskytoval, keďže tam zanechal svoju pachovú stopu, a to v časovom rámci spáchania útoku na poškodené,
pričom s poukazom na zdokumentované okolnosti prípadu sa len sotva mohlo jednať o tzv. súbežné spolupáchateľstvo, pri ktorom by spoločný úmysel obž. Z. a obž. W., vzťahujúci sa tak na spoločné konanie, ako aj sledovanie spoločné cieľa, absentoval.“
Prokurátor na záver navrhol, aby odvolací súd na odvolanie prokurátora s poukazom na § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) a písm. e) Trestného poriadku zmenil napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 9Tk/2/2019 v napadnutých chybných výrokoch o vine a treste týkajúcich sa obž. 1/ W. Z. tak, že ho uzná za vinného z pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c), písm. e) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, a uloží mu podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. h) Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona a § 41 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody na hornej hranici zvýšenej trestnej sadzby. Alternatívne, za predpokladu vyhodnotenia dôvodnosti odvolania prokurátora aj ohľadom obž. R. W., navrhol rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 30.10.2020, sp. zn. 9Tk/2/2019 v napadnutých výrokoch o vine a treste týkajúcich sa obž. W. Z. zrušiť a podľa § 322 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku vrátiť vec Okresnému súdu Trnava, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V napadnutom oslobodzujúcom výroku týkajúcom sa obž. 2/ R. W. navrhol rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 30.10.2020, sp. zn. 9Tk/2/2019 z dôvodu vymedzeného v § 321 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku zrušiť a podľa § 322 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku vrátiť vec Okresnému súdu Trnava, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
K odvolaniu prokurátora sa vyjadril obžalovaný W. Z. prostredníctvom svojho obhajcu (č. l. 2035 - 2036) a navrhol toto odvolanie zamietnuť s poukazom na dôvody uvedené vo svojom písomnom odvolaní.
K odvolaniu prokurátora sa vyjadril i obžalovaný R. W. prostredníctvom svojho obhajcu (č. l. 2022 - 2024), ktorý sa rozsiahlym spôsobom vyjadroval k odvolacím námietkam prokurátora a v súhrne potom uviedol, že odvolanie prokurátora považuje za nedôvodné a napadnutý rozsudok za vydaný v súlade so zákonom a s výsledkami vykonaného dokazovania. Navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné poľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť. K odvolaniu prokurátora sa vyjadrili aj poškodené prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu a navrhli, aby odvolací súd bez zrušenia napadnutého rozsudku vrátil vec súdu prvého stupňa s nariadením, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil tak, že obžalovanému Z. ukladá povinnosť nahradiť poškodenej S. Z. škodu vo výške 29.332,26 eur a poškodenej W. Z. škodu vo výške 52.351,20 eur. Poškodená S. Z. vo svojom odvolaní uviedla, že podáva odvolanie podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku. Mala za to, že okresný súd urobil chybu v počítaní, keď uložil obžalovanému Z., aby jej nahradil škodu vo výške 37.057,76 eur namiesto uplatneného nároku vo výške 52.351,20 eur. Za účelom prejednania odvolaní odvolateľov nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 03.02.2022 (na ktorom doplnil dokazovanie), pričom na verejné zasadnutie sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry, obaja obžalovaní, ich obhajcovia, splnomocnený zástupca poškodených JUDr. M. V., opatrovník ÚPSVaR Galanta a znalci MUDr. Zdeno Mores a Mgr. Marianna Ťapušíková (nedostavili sa poškodené Z. a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s.). Predtým ešte obžalovaný Z. prostredníctvom obhajcu doručil odvolaciemu súdu návrh na doplnenie dokazovania, kde v prílohe predložil list F. Z., sestry obžalovaného, z ktorého malo vyplynúť, že V. N. neuvádzal pri výsluchoch v pozícii svedka orgánom činným v trestnom konaní všetky okolnosti súvisiace so skutkom, resp. neuvádzal pravdivé okolnosti z dôvodu „obáv z basy“. Zároveň menovaná v liste prezentuje obavu o život a zdravie v prípade, ak bude o tom vypovedať. Doplnil, že svedok N. pri prvom výsluchu žiadne okolnosti a skutočnosti neuvádzal a spomínať ich začal až s odstupom času po tom, čo mu pri domovej prehliadke boli nájdené sušené rastliny. Z jeho výpovede má vyplývať, že sa v čase spáchania skutku mal pohybovať v blízkosti domu, kde bývali poškodené, čo nevylučuje, že by bol možným páchateľom. Keďže výpoveď N. ohľadom skutočnosti, že obžalovaný sa mu mal priznať ku krádeži peňazí a obrazu „u tých starých babiek“ nebola ničím podložená, možno ju pokladať komplexne za vymyslenú. Poukázal na výpoveď B. Z. na hlavnom pojednávaní zo dňa 28.05.2020, keď uviedol, že obžalovaný doma nemá žiadnu mačetu, nepamätá si, že by mu N. povedal, že sa mu Z. priznal, avšak W. mu povedal, že N. povedal, že Z. povedal, že bol u Z., avšak v prípravnom konaní W. uvádzal, že si iba myslí, že skutku sa dopustil Z.. Ďalej obžalovaný polemizuje, že svedok N. na hlavnom pojednávaní dňa
28.05.2020 začína mať asi výčitky, nakoľko mačetu neopoznal a na otázku predsedu senátu, či vravel nejakej osobe, že skutku sa mal dopustiť Z. odpovedá, že nie. Nespomína si ani čo mal obžalovaný oblečené. Výpoveď svedka N. poukazujúc na výpoveď svedka B. Z. na hlavnom pojednávaní dňa 28.05.2020 ku skutku a k osobe obžalovaného, hodnotí potom ako nepravdivú, účelovú a nepoužiteľnú. Navrhol tak dožiadať psychiatrické zariadenie v Pezinku správu o vyšetrení resp. umiestnení N. a dôvodov pre vyšetrenie a jeho umiestnenie v zariadení. Zvýraznil, že doposiaľ nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by sa skutku nemohol dopustiť V. N., pričom mu nebola odobratá ani porovnávacia vzorka DNA a porovnávacia pachová stopa. V konečnom návrhu tak žiadal doplniť dokazovanie aj o porovnávanie DNA V. N. so stopami zaistenými v dome poškodených a pachovej stopy zaistenej v dome poškodených s porovnávacou pachovou stopou, ktorá by bola odobratá N.. Na verejnom zasadnutí krajský súd podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku doplnil dokazovanie výsluchom znalcov MUDr. Zdena Moresa a Mgr. Marianny Ťapušíkovej a oboznámením sa s hodnotením na obžalovaného Z. z výkonu trestu odňatia slobody.
Znalec MUDr. Zdeno Mores uviedol, že vo veci bol pribratý ako znalec, mal k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu nachádzajúcu sa v NsP Galanta vrátane grafických vyšetrení, prepúšťacie správy zo špecializovaných pracovísk, sám vyšetril W. Z., ktorá bola po úraze 3 a pol mesiaca. Na základe týchto dostupných jednak verbálnych, grafických, ako i listinných dôkazov dospel k diagnostickému záveru, resp. poraneniam, ktoré považuje za preukázané, ktoré sú uvedené na str. 53 znaleckého posudku č. 16/2019. V skratke možno povedať, že zo všetkých diagnóz len 3 sa nachádzajú mimo oblasti lebky a tváre, a to je zlomenina hrudného stavca TH 12, zlomenina horného konca ľavej ramennej kosti s posunom a zlomenina ľavého zápästia. Všetko ostatné násilie potom pôsobilo na oblasť tváre a lebky menovanej. Čo sa týka zranení v tejto oblasti došlo (k nemu násilím), k zlomenine krídlovitého výbežku vľavo, zlomenine tvárového skeletu Lefort 2, zlomenine nosa, trojitej zlom. sánky s vykĺbením v oblasti oboch sánkových kĺbov. Bola tam zlomenina v oblasti zubov - rezákov 21, 23, prehla sa kosť, došlo k vykĺbeniu korunového výbežku sánkovej kosti. Okrem toho menovaná mala tržné rany, ak si dobre pamätá v dolnej pere, v nose, v oblasti čela. Čo sa týka intenzity pôsobiaceho násilia, je zrejmé, že tieto poranenia nemohli vzniknúť pádom poškodenej. Vylúčil, že by tu páchateľ na poškodenú pôsobil len úderom rukou v päsť, najpravdepodobnejšie prípadne rovnocenné sú prudké údery tupým tvrdým predmetom, kopnutím, prípadne nejakým predmetom - palicou, rukoväťou a pod. Na rozdiel od poškodenej S. Z. vylúčil, že tieto poranenia boli spôsobené rezným a sečným nástrojom. Intenzita pôsobiaceho násilia bola veľká, význam útoku na tvár a mozog podrobne popísal v záveroch oboch posudkov. Čo sa týka W. Z. dodal, že len vďaka náhlej infúznej analgetickej transfúznej liečbe došlo k stavu, ktorý jej pravdepodobne zabezpečil prežitie. P. Z. bola na mieste činu zaintubovaná, bola na umelej pľúcnej ventilácii, táto umelá pľúcna ventilácia bola odstránená 13.01. nasledujúceho roku, inými slovami, trvala takmer mesiac. Počas tohto obdobia bola po celý čas odkázaná vo všetkých činnostiach na pomoc druhej osoby. Po stabilizácii stavu na špecializovanom pracovisku KÚCH v Bratislave boli jej prevedené operačné výkony, stabilizácia zlomenín hornej čeľuste ako i sánky. Čo sa týka biomechanizmu zlomeniny ramennej kosti, v tých kategóriách, ktoré uviedol, prichádza do úvahy, že podľa lomných línií nastala zlomenina pri páde menovanej na zem s tým, že ruka bola odtiahnutá od tela, padla dozadu, pravdepodobne aj vyrotovaná. Keď pacientku vyšetroval, mala výrazný deficit funkcie v ľavom ramennom zhybe, až prekvapivo malý deficit v oblasti ľavého zápästia, zlomeninu posledného hrudného stavca TH 12 v takom tvare, ako bola graficky znázornená. Čo sa týka tvárového skeletu a funkcie prijímania potravy, vzdialenosť medzi rezákmi odmeral 28 mm, čo je relatívne dostatočné pre prijímanie stravy. Je zaujímavé, že i napriek pretrvávaniu vykĺbenia-fluxácie v ľavom sánkovom kĺbe, pacientka sa pri zhryze nesťažovala na bolesť v tomto mieste. Pokiaľ ide o charakter poranení, uviedol, že ide o ťažkú ujmu, úraz ťažkého charakteru. Pokiaľ ide o počet úderov na tvár, uviedol, že tých úderov muselo byť viac, pretože otvorené rany sa nachádzali na viacerých miestach od seba vzdialených, takisto porušenie kostného skeletu bolo lokalizované v rôznych vzdialenostiach od seba. Pokiaľ ide o vyhodnotenie referenčných časových hodnôt, t. j. aký čas by trvalo prežitie poškodenej bez urgentnej zdravotnej pomoci, tak toto uviesť nevie, to však v tejto veci nie je podstatné, pretože bez poskytnutia rýchlej zdravotnej pomoci poškodenej by mohlo dôjsť k letálnemu koncu. Znalkyňa Mgr. Marianna Ťapušíková uviedla, že vyšetrovala obžalovaného W. Z., zotrváva na písomne podanom znaleckom posudku, nakoľko jej nie sú známe žiadne nové okolnosti, ktoré by tieto závery menili. Čo sa týka obžalovaného, na základe vyhodnotenia použitých psychologických metód dospela k záveru, že sa jedná o osobnosť abnormne štruktúrovanú, ktorej dominujú rysy disociálnej poruchy. Tak, ako to popisuje bližšie v posudku, znamená to, že emotivita obžalovaného je plochá, absentujú tam vyššie city, morálne, sociálne atď, v staršej terminológii sa táto osobnosť označovala ako moral insamity,
motivácia jeho konania je prevažne zameraná na vlastné potreby, neraz aj pudového charakteru, bez dostatočného zohľadnenia potrieb iných ľudí a bez dostatočného zohľadnenia aj dopadu na iných. Toto nie je podmienené nejakým mentálnym deficitom, jeho intelekt sa nachádza v pásme širšej normy na jej spodnej hranici, je hlboko podpriemerný, ale umožňujúci chápať a diferencovať čo zákon pripúšťa a nepripúšťa. V afektivite obžalovaného sú prvky lability, kde rýchlo dochádza k afektívnym reakciám na podnety a toto sa ešte môže zvýrazniť pri požití návykových látok, či už alkoholu alebo drog. Tieto látky majú vo všeobecnosti tzv. deliberačný účinok, t. j. zábrany odbúravajúci účinok. Obžalovanému nie je vlastná sebakritika. Pri konaní, ktoré má dopad na okolie, má tendenciu k tzv. externalizácii viny, t. j. posúvaniu akoby zodpovednosti za svoje konanie na niekoho iného. Vyšetrením nebola u obžalovaného zistená žiadna forenzne významná psychopatológia, t. j. neboli zistené zmeny v osobnosti, ktoré by vyplývali z duševného ochorenia v pravom zmysle slova, teda zo psychotického stavu alebo procesu poškodenia centrálnej nervovej sústavy. Ak konštatovala známky disociálnej poruchy osobnosti, táto nemá forenzný význam, ona popisuje a vysvetľuje rysy jej nositeľa, ale nespôsobuje jeho konanie. Obžalovaný popieral spáchanie skutku tak v rámci prípravného konania, ako i znaleckého vyšetrenia, preto bola psychologická motivácia jeho konania hodnotená v rovine predpokladu, ak sa mu vina dokáže. Aby bolo vôbec možné tieto motívy hodnotiť, dalo sa vychádzať iba z popisu skutku zadokumentovaného v spise. Tak ako bol skutok popísaný, javil známky plánovaných krokov, či už vo fáze úvodnej, spáchania skutku alebo vo fáze tzv. následných konaní, nenachádza sa tam teda žiaden poukaz na to, že by mali psychologicky zvažovať akúkoľvek patologickú motiváciu konania. Do úvahy teda psychologicky prichádza najpravdepodobnejšie motivácia v podobe zištného konania. Pokiaľ bola dotazovaná na schopnosť obžalovaného správne vnímať, prechovávať a reprodukovať prežité okolnosti a udalosti, tak z pohľadu mentálnej výbavy je jeho úroveň postačujúca, vo všeobecnosti však vzhľadom na popísanú osobnosť je nutné rátať so zvýraznenou tendenciou k modifikácii prežitého. V takom prípade sa ale nejedná o žiaden chorobný vplyv, ale o účelové a vedomé správanie. Pokiaľ ide o resocializáciu obžalovaného, na základe analýzy prognostických resocializačných ukazovateľov štandardne používaných v znaleckej praxi, bola táto resocializácia hodnotená ako nepriaznivá. A to tak na základe osobnostných faktorov, ako i z okruhu symptomatických faktorov, ktoré boli zastúpené najmä opakovaním a následne aj gradáciou delikventného správania, taktiež aj symptómami z okruhu spoločenských faktorov, kde tam chýba vytvorenie toho stabilného rodinného citového zázemia a väzieb. Chýbanie pracovnej kvalifikácie a stabilnejšieho pracovného uplatnenia, hoci aj trvanie v nejakých jednoduchých profesiách. Veľmi dôležité je ako sa páchateľ trestného činu vysporiada so skutkom samotným a so svojou vinou, aby za takto nepriaznivých predikčných faktorov sa mohlo hovoriť o priaznivejšej resocializácii, ak sa obžalovaný skutku naozaj dopustil, bolo by potrebné, aby si urobil taký vnútorný odpočet za ten skutok (uvedomenie si, čo som urobil, oľutovanie). Pokiaľ ide o priaznivú resocializáciu, pokiaľ by si páchateľ neuvedomil svoju chybu, by bola len v rovine toho, že jeho intelekt mu umožní posúdiť, že takto sa mi správať oplatí a takto sa mi správať neoplatí, pričom intelekt obžalovaného je na to postačujúci. Pokiaľ ide o resocializáciu, v prípade obžalovaného by ju en bloc nevylúčila, ale je menej pravdepodobná. Pokiaľ ide o trest, ide skôr o ochranu spoločnosti. Doplnila, že resocializácia u obžalovaného je možná v tom prípade, pokiaľ sa naučí nejakým návykom vo výkone trestu, avšak jeho osobnostný charakter sa zmeniť nemôže, vzhľadom k tomu, že osobnosť obžalovaného je už vyvinutá a nemenná, závisí veľmi aj od starostlivosti, ktorá by mu bola poskytnutá po prepustení z výkonu trestu. Po oboznámení sa s hodnotením na odsúdeného od ústavu uviedla, že práve preto resocializáciu u obžalovaného nevylúčila. K resocializácii obžalovaného môže dôjsť k osvojeniu si návykov vo výkone trestu a podobne.
Zároveň odvolací súd na verejnom zasadnutí odmietol návrh obžalovaného W. Z. doplniť dokazovanie výsluchom svedkyne F. Z. a o porovnávanie DNA V. N. so stopami zaistenými v dome poškodených a pachovej stopy zaistenej v dome poškodených s porovnávacou pachovou stopou, ktorá by bola odobratá V. N.. Tieto dôkazy odvolací súd považoval za nadbytočné a to vzhľadom na vykonané rozsiahle dokazovanie okresným súdom.
Pokiaľ ide o konečné návrhy, všetci odvolatelia zotrvali na podaných odvolaniach a dôvodoch v nich uvedených, ako i na vyjadreniach k ostatným odvolaniam. Obžalovaný W. sa pripojil ku konečnému návrhu svojho obhajcu a obžalovaný Z. uviedol, že je nevinný, so skutkom nemá nič spoločné a chce, aby sa ďalej konalo.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Krajský súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že odvolanie proti napadnutému rozsudku podali oprávnené osoby (§ 307 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku) a odvolanie bolo podané včas, a to aj pokiaľ ide o odvolanie podané poškodenou W. Z., keďže krajský súd zistil, že v zápisnici o hlavnom pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku došlo k chybe v protokolácii prítomných osôb, pretože splnomocnený zástupca poškodených prítomný pri vyhlásení rozhodnutia predsedom senátu okresného súdu nebol (§ 309 ods. 1 Trestného poriadku). Po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti napadnutého rozsudku ako aj správnosti postupu konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo krajský súd zistil, že len odvolanie prokurátora je čiastočne dôvodné a odvolanie obžalovaného Z. čo do výroku o náhrade škody. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu vykonal úplné dokazovanie a z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný, nakoľko okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných, svedka W. N., svedka W. G., svedka O. A., svedka V. Y., svedka W. K., svedka B. N., svedka B. Z., svedka V. N., svedka O. N., svedka nstržm. Bc. L. N., svedka kpt. Bc. V. Z., svedka nstržm. W. O., svedka práp. B. J., so súhlasom procesných strán prečítal výpovede poškodenej Mgr. R. N., poškodeného Mgr. G. W., svedka N. N., svedka S. Z., svedkyne S. Z., svedka X. H., svedka G. W., svedkyne F. J., svedka O. L., svedka L. N., svedka R., svedka T. J., svedka V. X., svedka L. L., svedka I. Z., svedkyne M. Z., svedkyne W. N., svedka J. Z., svedka Z. O., poškodenej W. Z., vypočul znalca Mgr. Juraja Štaudingera, výsluchom znalkyne Mgr. Mariany Ťapušíkovej, znalca MUDr. Zdena Moresa, so súhlasom procesných strán oboznámil znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2018/15845, znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2018/15845, znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2019/4256, znalecký posudok znalkyne Mgr. Jolany Múdrej, znalecké posudky znalkyne MUDr. Dany Šedivej č. 54/2019 a č. 55/2019, znalecké posudky znalca MUDr. Zdena Moresa č. 26/2020 a č. 27/2020 a oboznámil listinné dôkazy: predložené svedkom J. Z., uplatnenie nároku na náhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť -S. Z., uplatnenie nároku na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť -W. Z., správa o výsledku porovnávania pachových stôp zo dňa 27.03.2019, protokol porovnávania pachových stôp, správa o výsledku porovnávania pachových stôp zo dňa 24.10.2019, protokol porovnávania pachových stôp, zápisnica o vydaní veci obv. W. Z. zo dňa 12.12.2018, zápisnica o prehliadke tela poškodenej S. Z. zo dňa 14.12.2018, zápisnica o prehliadke tela obv. W. Z. zo dňa 13.12.2018, zápisnica o prehliadke tela obv. W. Z. zo dňa 12.12.2018, zápisnica o prehliadke tela obv. R. W. zo dňa 14.12.2018, zápisnica o prehliadke tela obv. R. W. zo dňa, odpoveď U. H. Z. zo dňa 02.09.2019, výpis z účtu IBAN: Sk XX XXXXXXXXXXXXXXXX XXXX, správa Daňového úradu Trnava -Galanta zo dňa 19.09.2019, pôdorys rodinného domu poškodených Z., satelitný záber na rodinný dom a pozemok poškodených Z., zápisnica o obhliadke miesta činu zo dňa 11.12.2018 a fotodokumentácia, zápisnica o obhliadke m.č.- pokračovanie zo dňa 12.12.2018 a fotodokumentácia, zápisnica o obhliadke m.č. zo dňa 26.03.2019 -dodatočná a fotodokumentácia, zápisnica o vydaní veci zo dňa 17.12.2018, obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta sp. zn. 3Pv 211/18/2202 zo dňa 21.01.2019, výpis LV č.XXX pre k.ú. O. Q., list vlastníctva č. XXXX pre k.ú. O. Q., správa Sociálnej poisťovne zo dňa 03.09.2019, správa Sociálnej poisťovne zo dňa 03.09.2019, zápisnica o vykonaní domovej prehliadky obž. W. Z. a fotodokumentácia, lekárske správy poškodených, zápisnica o vykonaní domovej prehliadky u R. W. zo dňa 14.12.2019 a
fotografie 13,14,15, 27,28, 55, 56, 57, uplatnené nároky na náhradu škody poškodených s prílohami, hodnotenia obžalovaných, odpisy registra trestov obžalovaných, spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 27T/12/2019, so súhlasom procesných strán prehral obrazovo -zvukový záznam o výsluchu poškodenej W. Z., prehral zvukový záznam hovoru, oboznámil videozáznamy č. 1, č. 2 a č. 3, oboznámil vecné dôkazy mačetu a tehlu.
Rovnako okresný súd správne postupoval, keď odmietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom Mgr. Ing. W. W., nakoľko spornú skutočnosť týkajúcu sa osobnej prehliadky obžalovaného W. Z. sa podarilo odstrániť výsluchom obžalovaného, ktorý sa vyjadril, že osobnej prehliadke sa podrobil dobrovoľne a bol poučený podľa zápisnice o vykonaní osobnej prehliadky, oboznámením odborného stanoviska zo dňa 06.03.2019, nakoľko sa nejedná o prípustný dôkazný prostriedok, ktorý by mal relevanciu k prejednávanému skutku a oboznámením vymedzených listinných dôkazov na č. l. 604, 606, 684-686, 735-736a, 761, 781, 1208a), 1375a) z dôvodu, že tieto listiny nemajú charakter dôkazného prostriedku.
Okresnému súdu nemožno nič vytknúť ani v prípade, keď odmietol návrhy na doplnenie dokazovania zisťovaním nahlásenia krádeže v rodinnom dome č. XXX v obci O. Q. obž. R. W., nahlásenia motorového vozidla zn. Škoda Felicia obž. R. W., nakoľko sa jedná o skutočnosti nepodstatné pre rozhodnutie. Z dôvodu možnosti zanechania pachovej stopy na tehle oplatenie aj iným spôsobom, ako bolo prezentované obžalobou, okresný súd považoval za nadbytočné vykonať opätovnú obhliadku miesta činu a následné znaleckého dokazovania, a preto aj tieto návrhy na doplnenie dokazovania správne odmietol.
Odvolací súd len dodáva, že súd vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Rovnako, v zmysle uvedeného súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania. Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obžalovaných tak neznamená dôkaznú núdzu, prípadne porušenie ich práva na obhajobu.
Základné podmienky, za ktorých môže dôjsť k meritórnemu rozhodnutiu veci odvolacím súdom, výslovne uvádza § 322 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý upravuje, v akých prípadoch sa odvolací súd môže odchýliť od skutkového zistenia súdu prvého stupňa. Ustálená judikatúra všeobecných súdov (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu č. k. 4 Tdo 55/2015 a č. k. 4 Tdo 56/2015, obe z 31. mája 2017, alebo č. k. 2 TdoV 4/2014 z 13. mája 2015), tak aj právna teória (porovnaj pri obdobnej právnej úprave Šámal, P., Král, V., Baxa, J, Púry, F. Trestní řád. Komentář. II. díl. 4. vydání. Praha : C. H. Beck, 2002) uvedené ustanovenie Trestného poriadku interpretuje v tom zmysle, že je zásadne neprípustné, aby odvolací súd sám rozhodol rozsudkom bez toho, aby nevykonal žiadne dôkazy a menil by skutkový stav zistený súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ teda odvolací súd považuje rozsah dokazovania pred súdom prvého stupňa za úplný, ale vykonané dôkazy hodnotí inak, nemôže rozhodnúť po zrušení prvostupňového rozsudku bez priameho vykonania dotknutých dôkazov v rámci verejného zasadnutia. Ak sa napríklad odvolací súd nestotožní s hodnotením výpovede určitého svedka a so záverom urobeným z jeho obsahu, mal by sám tohto svedka vypočuť, aby si tým vytvoril dostatočný podklad na odchýlne hodnotenie aj pre zmenu skutkových záverov, ktoré z toho vyplývajú. Postup odvolacieho súdu pri hodnotení dôkazov je prejavom zásady priamosti (§ 2 ods. 18 Trestného poriadku) a zásady bezprostrednosti (§ 2 ods. 19 Trestného poriadku), ktoré sú kľúčovým znakom dokazovania v trestnom konaní (porovnaj nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.03.2021, č.. k. I. ÚS 17/2021 - 33).
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie, avšak odvolací súd mal pochybnosti ohľadom správnosti hodnotenia výpovede znalcov MUDr. Moresa a Mgr. Ťapušíkovej, potom doplnil dokazovanie výsluchom menovaných znalcov.
Obžalovaný Z. v odvolaní namietal, že ho zo spáchania stíhaného skutku neusvedčuje žiaden priamy dôkaz. Krajský súd s tvrdením obžalovaného súhlasí, avšak zároveň dodáva, že obžalovaného usvedčuje logická a ničím nenarušovaná sústava navzájom sa dopĺňajúcich nepriamych dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti skutku uvedeného v rozsudku a usvedčuje
z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru (R 38/68- IV). Krajský súd považuje napadnuté rozhodnutie okresného súdu, pokiaľ ide o jeho záver, že to bol práve obžalovaný, ktorý dňa 11.12.2018 okolo 16.30 hod. vyzbrojený podlhovastou sečnou zbraňou - mačetou čiernej farby o dĺžke približne 55 cm s čepeľou o dĺžke približne 35 cm neoprávnene vnikol na pozemok prislúchajúci k rodinnému domu č. XXX v obci O. Q. prekonaním súvislého oplotenia uzavretého pozemku dosahujúceho v najnižšom bode výšku 187 cm, v ktorom sa v tom čase nachádzali poškodená W. Z. a poškodená S. Z., následne násilne vnikol do rozvodovej skrine nachádzajúcej sa pri vchodových dverách do rodinného domu a vypol hlavný istič, čím bol prerušený prívod elektrickej energie do rodinného domu, následne neoprávnene vnikol aj do rodinného domu poškodených, kde prehľadával miestnosti rodinného domu za účelom odcudzenia vecí, ktoré sa v nich nachádzali, počas čoho stretol poškodenú S. Z., ktorú napadol, pričom neskôr napadol aj poškodenú W. Z., následne opustil rodinný dom poškodených a pozemok k nemu prislúchajúci a odišiel na neznáme miesto, za správny, majúci oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom obžalovaného usvedčuje celá reťaz navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktoré vylučujú nielen záver prezentovaný obžalovaným, ale aj akýkoľvek iný záver o priebehu skutku ako takého (schopnosť plánovania krokov obžalovaným nevylúčila ani znalkyňa Mgr. Ťapušíková).
Pokiaľ sa obhajoba so závermi napadnutého rozsudku nestotožňuje, k tomu krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne aj právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je možné uvedené právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám. Uvedené právo napokon nespočíva ani v tom, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, prípadne na tie, ktoré zostali sporné. Na uvedené závery opakovane poukazuje aj Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňujúc, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že obvinený sa nestotožňuje so skutkovými, či právnymi závermi odvolacieho súdu obsiahnutými v jeho rozhodnutí, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených týmto súdom. Inými slovami povedané, právo na spravodlivý proces nie je možné vykladať tak, že zaručuje obvinenému právo na také rozhodnutie, aké zodpovedá jeho predstavám (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2021, sp. zn. 5Tdo/32/2021). Pokiaľ ide o konkrétne námietky obhajoby, krajský súd v zhode s okresným súdom poukazuje predovšetkým na záver, že pachová stop zaistená na mieste činu pod rozvodnou skriňou a porovnávacia pachová stopa odobratá od obžalovaného Z. boli totožné. Z vykonaného dokazovania bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že porovnávacia pachová stopa bola odobratá inou osobou ako pachová stopa zaistená na mieste činu a bola odobratá v inom prostredí, čím bolo eliminované riziko kontaminácie vzoriek a možnosť ich falošného stotožnenia. Správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri odoberaní pachových stôp a následnej pachovej identifikácii zhodnotil znalec Mgr. Juraj Štaudinger v znaleckom posudku č. 1/2019 zo dňa 10.09.2019, v ktorom uviedol, že pachové stopy boli na mieste činu zaistené v zmysle platnej legislatívy, boli riadne uskladnené v sterilných sklených nádobách, označené modrým štítkom a následne boli uložené do PVC obalu. Porovnávacia pachová stopa od obžalovaného W. Z. bola riadne odobratá a pachové snímače boli vložené do sklenej nádoby, ktorá bola riadne označená červeným štítkami. Pachová identifikácia na základe odobratých pachových stôp zaistených pri obhliadke miesta činu v obci O. Q. v dome číslo XXX a na pozemku k nemo patriacemu ako aj zaistenej pachovej stopy od obžalovaného W. Z. bola vykonaná v zmysle platných nariadení o metóde pachových konzerv. Pachová zhoda bola zistená medzi pachovou stopou č. 25 zaistenou z podlahy pod skrinkou s poistkami a porovnávacou pachovou stopou W. Z.. Pachové zhody vykonal psovod v dvoch sériách správnym spôsobom využitím dvoch psov Nuxia kategória MPK2 (schopná identifikovať pach spontánne - bez vôdzky) a Catalina kategória MPK1, čo je možné považovať za nadštandardné. K výhradám obhajoby týkajúcich sa pachovej stopy krajský súd poukazuje na zápisnicu o hlavnom pojednávaní zo dňa 28.04.2020, kde znalec Mgr. Juraj Štaudinger jednoznačne uviedol, že mal k dispozícii všetky podklady potrebné na vykonanie znaleckého skúmania (na videozáznamy z pachovej komparácie prihliadať nemohol, keď tieto boli vyhotovené neskôr, pričom treba zdôrazniť, že tento dôkazný prostriedok sa týkal pachových vzoriek obžalovaného W.). Zároveň z výsluchu znalca vyplynulo, že vykonanie jednotlivých sérií vyhodnocovania pachovej stopy dvomi služobnými psami
rôznych kategórií bolo v súlade s požiadavkou zaužívaných kriminalistických postupov, pri dodržaní všetkých náležitostí procesného zaisťovania, uskladňovania, prepravovania a samotného porovnávania pachových stôp z miesta činu a porovnávacích pachových vzoriek odobratých jednotlivým obžalovaným. Pachové stopy a porovnávacie pachové vzorky obžalovaných boli zaistené rôznymi kriminalistickými technikmi, v prostredí s neidentickým pachovým pozadím, na správnych častiach tela obžalovaných, po dostatočne dlhú dobu s tým, že následne boli komparované pri vhodnom výbere variácií, správnom počte opakovaní, počte vzoriek rozostavených v stojanoch v rade, ako aj ich umiestnení z hľadiska pozícií. Zároveň bol prvýkrát na pachové porovnávanie použitý pes vyššej kategórie MPK2, ktorého výkon sa vo všeobecnosti považuje za hodnovernejší, nakoľko spontánne stotožňuje pachovú stopu zaistenú na mieste činu s porovnávacími pachovými vzorkami a až následne sa na overenie záveru použil aj služobný pes kategórie MPK1, t. j. služobný pes na vôdzke s tým, že využitie dvoch služobných psov možno podľa znalca považovať za nadštandardné.
Počas dokazovania bolo bezpečne preukázané, že policajti neboli s obžalovaným v priamom kontakte tak, aby mohlo dôjsť k prenosu pachovej stopy. Policajti kontrolujúci obžalovaného sa v dome poškodených nachádzali ešte predtým ako s ním prišli do kontaktu, pričom aj z výsluchu svedka N. vyplynulo, že do domu poškodených vstupovali len technici alebo policajti v civile. K tomu pristupujú ďalšie dôkazy a tak s názorom obžalovaného, že pachová stopa je osamotený dôkaz, nemožno súhlasiť. Z nich je možné bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že obžalovaný Z. mal v držbe sečnú zbraň - mačetu, ktorá bola nájdená v potoku za domom poškodených v deň skutku a ktorá bola použitá pri spáchaní trestného činu, čo vyplýva zo znaleckého posudku KEÚ PZ zo dňa 16.05.2019, ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2018/15845. Skutočnosť, že mačetu mal v držbe práve obžalovaný Z. vyplýva z výpovede svedka V. Y., svedka V. N., svedka O. N. a napokon i svedka B. Z. z prípravného konania, ktorú správne okresný súd prečítal za účelom odstránenia rozporov so zachovaním zásady kontradiktórnosti, keď obžalovaný mal možnosť klásť menovanému svedkovi otázky. K námietke obžalovaného ohľadom prečítanej výpovede spred vznesenia obvinenia treba uviesť, že kontradiktórnosť sa považuje za všeobecný právny princíp konania, za pravidlo procesného práva ovládajúci každý súdny proces. Spolu s právom na obhajobu je jeho najzákladnejším princípom. Bez neho vôbec nemožno hovoriť o procese, keď podstatou procesu je konfrontácia dvoch strán, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa, popierať návrhy, argumenty a dôkazy druhej strany a predkladať vlastné. Ide o jednu z hlavných záruk súdneho konania. Neexistuje spravodlivosť bez kontradiktórnej diskusie. Princíp kontradiktórnosti sa uplatňuje predovšetkým v súdnom konaní. Prvky kontradiktórnosti sa však vyskytujú už v prípravnom konaní. Výpoveď svedka môže súd zásadne vziať za základ svojho rozhodnutia len ak bol svedok vypočutý kontradiktórne v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). To znamená, že ak nemôže byť svedok vypočutý kontradiktórne na hlavnom pojednávaní, musí byť týmto spôsobom vypočutý už v prípravnom konaní. Z uvedeného je zrejmé, že použitiu výpovede svedka B. Z. spred vznesenia obvinenia, nič nebráni.
Pokiaľ ide o výsledky z detektora lži svedka B. Z., ktorých použitia sa obžalovaný domáhal, treba uviesť, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo bolo získané zákonným spôsobom, t. j. aj výpovede svedkov, avšak dôkazný prostriedok - overenie pravdivosti výpovede svedka nemôže nahrádzať výsluch svedka. Trestný poriadok neupravuje posudzovanie výpovede svedka a túto činnosť ponecháva výhradne súdu pri rozhodovaní o vine obžalovaného. Výsledkom vyšetrenia na detektore lži nemožno pripisovať charakter dôkazu použiteľného v konaní pred súdom.
Veľmi správne okresný súd zameral pozornosť na osobné pomery obžalovaného Z., keď napokon dospel k záveru, že ide o osobu agresívnu a bez finančných prostriedkov, osobu, ktorá poznala poškodené a jej bydlisko sa nachádzalo v blízkosti bydliska poškodených a osobu, ktorá po skutku radikálne zmenila život (zbúrala maringotku a odišla za matkou, s ktorou mala negatívny vzťah).
Za ďalšie dôkazy svedčiace o vine obžalovaného treba považovať výpoveď svedka W. (obžalovaný mal večer v deň skutku mokré topánky, bol vytrasený a hľadal niečo na prezlečenie), výpoveď svedka N. (obžalovaný mal byť u Z. a zobrať obraz a peniaze; pálil oblečenie a topánky a mal na sebe iné oblečenie večer ako cez deň), výpoveď svedka L. (obžalovaný bol oblečený v čistom oblečení), svedka V. (správanie obžalovaného bolo podozrivé) a výpoveď svedka J. (obuv obžalovaného vyzerala ako čisto nová a bol čisto oblečený).
Krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z obsahu ktorého vyplýva, že uznanie viny obžalovaného nebolo založené len na výpovedi svedka V. N., ktorého obžalovaný označuje ako svedka nedôveryhodného, ale tejto okresný súd priznal len podporný charakter, teda hodnotil ju jednotlivo i v súhrne s ďalšími na hlavnom pojednávaní vykonanými dôkazmi. Výpoveď svedka V. N. krajský súd na rozdiel od obhajoby nepovažuje za problematickú, pretože v tejto krajský súd nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by ju robila nevierohodnou a navyše je podporená aj výpoveďami iných svedkov. Pokiaľ ide o tvrdenie poškodených, že páchateľa nepoznali, čo má zakladať pochybnosť o tom, že skutok spáchal obžalovaný Z., keďže tohto ako osobu poznali, treba uviesť, že poškodená S. Z. si na to, čo sa jej v inkriminovaný deň stalo, vôbec nespomínala dôvodiac, že sa prebrala až v nemocnici a poškodená W. Z. pri svojom napadnutí ani nemala možnosť útočníka spoznať, keďže mu za daných účelovo znížených svetelných pomerov nevidela do tváre, nemohla ho identifikovať ani podľa hlasu, nakoľko pri zaháňaní sa mačetou nič nepovedal. Čo sa týka odtlačkov topánok, skutočnosť, že ako ich pôvodca nebol individuálne identifikovaný obžalovaný Z., zdôvodňuje zistenie, že obžalovaný sa po skutku svojich topánok zbavil ich spálením. A napokon pokiaľ ide o výsledok trasovania páchateľa služobným psom treba zdôrazniť, že pes z vôdzky za účelom individuálnej identifikácie nebol odopnutý, nakoľko neboli na to vhodné podmienky. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky obžalovaného, ich podstata spočívala v kritike spôsobu, akým okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy, najmä výpovede svedkov. V odvolaní následne obžalovaný polemizoval s odôvodnením rozsudku a presadzoval vlastnú verziu, ktorá je založená na inom, pre neho priaznivejšom hodnotení vykonaných dôkazov (že výpovedi svedkov nemožno uveriť, mohol to byť niekto iný, atď.). Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992). Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015). Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že obžalovaný spáchal prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný neoprávnene vnikol do obydlia
poškodených a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - vlámaním. To sa týka aj právneho záveru, keď okresný súd sa nestotožnil s kvalifikačným znakom podľa § 145 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, keď bolo preukázané, že obžalovaný sa po útoku na poškodené snažil rýchlo opustiť miesto činu bez toho, aby získal majetkový prospech. Odvolací súd sa však nestotožnil s úvahami okresného súdu (a to aj po doplnenom dokazovaní na odvolacom súde), že v prípade poškodenej W. Z. obžalovaný nemal úmysel ju usmrtiť a teda, že nie je naplnený kvalifikačný znak obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 2 písm. a) Trestného zákona (spáchanie trestného činu na dvoch osobách). Výsledky dokazovania nepreukázali, žeby obžalovaný svoj útok namierený voči menovanej poškodenej kontroloval. Obžalovaný sa voči poškodenej W. Z. dopustil mimoriadne brutálneho útoku smerujúceho proti životne dôležitému orgánu (išlo o násilie značnej intenzity), čo mohlo reálne viesť k letálnemu koncu, pričom vďaka okolností nezávislých od vôle obžalovaného k takému nezvratnému následku v konečnom dôsledku nedošlo. Pri vyhodnocovaní miery úmyselnej formy zavinenia obžalovaného treba poukázať na skutočnosť, v akom stave poškodenú W. Z. po útoku na mieste činu zanechal (osamotenú, v intenzívnych bolestiach, s mnohopočetnými zlomeninami a masívnym krvácaním z viacerých ranných plôch na hlave i lomných plôch početných zlomenín, a to aj do dýchacích ciest). Tieto zistenia nenechávajú odvolací súd na pochybách, že obžalovaný musel byť s trestnoprávne relevantným následkom v podobe smrti poškodenej W. Z. minimálne uzrozumený a preto nebolo na mieste jeho konanie smerujúce voči menovanej poškodenej právne posúdiť ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a § 127 ods. 3 Trestného zákona. Zmenu právnej kvalifikácie skutku potom musel krajský súd premietnuť aj vo výroku o treste, ktorý je závislý na výroku o vine. Pokiaľ ide o napadnutý výrok o treste, ktorému sa vytýka aj jeho prísnosť (zo strany obžalovaného), krajský súd považuje za potrebné pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické. Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu musí súd v súlade s ust. § 34 ods. 4 Trestného zákona prihliadnuť na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu je tak možné považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. Okresný súd správne ustálil neexistenciu ani poľahčujúcej, ani priťažujúcej okolnosti. Pokiaľ ide o priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, teda spáchanie viacerých trestných činov, tak táto v predmetnej trestnej veci nemá opodstatnenie. Prokurátor dôvodil, že legitimita aplikácie tejto priťažujúcej okolnosti sa odvíja od toho, že v tomto konaní žalovaným skutkom boli naplnené zákonné znaky viacerých jednočinne sa zbiehajúcich trestných činov, a to nielen pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c), písm. e) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, ale aj dokonaného prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona. S takýmto názorom však nemožno súhlasiť. Zmieňovaná nesprávnosť názoru prokurátora spočíva v nesprávnom posúdení ustáleného konania ako jedného skutku, keď však v skutočnosti išlo o skutky dva (dve charakterovo rôznorodé konania, hoci aj z časového hľadiska bezprostredne neoddeliteľné). Pod pojmom „skutok“ treba rozumieť udalosť vo vonkajšom svete vyvolanú aktívnym alebo pasívnym prejavom vôle páchateľa (t. j. konaním), ktoré sa stáva trestným činom, ak vyčerpáva znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. Ak v priamej príčinnej súvislosti boli dvoma rôznymi, kvalitatívne odlišnými, aj keď v rovnakom časovom období vykonanými konaniami páchateľa spôsobené dva rôzne následky, ide o viacčinný súbeh (reálnu konkurenciu) trestných činov. Podľa názoru odvolacieho súdu porušovanie domovej slobody poškodených, i keď páchateľ udržiaval tento protiprávny stav po dlhší čas, nie je s páchaním trestného činu vraždy v štádiu pokusu v jednočinnom súbehu. Momentom, ktorý delí páchateľove konanie na rôzne skutky, je konanie vyvolávajúce následok (následky) závažný z hľadiska trestného práva, ktorý páchateľ spôsobil alebo chcel spôsobiť. Krajský súd zároveň uvádza, že pokiaľ ide o úvahy okresného súdu k možnosti uloženia trestu odňatia slobody na doživotie a odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti, kde okresný súd rozviedol, prečo obžalovanému taký trest neuložil, neboli úvahy a odôvodnenie okresného súdu pre krajský súd presvedčivé a preto na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie aj výsluchom znalkyne Mgr. Marianny Ťapušíkovej. Pre uloženie tohto trestu, okrem základnej podmienky, že ho možno uložiť len za trestný čin, za ktorý to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, sú ustanovené dve podmienky, a to, že uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a zároveň nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť rokov. Tieto podmienky musia byť kumulatívne splnené, inak uloženie trestu na doživotie nie je prípustné. Krajský súd sa zameral na splnenie podmienky „nie je nádej“, pričom z formulácie tejto podmienky možno vyvodiť, že nestačí nedostatok istoty, že sa páchateľ napraví trestom kratšieho trvania, ale naopak, vyžaduje sa rozumná istota (prognóza) vychádzajúca zo súčasných znalostí o možnosti napraviť páchateľa trestom odňatia slobody časovo obmedzeným na dobu do 25 rokov.
Z výsluchu znalkyne jednoznačne vyplynulo, že u obžalovaného Z. nádej na nápravu existuje a preto podmienky na uloženie trestu na doživotie splnené neboli. Obžalovanému bolo možné tak ukladať (súhrnný) trest odňatia slobody v trestnej sadzbe v rozpätí od dvadsať rokov do dvadsaťpäť rokov. Majúc na zreteli vyššie uvedený účel trestu a jednotlivé hľadiská pre jeho ukladanie (predovšetkým osobu obžalovaného a okolnosti prípadu), dospel krajský súd k záveru, že trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov je trestom zákonným, primeraným a spravodlivým, ktorý splní svoju funkciu tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Je síce pravdou, že v prejednávanom prípade išlo o spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu a trestný zákon v ustanovení § 39 ods. 2 písm. a) pripúšťa tzv. mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody za prípravu na zločin alebo pokus trestného činu (hoci sú v zásade rovnako trestné ako dokonaný trestný čin), takto tento inštitút možno uplatniť vtedy, ak vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu má súd za to, že použitie trestnej sadzby ustanovenej zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti stačí aj trest kratšieho trvania. Tu treba zdôrazniť, že tento trestný čin i keď v štádiu pokusu bol spáchaný na dvoch osobách a osobách vyššieho veku, kedy podľa názoru odvolacieho súdu, zákonné podmienky tak na aplikáciu tohto ustanovenia splnené neboli. Krajský súd obžalovaného ako páchateľa obzvlášť závažného zločinu na výkon uloženého trestu odňatia slobody v súlade s ust. § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd tiež obžalovanému obligatórne v zmysle ust. § 76 ods. 1 Trestného zákona ukladal ochranný dohľad, ktorý je súd povinný uložiť páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody. Pokiaľ ide o výmeru ochranného dohľadu, ktorý obžalovanému uložil na 3 roky okresný súd, krajský súd je toho názoru, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a mieru narušenia obžalovaného je táto výmera správna (preto krajský súd rozhodol rovnakým výrokom). Na rozdiel od okresného súdu navyše obžalovanému uložil i obmedzenie spočívajúce v zákaze požívať alkoholické nápoje a iné návykové látky, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v dôsledku požitia alkoholu a drog je agresívny a bola u neho zistená porucha psychiky a správania zapríčinená užívaním viacerých psychoaktívnych látok a ich zneužívanie. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, treba uviesť, že okresný súd rozhodol v rozpore s ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Zo spisového materiálu vyplýva, že poškodená W. Z. si uplatnila náhradu škody vo výške 13.451,40 eur, ktorá bola vyčíslená v znaleckom posudku (č. l. 161) a poškodená S. Z. si uplatnila prostredníctvom opatrovníka náhradu škody vo výške 8.013,60 eur (č. l. 178). Preto potom krajský súd v súlade s vyššie citovaným ustanovením rozhodol, keď odvolanie W. Z. ako nedôvodné zamietol a zmenil tak výrok o náhrade škody na podklade odvolania obžalovaného. Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora vo vzťahu k obžalovanému W., krajský súd uvádza, že jeho odvolacími námietkami sa nestotožnil a naopak závery okresného súdu považoval odvolací súd za správne. V podrobnostiach potom krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku bez potreby dané argumenty opakovať. Dôležitým dôkazom podľa prokurátora, ktorý má preukazovať vinu menovaného obžalovaného je zaistenie pachovej stopy na tehle, ktorá sa nachádzala na pozemku okolo rodinného domu poškodených, ktorá mala pravdepodobne odpadnúť z oplotenia, pričom pachová stopa zaistená na mieste činu na tehle z oplotenia a porovnávacia pachová stopa odobratá od obžalovaného W. boli totožné. Rovnako ako okresný súd aj odvolací súd má pochybnosti, kedy a akým spôsobom obžalovaný W. predmetnú pachovú stopu na tehle zanechal a to najmä s ohľadom na spôsob zanechania pachovej stopy, pretože skutočne nie je možné bez akýchkoľvek dôvodných pochybností ustáliť, že pachovú stopu obžalovaný zanechal práve pri úteku z miesta činu v deň skutku (11.12.2018). Veľmi správne napokon okresný súd konštatoval, že je možné, že tehlu z oplotenia mohla zhodiť iná osoba ako osoba, ktorá pachovú stopu zanechala (aj keď sa to zdá prokurátorovi ako nereálne). V prípade obžalovaného W. nastala situácia odlišná ako to bolo u obžalovaného Z., pretože vyššie uvedený nepriamy dôkaz zostal skutočne osamotený. Súčasná judikatúra uznáva výsledky pachovej identifikácie len ako dôkaz nepriamy, použiteľný len v uzavretom kruhu nepriamych dôkazov, alebo
ako dôkaz podporný k priamemu dôkazu. Pachová identifikácia sama o sebe preto nemôže slúžiť ako hlavný usvedčujúci dôkaz viny obžalovaného, ale musí byť doplnená inými dôkazmi. Skutočnosť, že pes, ktorý zachytil pachovú stopu, ukončil prácu pred domom obžalovaného W., nie je relevantná, keď pachová stopa bola zachytená pri oplotení zvonka (nie na spadnutej tehle). So záverom prokurátora, že alibi obžalovaného W. sa zdajú byť falošné, sa možno stotožniť. Avšak uvedený záver nemá vplyv na posudzovanie viny obžalovaného. Len skutočnosť, že sa alibi obžalovaného nepotvrdili, nemôže odôvodňovať záver o vine obžalovaného. Aj krajský súd má pochybnosť o spáchaní trestného činu práve z dôvodu, že medzi obžalovanými W. a Z. bol negatívny vzťah, ktorý mal prameniť ešte z minulosti. Závery prezentované v odôvodnení odvolania prokurátora sa javia odvolaciemu súdu ako pravdepodobné, avšak nepostačujúce na uznanie viny obžalovaného W.. V jeho prípade bolo potrebné použiť zásadu „v pochybnostiach v prospech obvineného“, pretože ak má súd čo i len najmenšiu pochybnosť (a tá tu prítomná bola) o vine obvineného, je jeho povinnosťou rozhodnúť v jeho prospech. Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.