Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9C/30/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II pred sudkyňou JUDr. Oľgou Nižňanskou, v právnej veci žalobcov: 1. T. C., G.. X.X.XXXX, XXX XX C. XX, U. A., 2. T.. E. C., G.. X.XX.XXXX, XXX XX C. XX, U. A., 3. T.. E.M. C., G.. XX.XX.XXXX, XXX XX C. XX, U. A., všetci zastúpení: Dr. Miroslav Králik, advokát, Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, Mierová 19, 827 15 Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne 1.250,60 € s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 12.7.2011 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobcom v 1., 2. a 3. rade súd v časti žaloby o náhradu škody s príslušenstvom priznáva spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej sumy.

Súd žalobu žalobcov v 1., 2. a 3. rade v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy zamieta.

Súd žalovanej v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalobcom v 1., 2. a 3. rade nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia v 1. - 3. rade sa prostredníctvom žaloby doručenej súdu dňa 28.9.2012 domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.250,60 EUR titulom náhrady škody a sumy 30.000,- EUR titulom primeraného zadosťučinenia (nemajetkovej ujmy v peniazoch).

2. Žalobu odôvodnili tým, že dňa 28.1.2010 uzavreli zmluvu o obstaraní zájazdu s cestovnou kanceláriou C. E., A.. P.. U.., ktorá dňa 9.7.2010 oznámila svoj úpadok. Cestovná kancelária uzavrela dňa 21.12.2009 poistnú zmluvu o poistení zájazdu pre prípad úpadku s poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., pričom poistné bolo dojednané na sumu 550.000,- EUR, ktorá bola hornou hranicou pre súčet nárokov všetkých poistených a nebola limitom krytia na jedného objednávateľa. Všeobecné poistné podmienky neboli súčasťou katalógu "L. XXXX" cestovnej kancelárie. Po oznámení úpadku sa žalobcovia obrátili na poisťovňu so žiadosťou o náhradu škody, ktorou malo byť vrátenie všetkých peňazí, ktoré zaplatili za zájazd. Poisťovňa žalobcom na základe žiadosti o náhradu škody vyplatila zálohu vo výške 30% ceny zájazdu, teda sumu 553,20 EUR a následne v období januára 2011 doplatila sumu 40,20 EUR, čo predstavovalo 2,18 % skutočnej škody. Cestovná kancelária v katalógu nezverejnila Všeobecné poistné podmienky pre prípad úpadku cestovnej kancelárie, teda žalobcovia nemohli zistiť, že poistná suma uvedená v poistnej zmluve nie je limitom poistného krytia na jedného objednávateľa, ale že poistná suma je hornou hranicou poistného plnenia pre súčet nárokov všetkých poistených v zmysle poistnej zmluvy. Žalobcovia teda neboli informovaní o tom, aké garancie im pre prípad úpadku cestovná

kancelária zaistila. Cestovná kancelária týmto konaním zavádzala spotrebiteľa, pretože zamlčala údaje o vlastnostiach služby a nákupných podmienkach. Slovenská obchodná inšpekcia toto konanie cestovnej kancelárie nesankcionovala. Krajské inšpektoráty Slovenskej obchodnej inšpekcie ako orgány, ktoré Slovenská republika zákonom zriadila na to, aby vykonávali štátnu kontrolu vnútorného trhu a aby touto kontrolnou činnosťou ochraňovali spotrebiteľa, nedokázali v rámci svojej kontrolnej činnosti zistiť takéto závažné a systematické porušovanie zákona zo strany cestovnej kancelárie a prijať opatrenia na nápravu. Dôvody, ktoré zapríčinili, že žalobcom neboli po úpadku cestovnej kancelárie vrátené peniaze, ktoré cestovnej kancelárii zaplatili za zájazd, sú nasledovné:

- cestovná kancelária v povinnom poistení úpadku nedohodla povinnosť poisťovne uhradiť objednávateľom zájazdu v prípade úpadku vrátenie všetkých peňazí, ktoré objednávatelia cestovnej kancelárii za zájazd zaplatili,

- žalovaný vykonal implementáciu smernice Rady EHS 1990/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových, a výletných služieb nesprávne, t. j. nesprávne je implementovaná výška garancie (§ 11 ods. 3 zákona o zájazdoch) v rozsahu určenom v článku v znení výkladu tohto článku rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie,

- žalovaný, reprezentovaný okrem iného aj orgánmi Slovenskej obchodnej inšpekcie alebo Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky si nesplnil povinnosť určenú právom Európskej únie riadne implementovať smernicu 1990/314.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe namietla nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v časti žaloby týkajúcej sa nesprávnej implementácie Smernice Rady EHS 1990/314/EHS (ďalej len ako "smernica") o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb. Poukázal na to, že smernica bola implementovaná do o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárii a cestovných agentúr a o zmene a doplnení v znení neskorších predpisov. Implementáciu zabezpečovala sekcia turizmu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá však bola v dôsledku prenesenia právomocí v oblasti cestovného ruchu na základe ustanovenia v celom rozsahu delimitovaná na Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu Slovenskej republiky a následne na základe na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Problematika je v pôsobnosti sekcie cestovného ruchu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ktorá disponuje všetkou písomnou dokumentáciou a podkladmi súvisiacimi s implementáciou predmetnej smernice. Žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody podľa sa týkala tak pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ako aj Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Nakoľko bola žiadosť podaná na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, bola v súlade s aj vybavená Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky. Pred vybavením žiadosti požiadalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky v súlade s Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky o poskytnutie stanoviska k žiadosti, v časti týkajúcej sa implementácie predmetnej smernice. K nečinnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorá mala prispieť k vzniku škody žalobcom, žalovaný uviedol, že pri netransponovaní alebo nesprávnom transponovaní smernice vzniká povinnosť členského štátu vykladať svoje vnútroštátne právo v súlade so smernicou, t. j. v prípade, že existuje vnútroštátny predpis, ktorý možno vykladať viacerými spôsobmi, eurokomformný výklad má prednosť pred inými možnými výkladmi vnútroštátneho práva. Vnútroštátny súd má pri uplatňovaní ustanovení vnútroštátneho práva prihliadať na znenie a účel smernice. Žalovaná poukázala na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 26. 12. 1986 M.). Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že členský štát, ktorý neprijal vykonávajúce opatrenia, ktoré požaduje smernica v určenej lehote, nemôže žalovať jednotlivcov za svoje nesplnenie si povinností, ktoré smernica vyžaduje. Súdny dvor uznal možnosť odvolávať sa na ustanovenia smerníc proti štátu. Rozšíriť túto možnosť aj na oblasť medzi jednotlivcami by podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie znamenalo priznať Spoločenstvu právomoc s okamžitým účinkom ukladať povinnosti jednotlivcom. A teda stav, kedy by Slovenská obchodná inšpekcia mala voči súkromnej spoločnosti - cestovnej kancelárii C. E., A.. P.. U.., A. A.Í. J. XX, K., T.: XX XXX XXX, t. j. voči jednotlivcovi vyžadovať splnenie ustanovení smernice, by bol v priamom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Ak by aj Slovenská obchodná inšpekcia dospela k záveru, že došlo k nesprávnej implementácii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, nemohla by splnenie povinností založených smernicou požadovať od jednotlivcov, súkromných fyzických alebo právnických osôb. Slovenská obchodná inšpekcia pri svojej činnosti postupovala v súlade s príslušnými vnútroštátnymi

predpismi a ich dodržiavanie vyžadovala a kontrolovala. Podľa žalovanej v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu - nečinnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie a neexistuje ani žiadna príčinná súvislosť medzi postupom Slovenskej obchodnej inšpekcie a vznikom škody na strane žalobcov.

4. Žalovaná následne prostredníctvom vyjadrenia doručeného súdu dňa 21.3.2013 vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku poukazujúc na plynutie objektívnej premlčacej lehoty podľa , keď podľa tvrdenia žalobcov mala byť škoda spôsobená nesprávnou implementáciou smernice žalovaným do o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a nečinnosťou Slovenskej obchodnej inšpekcie. Zodpovednosť za škodu, ktorá mala byť žalobcom spôsobená nesprávnym úradným postupom (nesprávnou implementáciou smernice), by sa mala podľa názoru žalovaného spravovať ustanoveniami o zodpovednosti za škodu spôsobnú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym postupom. V prípade nesprávnej implementácie smernice malo teda ísť o nesprávny úradný postup žalovaného, ktorý musel byť ukončený najneskôr nadobudnutím platnosti t. j. dňa 18.7.2001. V tomto prípade mohli žalobcovia uplatniť svoje nároky v zákonnej objektívnej 10-ročnej premlčacej lehote, ktorá uplynula dňa 18.7.2011. Ak podali žalobcovia žalobu na súd dňa 28.9.2012, uplatnili si nárok na náhradu škody po uplynutí premlčacej lehoty. Smernica 90/314 predstavovala jednu zo súčastí acquis communautaire, ktorej prijatie bolo nutné k dodržaniu podmienok, ktoré musela Slovenská republika splniť, aby mohla úspešne zakončiť prístupový proces do Európskej únie. Národný program pre prijatie acquis (ďalej len "NPAA") v kapitole 23 uzavretej v októbri 2000 určoval úlohy ohľadne ochrany spotrebiteľa a zdravia. Okrem iného uvádzal ako prioritu implementovať Smernicu 90/314 a prijať právnu úpravu ohľadne cestovného ruchu do 1.7.2001. Skutočnosť, že smernica bola transponovaná do obsahu vyplýva z prekladacej správy k , z dôvodovej správy, ktorej obsahom je aj doložka zlučiteľnosti zákona s právom EÚ, ako aj z tabuľky zhody k Skutočnosť, že Smernica 90/314 bola transponovaná do obsahu vyplýva aj z Oznámenia o notifikácii, ktorá bola uskutočnená v súlade s požiadavkami uznesenia vlády SR č. 983 z 14.10.2003, ako aj z obsahu materiálu k tomuto uzneseniu vlády SR. Konečný termín transpozície Smernice 90/314 bol stanovený na 1.5.2004. V danom prípade žalobcovia mali možnosť uplatniť svoje právo na náhradu škody na súde pred uplynutím 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty, keďže oznámenie o ukončení likvidácie poistnej udalosti bolo žalobcom zaslané listom poisťovne zo dňa 25.1.2011, objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 18.7.2011, avšak žalobcovia podali žalobu až dňa 28.9.2012, pričom podľa v danom prípade nebolo potrebné nárok predbežne prerokovať s príslušným orgánom. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci E. N. T. (C-452/09), podľa ktorého sa má právo únie vykladať tak, že nebráni členskému štátu vzniesť námietku uplynutia premlčacej lehoty voči žalobe podanej jednotlivcom, ktorou sa domáha ochrany svojich práv priznaných smernicou, a to aj v prípade, ak členský štát smernicu riadne neprebral za predpokladu, že svojím správaním nezapríčinil oneskorené podanie žaloby.

5. Žalobcovia sa k námietke premlčania vyjadrili prostredníctvom podania doručeného súdu dňa 16.11.2015. So vznesenou námietkou premlčania nesúhlasili, poukázali na to, že až dňom od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, t. j. dňom 1.5.2004 bola Slovenská republika povinná implementovať smernicu 90/314 do nášho právneho poriadku. Slovenská republika ukončila proces transpozície až dňom 1.1.2007, kedy nadobudol účinnosť ako celok, ktorým sa menil a dopĺňal zákon o zájazdoch. Zakladajúce zmluvy EÚ priamo neupravujú premlčacie lehoty, preto je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý je oprávnený svojou rozhodovacou činnosťou dopĺňať úniové právo a vykladať jednotlivé ustanovenia úniového práva. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie vo veci O. C-261/95, podľa ktorého premlčacia lehota (objektívna) začína plynúť až od okamihu riadnej transpozície smernice do vnútroštátneho práva. Podľa rozhodnutia vo veci N. 208/90 členský štát až do momentu správnej transpozície ustanovení smernice nemôže voči právnemu subjektu namietať uplynutie lehoty na podanie žaloby proti členskému štátu. Keďže žalobcovia podali žalobu na súd dňa 28.9.2012, podali ho pred uplynutím 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty.

6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi - Zmluvou o obstaraní zájazdu zo dňa 28.1.2010, poistkou k poistnej zmluve o poistení zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie, oznámením o ukončení likvidácie poistnej udalosti zo dňa 25.1.2011, žiadosťou o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody zo dňa 11.7.2011, vyjadrením MH SR k žiadosti zo dňa 7.2.2012, všeobecnými zmluvnými podmienkami R. I. A., všeobecnými zmluvnými podmienkami cestovných kancelárii a R. C. E., certifikátom k poistnej zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 5.12.2008,

predkladacou správou, dôvodovou správou k , tabuľkou zhody návrhu zákona s právom EÚ, oznámením o notifikácii zo dňa 7.4.2004, uznesením vlády SR č. 983 z 14.10.2003 a ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise a vo veci dňa 10.10.2016 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol pre premlčanie ich nároku.

7. Na odvolanie žalobcov súd druhej inštancie uznesením zo dňa 14.11.2019, pod č.k.2Co/26/2017 zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie majúc za to, že žaloba bola podaná včas a námietka premlčania vznesená zo strany žalovanej je nedôvodná. Podľa odvolacieho súdu skutočná škoda vznikla žalobcom momentom, keď obdržali oznámenie Allianz-Slovenská poisťovňa, a.s. o ukončení likvidácie poistnej udalosti z povinného zmluvného poistenia zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie C. E., A..P..U.., t.j. 7.2.2011. Týmto momentom možno konštatovať, že došlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobkýň. Keďže ku škode došlo po 1.7.2004, treba na prejednávaný prípad aplikovať , nie , ktorý nesprávne na prejednávaný prípad aplikoval súd prvej inštancie a nesprávne sa vysporiadal aj so vznesenou námietkou premlčania. Právnu úpravu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nemožno z pohľadu premlčania vykladať tak, aby získanie náhrady škody bolo úplne vylúčené. Ak by bol začiatok premlčacej doby stanovený počnúc platnosťou , (zákon, ktorým SR transponovala do právneho poriadku SR Smernicu EÚ) t.j. 18.7.2001, bolo by znemožnené uplatnenie si práv subjektmi, ktorým by vznikla škoda po 18.7.2011, keďže SR by po tomto dátume mohla vždy účinne namietať premlčanie. Zároveň je vylúčené a v rozpore s právnou logikou, aby objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody začala plynúť skôr, ako by vznikla samotná škoda.

8. Súd opätovne vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámil sa s obsahom Zmluvy o obstaraní zájazdu a zistil, že žalobcovia uzavreli 28.1.2010 s cestovnou kanceláriou C. E., A..P..U.., zmluvu o obstaraní zájazdu do Turecka v termíne od 24.7.2010 do 31.7.2010. Za tento zájazd zaplatili 1.844 €. Dňa 9.7.2010 cestovná kancelária vyhlásila úpadok. Poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., vyplatila žalobcom sumu 553,20 € a neskôr aj sumu 40,20 €. Zvyšok z ceny zájazdu v sume 1.250,60 € im neuhradila.

9. Listom zo dňa 11.7.2011 požiadali žalobcovia žalovanú o predbežné prerokovanie ich nároku na náhradu škody, spôsobenej pri výkone verejnej moci.

10. V liste zo dňa 7.2.2012 žalovaná reagovala tak, že v prípade implementácie Smernice neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej správy, neprišlo ani k ich nečinnosti, preto žiadosti nevyhovuje.

11. Žalobcovia tvrdili, že škoda im vznikla z dôvodu, že poistná suma pre prípad úpadku cestovnej kancelárie nepokryla nimi uhradenú cenu zájazdu z dôvodu, že do ustanovenia o zájazdoch bol nesprávne transponovaný čl. 7 Smernice rady č. 90/314/EEC, podľa ktorého organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná strana, musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti, keď citovaného zákona limituje výšku poistného krytia minimálne 25 %-ami ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, resp. ak tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku.

12. Na pojednávaní dňa 3.2.2022 PZ žalobkýň zotrval na ich nárokoch v celom rozsahu. Mal za to, že v konaní boli splnené všetky podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, ktoré judikoval Súdny dvor EÚ. Predmetná škoda žalobcom vznikla v dôsledku nesprávnej implementácie smernice č. 90/314, keď zo strany žalovanej ako členského štátu EÚ nedošlo k transponovaniu čl.7 predmetnej smernice, podľa ktorého je CK povinná zabezpečiť refundáciu všetkých peňažných prostriedkov, ktoré boli za zájazd zaplatené, v prípade jej platobnej neschopnosti. K výške nemajetkovej ujmy uviedol, že nemateriálna ujma má plniť funkciu reparačnú a satisfakčnú smerom k poškodeným, ktorým vznikla skutočná škoda. Žalobcovia museli trpieť protiprávny stav, ktorý im neimplementovaním smernice vznikol. Svojich nárokov sa domáhajú súdnou cestou už takmer 10 rokov. Nemateriálna ujma má plniť aj úlohu sankcie, ktorá postihuje toho, kto konal v rozpore so zákonom. Žalovaný udržiava protiprávny stav už viac ako 18 rokov.

13. Žalovaná sa svojich písomných a ústnych vyjadrení tiež pridržala a žiadala žalobu zamietnuť.

14. V záverečných rečiach sa strany sporu pridržali svojich ústnych aj písomných vyjadrení.

15. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

16. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

17. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len Zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohoto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.

18. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. 19. Podľa , štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

20. Podľa právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

21. Podľa , nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "") s príslušným orgánom podľa a 11.

22. Podľa , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jej časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

23. Podľa , uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

24. Podľa , v prípade, ak iba samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

25. Podľa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

26. Podľa , , právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa a 8.

27. Tunajší súd sa opätovne zaoberal vznesenou námietkou premlčania a v tejto súvislosti bolo zistené, že skutočná škoda vznikla žalobkyniam momentom, keď obdržali Oznámenie Allianz- Slovenskej poisťovne, a.s., o ukončení likvidácie poistnej udalosti, čo bolo listom zo dňa 25.1.2011. Týmto momentom došlo k zmenšeniu ich majetku, čo konštatoval aj odvolací súd. Žalobkyne podali žalobu na súd dňa 28.9.2012, teda včas. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 24.marca 2009 vo veci C-445/06 v ktorom sa konštatuje: " Právo Spoločenstva nebráni tomu, aby premlčacia lehota pre podanie žaloby o zodpovednosť štátu z dôvodu nesprávneho prebratia smernice začala plynúť vtedy, keď vzniknú prvé škody v dôsledku tohto nesprávneho prebratia a možno očakávať vznik ďalších škôd, aj keď tento deň predchádza správnemu prebratiu tejto smernice."

28. Podľa čl. 7 Smernice Rady č. 90/314/EEC o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb zo dňa 13.6.1990, organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná strana, musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti.

29. Podľa o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení v znení neskorších predpisov účinného v čase dojednania zájazdu, cestovná kancelária je povinná dohodnúť poistenie zájazdu podľa na dostatočnú poistnú sumu vo výške minimálne 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku.

30. V právnom poriadku Slovenskej republiky je zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci koncipovaná spôsobom, ktorý vylučuje uplatnenie zodpovednosti za legislatívnu činnosť NR SR, keďže táto nespadá do žiadnej z kategórií upravených K rovnakému záveru dospeli aj súdy Českej republiky. Jednotlivci sa však môžu domáhať náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie. Uvedené vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EŮ (napr. vo veciach Frankovich, Brasserie du Pecheur, British Telecom, Dillenkofer a iné). V prípade Frankovich Súdny dvor na otázky vnútroštátnych súdov týkajúcich sa možnosti požadovať náhradu škody od štátu v dôsledku neimplementovania Smernice uviedol, že štát môže byť zodpovedný za takto vzniknutú škodu. Súdny dvor definoval kritériá pre vyvodenie zodpovednosti štátu v prípade pochybenia spočívajúceho v neimplementovaní Smernice. Týmito sú:

a) výsledok predpísaný Smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom, bez ohľadu na bezprostredný účinok Smernice b) obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice c) existuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a škodou utrpenou jednotlivcom.

31. Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. V prípade Smernice zmluva uvádza, že táto je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metódy je ponechaná vnútroštátnym orgánom. Zatiaľ čo nariadenie je priamo aplikovateľné, t.j. fyzické a právnické osoby sa môžu priamo dovolávať práv a povinností z neho plynúcich bez akejkoľvek recepčnej normy, uvedený postup nie je uplatniteľný v prípade Smernice. Vzhľadom ale na jej záväzný charakter je za určitých okolností prípustný jej priamy účinok, t.j. možnosť priamo sa dovolávať práva alebo povinnosti uvedenej v Smernici. Priama aplikácia však prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio, ak eurokonformný výklad nie je možný. Podmienkami na uplatnenie priameho účinku Smernice sú: uplynutie transpozičnej lehoty, chýbajúca, neskorá, nesprávna alebo neúplná transpozícia, fakt, že predmetné ustanovenie smernice musí byť dostatočne jasné, určité, presné a nepodmienené, pričom priama aplikácia Smernice nesmie mať za

následok uloženie povinností fyzickej alebo právnickej osobe alebo založenie alebo sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení.

32. Podľa § 249 ods. 3 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva, komunitárne smernice nezakladajú práva a povinnosti jednotlivcom, ale zaväzujú členské štáty k prijatiu potrebnej legislatívy, ktorá tieto práva a právne povinnosti založí. Povinnosťou štátu je včas a riadne transponovať smernicu do národného právneho poriadku.

33. Najvýznamnejšími dokumentami, ktoré zaväzovali Slovenskú republiku aproximovať právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa bola európska dohoda o pridružení (Asociačná dohoda), Biela kniha, Partnerstvo pre vstup a Národný program pre prijatie acquis (NPAA). V kapitole 23, ktorá bola uzavretá v októbri 2000 určuje NPAA úlohy Slovenskej republike ohľadom ochrany spotrebiteľa a zdravia. Okrem iného uvádza ako prioritu implementovať Smernicu 90/314 a prijať právnu úpravu ohľadom cestovného ruchu do 1.7.2001.

34. Skutočnosť, že Smernica 90/314 bola transponovaná do obsahu vyplýva z Predkladacej správy, Dôvodovej správy, ktorej obsahom je doložka zlučiteľnosti zákona s právom EÚ, Oznámenia notifikácie, ako aj z Tabuľky zhody, ktorá poskytuje širšie informácie o tom, či právna úprava SR je kompatibilná s právom EÚ. Z ich obsahu súd zistil, že Smernica o organizovanom cestovaní a dovolenkových zájazdoch č. 90/314/EHS bola implementovaná do dňom 14.6.2001. Zákon nadobudol platnosť dňa 18.7.2001.

35. V prejednávanej veci bolo jednoznačne preukázané, že Smernica bola do transponovaná tak, že spotrebiteľom sa pri platobnej neschopnosti cestovnej kancelárie vrátia zaplatené zálohy na balík služieb v garantovanej výške "25% ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov cestovnej kancelárie. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25% týchto tržieb v predchádzajúcom roku.", čo je v rozpore s účelom článku 7 Smernice rady číslo 90/314 EEC o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb zo dňa 13.6.1990, podľa ktorého sa má zabezpečiť "refundácia všetkých nákladov". Tým bol splnený predpoklad zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú žalobkyniam v dôsledku nesprávnej implementácie vyššie citovaného článku Smernice rady.

36. Žalobcom vznikla skutočná škoda spočívajúca v rozdiele sumy poskytnutej za zájazd a sumy vyplateného poistného, čo je žalovaná pohľadávka, ktorú im súd v celom rozsahu priznal spolu s príslušným úrokom z omeškania. Medzi nesprávnou transpozíciou a vznikom škody je priama príčinná súvislosť, pretože v prípade, ak by Smernica bola do vnútroštátneho predpisu transponovaná správne v súlade s jej cieľom, ktorý sledovala, bola by cestovná kancelária povinná zabezpečiť si poistenie tak, aby jednotlivcom boli uhradené všetky nimi vynaložené náklady, čo sa v danom prípade nestalo.

37. Súd nepriznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že na jej priznanie neboli splnené zákonné predpoklady. Výška nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy, na okolnosti za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení a podobne. Nemajetková ujma sa nepriznáva automaticky len na základe konštatovania porušenia práva. Poškodení žalobcovia boli povinní zdôvodniť a preukázať nielen vznik nemajetkovej ujmy, ale aj jej výšku, čo sa v prejednávanej veci nestalo. Žalobcovia opierali svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy poukazom na dĺžku súdneho konania a na skutočnosť, že jej priznanie a výška by mala mať sankčný i satisfakčný charakter a mala by zároveň motivovať žalovanú, aby ukončila svoje protiprávne konanie správnou transpozíciou Smernice.

38. S takým zdôvodnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa súd nestotožňuje. Nemajetková ujma nemá plniť sankčnú, reparačnú, satisfakčnú ani motivačnú funkciu. Nemajetková ujma má nahradiť poškodenému nepriaznivé následky, ktoré mu škoda spôsobila v jeho súkromnej sfére, napríklad v rodinnom živote, pracovnom uplatnení, zdravotnom stave a podobne. V prípade žalobcov bola škoda, ktorú dočasne utrpeli pomerne malá, preto im žiadna ujma na ich právach nemohla vzniknúť a ak sa tak stalo, potom ju pred súdom nepreukázali a žiadny dôkaz o nej neprodukovali.

39. V časti o náhradu škody boli žalobcovia úspešní, preto im súd v súlade s priznal plnú náhradu trov konania.

40. V časti náhrady nemajetkovej ujmy bola úspešná žalovaná, ktorej súd náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a. neboli splnené procesné podmienky, b. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c. rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica. (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).