Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/39/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a O.. Anny Slovinskej v spore žalobcu O. Č., nar. X.X.XXXX, bytom v E. A., B. XXX zastúpeného advokátom Prof. JUDr. Ján Klučka CSc., so sídlom Ku Potoku 4, Košice, proti žalovanému Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 3.517,62 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 30. septembra 2020 č.k. -238

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.800 €, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie (ďalej „Únia“). Žalobca ako člen Hasičského a záchranného zboru SR tvrdil, že rozvrhovaním jeho pracovných zmien podľa vnútroštátneho práva, dochádza k porušeniu maximálneho rozsahu pracovného času garantovaného Článkom 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej „Smernica“). Podľa uvedeného ustanovenia Smernice, členské štáty majú povinnosť prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas u každého pracovníka vrátane nadčasov v období 7 dní neprekročil 48 hodín. Žalobca poukázal na to, že o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej „zákon č. 315/01 Z.z.“), ktorým sa spravujú pomery žalobcu ako hasiča v Prílohe k zákonu uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica, no v skutočnosti sa tak nestalo. Služobná pohotovosť nariaďovaná žalobcovi nie je považovaná za súčasť jeho služobného (pracovného) času a , ktorý výslovne ustanovuje, že súčasťou pracovného času je nariadená pohotovosť, je zákonom č. 315/01 Z.z. vylúčený z aplikácie na právne vzťahy príslušníkov hasičského zboru. V dôsledku uvedeného žalobcovi je opakovane nariaďovaný výkon práce v 16 resp. 16,5 hodinových zmenách, po ktorých nasleduje 8 resp. 7,5 hodinová pohotovosť, po ktorej 24-hodinovej zmene nasledujú dva dni voľna, a žalobca tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit povolený právom Únie. Pri priemernom počte týždňov 52,179 je to 417,4 hodín za rok, a za posledné tri roky odpracoval 2122,94 hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času ako je stanovený v Čl. 6 Smernice. Vznikla mu tak ujma vo forme straty možnosti odpočinku, regenerácie fyzických a psychických síl, za čo žiadal priznať náhradu škody vyčíslenú ako 35 % z príslušnej časti služobného platu, za každú aj začatú hodinu odpracovanú

nad stanovený limit, čo v úhrne predstavovalo 3.517,62 €. Pri vyčísľovaní finančného odškodnenia vzniknutej ujmy vychádzal zo zásady primeranosti náhrady škody a požadovanú sumu určil prihliadajúc k peňažnej náhrade, ktorá je mu poskytovaná za nariadenú služobnú pohotovosť v rozpätí od 15 % do 50 % príslušnej časti služobného platu.

3. Zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva Únie žalobca odvodzoval od rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ďalej tiež „SDEÚ“ alebo „Súdny dvor“) vo veci C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicios Generales, C - 429/09 G. Fuß , C- 437/05 Vorel, C-397/01 Pfeiffer, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, C-524/04 Test Claimants Thin Cap, z ktorých rozhodnutí vyplýva, že Článok 6 písm. b/ Smernice má ako norma komunitárneho práva priamy účinok priznávajúci priamo jednotlivcom právo, ktoré môžu uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa záverov rozhodnutí Súdneho dvora, ustanovenia Smernice sa vzťahujú aj na postavenie hasičov zamestnaných vo verejnom sektore, a pokiaľ taký pracovník odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas vyplývajúci z Článku 6 písm. b/ Smernice, môže sa dovolávať vyvodenia zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody. Členské štáty Únie nemôžu určovať rozsah pôsobnosti Článku 6 písm. b/ Smernice tak, aby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne ho určitým spôsobom obmedzovali. Pracovná pohotovosť, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pracovného času. Súdny dvor ďalej konštatoval, že samotná Smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody, preto je na vnútroštátnom práve členského štátu pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity právnej úpravy určiť, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy Únie má byť nahradená poskytnutím dodatočného náhradného voľna, či finančným odškodnením, a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu náhrady škody. Vnútroštátny súd v konaní o náhrade škody musí osobitne zabezpečiť, aby zvolený spôsob náhrady bol v súlade so zásadou rovnocennosti, teda podmienky náhrady nesmú byť menej výhodné, ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy, a v zmysle zásady efektivity nemôžu vychádzať z takých ustanovení, ktoré by viedli k praktickej nemožnosti, či nadmernému sťaženiu získania náhrady v konaní pred súdom. V žalobe žalobca zodpovednosť žalovaného za škodu vyvodzoval aj z ustanovení o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci (ďalej zákon č.514/03 Z.z.). Škoda mala byť výsledkom nesprávneho úradného postupu štátu pri implementácii únijového práva, za ktorý postup nesie objektívnu zodpovednosť štát, v ktorého mene koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán majúci v pôsobnosti Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán je súčasne garantom a predkladateľom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z.. Žalobca v priebehu konania ustúpil od uvedenej argumentácie o zodpovednosti žalovaného podľa ustanovení zákona č. 514/03 Z.z., dôvodiac neexistenciou predpokladov zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, pretože tak podľa aktuálneho znenia zákona č. 513/04 Z.z., ako aj skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. , postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR a vlády pri výkone ich pôsobnosti, a teda pri prijímaní právnych predpisov, nie je považovaný za úradný postup, ktorý by zakladal zodpovednosť podľa zákona č. 514/03 Z.z.. Transpozícia Smernice do slovenského právneho poriadku bola výsledkom legislatívneho postupu Národnej rady SR, ktorý sa prejavil v zákone č. 315/01 Z.z. a v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ priamo členský štát nesie zodpovednosť za nevykonanú, či nesprávne vykonanú implementáciu Smernice.

4. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal predovšetkým s existenciou procesných podmienok konania, ktorých nedostatok žalovaný namietal. Žalovaný tvrdil nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporovej veci dôvodiac, že predmetom konania sú mzdové nároky žalobcu a záležitosti týkajúce sa jeho služobného pomeru, spadajúce do kompetencie služobného úradu - Ministerstva vnútra SR. Súd konštatoval, že podľa skutkového vymedzenia nároku, plnenie požadované žalobcom nie je mzdovým nárokom, ale nárokom na náhradu škody titulom porušenia práva EÚ, o ktorom predmete sporu v zmysle môže konať a rozhodnúť len všeobecný súd. K námietke miestnej príslušnosti žalovaného poukázal na právoplatné rozhodnutia súdu vyššie inštancie v sporoch žalovaného s totožným skutkovým základom, ktorými bola vyriešená otázka miestnej príslušnosti tak, že charakter uplatneného nároku, ktorý nie je mzdovým nárokom, zakladá miestnu príslušnosť Okresného súdu Košice II. Uviedol, že spor sa dotýka takých otázok výkladu Smernice, ktoré boli jednoznačne vyriešené SDEÚ, nebol preto ani dôvod na konanie o prejudiciálnej otázke. V tejto súvislosti poukázal na to, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva je založená na prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym (súd prvej inštancie osobitne odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Simmenthal, 106/77), ktorá judikatúra odráža

zásadu „pacta sunt servanda“ a zásadu komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES) a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Záväznosť komunitárneho práva vyvodzoval z Čl. 7 ods. 2, 5 SR, podľa ktorého právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, v spojení s Čl. 144 ods. 1 SR o tom, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Dôvodil tiež ustanovením ods. l o Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené a ustanovením , podľa ktorého právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, sa nedokazujú. Konštatoval, že zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. Súd hodnotil ako nepochybné, že žalobca od podania žaloby uplatňoval nárok na náhradu škody za porušenie práva Únie Slovenskou republikou ako členským štátom, na ktorú zodpovednosť sa nevzťahovali ustanovenia zákona č. 514/03 Z.z., čo napokon vyplývalo tak z tvrdení žalobcu ako aj a zákona č. 514/03 Z.z., že za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa / a SR, t.j. prijatie zákona. zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, z dôvodov, na ktoré poukazoval aj žalobca, že za nesprávny úradný postup nepovažuje výsledok postupu Národnej rady SR a vlády. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora nárok jednotlivca na náhradu škody za porušenie práva Únie je uplatniteľný na všeobecnom súde členského štátu bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok, ktoré by jednotlivcovi stanovovala vnútroštátna právna úprava. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že sa nevyžadovalo predbežné prejednanie nároku podľa zákona č. 514/03 Z.z. ako sa toho dovolával žalovaný.

5. S prihliadnutím na právnu povahu nároku žalobcu, podanie žalobcu z 11.4.2018, v ktorom žalobca argumentoval, že jeho nárok na náhradu škody vyplývajúci z takého rozvrhu pracovných zmien, ktoré odporujú právu EÚ, nespadá pod zákon č. 514/03 Z.z. ako to pôvodne uviedol, ale je založený na všeobecných predpokladoch zodpovednosti členských štátov za porušenie Smernice ako boli identifikované v judikatúre SDEÚ a v časti náhrady škody sú analogicky uplatniteľné ustanovenia až , súd prvej inštancie nehodnotil ako zmenu žaloby v zmysle ako sa toho dovolával žalovaný. Súd konštatoval, že vyjadrenia žalobcu neznamenali žiadnu zmenu podstatných skutkových okolností, z ktorých jeho nárok vychádzal, ale išlo iba o právne posúdenie veci, ktoré je v konečnom dôsledku vždy na úvahe súdu. Pretože vyjadrenia žalobcu týkajúce sa právnej kvalifikácie nároku, nemajú v zmysle zásady iura novit curia žiadne procesné, ani hmotnoprávne následky, po aplikácii , súd ako neopodstatnenú hodnotil aj námietku premlčania žalovaného založenú na názore, že žalobca právo na náhradu škody-nemajetkovej ujmy za obdobie 1/2014 až 12/2016 uplatnil až podaním zo dňa 11.4.2018.

6. Pri rozhodnutí súd vychádzal z nesporných skutkových zistení, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru SR, ktorý vykonáva stálu štátnu službu v Košiciach na Požiarnickej č. 4, odpracoval v rokoch 2014 až 2016 spolu 2.122,94 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu do fondu pracovného času neboli zarátané, za čo bola žalobcovi priznaná a vyplatená peňažná náhrada zodpovedajúca 15% z príslušnej časti jeho služobného platu podľa §122 ods. 1 zákona č. 315/01 Z.z.. Pretože do fondu pracovného času žalobcu nebola započítaná služobná pohotovosť žalobcu, aj keď sa tak malo stať, priemerný týždenný pracovný čas žalobcu prekročil v uvedenom období Smernicou vymedzených 48 hodín pracovného času počas na obdobie 7 dní. Mzdovými listami žalobcu mal súd preukázané, že tak stalo konkrétne v mesiacoch 02, 03, 04, 05, 06, 07, 08, 09, 10, 11 a 12/2014; 01, 03, 04, 05, 06, 08, 09, 10, 11 a 12/2015; 01, 02, 03, 04, 05, 06, 07, 08, 09, 10, 11 a 12/2016. Súd prvej inštancie právne vec posudzoval podľa Čl. 1, Čl. 2, Čl. 6, Čl. 16 Smernice, § 85, §86, §91, § 92, § 97, § 103, § 122 zákona č. 315/201 Z.z., vychádzajúc z rozhodnutí Súdneho dvora najmä vo veci Fuß C

- 429/09, Vorel C- 437/05, Pfeiffer C -397/01, ktoré sa priamo dotýkali postavenia hasičov a pracovnej pohotovosti ako súčasti pracovného času, ktorá musí byť zahrnutá do priemerného týždenného 48-

hodinového pracovného času. Dospel k záveru, že Smernica nebola správne prevzatá do vnútroštátneho právneho poriadku, pretože služobná pohotovosť sa podľa zákona č. 315/01 Z.z. nepovažuje za súčasť týždenného služobného (pracovného) času príslušníkov hasičského zboru, ale naopak, v zmysle zákona je definovaná samostatne, keď služobná pohotovosť bezprostredne nadväzuje na výkon štátnej služby v služobnom čase a začína sa až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase (§ 85, §86, §91, §92 zákona č. 315/01 Z.z.). Tento fakt vyplýva aj zo spôsobu odmeňovania služobnej pohotovosti, ktorá odmena nemá povahu služobného platu, ale podobu peňažnej náhrady v štátnej službe (§ 103 v spojení § 122 ods. 1 zákona č. 315/01 Z.z.). Za nepodstatné preto súd prvej inštancie považoval vyjadrenia žalovaného, že je potrebné rozlišovať zodpovednosť za „nesprávnu implementáciu“ a „nesprávnu aplikáciu“ Smernice, ak je zjavné, že žalobca v dôsledku platnej vnútroštátnej úpravy, ktorá je v rozpore s právom Únie pracuje nad maximálny limit pracovného času povolený komunitárnym právom. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na rozsudky Súdneho dvora vo veci C- 397/01 Pfeiffer, C-429/09 Fuß, C-14/04 Dellas, že časy pracovnej pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálne denného alebo týždenného pracovného času, keď rozhodujúcim faktorom pre konštatovanie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii v prípade potreby. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti Článku 6 písm. b/ Smernice, tak aby uplatnenie nároku na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto hranicu, viazali na nejakú podmienku, alebo ho nejakým spôsobom obmedzili. Zdôraznil, že nie sú namieste výhrady žalovaného voči aplikácii Smernice na žalobcu - hasiča ako pracovníka vykonávajúceho aj zásahovú činnosť, pretože Súdny dvor vo veci C- 397/01 Pfeiffer C-429/09 Fuß dospel k jednoznačnému záveru, že Článok 6 písm. b/ Smernice sa bez ohľadu na osobitné činnosti vykonávané hasičmi vzťahuje aj na ich postavenie, z ktorých dôvodov považoval za nenáležité vyžadovať od žalobcu preukázanie aktivity na odvrátenie škody, ako to navrhoval žalovaný. Súd považoval za zjavné, že žalobca v dôsledku platnej vnútroštátnej úpravy, ktorá je v rozpore s právom Únie pracuje nad maximálny limit pracovného času povolený komunitárnym právom. Vychádzajúc z vyššie zmienených rozhodnutí Súdneho dvora o práve pracovníka dovolávať sa pre porušenie Článku 6 písm. b/ Smernice náhrady škody voči štátu, ktorého zodpovednosť je založená na princípe objektívnej zodpovednosti za porušenie práva Únie, považoval za danú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, na ktorej nič nemení ani prípadná možnosť žalobcu žiadať o náhradu škody tiež verejnoprávneho zamestnávateľa.

7. Súd prvej inštancie hodnotil ako splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva Únie, vyvodenú z judikatúry Súdneho dvora C- 429/09 Fuß, C-118/08 Transportes Urbanos y Servicios Generales, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, ktorá zodpovednosť je daná, ak 1/ vyplýva z porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva, 2/ išlo o porušenie dostatočne závažné a 3/ medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť. V zmysle záverov rozsudku vo veci C-429/09 Fuß má Článok 6 písm. b/ Smernice priamy účinok a priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Porušenie práva únie je v prípade porušenia tohto ustanovenia Smernice dostatočne závažné, pretože je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, lebo otázka súvisiaca s pojmom pracovný čas neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je pracovník prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovného času v zmysle Smernice. Dospel tiež k záveru, že medzi porušením Článku 6 písm. b/ Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, ktorý by inak čerpal, ak by bol dodržaný maximálny pracovný čas pripadajúci na 7 dní, je priama príčinná súvislosť. V otázke zavinenia vzniknutej škody žalobcom, ktoré žalovaný videl v tom, že žalobca neoboznámil zamestnávateľa so svojimi výhradami voči rozvrhu pracovného času súd uviedol, že je irelevantné, či žalobca vyvíjal aktivity k odvráteniu škody, keďže takáto požiadavka nevyplýva z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa zodpovednosti štátu za porušenie noriem Únie o úprave pracovného času, a rozsudok C-429/09 Fuß nevychádza z rozhodnutia C - 46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame, na ktorý sa žalovaný odvolával.

8. Pri posudzovaní výšky škody vzal do úvahy, že následkom porušenia práva Únie vznikla žalobcovi nemateriálna ujma (škoda), pričom ujma (škoda) je v ponímaní komunitárneho práva chápaná, ako následok v materiálnej aj nemateriálnej sfére. Nemateriálna ujma sa prejavila u žalobcu tým, že musel reálne odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný. Súd prvej inštancie uviedol, že z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C- 429/09 Fuß, C-46/93 vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný priznať žalobcovi odškodnenie za vzniknutú ujmu, keď kritériá na stanovenie výšky tejto náhrady podľa

vnútroštátneho poriadku musia byť v súlade s princípmi rovnocennosti tak, aby podmienky náhrady škody neboli menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov, a v súlade s princípom efektivity, teda aby podmienky odškodnenia neviedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady. Zohľadňujúc uvedené, súd prvej inštancie pri absencii špecifickej právnej úpravy o odškodnení následkov za porušenie práva Únie, aplikoval analogicky obsahom a účelom najbližšie ustanovenia o náhrade nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z a . Prihliadol na závažnosť ujmy a následky vyvolané zásahom do práv žalobcu, ako aj rozsah náhrad nemajetkovej ujmy priznávaných poškodeným osobám v iných prípadoch podľa . Za významné považoval, že nezarátanie času pracovnej pohotovosti do pracovného a služobného času žalobcu je v zmysle judikatúry SDEÚ závažným zásahom do práva jedinca, a v danom prípade nebolo pochýb, že žalobca s výnimkou troch mesiacoch v rokoch 2014-2016 pracoval nad stanovený limit 48 hodinového týždenného pracovného času aj viac ako 10 hodín. Vychádzajúc z výpovede žalobcu mal zistené, že sa jednalo o opakovaný a dlhodobý stav, ktorý vyžadoval, aby bol viac než 30 hodín v bdelom stave, počas ktorého bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý mohol tráviť s rodinou, budovaním existujúcich, či nových vzťahov, psychicky a fyzicky regenerovať, keď voľné dni po pracovnej pohotovosti, neboli postačujúce na kvalitný odpočinok a súčasne na osobný život. S prihliadnutím na rozsah náhrad priznávaných za odškodnenie následkov v prípade ublíženia na zdraví, zneváženia občianskej cti, dôstojnosti a dobrého mena, berúc na zreteľ, že u žalobcu neboli tvrdené ani zistené žiadne „hmatateľné“ negatívne následky na zdraví, či narušenie jeho medziľudských vzťahov, súd prvej inštancie považoval za zodpovedajúce intenzite zásahu a jeho následkom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2800 €, v zostávajúcom rozsahu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. Žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti žalovanému podľa uvádzajúc, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá závisela od úvahy súdu, nebolo možné žalobcu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku tejto úvahy, a rozhodujúce bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy. V tomto súd odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. III i komentár autorov k (Štefček, M. a kol., , Komentár, C.H. Beck 2016, str. 926).

10. Vyhovujúci výrok rozsudku a výrok o náhrade trov konania odvolaním napadol žalovaný, podľa obsahu odvolania z dôvodov podľa , , , teda, že neboli splnené procesné podmienky (a/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania.

11. Žalovaný v odvolaní zotrval na námietke nedostatku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci dôvodiac, že základným predpokladom úspešnosti žaloby bolo preukázať, že obsah Smernice bol skutočne nesprávne prevzatý do zákona č. 315/01 Z.z., pričom súdu neprislúcha právo posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov so Smernicami EÚ. Z uvedeného vyvodil, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neposkytol adekvátnu odpoveď na základnú otázku súdneho sporu, ani sa nezaoberal tým, či do jeho právomoci vôbec patrí riešenie takejto otázky, z ktorých dôvodov hodnotil rozsudok ako arbitrárny. Žalovaný v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na zrejmý rozdiel medzi pojmami prebratie (transponovanie) smernice a aplikácia smernice. Argumentoval, že zákon č. 315/01 Z.z. neustanovuje výslovne, že služobná pohotovosť hasičov je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času, z čoho vyvodil, že to neznamená, aby Smernica bola do zákona č. 315/01 Z.z. nesprávne prebratá, keďže nebolo povinnosťou žalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice. Žiadne ustanovenie zákona nie je v rozpore s obsahom Smernice. Až prípadná nesprávna aplikácia Smernice môže zakladať nárok žalobcu na náhradu škody, za ktorú však nenesie zodpovednosť štát, pretože nie je zamestnávateľom žalobcu a ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii Smernice podieľal. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi rozlišovať, s ktorou otázkou pasívnej legitimácie sa súd prvej inštancie nevysporiadal.

12. Žalovaný zopakoval svoje tvrdenia uvádzané už na súde prvej inštancie, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej

činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti Smernice skrz Článok 1 ods. 3 prostredníctvom Článku 2 ods. /EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-429/09 Fuß, na ktoré poukazoval žalobca, a z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie nie je možné považovať za smerodajné, pretože sa týkalo pozície mestského hasiča, u ktorého je režim výkonu práce odlišný od režimu, v ktorom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v SR, ktorého zriaďovateľom je štát, a ktorým sa poskytujú aj nemalé výhody, definitíva, či osobitný systém sociálneho zabezpečenia.

13. Žalovaný namietal aj splnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody dôvodiac, že žalobca nepreukázal, aby mu akákoľvek škoda vznikla, pretože pri nariadenej služobnej pohotovosti má vymedzený priestor na odpočinok, môže sa venovať aj inej činnosti, prácu nemusí vykonávať z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa, a za takto stanovený čas dostáva aj pracovnú odmenu ako kompenzáciu za to, že v prípade potreby zásahu bude k dispozícii. Ak by napriek uvedenému súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, tak to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody, pretože v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, mal vnútroštátny súd tiež preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah. Žalobca nevyvinul žiadnu aktivitu, aby vzniku škody predišiel, neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a zamestnávateľ nemal vedomosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje žalobca ako ujmu, nebol tak možné obmedziť jej rozsah, či zabrániť jej vzniku. Nakoľko bolo na úvahe súdu, akým spôsobom odškodní žalobcu, a v zmysle judikatúry Súdneho dvora mohol rozhodnúť aj tak, že udelí dodatočné náhradné voľno. Zastával názor, že žalobca vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času a času pracovnej pohotovosti, no nebolo prikázané, či skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pri referenčnom období 6 mesiacov, na ktoré obdobie je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov.

14. Žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou formy a rozsahu priznaného odškodnenia nemajetkovej ujmy. Dôvodil, že z rozhodnutia nevyplýva akými dôkazmi mal súd preukázané zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere podľa , alebo existenciu nejakej závažnej ujmy. Pri hodnotení závažnosti ujmy sa vychádza z okolností prípadu, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzity zásahu, jeho trvania a dôsledkov, keď nerozhoduje subjektívne hľadisko, ale objektívne dôvody, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase pociťovala každá iná fyzická osoba. Za nezodpovedajúci výsledkom vykonaného dokazovania považoval záver súd prvej inštancie, aby došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život a do práva na ochranu jeho zdravia. Žalovaný v odvolaní prezentoval názor, že žalobcovi výkon prác nad určený 48 hodinový týždenný limit neprekáža a nespokojnosť žalobcu pramení len z nedostatočného odmeňovania za výkon pracovnej pohotovosti, respektíve z toho, že čas pracovnej pohotovosti nie je započítavaný do fondu pracovného času. Podľa odvolateľa sa žalobca z tohto dôvodu ani nedomáha, aby sa od neoprávneného zásahu do budúcna upustilo, nechce podanou žalobou zlepšiť svoju pracovnú pozíciu, preto u žalobcu nemožno uvažovať o vzniku akejkoľvek ujmy.

15. Žalovaný nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu o náhrade trov konania argumentujúc len čiastočnou procesnou úspešnosťou žalobcu, čo by v pomere k žalovanej pohľadávke zakladalo jeho nárok náhradu trov len v rozsahu 58%. Uviedol, že aj v prípade, ak by sa prihliadalo na právny názor súdu prvej inštancie uvedený v odôvodnení, malo by sa vziať do úvahy aj to, že žalobca bol právne zastúpený, a teda sa dá predpokladať, že žalobca zámerne výšku sporu nadhodnotil, lebo advokát má poznať obdobnú judikatúru. Takýto výkon práv by sa preto nemal chrániť, a bol dôvod nepriznať stranám sporu náhradu trov.

16. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z a , z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zhode s potvrdil.

18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 3.2.2022 v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle .

19. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa je daný v prípade, ak nie sú splnené procesné podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť, ktoré spočívajú v neexistencii žaloby, nedostatku právomoci, či príslušnosti súdu, nedostatku právnej subjektivity a procesnej spôsobilosti, v prekážke litispendencie alebo prekážke res iudicata. Existenciu procesných podmienok v konaní súd skúma aj bez námietok strany sporu, ako jednu zo základných predpokladov pre vedenie spravodlivého súdneho procesu.

20. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia, a ktoré nemožno podradiť pod ,, , ale ich dôsledok sa mohol, i keď nemusel prejaviť o výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Za inú vadu konania sa v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu SR R 2/2016, považuje aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

21. Odvolací dôvod podľa je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli sporovými stranami prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ,193 a 205 , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

22. K odvolaciemu dôvodu podľa , že rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide aj vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

23. Žalovaným tvrdené odvolacie dôvody neboli dané. Súd prvej inštancie konal a rozhodol na základe zákonu zodpovedajúceho uváženia, že jeho právomoc a príslušnosť na konanie je daná, a vo veci neexistujú žiadne procesné nedostatky konania, ktoré by boli dôvodom pre zastavenie konania alebo postúpenie veci inému súdu alebo orgánu. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu stanovenom zákonom rešpektujúc povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktorá zaťažuje strany sporu. Vykonané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil v súlade s , t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, ani to, aby skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Zo správne zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil aj správny právny záver, keď aplikoval zodpovedajúcu právnu úpravu a zásady výkladu právnych noriem, ktoré aj správne interpretoval.

24. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie napĺňa tiež atribúty riadne odôvodneného súdneho rozhodnutia, keď obsahuje zrozumiteľné a odvolacím súdom preskúmateľné vysvetlenie dôvodov, na ktorých je založené. V súlade s kritériami súd prvej inštancie uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké procesné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany strany použili. Súd prvej inštancie jasne a stručne vysvetlil ako posúdil skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, a ako vec právne posúdil. V odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so

všetkými skutočnosťami podstatnými pre správne posúdenie veci a ustálenie podmienok zodpovednosti za škodu, ktorej náhrady sa v konaní žalobca domáhal. Odvolacie námietky žalovaného nemajú vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia a nie sú spôsobilé privodiť ani jeho zmenu. Odvolací súd nezistil ani žiadne porušenie procesných práv, či inú vadu konania, ktoré by mohli mať za následok porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne rozhodnutie vo veci, z ktorých dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v zhode s .

25. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného doplňuje :

26. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že na prejednanie a rozhodnutie veci je daná jeho právomoc, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, či zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu za porušenie práva Únie. Otázku právomoci súdu na konanie je potrebné posudzovať vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý je vymedzený uvedením podstatných skutkových okolností, na ktorých sa zakladá nárok žalobcu. Nie je významné právne definovanie nároku, ktoré je vždy úlohou súdu v zmysle zásady iura novit curia. Zo žaloby bez všetkých pochybností vyplýva, že žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody vzniknutej mu porušením jeho práva garantovaného normami komunitárnych predpisov, čo je zjavné z opisu rozhodujúcich skutočností, keď žalobca tvrdil nesprávne prebratie Smernice EÚ, nesprávny postup pri implementácii úniového práva, tvrdil, že mu bola spôsobená škoda štátom, a to porušením úniového práva pri rozvrhnutí jeho pracovného času. Žalobcov nárok na peňažné plnenie náhrady škody 3.517,62 € bol založený na tvrdeniach, že počas 7 dní v týždni odpracuje vrátane nadčasov priemerne viac ako 48 hodín, čo je v rozpore s Článkom 6 písm. b/ Smernice. Žalobca už v žalobe odkazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o všeobecných predpokladoch náhrady škody jednotlivcom voči členským štátom vo veci C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicios Generales, C - 429/09 G. Fuß , C- 437/05 Vorel, C 397/01 Pfeiffer, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, C-524/04 Test Claimants Thin Cap, a zdôvodňoval svoj nárok závermi rozsudku SDEÚ C-429/09 Fuß priznávajúcich taký právo na náhradu škody priamo osobám vykonávajúcim prácu hasiča. Zo žiadnych podaní žalobcu teda nemožno vyvodiť, aby uplatňoval mzdové alebo iné nároky vyplývajúce z jeho služobného pomeru príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR. Vyčíslenie výšky žiadaného odškodnenia vo väzbe na rozsah priznávanej pracovnej odmeny, predstavuje len orientačné, východiskové kritérium, ktoré žalobca považoval za primeraný ekvivalent na vyjadrenie ujmy spočívajúcej v neoprávnenom skrátení času jeho pracovného voľna určeného na oddych a relaxáciu. Bez právneho významu tak bolo, či žalobca podradil skutkové tvrdenia v žalobe pod správnu, či naopak nepríslušnú právnu normu zákon č. 514/03 Z.z., keď subsumovanie rozhodujúcich skutočností pod zodpovedajúce ustanovenia právnych predpisov je úlohou aj povinnosťou súdu v rámci ním realizovanej činnosti právneho posúdenia veci.

27. Žalobca odôvodňuje svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala (nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy Článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať aj vnútroštátne súdy v zhode s Článkom 7 ods. 2, 5, Článkom 144 SR, ako aj Článkom 3 . V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry SDEÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra SDEÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v Článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

28. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc

(prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich, ) : 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát ( napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

29. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti (efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval.

30. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti ( v spojení s zákona č. 315/01 Z.z vylúčil aplikáciu na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/ SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr, C 429/09 G. Fuß bod 46).

31. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia citoval judikatúru Súdneho dvora, v ktorej bol riešený výklad komunitárneho práva vzťahujúceho sa na danú vec, a ktorý bol preto pre konajúci súd záväzný. S odkazom na rozhodnutia SDEÚ, ktoré riešili obdobnú alebo totožnú právnu otázku konštatoval, že

boli splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu (C-429/09 Fuß, C-437/05 vo veci Vorel, C-397/01 Pfeiffer, C-14/04 Dellas), ku ktorým záverom nevzniesol žalovaný žiadne relevantné výhrady ani na súde prvej inštancie, ani v odvolaní. Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť, vzhľadom na zhodné skutkové okolnosti prípadu. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor rozhodol, že Článok 6 písm. b/ Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice (bod 52, 55 vo veci C 397/01 až 403/01 Pfeiffer, bod 56 vo veci C 429/09 Fuß, bod 27 až 30 vo veci C 518/15 Matza). Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti Čl. 6 písm. b/ Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C 397/01 Pfeiffer bod 99, C 429/09 Fuß bod 35,52). SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (napr. bod 95 C-39701 Pfeiffer ), a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (napr. bod 27 C-437/05 Vorel). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß keď potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/ Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.

32. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež,

že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

33. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, čo vyargumentoval spôsobom spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle . Z jeho rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle v spojení s zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe, ktorý postup možno považovať za správny.

34. Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

35. V zmysle fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

36. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

37. Žalobca vo svojich vyjadreniach nárok odôvodňoval porušením práva na odpočinok, zásahom do práva na vedenie osobného a rodinného života, keď je protiprávne ukracovaný o voľný čas, ktorý by mohol venovať osobnému rozvoju i budovaniu a udržiavaniu príbuzenských, rodinných a spoločenských vzťahov, preto súd prvej inštancie správne posudzoval jeho nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež Smernice rady 2003/88/ES. V záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania bolo jeho cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

38. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel o 2.122,94 hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. V danej veci žalobcom predložené dôkazy o počte ním odpracovaných hodín nad limit stanovený normami Únie neboli v konaní spochybnené, preto z nich súd prvej inštancie správne vychádzal (s.1, veta za bodkočiarkou, ) a nemal žiadny zákonný dôvod ich podrobovať akémukoľvek preskúmavaniu. Správne uzavrel,

že nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada neprimeraného rozsahu. Pri stanovení rozsahu peňažnej náhrady vo výške 2.800 € súd správne prihliadol na charakter a trvanie zásahu, vezmúc do úvahy, že nebol preukázaný taký negatívny vplyv zásahu na medziľudské vzťahy, či zdravotný stav žalobcu, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vyššieho rozsahu, ako je tomu v prípadoch preukázateľného narušenia rodinného života, poškodenia zdravia, či straty dobrého mena a povesti v spoločnosti. Rozhodnutie teda založil na právom predvídaných okolnostiach prihliadajúc k porovnateľným kritériám ako závažnosť ujmy, okolnosti zásahu, jeho intenzitu a trvanie, a súdom stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti aj v pomere s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , , ).

39. Ako správne a zákonu zodpovedajúce hodnotil odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Predmetom sporu bolo priznanie nároku na náhradu škody (ujmy) spočívajúcej v porušení práva Únie členským štátom, ktorá škoda (ujma)vznikla v nemajetkovej sfére žalobcu. Výška plnenia závisela od úvahy súdu, na ktorú možno usudzovať len s určitou presnosťou vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu a poznanej judikatúry. No v konečnom dôsledku je to práve súd, ktorý má zohľadniť špecifiká každého jednotlivého prípadu, a na základe toho posúdiť nárok žalobcu ako dôvodný, či nedôvodný. V zmysle súdnej judikatúry, ako aj právnej teórie, na ktorú súd odkázal, sa strana sporu považuje za úspešnú bez ohľadu na výšku priznaného plnenia v prípadoch, ak bola konštatovaná dôvodnosť základu uplatňovaného nároku. Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu porušením povinnosti štátu pri implementácii noriem komunitárneho práva bol súdom vyhodnotený ako opodstatnený, preto mu patrí mu nárok na náhradu trov proti žalovanému v plnom rozsahu. Až v samostatnom rozhodnutí o výške náhrady trov konania ( ), sa zohľadní rozsah priznaného plnenia.

40. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny v zmysle potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s v spojení s . Žalovaný ako odvolateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepatrí. Žalobcovi nevnikli v odvolacom konaní žiadne trovy, z ktorých dôvodov odvolací súd nepriznal náhradu trov žiadnej sporovej strane.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).